sv. Jan Maria Vianney

Svätý kňaz Jan Maria Vianney bol vyše štyridsať rokov farárom v malebnej dedinke Ars, ktorá patrila do Lyonskej diecézy. /sviatok 4. augusta/

Keď tam začínal svoju kňazskú službu, Ars bol neznámou dedinou. Ale v posledných rokoch jeho života prichádzali do Arsu státisíce ľudí z celého Francúzska aj Európy, aby sa vyspovedali u svätého farára a zúčastnili sa na svätých omšiach, ktoré slúžil. Na jeho príhovor u Boha sa na tomto mieste diali mimoriadne obrátenia a uzdravenia.


Svätý farár z Arsu, Ján Mária Vianney, sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, veľkej dedine ležiacej dvadsať kilometrov od Lyona, ako štvrté dieťa manželov Matúša a Márie Vianneyovcov. Boh ich požehnal šiestimi deťmi.

Keď mal Ján Mária päť rokov, začalo sa obdobie krvavého prenasledovania Katolíckej cirkvi počas Francúzskej revolúcie. Revolučná vláda pozatvárala všetky kostoly a katolícke školy, za vykonávanie kňazskej služby hrozil trest smrti. Kňazov, ktorí sa nepodriadili vládnym nariadeniam, odsúdili na smrť. Tých, ktorých revolucionári chytili, neskôr zabili alebo uväznili a poslali do Guyany, kde umierali z vyčerpania.

Revolučná vláda zaviedla nový kalendár, podľa ktorého bol dňom pracovného voľna až každý desiaty deň. Kňazi sa skrývali a s ohrozením života tajne slúžili sväté omše v súkromných domoch.
Vzhľadom na takéto prenasledovanie prijal Ján Vianney prvé sväté prijímanie s niekoľkoročným oneskorením; mal vtedy 13 rokov.

V období revolučnej vlády mohli v školách vyučovať iba laickí učitelia, ktorí prisahali poslušnosť vláde. Nakoľko takýchto učiteľov nebolo veľa, mnohé školy zatvorili. Janko sa teda mohol začať učiť čítať a písať až ako sedemnásťročný. Krvavé prenasledovanie Cirkvi sa skončilo až po štátnom prevrate 9. novembra 1799, keď vládu prevzal generál Napoleon Bonaparte.
Kňazi sa prestali skrývať, vrátili sa do svojich farností, otvorili kostoly a začali normálnu pastoračnú činnosť.

Ján viedol už od skorej mladosti hlboký modlitbový život. Každý deň obetoval Bohu seba, svoju prácu, všetky svoje myšlienky, city, všetky svoje kroky aj odpočinok.

Ako zrelý kňaz hovorieval: „Aké je krásne robiť všetko s Bohom...! Ak pracuješ s Bohom, on tvoju prácu požehná, ba posvätí všetky tvoje kroky. Všetko sa bude rátať: každé umŕtvenie pohľadu, zrieknutie sa potešenia – všetko bude zapísané. A preto sa, duša moja, každé ráno obetuj Bohu.“

Vo svojom srdci nosil už od skorej mladosti veľkú túžbu stať sa kňazom a „získavať duše pre Boha“. Nebolo to však jednoduché, pretože nemal nijaké vzdelanie.

V tom období prišiel do susednej farnosti v Écully abbé Balley, ktorého biskup poveril vyhľadávaním chlapcov povolaných ku kňazstvu a ich prípravou na štúdium v seminári. Jánov otec však rázne nesúhlasil s tým, aby sa jeho syn stal kňazom. Až po dlhom a úpenlivom prosení súhlasil, že sa jeho syn bude pripravovať na kňazstvo u abbé Balleya.

Mládenec sa od roku 1806 začal učiť na fare v Écully. Začiatky boli veľmi náročné, pretože Ján napriek prirodzenej inteligencii a veľkej citlivosti nemal vycvičenú myseľ a schopnosť zapamätávať si, ktorá s tým úzko súvisí. Bola to značná nevýhoda pri štúdiu teológie a latinčiny. Zvlášť ťažko si zapamätával slovíčka, ako aj latinské skloňovanie a časovanie. Napriek veľkým ťažkostiam sa Ján nevzdával; prosil o svetlo Ducha Svätého a celé hodiny sa tvrdošijne skláňal nad knihami pri slabom svetle petrolejovej lampy. Hoci nerobil v štúdiu nijaké pokroky, spočiatku sa nevzdával, ale ešte horlivejšie sa snažil učiť. Ale ako plynul čas a pochopil, že jeho úsilie neprináša nijaké výsledky, znechutil sa. Začal uvažovať o zanechaní štúdia a o návrate domov.
Abbé Balley ho však presvedčil, aby tomuto pokušeniu nepodľahol, ale aby udržiaval svoju túžbu priviesť ako kňaz k spáse čo najviac ľudských duší.

