%20(1).jpg)
V pravej bočnej kaplnke viedenského kapucínskeho kostola je pod sklenenou doskou vidieť jeho rakvu s nápisom: "Anjelovi strážnemu Viedne a Rakúska v tureckých vojnách 1683 - P. Marco d'Aviano O.C. narodený 17. novembra 1631, zomrel 13. augusta 1699."
Narodil sa v Aviane, vo Friaul ako druhý z desiatich detí rodiny Cristoforo. Bol pokrstený menom Carlo Domenico. Vďaka blahobytu rodiny mohol Carlo študovať na renomovanom jezuitskom gymnáziu v Gorze.
Správy o bojoch proti Turkom unášali fantáziu študenta, ktorý jedného dňa z gymnázia zmizol, aby sa zapojil do boja. Hlad ho donútil, aby zaklopal na bránu kapucínskeho kláštora v Capo d'Istria a poprosil o pomoc. Tam ho presvedčili, že by mohol vykonať cenné služby ako kapucínsky vojenský kaplán alebo ošetrovateľ chorých. Tak vstúpil v roku 1648 do rádu ako brat Marco.
Svoj ideál mal stále pred očami, musel ale brať do úvahy svoju telesnú slabosť. Aj v ráde musel počúvať reči: "Ty si slabý, nedáš sa použiť k ničomu ..." Za to, že sa nepoddal pokušeniu opustiť rád, ďakoval úteche svojho novicmajstra, a tak zložil v roku 1649 rádové sľuby.
Nasledujúce roky strávil brat Marco v kláštore Arzignano, kde patril k tým, ktorí nesmeli ďalej študovať. Tým sa jeho plány vykonať niečo veľké zrútili. Napriek tomu bol brat Marek roku 1655 vysvätený na kňaza, ale nesmel ani kázať, ani spovedať.
Napriek tomu, návšteva rádového generála Fortunata von Cadore zmenila jeho život. Po ich rozhovore sa generál zasadil o to, že Marco mohol byť pripustený k štúdiu. To bola veľká výzva pre skôr plachého, mlčanlivého kapucína, ktorý bol kvôli svojim zdržanlivým spôsobom vo svojom okolí dobre prijímaný. Tak dostal roku 1664, vtedy už 33-ročný, svoj diplom kazateľa.
Po 18 rokoch svojho doterajšieho rádového života dozrel, a už v jeho prvých kázňach sa ukázalo, že má zvláštnu charizmu: bez rečníckych ozdôb, zrozumiteľnou rečou zasiahol svojimi slovami srdcia svojich poslucháčov, tam kde ho počúvali. Posudok jeho rádového generála znel: "Tak by sme mali kázať!" Brat Marco sa teda stal ľudovým kazateľom, ktorý vďaka svojej bezprostrednosti strhol poslucháčov, dojal ich k slzám - a dokázal ich pohnúť k obráteniu, a to nie krátkodobému.
Pri príležitosti mariánskeho kázania, 8. septembra 1676 v Padove, pristupuje ďalšia charizma P. Marca: dar uzdravovania.
Sestra Vincenza Francesconi, ktorá bola 13 rokov pripútaná na lôžko, bola po požehnaní P. Marcom uzdravená. Udalosť sa rozkričala. Všetci, ktorí potrebovali uzdravenie, hľadali u brata Marka pomoc - a došlo tiež k mnohým zdokumentovaným uzdraveniam. Marco by sa zbytočnej "sláve" najradšej vyhol, ale bol poslušný. Zakaždým, keď ho nadriadený vyzval, udeľoval pri bráne požehnanie.
Zvláštny rozruch spôsobilo uzdravenie patricijky Laury Grittiovej, chorej na rakovinu prsníka. Brat Marco bol prechodne povolaný do kláštora v Benátkach. Tamojší rádový predstavený v jednej správe hovorí: "Keď Marco udeľuje v našom kostole požehnanie, je naplnený až do posledného miesta. Keď ide do mesta, vstúpi do nejakého domu, všade ho obklopujú ľudia hľadajúci pomoc." A pritom mu pôsobí pozornosť verejnosti muky, je priamo proti jeho želaniu po samote a ústraní.
Aby neupadol do povesti, že je zázračný uzdravovateľ, určil, že do budúcnosti bude žehnať len tých, ktorí boli predtým na spovedi. Jeho požehnanie malo skutočne otvoriť cesty k naozajstnému stretnutiu s Bohom, preto P. Marco navrhol vlastný obrad pre požehnanie: v ťažisku diania malo byť vyznanie hriechov, zmierenie s Bohom, ľútosť a predsavzatie. Kňaz vyslovoval tomu zodpovedajúce vety a ten, kto hľadal pomoc, ich musel opakovať. To oslovovalo ľud - obyčajných i urodzených -, bili sa v prsia, plakali, vzývali Boha - a bez hanby.
Myšlienky z jeho kázne sa objavili roku 1680 ako knižka Gravita del peccato (Ťarcha hriechu), ktorú dostal na čítanie tiež cisár Leopold I.
"Neviem, či sa ešte vyskytne niekto, kto by si to prečítal a potom sa odvážil hrešiť," poznamenal cisár po prečítaní tejto prednášky. Čoskoro bol brat Marek známy po celom Taliansku.
