Škapuliar umučenia nášho Pána Ježiša Krista (červený škapuliar)

Božia Prozreteľnosť neustále ponúka človeku spásu premnohými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je aj úcta k umučeniu nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré pretrpel pre záchranu ľudstva. Aby sme si toto jeho utrpenie viac pripomínali a aby sme spolupracovali s milosťami, ktoré nám z jeho utrpenia plynú, daroval nám Škapuliar umučenia a presvätých Sŕdc Ježiša a Márie.

Vyvolenou osobou pre tento dar sa stala sestra Apolónia Andriveau, dcéra kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Narodila sa vo Francúzsku 7. mája 1810. Bola veľmi nadaná na hudbu a maľovanie. Rodina sa neskôr presťahovala do Paríža.

Rodičia jej zaistili vynikajúcu výchovu a vzdelanie. V roku 1833 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Paríži. Po skončení seminára (noviciátu) bola poslaná do Troyes, kde pôsobila ako učiteľka a neskôr ako opatrovateľka chudobných po domoch. 26. júla 1846 dostala mimoriadne milosti, o čom sama píše: „V týchto dňoch, som videla – alebo sa mi zdalo, že vidím – nášho Spasiteľa v kaplnke. Mal na sebe dlhé červené šaty a modrý plášť. Moje srdce v tej chvíli naplnila jeho láska. Nie, nebol to rímskymi korbáčmi zbitý a umučený Spasiteľ, ako som ho videla pred niekoľkými dňami pred svätou omšou. Stál tam ako stelesnená božská krása. V pravej ruke držal dvojitý škapuliar červenej farby. 

Na jednej strane škapuliara bol Pán Ježiš pribitý na kríži a obklopený nástrojmi umučenia, ktoré mu spôsobovali najväčšie bolesti: bič, ktorým trhali jeho telo, kladivo a skrvavené rúcho, ktoré z neho strhli… Okolo kríža som čítala tieto slová: »Umučenie nášho Pána Ježiša Krista, spas nás! «

Na opačnej strane červenej vlnenej stuhy som videla Srdce Pána Ježiša a Srdce Panny Márie. Prvé bolo ovenčené tŕním, druhé prebodnuté mečom a obidve spojené krížom. 

Nad nimi som videla nápis: »Najsvätejšie Srdcia Ježiša a Márie, ochraňujte nás!«"

O niekoľko dní som mala znova to isté zjavenie a napokon vo sviatok Povýšenia Svätého kríža ma náš dobrotivý Vykupiteľ takto oslovil: »Požehnávanie Škapuliara umučenia bude výsadou kňazov Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Ten, kto bude nosiť tento škapuliar, každý piatok dosiahne odpustenie všetkých trestov za svoje hriechy a v jeho duši sa rozhojní viera, nádej a láska.«

„Náš Spasiteľ si žiada, aby sa viac hovorilo o jeho umučení i smrti a žaluje sa, že v kongregáciach sa na to zabúda.“

Predstavený upozornil sestru Apolóniu, že nebude ľahké získať cirkevné schválenie pre novú pobožnosť, ale ona mu odvetila: „Určite viem, že si Pán Ježiš veľmi žiada rozšírenie Škapuliara umučenia. Vo vhodnom čase nájde spôsob, ako odstrániť všetky prekážky, ktoré sa zvyčajne vyskytnú pri zavádzaní novej pobožnosti. Som si istá, že stála spomienka na jeho umučenie bude pre ľudstvo ešte väčším požehnaním ako doteraz. Som šťastná, keď si pomyslím, že práve Spoločnosť svätého Vincenta sprostredkuje svetu nové odpustky a hojné milosti.“

„Je tomu asi rok a pol,“ sestra Apolónia pokračuje vo svojich zápisoch, „ako som sa v našej kaplnke počas svätej omše pohrúžila do rozjímania o Kristovom umučení. Naraz sa mi zdalo, že vidím pred sebou živého, na kríži trpiaceho Pána Ježiša. Jeho smrteľná bledosť a krvou zaliata tvár ma tak vydesili, že som skoro zmeravela. Oblial ma studený pot. Náhle Spasiteľova hlava hlboko klesla. Zapríčinili to veľké tŕne, ktoré prerážali jeho sväté čelo. Kým som v ustrnutí pozorovala tento výjav, Ježiš zrazu zdvihol hlavu a tŕne sa mu povrážali i do očí a slúch…

