Ja som ju videl! - Alfons Ratisbonne

Bol zaprisahaným nepriateľom Boha i Jeho Cirkvi, mužom, ktorý bytostne nenávidel všetko katolícke a s obľubou sa verejne rúhal. Ale jedného dňa si pre neho osobne prišla Panna Mária a on sa stal šíriteľom slávy jej, aj jej Syna a zaslúžil sa o oficiálne uznanie Zázračnej medaily pápežom. 

Ten muž sa volá Alfons Ratisbonne. Narodil sa 1. mája 1814 v Štrasburgu v rodine rozprávkovo bohatých židovských bankárov. Židom však bol iba podľa krvi, viera predkov mu nehovorila zhola nič. Nezáujem o veci duchovné bolo jeho poznávacím znamením, bol typickým dieťaťom svojej doby. Klasickým intelektuálom tejto epochy, v ktorej ostošesť bujneli osvietenské bludy, v ktorej sa Boh stával iba prázdnym a ničnehovoriacim pojmom a na veriacich sa pozeralo v dobrom prípade so zhovievavým úsmevom.

Alfons nasával do seba tieto postoje prakticky s materským mliekom a v desiatich rokoch sa z opovrhnutia zmenili na nenávisť. Vtedy sa totiž jeho, o dvanásť rokov starší brat Teodor obrátil na katolícku vieru a neskôr sa stal dokonca kňazom. Bratova konverzia sa preňho stala spúšťačom až proletárskej nenávisti voči katolíctvu aj Bohu samotnému.

Kde mohol, tam Ho tupil, i Jeho verných, verejne sa rúhal a vystupoval proti cirkvi. Kňazov mal za luhačskú zberbu, čo klame dôverčivý ľud, aby z ich peňazí mohli viesť záhaľčivý život. Na brata po jeho vysvätení nadobro zanevrel a na každom kroku na neho útočil. Vyčítal mu okrem iného, že môže za nenávistné slovné aj fyzické útoky židovskej komunity, ktorým musel on aj jeho rodina čeliť, keď Teodorova konverzia vošla do povedomia.

Mladý Žid Ratisbonne teda vyrastá plný hnevu a nenávisti, naplnený myšlienkou emancipácie svojich židovských súkmeňovcov, ktorú však nechápe v starozákonnom zmysle, s vidinou príchodu Mesiáša, ale na báze materialistickej myšlienky židovského osvietenstva rovnosti všetkých so všetkými, najmä však vyhranený voči kresťanskej väčšine. 

Po štúdiách začína kariéru bankára, užíva si život plnými dúškami a všetko ukazuje na to, že sa stane uznávaným, úspešným a bohatým mužom. 

Po otcovej smrti (v r. 1830, v roku Teodorovho vysvätenia za kňaza) prichádza ponuka bezdetného strýka, ktorý si mladého liberála obľúbil, aby sa stal podielnikom v jeho banke. Zasnubuje sa so svojou šestnásťročnou neterou Flórou, no svadba je však pre Florin nízky vek ešte nie pomyselná. Stačilo málo a jeho život by sa pohol celkom opačným smerom. To by sa však na prelome rokov 1841 a 1842 nesmel vydať na cestu na Maltu a Blízky Východ. Vyrážal na ňu ako ten, kto kresťanstvo považuje za lož, vracal sa ako presvedčený katolík rozhodnutý brániť večné pravdy aj za cenu straty vlastného života.

Keď 8. 12. 1841 vyplávali z Marseille do Civitavecchia, zazneli delostrelecké salvy. Na svoju otázku, čo sa to deje, dostal odpoveď: "Viete, pán, dnes je sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie, no a delostrelci strieľajú na počesť svojej patrónky."

To mu stačilo. Zanadával a so zhnuseným výrazom v tvári odišiel do svojej kajuty. Kapitán sa ho opýtal, čo sa deje.
"To je hnus! Chcel som sa zastaviť v Ríma, ale z tých pánbožkárskych ceremónií mi je zle. Rovnako ako z toho prekliateho pápežovho mesta. Do žiadneho Ríma nepôjdem!"