Bol povolaný do Nemecka, Belgicka, Švajčiarska. Všade boli texty šírené a ľudia prúdili v davoch, aby sa od neho nechali požehnať. Pretože nie všetci, ktorí hľadali pomoc, sa mohli s ním stretnúť, žehnal kňaz ľudí z diaľky.
So súhlasom svojho predstaveného nechal natlačiť termínový kalendár, kde boli uvedené dni, kedy o 11,00 žehnal veriacich, ktorí sa na to pripravili spoveďou a svätým prijímaním. Medzi týmito prijímajúcimi požehnaniami sa nachádzali biskupi, šľachtici, cisári a mnoho obyčajných ľudí. Čoskoro sa činnosť P. Marca stala nepretržitou službou. Pútnici obliehali dom aj v noci. "Príval ľudu je taký, že vo dne ani v noci nenachádzam pokoj," písal raz cisárovi.
Pri príležitosti jednej návštevy v Mníchove bol uzdravený malomocný, čo podnietilo masové prúdenie ľudí, pred ktorým kňaz kázal taliansky premiešaním s nemčinou. Ale to stačilo vyvolať medzi poslucháčmi otrasy a slzy. Tiež tu sa stali uzdravenia, ako dokazuje v kapucínskom kostole 150 odložených barlí a kniha zázrakov, ktorá dokumentuje 391 uzdravení.
V Linzi došlo v roku 1680 k prvému stretnutiu s cisárom Leopoldom I., inteligentným, zbožným, svedomitým, ale nerozhodným mužom. "Všetko by bolo iné, keby ste raz povedal: Ja chcem!" varoval ho P. Marco.
Veľké nadšenie veriacich vyvolal tiež vo Francúzsku. "V Lyone sa zišlo 200 000 nadšencov. Ale zrazu sa premenila scéna: Telesná garda Ľudovíta XIV. zakázala kapucínovi, aby sa priblížil k Parížu. Marco a jeho sprievodca P. Kosmas boli zajatí, vo dne zavretí a v noci spútaní a na jednom vozni so senom schovaní a odvezení smerom ku hraniciam. K cirkvi nepriateľský postoj Francúzskej koruny, jej nepriateľstvo s Habsburgovcami a jej podpora Turkov, boli dôvody pre odvoz kňaza, ktorý inak udržiaval dobré vzťahy s cisárom.
Vo všetkých týchto rokoch nestratil P. Marco z očí turecké nebezpečenstvo. Povzbudzovaný postojom Francúzska vyrazil turecký veľkovezír Kara Mustafa v roku 1683 na západ.
Francúzskom podporovaní maďarskí rebeli ho prosili o pomoc. 3. apríla písal cisár P. Marcovi: "Nebezpečenstvo stále narastá, vojna je viac než istá a Turek sa valí s mocou a takým veľkým vojskom, že v posledných 100 rokoch tak početné nikto nevidel ..."
Leopold bol odkázaný sám na seba, vládol relatívne malou armádou. Potom, čo cisár už mesto opustil, bola Viedeň v júli obkľúčená Turkami. Až do Horného Rakúska premenili krajinu v dymiacu krajinu trosiek. Cisár vo svojej núdzi dosiahol, aby pápež odoslal Marca do Rakúska.
V septembri prišiel do Linzu. Viedeň bola skoro pred kapituláciou. Oslobodzovacia armáda, posilnená o poľské, bavorské, saské a juhonemecké vojská, sa dala do pohybu. U jej velenia a až po vrchné velenie sa podarilo kapucínovi pohnúť rivalské vojská k jednotnému rokovaniu: každý veliteľ bude veliť svojmu vojsku, vrchné velenie prevezme poľský kráľ Sobieski.
Pred útokom slávil P. Marco ráno 12. septembra na Kahlenberg pri Viedni svätú omšu s generálmi, a rozdal sväté prijímanie. Potom začala rozhodujúca bitka, v ktorej sa Marek nevzďaľoval od vojska.
Marco sa počas celej bitky - tam, kde hrozilo najväčšie nebezpečenstvo - prechádzal s krížom v ruke. Požehnával, dodával odvahy.
Tak bola Viedeň - a tým aj západná Európa - ako zázrakom zachránená pred islamskou inváziou.
Čoskoro po víťazstve, ale aj v nasledujúcich rokoch naliehal P. Marco na spätné zatlačenie Turkov. Pôsobil ako vojenský kaplán, staral sa o porozumenie medzi rivalizujúcimi veliteľmi, musel sprostredkovávať rokovania medzi cisárom a novým pápežom Alexandrom VIII. a brániť prehmatom cisárskych ministrov proti cirkvi, pričom cestoval viackrát do Viedne, aj pri podlomenom zdraví.
V lete roku 1699 sa jeho zdravotný stav zhoršil a 13. augusta 1699 zomrel v kapucínskom kláštore vo Viedni. Pochovaný je v kaplnke kapucínskeho kostola vo Viedni, v ktorom sa nachádza aj habsburská cisárska hrobka.
Apoštolský proces jeho blahorečenia bol otvorený 10. decembra 1912, blahorečil ho pápež Ján Pavol II. 27. apríla 2003. Cirkev si jeho pamiatku pripomína 13. augusta, na výročie jeho smrti. Jeho atribúty sú rádový odev a kríž v ruke.
Masima