Na tento pohyb nezabudnem do konca života. Ježiš musel pocítiť ukrutnú bolesť, keď jeho tŕním korunovaná hlava narazila na drevo kríža! Triasla som sa na celom tele. Bola tu aj Panna Mária a všetko sledovala. Môj Ježišu! Moja panenská Matka! Aké to muky, koľké utrpenie! Odvtedy mám stále pred očami umučenie milovaného Spasiteľa. Vidím aj podrobnosti. V rozjímaní alebo v nočnom tichu sa mi vybavujú tieto strašné krvavé udalosti…

Pán Ježiš sa mi prihovoril: »Od teba očakávam útechu v úzkostiach svojho umučenia. Chcem ti dať podiel na ponižujúcom utrpení môjho bičovania a na nesmiernom prelievaní krvi na Kalvárii.«

Každé jeho slovo mi vrylo do duše hlbokú ranu. Táto rana ma stále páli a je takmer nemožné, aby som na ňu nemyslela a nebola pod jej vplyvom, ktorý je príjemný i ťaživý zároveň. Utrpenie Ježišovho človečenstva mnou otriasa viac než lesk jeho slávy. Moja túžba po nebeskej blaženosti by sa určite zmenšila, keby som nevedela, že aj tam budem môcť hľadieť na Ježišove sväté rany, ktoré sa zaskvejú ako jasné slnko.

Pán Ježiš vedel, že jeho božská vznešenosť nás neuchváti a nepohne k úplnej oddanosti tak mocne ako jeho umučenie. Veru by som nepochopila, prečo pohľad na trpiaceho Pána Ježiša roznieti v duši taký neopísateľný plameň radosti, keby mi to sám nebol povedal: »Len skrze utrpenie môžeš skutočne pochopiť a oceniť veľkosť mojej lásky. Sila tejto poznanej lásky zmierni bolesť tvojho súcitu do takej miery, že utrpenie sa v nej celkom stratí.« Neviem, či som sa dobre vyjadrila, lebo sa cítim príliš slabá a obmedzená…

Pán Ježiš si veľmi želá, aby sme celým srdcom a celou dušou precítili jeho utrpenie. Aj naša panenská Matka si to želá!

Raz v nedeľu večer som sa modlila krížovú cestu. Pri trinástom zastavení sa mi zdalo, že bolestná Matka vložila mŕtve telo svojho Syna do môjho náručia a povedala mi:

»Svet sa rúti do záhuby, lebo nemyslí na utrpenie Ježiša Krista. Urob všetko pre to, aby svet naň myslel a vďaka nemu sa spasil.«

Kým som sa v duši takto bezprostredne stretala s Ježišom a Máriou, moje vnútro naplnil neopísateľný pocit. Celkom som prestala vnímať seba i okolie a v posvätnom tichu a samote som sa stretla so svojím Pánom akoby z tváre do tváre.

Pri spomínanom videní som zrazu pocítila chlad Spasiteľovho tela a dotkla sa jeho otvorených krvácajúcich rán…

Porozumela som, že hriešnici sa obracajú a v ľahostajných dušiach sa roznecuje silná viera vďaka zásluhám Kristovho utrpenia. Veď kto by mohol odolať Bohu, ktorý za nás obetoval svoj život? S istotou môžem povedať, že najväčšou útechou ma Pán Ježiš obdaril vo chvíľach, keď som s hlbokou ľútosťou rozjímala o jeho vykupiteľskom umučení.

Šírenie Škapuliara umučenia: Už od začiatku sa ukázalo, že nestačí, aby Škapuliar umučenia požehnávali a rozdávali len kňazi Misijnej spoločnosti. Takto sa totiž toto šľachetné dielo obmedzovalo len na malý okruh ľudí a nová pobožnosť sa šírila veľmi pomaly. Na druhej strane zasa mnohí túžili po červenom škapuliari, pretože o ňom počuli, no nevedeli si ho zadovážiť. Viacerí sa preto obrátili na otca Etienna, aby vyžiadal od Svätej stolice aj pre diecéznych kňazov výsadu požehnávať Škapuliar umučenia.