Ján silou vôle premohol znechutenosť, ale jeho ťažkosti so vzdelávaním a zapamätávaním neustúpili. Neskôr spomínal: „do mojej nedobrej hlavy sa mi nič nezmestilo“. 
Aby si u Boha vyprosil milosť dobrej pamäte, išiel na púť spojenú s prísnym pôstom o chlebe a vode k hrobu svätého Františka Regis do La Louvescu, ktoré bolo od Écully vzdialené 100 kilometrov.
Došiel tam vyčerpaný od hladu, ale šťastný, že mohol odovzdať svoju prosbu Bohu na príhovor svätého Františka.
Po návrate z púte si všimol, že jeho pamäť sa trochu zlepšila. Dostal milosť, ale v obmedzenej miere.

V roku 1807 prijal Ján Mária sviatosť birmovania. Na jeseň 1809 dostal povolávací rozkaz do armády. Po niekoľkých dňoch vojenskej služby ho pre ťažkú chorobu poslali do nemocnice.
Hneď po ukončení liečenia mal odísť na španielsky front. Vojak Ján, ktorý bol chorobou veľmi oslabený, nedokázal udržať krok s pešiakmi pochodujúcimi na front, a preto musel cestovať vozom. Počas namáhavej cesty sa mu choroba vrátila, a tak musel preležať šesť týždňov v nemocnici v Roanne. Po opustení nemocnice dostal znovu rozkaz pripojiť sa k oddielu určenému na vojnu v Španielsku.

Počas cesty na miesto odchodu prechádzal popri kostole, do ktorého sa vošiel pomodliť. Počas modlitby prestal celkom vnímať čas a keď prišiel na miesto, odkiaľ mal jeho oddiel vyraziť, ten bol už preč.
Kapitán Blanchard regrúta prísne pokarhal a prikázal mu, aby sa snažil svoj oddiel dohoniť. Ján oslabený chorobou, s ťažkým vojenským plecniakom krajne vyčerpaný po celodennom pochodovaní sa rozhodol oddýchnuť si v lese. Stretol tam jedného z dezertérov, ktorý sa nad ním zľutoval a zaviedol ho do dediny Noes, ukrytej hlboko v lese.
Ján tam zostal jedenásť mesiacov ako učiteľ detí. V tom čase vyhlásili amnestiu pre dezertérov a najmladší Jánov brat, František, sa dobrovoľne prihlásil, že vykoná vojenskú službu namiesto brata. Až vtedy sa Ján mohol vrátiť a prestať sa ukrývať.

V januári 1811 sa vrátil do Écully, aby pokračoval vo svojej príprave na kňazstvo. Niekoľko týždňov po jeho návrate do rodného kraja umrela jeho milovaná a zbožná matka Mária Vianneyová. Bola to preňho veľmi bolestná skúsenosť.

V druhom polroku 1812 poslal abbé Balley už 26-ročného Jána Máriu do malého seminára vo Verriéres na ročné filozofické štúdium. V seminárnom štúdiu sa mu darilo lepšie, než očakával, ale aj tak bol jedným z najslabších študentov.
Bolo to preňho žriedlom nejedného pokorenia. Celé svoje utrpenie obetoval Ježišovi počas dlhých chvíľ, ktoré trávil pred Najsvätejšou sviatosťou.
V modlitbe sa zasvätil Panne Márii a zložil sľub, že jej bude navždy slúžiť.
Po skončení filozofického štúdia s veľmi slabým prospechom začal Ján Mária v roku 1813 študovať teológiu v Seminári svätého Ireneja v Lyone.
Všetky prednášky prebiehali v latinčine, a preto ich Ján nedokázal sledovať. Po prvej nezloženej skúške predstavení usúdili, že Ján sa na kňazstvo nehodí a prepustili ho zo seminára. Bola to najbolestnejšia skúsenosť jeho života.