Zvedavosť a túžba vidieť zašlú slávu antického mesta však predsa len zvíťazili a predsa si len urobil v Ríme zastávku a rozhodol sa ho prejsť. O čo dychtivejšie pozeral na také Koloseum, o to ľahostajnejšie sa pozeral na majestátne veže kostolov.

"To je hrozné - Rím, Večné mesto a teraz tu vládne ten arcilotor s diadémom na hlave," povzdychol si vo svojom denníku. Nezabudol navštíviť ani židovské geto, kde ho pomery, s ktorými sa v ňom stretol, prinútili svoju averziu k všetkému katolíckemu ešte znásobiť. To ho však neodradilo v odhodlaní spoznať Večné mesto celé.

Pri jednej pochôdzke sa rozhodol navštíviť svojho dávneho priateľa - Gustava de Bussieres. Posedeli, zaspomínali, navzájom sa doberali kvôli svojmu pôvodu. 

Gustav ho polovážne, položartom prehováral, aby sa stal protestantom ako on. V jeho dome sa stretol aj s jeho bratom Teodorom, katolíckym konvertitom a blízkym priateľom otca Teodora Ratisbonna, Alfonsovho brata. 

Keď mal potom Alfons pred plánovaným pokračovaním v cesty nasmerované do Neapolu, zo slušnosti zaniesol svojmu novému známemu svoju vizitku - pre prípad, že by ho chcel niekedy v Štrasburgu navštíviť. Pôvodne ju chcel odovzdať iba jeho majordómovi, ten však nevedel po francúzsky, a tak počkal na samotného Teodora, aby sa s ním rozlúčil.

Jeho nový priateľ ho srdečne privítal, na chvíľu si sadli, aby sa pobavili. Ratisbonne aj teraz hovoril s ľahostajnosťou o tom, čo videl v Ríme, a medzi rečou konštatoval, že možno len taký kostol Ara Coeli na ňom zanechal aspoň aký - taký dojem, dokonca vraj zapôsobil aj na jeho sluhu. "Vidíte, to preto, že to bol katolícky kostol," poznamenal Teodor.

Alfons pritakal, že by to mohol byť duchovný prežitok, rozhodne však nie kresťanský, keďže pre neho sú všetky tie vyznania úplne rovnaké. 

Teodor mu na to odpovedal: "Záleží na uhle pohľadu, ja si myslím niečo iné. Ale dobre, keď si myslíte, že ste taký veľaduch, a že vami nič nepohne, vezmite si odo mňa túto medailu a noste ju na krku."

"O čo ide?" spýtal sa mladý Žid. 

De Bussieres vytiahol zlatú Zázračnú medailu a zavesil ju prekvapenému druhovi okolo krku: "Nebojte sa, nič sa vám predsa nemôže stať, keď ste vo svojom presvedčení taký pevný."

Alfons bol v rozpakoch, ale medailu taktne prijal. 

Teodor pokračoval: "A ešte niečo: Sľúbte mi, že sa budete denne, ráno a večer modliť modlitbu sv. Bernarda: ,Pamätaj, láskyplná Panna Mária'. Mám však len tento jeden text, tak si ho doma, prosím, opíšte a prineste mi ten môj naspäť," poistil sa Teodor, aby Alfons s textom modlitby predsa len prišiel do styku a nevyhodil ho za rohom do koša.

Mladému židovskému bankárovi to prišlo veľmi bizarné, že neodporoval. "Uškodiť mi určite neuškodí a kedykoľvek ju môžem zahodiť," povedal si. "Nech má radosť, gašpar jeden katolícky. Navyše to bude pikantná historka do môjho cestovného denníka: kto by to bol povedal - stanem sa katolíckym apoštolom," uškrnul sa.

Teodor ešte v ten istý večer zašiel za svojím otcovským priateľom, grófom de Laferronaysem, aby ho požiadal o modlitbu za Alfonza. "Viete, priam cítim, že sa obráti," povedal.

