Vášeň pre chlieb života

Bohatá, dobre situovaná rodina Dufourová, s veľkým počtom detí, ktorá vynikala vierou a skutkami lásky k blížnemu, žila v Janove na prelome 19. a 20. storočia v krásnom sídle v Cornigliano Ligure neďaleko farnosti dominikánov a 23. septembra 1895 sa im narodila dcéra Mária - inteligentné, živé dieťa a rodičia mu dali pevnú, ale sladkú kresťanskú výchovu.

Matka bola pre ňu prvou učiteľkou viery. Otec bol pre ňu prvým životným vzorom. Babička bola anjelom Máriinho detstva. Od prvých rokov jej života bol Ježiš jej jediným milovaným priateľom a malá Mária ho prijala do svojho sviatočne vystrojeného srdca prvýkrát vo svojich ôsmich rokoch. Od toho dňa bol Ježiš pre Máriu všetkým. Chce ho prijímať tak často, ako je len možné: potom od jesene toho roku ho môže prijímať každý deň a ani jeden nevynechá v predsavzatí stať sa svätou. To predsavzatie je stále živšie.

Desaťročná Mária prvýkrát navštívi Lurdy. Je to pre ňu objav lásky k Panne Márii. Začne sa denne modliť ruženec v túžbe napodobňovať jej cnosti po celý svoj život.

Jedna nemecká učiteľka jej dopĺňa vzdelanie. Vyrastá z nej krásna, pokojná, sympatická a rezervovaná dievčina. Učí sa hre na klavír, študuje cudzie jazyky, aby mohla komunikovať so všetkými, ale do jej súkromia, do jej vnútornej "cely", smie vstúpiť len Ježiš.

Ako dospievajúca žena sa Ježišovi zasvätí večným sľubom panenstva, chce žiť v rodine ako "nevesta Kristova" s úmyslom milovať ho a urobiť ho milovaným. Kto ju vidí prechádzať sa, kto ju vidí pri modlitbe v kostole, nemôže sa zdržať dojmu: Mária vyzerá ako anjel.

Štúdium, práca a modlitba sú jej zamestnaním. Má veľkú túžbu poznať Ježiša a venuje sa štúdiu katolicizmu. V roku 1914 dostane diplom učiteľky náboženstva. Janovský kardinál jej udelí druhú cenu.

Babička neznáša záhaľku a organizuje dom ako dielňu, kde sa Mária a jej sestry učia variť, vyšívať a šiť šaty pre deti najchudobnejších, pre tie, ktoré nemajú nič. Mária pracuje pokojne, spokojná, že môže svoj život obetovať ako dar.

Každý deň začína čo najskôr svätou omšou. Nikdy nevynechá sväté prijímanie, aj keby to stálo akékoľvek obete. Každý týždeň sa pripravuje ku svätej spovedi, aby sa očistila od každého, aj ľahkého hriechu. Jej duchovný vodca jej vytyčuje najvyššie vrcholy svätosti a Mária stúpa stále vyššie, pretože ju Ježiš priťahuje.
Každodenné prijímanie eucharistického Ježiša je jej šťastím. Ježiš je jej Život, ktorý posväcuje všetku jej prácu. Ani cesty, ani choroba, ani nečakané príhody jej nemôžu zabrániť v každodennom svätom prijímaní. Pripravuje sa s veľkou vrúcnosťou, adoruje, koná vďakyvzdávania, modlí sa za duše a za Cirkev. Často sa dostane do kostola až k poludní, ale dodržiava vtedy platný eucharistický pôst od polnoci.
"Akého veľkého pokladu sa zbavujú tí, ktorí vynechávajú sväté prijímanie," vysvetľuje. Navečer sa vracia do kostola, aby sa modlila pred svätostánkom. "Vraciam Ježišu jeho návštevu," vysvetľuje. A jej modlitba býva taká intenzívna, že je potrebné ju upozorniť, aby sa vrátila domov.

"Nech žiadam Ježiša o akúkoľvek vec, vždy mi vyhovie," hovorí vo svojej prostote.
"Ale niektoré ženy si dnes ráno v kostole hlasno vykladali a nebolo možné sa modliť," hovoria jej sestry.
"Naozaj? Ja som nič nepočula." A dodáva: "Najkrajšie miesto je tam, s Ježišom. Chcela by som si prácu zaniesť do kostola, aby som mohla zostať stále u neho."

Jej nebeský Ženích si ju pretvára podľa svojho obrazu. "Musíme vždy konať Božiu vôľu, aj keď to niečo stojí," opakuje často. "Všetko z lásky." 
Aj keď je živá a výbušná, dokáže sa ovládnuť a stať sa miernou, jednoduchou a trpezlivou, či už v radostiach, alebo v bolestiach.
"Ako to, že sa nikdy neznepokojuješ?" pýtajú sa jej.
Mária žije stále spojená s Ježišom a s túžbou nikdy ho neuraziť, hľadať stále to, čo sa mu páči, vyhýbať sa aj najmenšiemu hriechu, dať Ježišovi vo svojom živote plný priestor.
Pri práci a pri konverzácii, kedy je také ľahké hovoriť o tom a o onom, ju nikdy nepočul, že by hovorila zle o druhom. Je vedená k tomu, aby videla cnosti druhých. Keď to nemôže urobiť, ospravedlňuje úmysly, odpúšťa, prosí za obrátenie, za obrátenie všetkých.