Sklamaný sa vrátil na faru do Écully. Abbé Balley nesúhlasil s rozhodnutím predstavených seminára. Bol presvedčený, že Ján Mária je vhodný na kňazské povolanie, a preto – so súhlasom biskupa – sa sám podujal pripraviť Jána na kňazskú vysviacku.
Po roku intenzívneho štúdia Ján zložil kánonickú skúšku na fare v Écully. Skúšajúci boli prekvapení z jeho jasných a presných odpovedí.
Generálny vikár, abbé Courbon, pri podpisovaní dokumentu, ktorým dovoľoval vysvätiť Jána Máriu, povedal: „Cirkev potrebuje kňazov, ktorí sa vyznačujú zbožnosťou.“ 
Po mnohých rokoch utrpenia, neúspechov a neistoty prijal Ján Mária Vianney 23. júna 1815 v lyonskej katedrále diakonské svätenie a 13. augusta toho istého roka sviatosť kňazstva v katedrále v Grenobli.

Ján Vianney už ako kňaz vo svojich katechézach často zdôrazňoval neoceniteľný poklad sviatosti kňazstva, ktorú Ježiš dáva pre spásu všetkých ľudí: „Až v nebi kňazi úplne pochopia sami seba. Keby niekto už tu na zemi celkom pochopil dôstojnosť kňazstva, zomrel by – nie zo strachu, ale z lásky.“

Ján Vianney sa po vysviacke stal kaplánom vo farnosti v Écully – po boku svojho milovaného učiteľa, vychovávateľa a priateľa abbé Balleya. Pri tomto svätom kňazovi sa učil robiť prvé kroky v kňazskej službe.
Pre novovysväteného kňaza to bola skutočná škola svätosti. „Nikto iný ma lepšie nenaučil, nakoľko sa duša môže oslobodiť od zmyslov a nabrať chuť milovať Boha,“ takto si Ján Vianney po rokoch spomínal na abbé Balleya.
Podobne ako pred vysviackou pomocou vytrvalej práce a modlitby prekonával všetky prekážky a ťažkosti, tak aj v kňazskom živote si mimoriadne horlivo pripravoval kázne, vrúcne sa modlil a po večeroch sa vzdelával čítaním diel duchovných učiteľov.

Po smrti abbé Balleya (17. 12. 1817) Vianney oplakával svojho farára ako otca, pretože predovšetkým jemu vďačil za svoje kňazstvo.

9. februára 1818 sa Ján Mária Vianney vydal na cestu do neveľkej dediny Ars, ktorá mala 230 obyvateľov, aby tam vykonával úlohu farára.
Keď mu biskup podával dekrét, povedal: „Je to malá farnosť, v ktorej niet veľa Božej lásky: ty im ju prinesieš.“

Obdobie Francúzskej revolúcie zanechalo po sebe u arských obyvateľov veľkú skazu mravov a zbožnosti.
V dedine nebola stála škola a vládla v nej zadubenosť.
Máloktoré dieťa vedelo čítať a písať.
Obyvatelia zo zanedbateľných dôvodov vynechávali nedeľnú svätú omšu, bez ostychu pracovali na poliach aj v nedeľu.
Poväčšine hromadne preklínali.
V tejto maličkej dedine boli až štyri krčmy, v ktorých muži premrhávali peniaze, opíjali sa a narúšali pokoj.
V dedine sa často organizovali tanečné zábavy, počas ktorých dochádzalo k ťažkým priestupkom proti čistote.
Len v niekoľkých rodinách vládli pravdivé kresťanské obyčaje.
V prvých týždňoch svojho pobytu v Arse navštívil Ján Vianney všetky rodiny žijúce vo farnosti; bolo ich 60.
S bolesťou v srdci zistil, že farníci, ktorí vyrastali v období revolučného teroru, nepoznajú ani len základné pravdy viery.

