%20(1).jpg)
Pochádzal z Paoly v Taliansku. Okolo veku trinástich rokov, bol vyše roka vo františkánskom kláštore. Po vykonaní púte do Ríma a do Assisi si našiel jaskyňu v horách v Kalábrii, kde žil v najväčšej prísnosti. Pridali sa k nemu ďalší muži, a tak založil najprísnejšiu kongregáciu pustovníkov, neskôr zmenenú na rád Najmenších bratov.
Prísnosť života svätého Františka je zrozumiteľná len v kontexte veľkej lásky a pokory, ktorou bol prežiarený. Ustavičný pôst, ktorý je štvrtým sľubom, odôvodňuje slovami: "Keď sa telo postí, duch sa očisťuje, myseľ pozdvihuje, telo duchu podrobuje, srdce pokoruje a žiadostivosť vystrieda svetlo čistoty."
Narodil sa asi 27. 3. 1416 (podľa niektorých až 1436) v Paole pri Neapole v južnom Taliansku, v kraji Kalábria. Dlho bezdetní rodičia si ho vyprosili na príhovor svätého Františka z Assisi a dali mu jeho meno.
Podľa prísľubu z doby, kedy mu pre ochorenie hrozila slepota, bol už vo 12-13 rokoch daný do františkánskeho kláštora v San Maroco. Tam pomáhal v kuchyni a vykonával ďalšie rôzne práce. Asi po roku bol s rodičmi na púti v Ríme, v Assisi, Spolete a Monte Cassine. Po návrate sa rozhodol pre asketický život pustovníka.
Spočiatku pustovníčil blízko rodiska v skalách pod Paolou a potom, aby nebol rušený návštevami, v roklinatom morskom brehu, kde si vyhĺbil jaskyňu. Asi po šiestich rokoch asketického života, pri ktorom sa bičoval, jedol byliny a venoval sa rozjímaniu, vytvoril okolo seba pustovnícku družinu. Rehoľou im bola práca, nočné bdenie, modlitba a pôst. Heslom rodiaceho sa rádu boli tri cnosti: Láska, pokora a kajúcnosť. Pôvodne sa schádzali v malej svätynke, ktorú si vybudovali a kam dochádzal z blízkej osady kňaz slúžiť svätú omšu. S pribúdajúcim počtom pustovníkov bolo potrebné vystavať kostol s kláštorom.
V roku 1454 vznikol prvý kláštor v Cosenze. Pôvodný názov "pustovníci svätého Františka z Assisi" sa zmenil na rád "najmenších bratov", minima alebo tiež Pauláni. František chodil v kajúcom odeve a stále bosý, málo spal, pritom ležal len na zemi alebo na doske.
Jeho pôst bol taký, že jedol len raz denne, navečer kúsok chleba, niekedy trochu zeleniny a zapil vodou. Rovnaký štýl života vyžadoval aj od svojich duchovných bratov, okrem mäsa nesmeli jesť ani mliečne výrobky a vajcia. Chceli tak odčiňovať hriešne správanie druhých, vyvažovať ich hriešnosť. Konali najrôznejšie asketické skutky z lásky ako zmier za celý svet. Príklad mali vo svojom Spasiteľovi, ktorý nemajúc žiadneho hriechu, vzal na seba trest za všetkých. Títo zmieritelia a ich nasledovníci vyvažujú misky váh s Božou spravodlivosťou a tresty. Pokánie a posty, ktorými sú tresty z lásky vyvažované, pôsobili tak príťažlivo, že sa rád rozrastal.
Veľa správ o ňom sa dozvedel aj pápež Pavol II., a preto poslal svojho sluhu k arcibiskupovi Kosenzskému so žiadosťou o prešetrenie skutočnosti. Posol od pápeža sa stretol aj s Františkom, ktorý v ňom, k jeho údivu, hneď spoznal 30 rokov slúžiaceho kňaza.
Snažil sa Františkovi namietať, že pri ľudskej slabosti má na svojich nasledovníkov príliš veľké požiadavky. Vtedy vzal František do ruky žeravý uhoľ a odvetil: "Nič nie je nemožné a ťažké tomu, kto Boha miluje." A jeho koža vraj zostala nepoškodená.
Pavol II. chcel potom regulu potvrdiť, ale vzápätí zomrel. Regulu schválil až neskôr v roku 1474 pápež Sixtus IV. a v roku 1506 ju potvrdil Július II.