"Teodor, sľubujem ti, že sa za neho budem modliť a už teraz tí vravím - on sa naozaj obráti," vyhlásil starý gróf. 

Na druhý deň išiel gróf na svätú omšu, kde sa podľa svojho sľubu za obrátenie zaprisahaného neverca modlil. Večer potom skonal.

Alfons odložil z náhleho popudu svoj odchod o pár dní a okrem prvého večera sa dokonca snažil poctivo plniť svoj sľub - odriekal Bernardovu modlitbu. Tak sa ňou naplnil, až ju mal plnú hlavu, čo mu dosť vadilo, pretože alergia na všetko kresťanské v ňom rástla zo dňa na deň.

Teodor de Bussieres sa na druhý deň rozhodol previesť Alfonsa Rímom. Navštívil s ním katolícke chrámy a ukazoval mu nádheru ich interiérov. 

Jemu sa však nič nepáčilo a napríklad také obrazy mučeníkov sa mu priamo hnusili. Nevedel pochopiť, ako môže niekto obetovať život kvôli chimére a svojho priateľa nezabudol podpichnúť: "Chápem, o čo vám ide, keď ma ťaháte do tých vašich kostolov. Ale nemyslite si, že ma obrátite. Zostanem, aký som."

Teodor mu vrátil: "Viete, ja som presvedčený, že sa obrátite už čoskoro. Boh si vás k sebe pritiahne, aj keby mal kvôli tomu poslať anjela z neba, ale pritiahne si vás k sebe," povedal v okamihu, keď v kostole sv. Jána Lateránskeho prichádzali ku Svätým schodom, po ktorých kedysi prichádzal Ježiš k Pilátovi a ktoré boli z Jeruzalema privezené sem do Ríma. A hlasno, aby to jeho neveriaci druh počul, predniesol: "Vitajte, Sväté schody, vedľa mňa ide Izraelita, ktorý vás čo nevidieť bude rovnako zbožne vítať, ako teraz ja."

Alfons sa tomu úprimne zasmial.

"No, smiať sa môžete," povedal mu Teodor, "ale som pevne presvedčený, že čoskoro po týchto schodoch budeme vystupovať po kolenách spoločne." Nato sa rozišli.

V deň svojho odchodu si Ratisbonne dohovoril so svojím priateľom schôdzku na Španielskom námestí. Chcel sa s ním rozlúčiť - tentoraz už definitívne. Stretol ho, ako ide do kostola sv. Ondreja delle Frat, kam išiel zariaďovať záležitosti spojené s pohrebom grófa de Laferronaysa. 

Teodor vyzval Alfonza, aby sa k nemu pridal a počkal na neho v útrobách chrámu, zatiaľ čo on bude vybavovať potrebné formality v sakristii. Alfons privolil. Bol štvrtok 20. januára 1842, krátko pred poludním.

Kým de Bussieres bol v sakristii, jeho mladý židovský priateľ si čas čakania krátil blúdením po kostole a chladne, bez záujmu si obzeral výzdobu. Keď sa však de Bussieres zhruba po desiatich minútach vrátil, nikde ho nevidel. Prešiel celú svätyňu a až v bočnej kaplnke sv. Archanjela Rafaela zbadal schúlenú kľačiaci postavu s dlaňami pritlačenými k tvári. Keď prišiel bližšie, spoznal v nej Alfonza.

Prehovoril na neho: "Alfons!"

Ale ten nič.

"Alfons! Počujete, Alfons!" zatriasol ním. Potom ešte raz na neho zavolal, ale ten stále nereagoval.

Zdvihol mu hlavu a oddelil mu dlane od tváre. Tá bola celá zaliata slzami, na jeho perách boli pritlačené Zázračné medaily a sám Alfons sa mierne chvel.

"Ja som ju videl," povedal hlasom ako z iného sveta.

"Koho?! Koho ste videl?!"

"Ju!" odvetil. "Ach, ako sa za mňa musel modliť," šepkal.