Metódy, ako obrátiť svoju farnosť, sa Vianney učil priamo od Ježiša pri každodennej poklone Najsvätejšej sviatosti.
Každý deň pred svitaním išiel do kostola, kde sa pri svätostánku modlil za obrátenie svojich farníkov.
Často žalostne plakal a pritom opakoval: „Ó, Bože môj, daj, aby som obrátil svoju farnosť. Prijmem všetko utrpenie, ktoré mi v priebehu môjho života zošleš.“ 
Ján Vianney sa za svojich farníkov nielen modlil, ale sa za nich aj postil a konal pokánie. Svedkovia hovoria, že jedol tak málo, že fakt, že neumrel z hladu, je očividný zázrak.
Farníkov prekvapovala krajná chudoba ich farára, jeho úplné oddanie sa do Božej služby a starostlivosť o ich spásu. Len čo sa Vianney stal farárom v Arse, energicky a úsporne sa pustil do zväčšenia, obnovenia a skrášlenia zanedbaného kostola. Vymenil tiež zničené liturgické rúcha za krásne a vzácne.

Za žriedlo náboženskej nevedomosti svojich farníkov farár z Arsu pokladal hriech lenivosti a nedbalosti. „Buďme si istí,“ hovoril z kazateľnice, „že tento hriech bude príčinou zatratenia väčšieho počtu duší než všetky ostatné hriechy dokopy, pretože nevedomý človek nechápe ani zlo, ktoré koná, ani dobro, ktoré hriechom stráca.“

Vedomie, že dobrovoľným odmietnutím Boha a jeho prikázaní človek kráča po ceste vedúcej k večnému zatrateniu, pobádalo mladého arského farára k vytrvalému a horlivému katechizovaniu detí a mládeže. Tieto katechézy radi počúvali aj starší farníci, pretože vychádzali zo srdca naplneného vrúcnou vierou.

Ján Vianney si s veľkou horlivosťou pripravoval nedeľné kázne. Vedel, že hlásanie Božieho slova s mocou je zvlášť potrebné pri príprave ľudských sŕdc na obrátenie a prijatie daru viery.

Hovorieval: „Náš Pán, ktorý je sama Pravda, nepripisuje menší význam svojmu slovu než svojmu telu.“

Celé hodiny sa modlil, čítal knihy a neskôr písal a učil sa naspamäť texty kázní, ktoré si pripravil. Zvlášť na začiatku ho to stálo veľa času aj námahy, pretože mal problémy so zapamätávaním. Toto všetko robil v prítomnosti Ježiša ukrytého v Najsvätejšej sviatosti. V priebehu rokov sa naučil kázať spontánnejšie a uvádzal príklady z každodenného života.

Keď sa ľudia z celého Francúzska dozvedeli o mimoriadnych znameniach a zázrakoch, začali hromadne putovať do Arsu a svätý farár musel spovedať aj vyše desať hodín denne. Vtedy nemal čas na prípravu kázní.

„Usiloval sa len modliť. Bezprostredne zo spovednice vychádzal na kazateľnicu...,“ píše svedok týchto udalostí Alfred Monnin SJ.

„Viera bola jediným poznaním farára z Arsu. Ježiš Kristus bol jeho jedinou knihou. Nehľadal inú múdrosť okrem múdrosti smrti a kríža Ježiša Krista. Nijakú inú múdrosť nepovažoval za pravdivú ani za užitočnú. Neučil sa v prachu knižníc ani z úst mudrcov v školských laviciach, ale na modlitbe pri nohách svojho Majstra (...) pred svätostánkom, kde trávil dni aj noci, kým ho zástupy nepozbavili slobody panovať nad svojím časom – tam sa všetko naučil. V jeho hlase, gestách, pohľade a celej akoby premenenej bytosti sa odrážal taký neobyčajný jas a taká zázračná moc, že nikto, kto ho počúval, nemohol zostať ľahostajný. Obrazy a myšlienky, ktoré nám osvetľuje Božie svetlo, majú celkom iný rozmer ako tie, ktoré vytvárame prácou vlastnej mysle. Popri takom jasnom a jednoduchom učení, takej neochvejnej istote, [s akou hovoril], sa strácali pochybnosti aj z najnenapraviteľnejších sŕdc a nahradilo ich svetlo viery.“ 

Svätý Ján Vianney bol nekompromisný pri hlásaní evanjelia. Upozorňoval, že konečným dôsledkom hriechov je večné zatratenie. Ukazoval veľkosť Božieho milosrdenstva, krásu života podľa Božej vôle, ako aj neopísateľné šťastie, ktoré nám Boh pripravil v nebi. Odvážne káral každý prejav zla, bol radikálny vo veciach týkajúcich sa večnej spásy svojich farníkov.