František časom získal povesť divotvorcu, ktorý uzdravoval chorých. Tiež vraj vzkriesil mŕtveho chlapca a mal aj dar bilokácie. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. si vo svojej chorobe prostredníctvom pápeža Sixta IV. nechal zavolať k svojmu lôžku v Plessis pri Tours Františka. Skôr ako o telesnom uzdravovaní sa môže hovoriť o panovníkovej duševnej úľave, ktorý mal zaťažené svedomie, a o jeho príprave na smrť. Jeho nástupca na tróne, syn Karol VIII. nechcel stratiť Františkovu blízkosť, ale využívať ho ako poradcu, preto mu dal postaviť v Plessis-les-Tours kláštor.
Podľa legendy už Karlov predchodca Ľudovít IX. chcel dať Františkovi peniaze na kláštor. František mu však povedal, aby ich vrátil chudobným, z ktorých ich vydrel. Vzal vraj peniaz, rozlomil ho a vypotil z neho kvapku krvi.
Ďalšia legenda, svedčiaca o zázraku, rozpráva o jeho ceste na Sicíliu. Vtedy ho vraj na loď odmietli vziať pre jeho chudobu a tak sa František pomodlil, svoj plášť rozprestrel na hladinu, z bratovho plášťa utvoril plachtu a tak vyplávali. Ďalej na mori ich potom oná loď chcela vziať sebou.
Kláštory Františka z Paoly sa čoskoro šírili po Francúzsku aj po Španielsku. Tam aragónsky kráľ Ferdinand sa pri meste Malaga snažil vyhnať Maurov. Chcejúc už odtiaľ sám odísť, dostal od Františka odkaz, aby neodchádzal, načo sa Maurovia 18. 8. 1487 vzdali. Ferdinand víťazstvo pripísal modlitbám Františka a vybudoval mu tam kláštor. Časom sa v Španielsku vytvorilo sedem rádových provincií. Na žiadosť Maximiliána I. poslal František svojich rehoľníkov aj do nového kláštora pri meste Völkrabruck a na prelome storočí boli Paulánske kláštory už aj v Čechách.
Rehoľa bola spočiatku len vo Františkovom príklade a ústnych pravidlách. Až v roku 1493 vraj dostala písomnú formu a tá bola do schválenia ešte trochu menená a dopĺňaná. Rádom Najmenších bratov Františka z Paoly boli jeho kajúci pustovníci pozývaní až od pápeža Alexandra VI. (po r.1492). Július II. zmiernil trvalý pôst na súhlas požívať ryby.
Po príprave na svoju smrť, ktorú si František predpovedal, zomrel na Veľký piatok, položený na ležiace drevo kríža, za spevu pašií a slov "Je dokonané."
MasimaPrísnosť života svätého Františka je zrozumiteľná len v kontexte veľkej lásky a pokory, ktorou bol prežiarený. Ustavičný pôst, ktorý je štvrtým sľubom, odôvodňuje slovami: "Keď sa telo postí, duch sa očisťuje, myseľ pozdvihuje, telo duchu podrobuje, srdce pokoruje a žiadostivosť vystrieda svetlo čistoty."
Podľa prísľubu z doby, kedy mu pre ochorenie hrozila slepota, bol už vo 12-13 rokoch daný do františkánskeho kláštora v San Maroco. Tam pomáhal v kuchyni a vykonával ďalšie rôzne práce. Asi po roku bol s rodičmi na púti v Ríme, v Assisi, Spolete a Monte Cassine. Po návrate sa rozhodol pre asketický život pustovníka.
Spočiatku pustovníčil blízko rodiska v skalách pod Paolou a potom, aby nebol rušený návštevami, v roklinatom morskom brehu, kde si vyhĺbil jaskyňu. Asi po šiestich rokoch asketického života, pri ktorom sa bičoval, jedol byliny a venoval sa rozjímaniu, vytvoril okolo seba pustovnícku družinu. Rehoľou im bola práca, nočné bdenie, modlitba a pôst. Heslom rodiaceho sa rádu boli tri cnosti: Láska, pokora a kajúcnosť. Pôvodne sa schádzali v malej svätynke, ktorú si vybudovali a kam dochádzal z blízkej osady kňaz slúžiť svätú omšu. S pribúdajúcim počtom pustovníkov bolo potrebné vystavať kostol s kláštorom.
V roku 1454 vznikol prvý kláštor v Cosenze. Pôvodný názov "pustovníci svätého Františka z Assisi" sa zmenil na rád "najmenších bratov", minima alebo tiež Pauláni. František chodil v kajúcom odeve a stále bosý, málo spal, pritom ležal len na zemi alebo na doske.