Teodora oviala posvätná bázeň, ktorá ešte vzrástla, keď z priateľových slov začul: "Robte si so mnou čo chcete, vezmite ma, kam chcete, vypočujem vás na slovo."

Teodor vzal priateľa v tušení, že sa práve stáva svedkom niečoho veľkého, k sebe domov, aby si tam odpočinul.

Tam Alfons zajakavo prednášal: "Ach, ako som šťastný! Šialene šťastný! A ako nešťastní sú moji bratia. Za nič na svete už nemôžem žiť bez krstu, ani jednu minútu. Ja túžim, bytostne túžim po krste a je mi jedno, či ma potom roztrhajú na kúsky. Ó Bože, ako túžim byť pokrstený!"

"Čo sa stalo?" spýtal sa ho Teodor konečne.

"To vám nemôžem povedať, to môžem povedať len na kolenách kňazovi. Nikomu inému!"

Teodor ho teda zaviedol k jezuitovi, otcovi Villefortovi, na ktorého mladý Žid ešte pred pár dňami vykrikoval slaboduché poznámky. 

A jemu, v kľaku vyznal Alfons vyznal toto: "Bol som v tom malom kostolíku takmer sám. Žiadne z umeleckých diel, čo tam boli všade okolo ma nijako neupútali, proste som sa len úplne bezmyšlienkovite obzeral okolo seba. Pamätám si len čierneho psa, ktorý predo mnou poskakoval. Náhle zmizol aj ten pes, čo pes, celý kostol zrazu zmizol. A ja som nevidel nič, vôbec nič, presnejšie povedané, ach môj Bože, videl som len jedno jediné!!! Celý priestor zahalila tma a všetko svetlo sa koncentrovalo na jediné miesto v kaplnke. Pozrel som sa tým smerom a na oltári stála ona sama, najsvätejšia Panna Mária - taká vznešená, taká ... taká nádherná a presladká ... stála tam plná milosti, ach ...

Mala roztiahnuté ruky v nevysloviteľne krásnom geste lásky a odpustenia a z tých rúk vychádzali lúče najjasnejšieho svetla. Vyzerala ako na tej medaile. Pokynula mi, aby som pristúpil a pokľakol. Tomu sa nedalo, nešlo odolať! Padol som na kolená tak, ako som bol, skúšal som sa na ňu pozerať, ale nebol som schopný zniesť jej nádheru a svätosť. Napriek tomu som však všetkými pórmi tela celkom zreteľne cítil jej prítomnosť. Najsvätejšia Panna nepovedala ani slovo, napriek tomu som v tom jednom jedinom okamihu pochopil všetko - žalostný stav, v ktorom som sa nachádzal, spúšť, akú vo mne spôsobil hriech a krásu katolíckej viery.

Pochopil som všetko, ale ako mám vyjadriť niečo, čo je nevyjadriteľné?! Každý pokus o opis by bol znevážením tej nádhernej nevysloviteľnej pravdy. Bol som tam, kľačal som na zemi, plakal som, bol som... bol som úplne bezvládný, kým ma pán de Bussieres neprebral. Vôbec som nedokázal odpovedať na jeho otázky.

Potom som stlačil medailu, ktorú som mal na krku, a vrúcne som pobozkal vyobrazenia Najsvätejšej Panny, z ktorého vyžarovalo také láskyplné svetlo, že nenachádzam slov, aby som to mohol opísať ...

Áno, to bola ona! Ona! Nevedel som kde som, nevedel som kým som. Či som Alfons alebo napríklad niekto iný. Tá zmena vo mne bola taká, že sa zo mňa stal úplne nový človek. Z duše mi vytryskol taký nadšený výkrik radosti, že... Cítil som, ako z mojich očí spadlo rúško... Nie jedno, ale niekoľko rúšok, ktoré mi až doteraz bránili vidieť. A zrazu mizli jedno po druhom, ako keď mizne sneh pod lúčmi slnka, ako keď sa pod nimi náhle roztopí ľad. Viem len jedno: keď som vstupoval do kostola, všetko som ignoroval. Keď som z neho vychádzal, videl som všetko úplne jasne."