Hovorieval: „Ak kňaz, ktorý vidí, že Boh je urážaný a hynú duše, mlčí – beda mu! Ak sa nechce zatratiť, musí v prípade neporiadku vo svojej farnosti zabudnúť na ľudské ohľady a strach, že ním opovrhnú alebo že ho budú nenávidieť.“ 

Zodpovednosť za spásu svojich farníkov bola jeho najväčšou starosťou. Často opakoval: „Kňazstvo je láskou Ježišovho srdca.“ 

Vo svojich kázňach a učení ustavične hovoril o Ježišovej láske: „Ó, Bože môj, radšej by som umrel a miloval ťa, ako by som čo i len chvíľu žil a nemiloval... Milujem ťa, môj božský Spasiteľ, pretože si bol za mňa ukrižovaný (...), pretože ja môžem byť ukrižovaný pre teba.“

Celá kňazská služba Jána Vianneya bola zameraná na Eucharistiu, katechézu a sviatosť zmierenia. Farár z Arsu svojím životom, vyučovaním právd viery, vysluhovaním sviatostí zmierenia a Eucharistie ukazoval najsvätejší poklad – osobu zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý žije a pôsobí v Katolíckej cirkvi: odpúšťa hriechy, oslobodzuje z diablovho otroctva, uzdravuje všetky duchovné rany, vedie zo smrti do večného života.

Nekompromisný boj farára z Arsu proti všetkým prejavom hriechu sa stretol s výrazným odporom niektorých farníkov. Je pochopiteľné, že zlé mocnosti zvlášť nenávidia horlivých kňazov a využívajú všetky príležitosti na to, aby ich zastrašili a znechutili. Využívajú pritom najčastejšie ľudí, ktorí podliehajú ich vplyvu.

Vo farnosti Ars sa začalo povrávať, že farár je netolerantný, príliš prísny a nepotrebne sa mieša do súkromného života farníkov. Nespokojnosť vzrastala, pretože mnohým farníkom, ktorí nechceli skoncovať s hriešnymi návykmi, Ján Vianney nechcel udeliť rozhrešenie.

V dôsledku kňazovho napomínania arské dievčatá prestali chodiť na tancovačky, ktoré sa usporadúvali každý týždeň a končievali nemravne. Vyvolalo to zúrivosť niektorých mládencov z Arsu aj okolitých farností. Začali rozchyrovať, že farár z Arsu vedie nemravný život, písali anonymné listy plné potupovania a osočovania, vylepovali plagáty s rovnakým obsahom, robili hluk pod oknami fary a neváhali obviniť Jána Vianneya, že je otcom dieťaťa, ktoré porodilo slobodné dievča žijúce v susedstve fary.

Pri konci svojho života Ján Mária povedal: „Keby som vo chvíli príchodu do Arsu vedel, aké utrpenie na mňa čaká, zaraz by som zomrel.“
Podlé pletky a osočovanie boli pre farára z Arsu žriedlom takého veľkého duchovného utrpenia, že sa prikláňal k rozhodnutiu opustiť farnosť.
O tom, aby zostal, ho presvedčil jediný argument: jeho odchod by osočovatelia mohli použiť ako dôkaz pravdivosti svojich obvinení.

Čím viac naňho útočili, o to s väčšou dôverou sa odovzdával do Božích rúk, zo srdca odpúšťal svojim nepriateľom a modlil sa za ich obrátenie. „Dovolil som, aby na mňa hovorili všetko, a tak som dosiahol, že ľudia konečne zamĺkli.“ 

„Myslel som si,“ hovorí, „že nastane chvíľa, keď ma palicou vyženú z Arsu, biskup ma suspenduje a po zvyšok svojich dní budem prebývať vo väzení... Vidím jednak, že som si túto milosť nezaslúžil.“

Prostredníctvom utrpenia Kristus formoval Jána Vianneya a priviedol ho k takej pokore, že svätec sa začal tešiť z toho, že ním opovrhujú. Jedinou odpoveďou Jána Vianneya na všetko ohováranie bolo mlčanie a modlitba za osočovateľov a príklad života.