Otec Etienne prijal toto všeobecné želanie s pravým Kristovým zmýšľaním. Hneď sa obrátil na Svätú stolicu a tá ochotne vyhovela jeho žiadosti.

Neskôr Svätý otec udelil nositeľom červeného škapuliara plnomocné odpustky na každý piatok, a to za obvyklých podmienok.

O týchto udalostiach píše otec Etienne v obežníku 21. novembra 1853: Svätý otec splnil moju prosbu. Mňa a môjho nástupcu splnomocnil, aby sme mohli ktoréhokoľvek kňaza svätej Cirkvi poveriť požehnávaním a rozdávaním Škapuliara umučenia s príslušnými odpustkami a výsadami.

Za udelenie piatkových plnomocných odpustkov môžeme vďačiť omilostenej sestre, ktorá o ne výslovne prosila.

Čoskoro prichádzalo ku mne množstvo prosieb od diecéznych i rehoľných kňazov, ba aj od biskupov, aby mohli dostať spomenutú výsadu. Najprv v stovkách a neskôr v tisíckach som musel pripraviť a na všetky strany sveta rozoslať splnomocnenie Svätej stolice, aby sa uskutočnila zbožná túžba mnohých veriacich. Všetci sa chceli stať priaznivcami svätého kríža!

Oduševnenie kňazov a veriacich za túto pobožnosť sa ešte viac znásobilo, keď Svätý otec Pius IX. vo svojom vyhnanstve v Gaete vyzval biskupov a kňazov, aby rozširovali červený škapuliar. Ako by veriaci neprijímali pobožnosť, ktorú si Svätý otec tak mimoriadne cenil? Škapuliar umučenia sa stal čoskoro známym a obľúbeným podobne ako Zázračná medaila…

Vo februári 1848 sestra Apolónia píše: „Dôstojný otče,… Po tieto dni sa mi zdalo, že zasa počujem dojímavú a nežnú výčitku z úst ukrižovaného, krvou zaliateho Spasiteľa. Ponosoval sa, že mnoho ľudí zabúda na vznešené tajomstvo vykúpenia. Nemáme azda urobiť všetko, čo od nás závisí, aby sa rozšíril Škapuliar umučenia, aby sa slúžila piatková svätá omša na počesť umučenia, konala poklona Najsvätejšej sviatosti a získali odpustky? Áno, dôstojný otče, pracujem z celej sily, aby duše čoraz viac chápali a opätovali lásku nášmu trpiacemu Ježišovi! Kto by mohol odolať prosbám, volaniu a napomínaniu zomierajúceho Spasiteľa?

V každom novšom zjavení znovu a znovu vidím kríž, ešte aj v spomenutých videniach panenskej Matky. Smrť nášho Pána nám priniesla večný život. Ježiš krížom vykúpil svet. Krížom ho spasí a pretvorí. Kríž je našou jedinou nádejou i radosťou, a preto ho milujme, vážme si ho a nesme s dôverou!“

V nedeľu Najsvätejšej Trojice mala sestra Apolónia počas modlitby videnie: „Stála som na brehu veľkej, nesmierne krásnej rieky, ktorá bola čistá ako krištáľ. Bol tam aj obrovský zástup ľudí. Tí, ktorí sa vykúpali v rieke, vyšli z nej oslnivo čistí a vyžarovali vnútornú krásu. Z rúk im sálali akoby zlatisté lúče. No tí, ktorí sa zdráhali vojsť do rieky, zostali čierni, hriešni. Ako obyčajne, aj teraz som prosila Ježiša o vysvetlenie. Nevyčerpateľný prúd vody je znakom nesmierneho Božieho milosrdenstva, ktoré pre ľudstvo vyviera spod kríža. Porozumela som, že Spasiteľ vyzval zástup k láske k Bohu. Tí, ktorí sa ponorili do krištáľovej vody jeho milosrdenstva, vyšli odtiaľ obmytí od každej škvrny a obohatení o zásluhy. Tí, ktorí odmietli jeho pozvanie, ešte viac stmavli. Ako málo poznajú ľudia Božie milosrdenstvo a ako veľmi zabúdajú na jeho prameň – Spasiteľovo horké umučenie!“