Ratisbonne bol neochvejne, bezmedzne, a viac ako stopercentne presvedčený o pravdivosti katolíckej viery. Zopakoval, že má jednu jedinú túžbu - nesmierne, až bytostne chce byť pokrstený. Otec Villefort nepobadal v jeho slovách nič pochybného, dovolil mu svedčiť o onej udalosti verejne.

Prvý, koho stretol na ulici, bol jeho známy menom Human. Keď sa mu Alfons plný nadšenia zveril, že je z neho katolík, a v eufórii začal chváliť Boha, Human si myslel, že sa pomiatol. Veď ešte pred niekoľkými desiatkami minút sedeli spolu v kaviarni, nezáväzne debatovali o všetkom možnom a tento mladý Žid, podľa svojho zvyku, ostentatívne dával najavo svoju nudu a pohŕdanie. Human to pochopil, až keď mu Alfons povedal všetko, čo práve prežil.

Že sa stalo niečo zázračného, pochopil aj generálny predstavený jezuitov, ku ktorému ho vzal otec Villefort. Predstavený bol obozretný a Ratisbonnovi povedal, že takáto milosť ponesie so sebou v budúcnosti tiež veľký kríž a začal mu predčítať vybrané pasáže z Kempenského Nasledovania.

Ratisbonne ho požiadal, aby mu tento text poskytol k celoživotnému rozjímaniu. Požiadal tiež, aby mohol celú noc prebývať v modlitbách pri katafalku s rakvou zosnulého grófa Laferronnaysa, ale bolo mu povolených len pár hodín. Aj za tie bol nesmierne vďačný.

Obrátenie mladého Žida bolo prvotriednou senzáciou. Tu nešlo o nejakého radového podomového predavača z geta, ale o zámožného francúzskeho bankára, veľkú nádej liberálov a slobodomurárov v ich proticirkevnom boji, človeka neznášájúceho všetko, čo na sebe malo znamenie Kristovho kríža. "Celú svoju slobodu odovzdávam Pánovi. Zasväcujem Mu svoj život, aby som slúžil cirkvi... pod ochranou Panny Márie," vyhlásil.

Pápež Gregor XVI. preto osobne vyslal otca Geberta, popredného dobového teológa a znalca Písma, aby sa s ním stretol. Aj tento kňaz bol doslova fascinovaný mimoriadnymi znalosťami čerstvého konvertitu o veciach božských.

Hovoril o nich s úplným prehľadom a netajenou vrúcnosťou. Ako je to možné? Veď nikdy predtým žiadnu duchovnú knihu nečítal, všetkému kresťanskému sa vysmieval a hanil, nepoznal ani Starý zákon a zrazu tu rozprával o veciach, ktoré boli ťažko rozlúštiteľným orieškom pre rad slávnych teológov, a to dokonca s takou gráciou, a takou znalosťou problematiky, že až mrazilo v chrbte. 

Keď potom spolu prebývali na adorácii pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou, Ratisbonne mu povedal, že si vôbec nedokáže predstaviť, čo ako nepokrstený prežíva pri pohľade na Krista v Eucharistii. O svojom zážitku z kostola svätého Ondreja delle Frat odmietal hovoriť v neprítomnosti kňaza - ten istý človek, čo ešte pred niekoľkými málo dňami kňazov verejne tupil a urážal!

Kým sa v rímskych uliciach odohrával karneval, on sa v tichu jezuitského kláštora pripravoval pravdepodobne ku krstu. K nemu došlo 31. januára v jezuitskom kostole Il Gesú, napchanom doslova na prasknutie. Nikto si nechcel nechať ujsť príležitosť, keď pápežov vikár, kardinál Mezzofanti, prednesie tie nádherná slová "Ego te Baptista."

Alfons dostal pri krste meno Mária, počas obradu zvieral v zovretej dlani ruženec a pri Premieňaní plakal. Celý akt pôsobil takým silným dojmom, že aj Alfonsovi protestantskí priatelia, ktorí sa dostavili zo zvedavosti, kľačali a boli skrz naskrz presiaknutí dojatím.