Boh formuje človeka tým, že ho vedie cez duchovné utrpenie, dopúšťa naňho rôzne pokušenia, medzi ktorými sú zvlášť bolestné pokušenia znechutenia a zúfalstva.

Ján Vianney prežil obdobia úplnej duchovnej temnoty, v ktorých vôbec nevnímal Božiu prítomnosť. Bolo to nepredstaviteľné duchovné utrpenie, v ktorom sa mu zdalo, že Boh ho celkom a navždy opustil. Avšak ani v tejto skúsenosti neprestal bezhranične veriť a dôverovať Bohu.

„Ak milujeme,“ hovorieval, „utrpenie prestane byť utrpením. Čím viac od kríža utekáš, tým viac na teba dolieha... Treba sa modliť za lásku ku krížu: vtedy sa stane sladkým. Sám som to zakúsil v priebehu štyroch či piatich rokov: ťažko ma obviňovali, silno mi odporovali. Boh je svedok, že mi nechýbali kríže, mal som ich viac, než som dokázal uniesť, ale začal som sa modliť, aby som dokázal milovať utrpenie, a objavil sa pocit šťastia. Zakúsil som, že jedine v láske k utrpeniu sa dá nájsť skutočné šťastie... Všetky naše trápenia pochádzajú odtiaľ, že nemilujeme kríž... Oveľa viac robíme pre Boha, ak vykonávame niečo, čo nám nie je príjemné a v čom nenachádzame zaľúbenie.“

Svätý Ján Mária Vianney nám objasňuje, že utrpenie, ktoré sme neobetovali Bohu, je silou, ktorá ničí človeka – preto musíme všetky svoje kríže, všetko duchovné a telesné utrpenie obetovať Kristovi, pretože len vtedy sa pre nás stane žriedlom veľkých milostí a Božieho požehnania.

Arský farár si uvedomoval veľkú zodpovednosť za spásu svojich farníkov a všetkých, ktorým slúžil ako kňaz. Chápal, akým veľkým darom pre ľudstvo je sviatosť kňazstva, prostredníctvom ktorej Ježiš ustavične sprítomňuje svoju spásu. Preto vysvetľoval veriacim, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa týka všetkých ľudí.

V jednej zo svojich kázní hovorí: „Kňaz je človek, ktorý dostal od Boha všetku jeho moc. ,Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás,‘ povedal Pán prvým kňazom (Jn 20, 21). ,Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu‘ (Mk 16, 15). ,Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal‘ (Lk 10, 16).
Keď vám kňaz udeľuje rozhrešenie, nehovorí: ,Boh ťa rozhrešuje,‘ ale: ,Ja ťa rozhrešujem.‘
Pri premenení nehovorí: ,Hľa, Pánovo telo,‘ ale hovorí: ,Toto je moje telo.‘ Keby neexistovala sviatosť kňazstva, Pán by nebol medzi nami. 
Kto ho vložil do svätostánku? Kňaz. 
Kto prijal vaše duše do [spoločenstva] Cirkvi, keď ste sa narodili? Kňaz. 
Kto ich živí, aby mali silu na pozemské putovanie? Kňaz. 
Kto ich pripravuje, aby sa mohli postaviť pred Boha obmyté v krvi Ježiša Krista? Kňaz. 
Vždy kňaz. 
A keď duša upadne do ťažkého hriechu, kto ju vzkriesi k životu? 
Kto jej prinavráti pokoj svedomia? Len kňaz. 
Nenájdete nijaké dobro, ktoré pochádza od Boha, za ktorým by nestál kňaz.
Skúste sa vyspovedať pred Pannou Máriou alebo pred niektorým z anjelov. 
Dajú vám rozhrešenie? Nie. 
Môžu vám dať Kristovo telo a krv? Nie. 
Najsvätejšia Panna Mária nemá moc vniesť svojho Syna do hostie. 
Hoci by pred vami stálo dvesto anjelov, nemajú moc odpúšťať vám hriechy. 
Iba kňaz vám môže povedať: ,Choď v pokoji, odpúšťam ti.‘ 
Kňazstvo je skutočne niečo veľké. 
Kňaz pochopí sám seba až v nebi. Keby sme už na zemi chápali, čím je kňazstvo, umreli by sme nie z obdivu, ale z lásky... 
Kňaz však nie je kňazom sám pre seba. Sám sebe nemôže udeliť rozhrešenie. Sám sebe nemôže udeliť nijakú sviatosť. 
Kňaz nežije pre seba, žije pre vás... 
Ak chce niekto zničiť náboženstvo, najskôr útočí na kňazov, pretože tam, kde niet kňaza, niet ani obety svätej omše, tam nie je Boží kult... Kňaz je láskou Ježišovho Srdca. Keď stretnete kňaza, vždy pomyslite na Ježiša“ (Zápisky z Arsu, kázeň o kňazoch).