„Nedávno sa mi pri modlitbe zdalo, že vidím malého Ježiška v náručí svätého Jozefa. Oslovila som ho: »Drahý Ježiš, vo svojej pokore si zašiel až tak ďaleko, že si odkázaný na pomoc ľudských ramien«. Náš Pán však očividne narástol a dal mi takúto odpoveď: »Vykúpením, pokorením a smrťou na kríži som si získal ľudské srdcia. Veľmi si želám, aby mi ľudia opätovali lásku za všetko, čo som pre nich urobil.«“

„Snažím sa usmerňovať svoje úsilie a celý život tak, aby všetko slúžilo na slávu trpiaceho Spasiteľa a rozhojnilo jeho zásluhy v dušiach. Veď náš Pán jasne povedal, že pod záštitou svätého kríža sú jeho verní bezpeční aj v týchto ťažkých časoch.

Nedávno sa mi zdalo, že vidím Pána Ježiša podobne ako dosiaľ, s červeným škapuliarom v ruke. Obklopovala ho taká nevýslovná žiara, že všetko naokolo stemnelo. Zbadala som, že miesta po jeho svätých ranách a stopy po tŕňovej korune sa skveli v červenej farbe. Od tej purpurovej žiary sa takmer vznietil Škapuliar umučenia v rukách Pána Ježiša. Všetko toto som opísala len z poslušnosti, na väčšiu slávu jeho vykupiteľského diela.“

„Nedávno som pri svätom prijímaní počula Ježišov prísľub, že čoskoro nastanú pre našu vlasť (Francúzsko) lepšie časy: »Krajina nezahynie,« zneli Spasiteľove povzbudzujúce slová. »Zachránim ju za cenu svojho umučenia, ktoré som podstúpil z lásky k ľuďom.«“

„V umučení Pána Ježiša som našla nekonečné poklady vnútornej sily, obnovy a radosti. Niekedy prijímam bezhraničnú, žehnajúcu Spasiteľovu lásku, inokedy ma zasa dojímajú výjavy z jeho utrpenia. Pri modlitbe neodolám príťažlivej Božej láske. Vyslovene zažívam pravdivosť slov: »Každý pravý kresťan je druhým Kristom!« Spasiteľ mi hlboko do duše vrýva svoje presväté rany. Pred mojím duchovným zrakom je takmer každé stvorenie obmyté Kristovou krvou. Pociťujem a prežívam všetky Spasiteľove muky, ale aj ich božskú cenu a radosť z víťazstva.“

Spasiteľ si žiada sviatok Umučenia,Troyes, marec 1849: „Aj keď je pre mňa ťažké vyjadrovať sa k cirkevným záležitostiam, predsa však v mene poslušnosti musím oznámiť, že náš Spasiteľ si výslovne žiada, aby sa piatok Veľkonočného týždňa slávil ako sviatok Umučenia. Práve vďaka zásluhám vykupiteľského umučenia sa mohol Svätý otec znova vrátiť do svojho rímskeho sídla. Dúfam, že prostredníctvom Vás, dôstojný otče, už čoskoro budeme môcť s cirkevným schválením sláviť oktávu Veľkého piatku ako sviatok Umučenia Pána Ježiša.

Rímski kresťania vo Veľkom týždni zvlášť zakúsili, ako veľmi osireli, keď bol Svätý otec vo vyhnanstve. V piatok počas deviatnika, ktorý som si konala na úmysel Svätého otca, som počula tieto slová: »Pius IX. sa znova vráti do Ríma. Žiadam si, aby si moje umučenie vyvolil za stredobod svojho života. Bol by som rád, keby sa v oktáve mojej smrti na kríži opäť s vďakou uctievalo moje utrpenie. Nech sa tento deň stane sviatkom môjho umučenia.«“

„Aké dojímavé je pozorovať nezištnú Božiu lásku ešte aj voči nevďačným! »Ľudia nechápu, nevážia si a neopätujú moju lásku,« povedal mi raz so zármutkom Spasiteľ a na jeho bledej tvári sa zračilo nesmierne utrpenie…“

„Dôstojný otče,… Všetka moja sila pramení z kríža, vlastne z presvätej krvi, ktorú v každej svätej omši obetuje (Boh Ježiš Kristus) za nás. Spod kríža hľaďme do tváre nášho trpiaceho Spasiteľa. Tu nám šepká najhlbšie tajomstvá svojej lásky. Škapuliar umučenia je »rúchom« trpiaceho Pána. Nosme ho s hrdosťou a láskou so svojím Spasiteľom cestou na Kalváriu.“