Správa o zázračnom obrátení a krste nedávneho rúhača preletela celou Európou, ba celým svetom. Z úst do úst sa nieslo rozprávanie o tom, čo sa v onen januárový štvrtok udialo v jednom z rímskych chrámov. Na základe tohto obrátenia došlo vzápätí k početným konverziám po celom svete. Božia milosť zasiahla prostredníctvom obrátenia jedného človeka srdcia mnohých iných.

Alfons Maria Ratisbonne neskôr napísal: "Keby mi ono ráno 20. januára 1842 niekto povedal:, Ty, pyšný žid sa staneš katolíkom', mal by som ho za najväčšieho blázna na svete ... Keby mi niekto v okamihu, keď som vstupoval do kostola svätého Ondreja - bolo to na poludnie -, povedal:, Za štvrť hodiny sa budeš klaňať Ježišovi Kristovi, Bohu a svojmu Pánovi, budeš ležať v prostrácii v tomto chudobnom kostolíku a budeš sa biť v prsia pri nohách kňaza v jezuitskom ráde, kde prežiješ fašiangy, aby si sa pripravil na krst, za štvrť hodiny budeš ochotný obetovať sa pre katolícku vieru, zriekneš sa sveta, svojich záľub, svojho majetku, svojej cti, priateľov, svojej sľubne sa rozvíjajúcej kariéry, zriekneš sa aj lásky svojej rodiny, rešpektu svojich priateľov, vážnosti u Židov a nebudeš mať záujem o nič iné, ako slúžiť Ježišovi Kristovi a niesť Jeho kríž až do smrti', hovorím, že keby mi nejaký prorok toto predpovedal, mal by som za to, že nie je bláznivejšieho človeka, než je tento: snáď len taký, ktorý by niečomu tak šialenému, tak bláznivému veril. A predsa toto bláznovstvo je dnes mojou múdrosťou a mojím šťastím.

Čo som z toho kroku mohol získať, aký som z toho mohol mať prospech? Bol som predsa bohatý Žid z rodiny, ktorá sa zriekla môjho brata, ktorý sa stal kňazom, mal som navyše dediť po svojom bohatom strýkovi, mal som sa ženiť, mal som pred sebou žiarivú kariéru!

Čo ma k tomu prinútilo? Čítanie katolíckych kníh? Žiadnej som sa nikdy ani nedotkol!

Rozhovory s katolíckymi priateľmi? Žiadnych som nemal! Prenasledoval som svojho brata a voči kresťanskej viere som bol nastavený výhradne nepriateľsky!

Alebo to na mňa tak zapôsobili Rím a jeho pamiatky? Veď som v rímskom gete vzplanul na kresťanstvo ešte väčšou nenávisťou!

Alebo ma snáď chcete obviniť zo samoľúbosti, že na seba chcem upútať pozornosť?! Nie! Dôvod môjho obrátenia má len jedno meno - Mária!"

Alfonsova konverzia bola veľkou radosťou pre jeho brata - kňaza. Obrovskou, nevysloviteľnou. Koľko modlitieb na tento úmysel za tie roky k Bohu vzniesol... Alfons mu ešte z Ríma napísal list, v ktorom ho vyzval, aby sprostredkoval židovským deťom výučbu kresťanstva a kúpil dom, kde by táto výučba prebiehala. Teodor mal sprvu pochybnosť, vedel o celom rade Kongregácií či cirkevných spolkov, ktoré mali krátky život.

Vrhol sa na kolená a odovzdal to Najsvätejšej Panne: "Urobím, čokoľvek mi povieš. Pokiaľ si dala Alfonsovi to vnuknutie ty, daj mi znamenie. Pošli mi jedno jediné židovské dieťa a ja budem vedieť, že je od teba."