Svätý dar sviatosti kňazstva Ježiš vkladá do sŕdc slabých a hriešnych ľudí, ktorých si povolal. Preto je mimoriadne dôležité, aby sa veriaci každodenne modlili za kňazov, za ich vytrvalosť v povolaní a svätosť ich života. Z pádu kňaza sa teší len diabol a ľudia, ktorí žijú v jeho otroctve.

Najväčšie duchovné hodnoty, pokrok v duchovnom živote sa dosahuje v každodennom vnútornom zápase proti pokušeniu, slabosti a hriechu.

Arský farár chcel z celého srdca získať nebo a priviesť k spáse všetkých svojich farníkov. Preto sa za ich obrátenie nielen modlil, ale aj prísne postil, bičoval a umŕtvoval. Uvedomoval si, že najväčším nešťastím človeka je hriech a zotrvávanie v hriechu, pretože jeho konečným dôsledkom je odmietnutie Boha a večné peklo. Preto veľmi horlivo demaskoval pôsobenie diabla, ktorý vo všetkých pokušeniach predstavuje hriech mimoriadne príťažlivo, ako zdroj šťastia.

Takto varoval svojich farníkov: „Hriech je katom Boha a vrahom duše. Vytrháva nás z neba a vrhá nás do priepasti pekla. A napriek tomu v ňom máme záľubu! Aké šialenstvo! Keby sme si to dobre uvedomovali, mali by sme taký odpor k hriechu, že by sme ho nedokázali spáchať... Keby sme sa pozreli na Kristov kríž vtedy, keď urážame Boha, počuli by sme, ako sa nás Pán spytuje z hĺbky svojej božskej duše: ,Aj ty chceš patriť k mojim nepriateľom? Chceš ma znovu ukrižovať?‘ Pohliadnite na ukrižovaného Pána a povedzte si: Hľa, čo ho stálo vykúpenie urážok, ktoré moje hriechy spôsobili Bohu. Hľa, Boh prichádza na zem, aby sa stal obetou za moje hriechy, Boh trpí, znáša muky duše a zomiera, pretože chcel znášať trest za naše zločiny. Hľaďme na kríž a uvedomme si, akým zlom je hriech a ako veľmi ho musíme nenávidieť. Zahľaďme sa do seba a skúmajme, čo môžeme urobiť, aby sme zadosťučinili za svoje zlé skutky, ktoré sme vykonali vo svojom biednom živote.“ (Zápisky z Arsu, kázeň o hriechu). 

Arský farár vysvetľoval veriacim, že hriech je nesmierna duchovná tragédia, pobádal ich k ľútosti a vlieval do nich túžbu obrátiť sa.

Ukazoval nesmierne Božie milosrdenstvo, ktoré môžu vo sviatosti zmierenia dosiahnuť všetci hriešnici. Keď k nemu prichádzali penitenti z celého Francúzska a Európy, aby sa uňho vyspovedali, našli ho vždy v spovednici. Spovedaniu často venoval až desať hodín denne, a ak bolo treba, aj pätnásť a viac. Pre arského farára to bol iste najväčší kríž a umŕtvenie. Avšak s radosťou prijímal túto námahu, pretože si uvedomoval, že Kristus prostredníctvom jeho služby odpúšťa hriechy, vyslobodzuje ľudí z hrozného diablovho otroctva a vracia im dôstojnosť Božích detí.

Ján Vianney veľmi trpel pre nedostatočnú ľútosť ľudí, ktorí sa uňho spovedali. Hovorieval: „Plačem nad tým, nad čím vy neplačete.“ Ľahostajných vo viere povzbudzoval k láske k Bohu, zmieroval s Bohom veľkých hriešnikov, ktorí konali pokánie, a neskôr ich viedol po ťažkej ceste dozrievania vo svätosti.