„Pán Ježiš mi povedal: »Zverím ti poklady a zásluhy svojho umučenia. Čerpaj z nich pre spásu duší!« A tak so súcitom myslím na duše v očistci, na hriešnikov i na nepriateľov a za všetkých sa modlím… Pán Ježiš ukázal na svoje Sväté Srdce a povedal: »Ako číslice na ciferníku hodín, tak sú vryté do môjho srdca všetky pretrpené muky. Kto by vedel pochopiť nesmierne utrpenie týchto dvadsiatich štyroch hodín?!« Náš Spasiteľ túži po dušiach, ktoré s ním súcitia, ktoré prežívajú s ním bolesť a ktoré sprostredkúvajú jeho zásluhy každému biednemu a na ne odkázanému človeku.“

„V deň Všetkých svätých hlboko na mňa zapôsobilo krásne videnie. Panenská Matka v nebeskej sláve si sňala z hlavy nádhernú korunu a vložila ju na hlavu nášho hrdinského mučeníka blahoslaveného Perboyra, pričom povedala: »Ozdobím synov svätého Vincenta, lebo sú priateľmi Krista a obrancami svätého kríža.«“

„Keby ľudia aspoň čiastočne vytušili a prežili nesmiernu veľkosť a lásku Pána Ježiša, nikto by viac nenariekal a nezúfal si… Keď som v blízkosti Pána Boha, vyplnia sa všetky moje túžby. Nevymenila by som sa ani s nebešťanmi. Ten, kto spojí svoje súcitné slzy s preliatou krvou Pána Ježiša, načerpá zo Spasiteľovej smrti hlboký pokoj.“

„Pán Ježiš ma povzbudzoval: »Pri mojom kríži a pri mojej panenskej Matke každý nájde pokoj a spásu.« Zároveň som videla vedľa Ježišovho kríža vznešenú postavu Panny Márie.“

„Ježiš mi ukázal, aké rozdielne sú účinky jeho lásky v jednotlivých dušiach. Videla som ľudské srdce, do ktorého sa meč Božej lásky vbodol tak hlboko, že spôsobil nezahojiteľnú ranu. Do tejto rany spôsobenej nebeským zásahom sa však vlialo toľko blaha, radosti a pokoja, že sa bolesť utíšila. Pochopila som, že láska je silnejšia ako smrť. Kde panuje Ježišova radosť, jeho pokoj a láska, tam nemôže chýbať ani jeho kríž, klince a tŕne.“

Sestra Apolónia strávila v Caene sotva dva roky, keď Pán povolal k sebe na zásluhy bohatého otca Etienna, aby nebeskou slávou korunoval jeho život strávený v mnohoročnej apoštolskej činnosti na čele oboch rodín sv. Vincenta. Koho by sa to malo väčšmi dotknúť, ak nie sestry Apolónie? V predstavenom svätého života stratila svojho pravého otca a radcu, ktorý ju viedol pevnou rukou.

Vďaka svojej priamosti a prostote dokázala pokojne prijať nového duchovného vodcu, ktorého jej Pán Boh poslal…. (Písala mu:) „Keďže si to žiadate, dôstojný otče, dnes sa podrobnejšie rozpíšem o niektorých veciach. Som šťastná, že sa pracuje na zriadení Spoločnosti umučenia, lebo je to vrúcna túžba nášho Spasiteľa…

Znova zopakujem, čo som už viackrát povedala: Jedným z najväčších pokladov Misijnej spoločnosti je Škapuliar umučenia…

Pán Ježiš má nesmiernu radosť z hnutia, ktoré sa zakladá na zveľadenie úcty k jeho umučeniu. Je mu milé všetko, čo roznecuje vieru a dôveru ľudí v zásluhy tohto umučenia. Jeho presvätá krv je rosou a tá zúrodňuje duše, ktoré s nebeským požehnaním prinesú stonásobnú úrodu…