Večer potom čítal list spovedníka svätej Kataríny Labouré otca Aladela, v ktorom ho dotyčný páter žiadal, aby sa ujal dvoch detí ťažko chorej Židovky. Otec Teodor vedel - boli od nej. Založil Kongregáciu Panny Márie Siona, ktorej členky zasvätili svoj život obráteniu židovského národa. To už bol Alfons v jezuitskom seminári v Ríme. 

24. septembra 1848 bol v Laval vysvätený za kňaza. Už štyri roky po vysvätení (1852) poslúchol Boží hlas a predstaveného jezuitov, otca Roothaana požiadal o povolenie vystúpiť z rádu, aby sa odteraz mohol po boku svojho brata Teodora plne venovať práci na spáse svojich židovských súkmeňovcov. 

Otec Roothaan mu to povolil, spoznal, že ide o hlas živého Boha, čím ale úzka spolupráca jezuitov bratov Ratisbonnových nekončila. Nakoniec, Teodor sa pri spisovaní vnútorných pravidiel Kongregácie inšpiroval tými ignaciánskými.

Alfons spolu s niekoľkými kňazmi založil mužskú odnož Kongregácie - v r. 1855 bola pod názvom Kongregácia kňazov Panny Márie Siona potvrdená. Rozhodol sa nájsť miesto pre stavbu kláštora priamo v srdci židovstva - vo svätom meste Jeruzaleme. Sám latinský patriarcha si prial, aby tu Kongregácia začala pôsobiť.

Alfons za značnú sumu zakúpil Praetorium (peniaze zháňal po celej Európe), v ktorom Pilát ukázal Židom zbičovaného Spasiteľa a následne odsúdeného na trest smrti ukrižovaním. Tento dom nazval "Ecce Homo" a ono miesto vyčlenil pre kaplnku - tá bola v r. 1902 povýšená na baziliku.

V Jeruzaleme založil školu a internát pre deti všetkých vyznaní. Keď v r. 1860 vypukol tzv. Libanonský konflikt, pri ktorom moslimskí Drúzovia pobili tisíce kresťanov žijúcich v Sýrii a vypálili zo šesťdesiat kresťanských dedín, razom behali po uliciach stovky sirôt. Otec Ratisbonne obratom zriadil tri veľké sirotinca a peniaze na ne zháňal opäť po celom kontinente, ktorý neúnavne prechádzal krížom krážom.

Kvôli informovanosti verejnosti o činnosti Kongregácie začal vydávať ročenku "Anály misie Kongregácie Panny Márie Siona vo Svätej zemi".

Významnou pomocou mu bolo Arcibratstvo kresťanských matiek, fungujúce vo Francúzsku, ktorého duchovným otcom bol P. Teodor Ratisbonne a ktorej bohatšie členky si adopciou na diaľku osvojovali mnohé jeruzalemské siroty.

V januári r. 1884 Teodor zomrel vo svojom parížskom byte. Alfons ho na večnosť nasledoval za štyri mesiace. Ochorel, svoj život ponúkol Bohu za spásu Izraela a za niekoľko dní nato zomrel obklopený svojimi sirotami. Na náhrobok si nechal vytesať tento nápis: Narodil som sa ako hriešnik, ale chcem rozprávať o veľkom milosrdenstve najsvätejšej Márii voči mne.

Kostol svätého Ondreja delle Frat bol pápežom Piom XII. V r. 1942 povýšený na baziliku a v r. 1960 ho Ján XXIII. vyhlásil kardinálským kostolom. 29. 4. 1918 tu svoju primičnú svätú omšu slúžil sv. Maximilián Maria Kolbe.

V r. 1894 schválil Lev XIII. prídomok "Zázračná" pre medailu, ktorá zohrala takú veľkú úlohu v obrátení mladého židovského ateistu menom Alfons Ratisbonne, a 27. november ustanovil ako deň, kedy sa má v celej Cirkvi pripomínať darovanie Zázračnej medaily.

Alfonsov zážitok v kostole svätého Ondreja delle Frat uznal už 3. 6. 1842 Gregor XVI. za obrátenie zázračné, ku ktorému došlo na príhovor Panny Márie.

Masima