Pretože jej Ježiš dal apoštolskú, misionársku dušu, chce všetkých, ktorých stretáva, celý svet, priviesť k Ježišovi. Až do roku 1915 život v dome Dufourových prebiehal pokojne, ale v tomto roku vojny musia bratia narukovať.
Mária, zdrvená osudom všetkých mladých mužov v Európe posielaných na smrť, nemá pokoja. Modlí sa, obetuje, prosí Ježiša pri svätom prijímaní a pri stále častejších návštevách pred svätostánkom o koniec vojny.
Urobí sľub, že pôjde do Lúrd ďakovať Panne Márii, ak sa bratia vrátia zdraví. Pritom znásobuje svoje apoštolské úsilie. Od pápeža Pia X. sa naučila veľkej láske k Eucharistii a jeho veľkej snahe "všetko obnoviť v Kristovi" (Ef 3,9). Od pápeža Benedikta XV. prijala výzvu šíriť Pravdu - Ježiša ku všetkým bratom a pracovať pre mier medzi národmi.

Začína s prípravou detí k prvému svätému prijímaniu. Robí to so zápalom takým strhujúcim, že sú tým uchvátení aj tí najviac nevychovaní, tí najviac vzdialení, rodiny často vlažné vo viere.
Táto jedinečná katechétka má svoj pevný základ: po prvom svätom prijímaní sa všetci majú vrátiť k Ježišovi, byť jeho priateľmi. Organizuje pre nich svätú spoveď, svätú omšu so svätým prijímaním každý prvý piatok v mesiaci, s tými najlepšími, najvernejšími každú nedeľu.

Farár ju povolal, aby sa stala predsedníčkou farského krúžku mladých, a ona sa dá do práce. Veselá, zapálená, plná iniciatívy vzdeláva mládež vo viere a v láske ku Kristovi a vedie chlapcov a dievčatá na stretnutie s ním v spovedi a vo svätom prijímaní, a to čo najčastejšie. Inšpiruje sa príkladom svätého Jána Bosca, svätca troch veľkých lások: k Eucharistii, k Panne Márii a k ​​pápežovi.
Vysvetľuje mladým, že nie je možné páčiť sa Bohu, nemôžeme byť ľuďmi ani kresťanmi, ak sa nechodíme často spovedať a prijímať Ježiša, Chlieb života, v Božej milosti.

Mária si kladie otázku: "Robím dosť, aby bol Ježiš poznávaný a milovaný?" Smäd a horlivosť priviesť duše k nemu ju trápi tak, že z toho nemôže v noci spať. Má najradšej tie najchudobnejšie, najviac opustené.
Chodí po cestách a domoch v Janove a hľadá najopustenejších mladých ľudí, najviac zblúdilých, a získava ich svojou sladkosťou, svojím presvedčujúcim slovom. Vyhľadáva aj ťažko chorých. Prináša im lieky, peniaze, pokrm, stará sa o to, aby sa zmierili s Bohom skrze spoveď, a dáva im Priateľa, najväčšieho tešiteľa: sviatostného Ježiša.
Jedným slovom: Mária, taká pokorná a zdržanlivá, je to ona, kto pripravuje cestu pre kňazov, pre Ježiša, ktorý potom vstupuje do duší.

Pýtajú sa jej: "Ako to robíš, že máš taký úspech?"
"To nerobím ja. Je to On, kto miluje, získava!" odpovedá a snaží sa zvlášť o modlitbu a obete za kňaza v ťažkostiach, za povolania.

Koncom augusta roku 1920, spolu s rodičmi a bratmi, ktorí sa vrátili zdraví z vojny, vykoná púť do Lúrd. Prežíva nebeské hodiny v účasti na svätých omšiach, v modlitbe ruženca a v rozjímaní krížovej cesty. Žiada od Panny Márie jedinú milosť: "Pomáhaj mi, Nepoškvrnená, aby som vždy konala Božiu vôľu a stala podobnou sa Ježišovi."
Na spiatočnej ceste navštívi Paray-le Monial, kde Ježiš v roku 1675 zjavil Margite Márii Alacoque s nevýslovnou sladkosťou svoje Srdce. Mária obnovuje svoje zasvätenie a sľub panenstva: "Kiež ťa milujem a urobím milovaným, môj najmilší Ženích!"

Mária nie je ďaleko od posledného cieľa. Hovorí o smrti s obdivuhodným vnútorným pokojom. "A ty sa nebojíš smrti?" pýtajú sa jej.
"A prečo sa mám báť?" odpovie. "Nie je to krása objaviť sa pred Ježišom navždy?"

Pokračuje vo svojej službe, vo svojom eucharistickom apoštoláte.

V máji 1922 ide do Ríma na Svetový eucharistický kongres. Raduje sa z triumfu, aký pútnici z celého sveta pripravili eucharistickému Ježišovi.

Spiatočnou cestou sa staví v Assisi, kde hladuje do dvanástej hodiny a pristúpi k svätému prijímaniu. Obnovuje svoje predsavzatie "byť druhý Kristus" ako svätý František z Assisi. Je členkou jeho tretieho rádu. Sú to posledné mesiace jej života. Stravuje sa svojou katechetickou činnosťou a až do poslednej chvíle pripravuje deti k prvému svätému prijímaniu. Jej textom je slávny katechizmus Pia X., skvelý a vzácny.
Na Zelený štvrtok sa zúčastňuje so "svojimi" deťmi svätej omše. Potom strašná choroba, zápal mozgových blán, ju navždy zastaví.

Jej lôžko sa stáva oltárom. Mária trpí s Ježišom strašnými bolesťami. Prijme ho naposledy, pokojná a šťastná, 4. apríla 1923 vo veku iba 27 rokov. Tým, ktorí boli nablízku, zanechala tento testament: "Žite každý deň v Božej milosti a prijímajte Ježiša vo svätom prijímaní. Milujte Pannu Máriu a šírte lásku k nej."

Masima
zdroj: Marie Ausiliatrice