Úprimne ďakujem Pánu Ježišovi za to, že mi dal podiel na svojom umučení. Jeho vrúcnou túžbou je, aby ctitelia a nositelia Škapuliara umučenia tvorili vo svätej Cirkvi organizovanú spoločnosť, a aby už známe piatkové plnomocné odpustky a iné výsady obohacovali duše v ešte väčšej miere.“

Prameňom, z ktorého sestra Apolónia čerpala silu v ťažkej chorobe i lásku k spolusestrám, bola silná viera, duchovný život a neustále vnútorné spojenie s trpiacim Spasiteľom. V poslednom štádiu choroby raz povedala: „Ani neviem vyjadriť, aké silné a ostré bolesti cítim. Akoby som mala ruky a nohy medzi tŕňmi, ktoré ich nepríjemne bodajú.“ Hneď však s úsmevom dodala: „Keď už nemôžem Bohu slúžiť, o to viac chcem pre neho trpieť.“ Nie vždy sa jej podarilo skryť výnimočné poklady milostí svojej duše. Kto sa dostal do jej blízkosti, pocítil teplo Božej lásky, ktoré z nej vyžarovalo. Svojou jemnosťou, čnosťami a dobrým príkladom si získala každého.

Viackrát si povzdychla: „Koľko vnútornej sily sa skrýva v rozjímaní o mukách nášho Pána. Myslime na to zvlášť po svätom prijímaní, keď je Pán Ježiš naozaj v nás. Vtedy si pre každú čnosť môžeme vyprosiť hrdinskú odvahu. Aká škoda, že túto výhodu dostatočne nevyužívame! Všetci svätí sa posilňovali pri tomto vznešenom prameni.“ Keď to hovorila, jej tvár sa zatiahla smútkom a s bolesťou v hlase dodala: „Ako veľmi Spasiteľ za nás trpel, no ľudia zabúdajú na jeho lásku!“

Pri istej príležitosti mali sestry spoločné čítanie o Ježišovom umučení. Napokon jedna z nich poznamenala: „Nič krajšie a hlbšie by sme ani nemohli počuť!“
Sestra Apolónia sa pripojila: „V umučení Pána Ježiša je všetko vznešené!“ Potom zopakovala to, čo už veľakrát povedala: „Ako veľmi sa musíme posväcovať! Stále viac poznávať, chápať a čerpať z nesmiernych zásluh umučenia!“

Niekoľko dní pred smrťou veľmi trpela. Jedna zo sestier ju ľútostivo potešovala. Nato chorá uprela svoj pohľad na kríž, ktorý visel na stene a hlasom prenikajúcim až do srdca, povedala: „Ako by netrpel vďačne ten, kto videl trpieť Ježiša na kríži?!“ Spomínaná sestra na tento okamih nikdy nezabudla.

Prijatie Škapuliara umučenia a získanie odpustkov: Na prijatie Škapuliara umučenia je potrebné predovšetkým to, aby sme si súčasne s ním „obliekli“ ukrižovaného Spasiteľa. Držme sa pevne svätého kríža a usilujme sa žiť v takom duševnom stave, aby sme mohli povedať s apoštolom: „Na vlastnom tele dopĺňam, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). „S Kristom som ukrižovaný“ (Gal 2, 19).

Svätý otec Pius IX. nariadením zo dňa 25. júna 1847 splnomocnil kňazov Misijnej spoločnosti požehnávať Škapuliar umučenia a dávať ho veriacim.

S ním sú spojené nasledujúce odpustky:

I. Plnomocné odpustky:

1. V deň prijatia Škapuliara umučenia (sviatosť zmierenia, sväté prijímanie, návšteva kostola a modlitba na úmysel Svätého otca).

2. V hodine smrti (sviatosť zmierenia, sväté prijímanie alebo aspoň vzývanie Ježišovho Mena v srdci, ak to už nemožno urobiť ústami).

3. Každý piatok pre tých, ktorí sa vyspovedajú, prijímajú, určitý čas zbožne rozjímajú o umučení Pána Ježiša a pomodlia sa na úmysel Svätého otca.

Tieto odpustky môže získať aj ten, kto sa pre vážny dôvod vyspovedá a prijíma v nasledujúcu nedeľu.

II. Tieto odpustky možno získať aj pre duše v očistci.

Masima
zdroj: Abbé Jules Chevalier - Sestra Apolónia Andriveau a Škapuliar umučenia