Jeho pôst bol taký, že jedol len raz denne, navečer kúsok chleba, niekedy trochu zeleniny a zapil vodou. Rovnaký štýl života vyžadoval aj od svojich duchovných bratov, okrem mäsa nesmeli jesť ani mliečne výrobky a vajcia. Chceli tak odčiňovať hriešne správanie druhých, vyvažovať ich hriešnosť. Konali najrôznejšie asketické skutky z lásky ako zmier za celý svet. Príklad mali vo svojom Spasiteľovi, ktorý nemajúc žiadneho hriechu, vzal na seba trest za všetkých. Títo zmieritelia a ich nasledovníci vyvažujú misky váh s Božou spravodlivosťou a tresty. Pokánie a posty, ktorými sú tresty z lásky vyvažované, pôsobili tak príťažlivo, že sa rád rozrastal.
Najdôležitejším Františkovými heslom bola Láska, bez nej by aj kajúcnosť stratila svoj zmysel. Len láska dáva všetkým skutkom pokánia hodnotu. Od Františka by sme sa mali učiť robiť všetko z lásky k Bohu a čo by jej nezodpovedalo, to nerobiť.František konal aj misijné cesty, na ktorých zakladal kláštory, ktoré svojím kajúcim životom mali byť príkladom svojmu okoliu. Tešil zarmútených, učil nevedomých, radil zlyhávajúcim a hriešnikov privádzal na cestu pokánia.
Veľa správ o ňom sa dozvedel aj pápež Pavol II., a preto poslal svojho sluhu k arcibiskupovi Kosenzskému so žiadosťou o prešetrenie skutočnosti. Posol od pápeža sa stretol aj s Františkom, ktorý v ňom, k jeho údivu, hneď spoznal 30 rokov slúžiaceho kňaza.
Snažil sa Františkovi namietať, že pri ľudskej slabosti má na svojich nasledovníkov príliš veľké požiadavky. Vtedy vzal František do ruky žeravý uhoľ a odvetil: "Nič nie je nemožné a ťažké tomu, kto Boha miluje." A jeho koža vraj zostala nepoškodená.
Pavol II. chcel potom regulu potvrdiť, ale vzápätí zomrel. Regulu schválil až neskôr v roku 1474 pápež Sixtus IV. a v roku 1506 ju potvrdil Július II.
František časom získal povesť divotvorcu, ktorý uzdravoval chorých. Tiež vraj vzkriesil mŕtveho chlapca a mal aj dar bilokácie. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. si vo svojej chorobe prostredníctvom pápeža Sixta IV. nechal zavolať k svojmu lôžku v Plessis pri Tours Františka. Skôr ako o telesnom uzdravovaní sa môže hovoriť o panovníkovej duševnej úľave, ktorý mal zaťažené svedomie, a o jeho príprave na smrť. Jeho nástupca na tróne, syn Karol VIII. nechcel stratiť Františkovu blízkosť, ale využívať ho ako poradcu, preto mu dal postaviť v Plessis-les-Tours kláštor.
Podľa legendy už Karlov predchodca Ľudovít IX. chcel dať Františkovi peniaze na kláštor. František mu však povedal, aby ich vrátil chudobným, z ktorých ich vydrel. Vzal vraj peniaz, rozlomil ho a vypotil z neho kvapku krvi.
Ďalšia legenda, svedčiaca o zázraku, rozpráva o jeho ceste na Sicíliu. Vtedy ho vraj na loď odmietli vziať pre jeho chudobu a tak sa František pomodlil, svoj plášť rozprestrel na hladinu, z bratovho plášťa utvoril plachtu a tak vyplávali. Ďalej na mori ich potom oná loď chcela vziať sebou.
Kláštory Františka z Paoly sa čoskoro šírili po Francúzsku aj po Španielsku. Tam aragónsky kráľ Ferdinand sa pri meste Malaga snažil vyhnať Maurov. Chcejúc už odtiaľ sám odísť, dostal od Františka odkaz, aby neodchádzal, načo sa Maurovia 18. 8. 1487 vzdali. Ferdinand víťazstvo pripísal modlitbám Františka a vybudoval mu tam kláštor. Časom sa v Španielsku vytvorilo sedem rádových provincií. Na žiadosť Maximiliána I. poslal František svojich rehoľníkov aj do nového kláštora pri meste Völkrabruck a na prelome storočí boli Paulánske kláštory už aj v Čechách.
Rehoľa bola spočiatku len vo Františkovom príklade a ústnych pravidlách. Až v roku 1493 vraj dostala písomnú formu a tá bola do schválenia ešte trochu menená a dopĺňaná. Rádom Najmenších bratov Františka z Paoly boli jeho kajúci pustovníci pozývaní až od pápeža Alexandra VI. (po r.1492). Július II. zmiernil trvalý pôst na súhlas požívať ryby.
Po príprave na svoju smrť, ktorú si František predpovedal, zomrel na Veľký piatok, položený na ležiace drevo kríža, za spevu pašií a slov "Je dokonané."