Ján Mária Vianney, poháňaný starostlivosťou o večný život ľudí, ktorí mu boli zverení, vyhlásil neľútostnú vojnu akejkoľvek nemravnosti a závislostiam, ktoré sa už oddávna zakorenili v jeho farnosti.

Hriešnikovi preukazoval veľký súcit, správal sa k nemu ako k človeku, ktorý má chorého ducha, ale k hriechu bol neúprosný. V jednom zo svojich poučení hovoril: „Ak sa kňaz nechce naveky zatratiť, musí nemilosrdne trestať akékoľvek zneužívanie vo farnosti; musí pritom pošliapať všetky ľudské ohľady a strach pred odvrhnutím a nenávisťou farníkov.“ 

Arský farár z ambony bez zábran prosil, hrozil, pranieroval nedeľnú prácu, alkoholizmus, nemravné tancovanie, preklínanie, neslušné piesne a zábavy, ktoré viedli k hriechom nečistoty.

Vyhlásil neľútostnú vojnu všetkým krčmárom, ktorí pobádali obyvateľov k pijanstvu, a dôrazne vyzýval svojich farníkov k obráteniu, k odmietnutiu všetkého, čo vedie k hriechu.

Po krátkom čase v Arse zanikol pohanský zvyk pracovať v nedeľu, zbankrotovali všetky krčmy, pretože ľudia ich prestali navštevovať. Takto bola zničená hlavná príčina zúboženia mnohých rodín.
Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii bol v centre duchovného života a pastoračnej činnosti arského farára.

Takto hovoril v jednej zo svojich kázní: „Všetky dobré skutky vzaté dokopy nemajú hodnotu jedinej svätej omše, pretože ony sú ľudským dielom, a svätá omša je Božím dielom... Na kňazove slová Kristus zostupuje z neba a uzatvára sa do malej hostie. Otec ustavične hľadí z neba na oltár: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie‘ (Mt 17, 5a). Pre zásluhy takej veľkej obety Otec nemôže Synovi nič odmietnuť. Keby sme verili, uvideli by sme v kňazovi Boha tak, ako vidno svetlo cez okno, ako víno zmiešané s vodou... Po premenení je Boh medzi nami prítomný rovnako, ako je prítomný v nebi. Keby sme si to plne uvedomovali, zomreli by sme z lásky. Boh nás však chráni a kvôli našej slabosti zahaľuje pred nami toto tajomstvo.
Istý kňaz začínal pochybovať, či jeho slová skutočne sprítomňujú Krista na oltári. V tej istej chvíli začala z hostie, ktorú držal v rukách, stekať krv, ktorá vsiakla do korporála. Keby nám niekto povedal, že o tej a tej hodine má nejaký mŕtvy vstať z hrobu, hneď by sme tam utekali, aby sme videli zázrak. Azda premenenie, pri ktorom sa chlieb a víno stávajú telom a krvou samotného Boha, nie je oveľa väčší zázrak než vzkriesenie mŕtveho? Potrebujeme aspoň pätnásť minút na to, aby sme sa dobre pripravili na svätú omšu. V tom čase sa treba hlboko skloniť pred Bohom podľa príkladu hlbokého poníženia, ktoré Kristus koná v Eucharistii; treba si spytovať svedomie, pretože na to, aby sme dobre prežili svätú omšu, musíme byť v stave posväcujúcej milosti. Keby sme poznali cenu obety svätej omše – alebo skôr keby sme mali hlbšiu vieru –, zúčastňovali by sme sa na nej oveľa horlivejšie.
Deti, spomínate si na príbeh, ktorý som vám rozprával – o tom, ako sa istý svätý kňaz modlil za svojho priateľa, pretože Boh mu zjavil, že jeho priateľ je v očistci. Pochopil, že najlepšie urobí, keď obetuje za jeho dušu svätú omšu. Keď nastala chvíľa premenenia, vzal hostiu do ruky a v duši povedal: ,Večný a svätý Otče, urobme výmenu. Ty držíš dušu môjho priateľa v očistci a ja držím v rukách telo tvojho Syna. Vysloboď môjho priateľa a ja ti obetujem tvojho Syna spolu so všetkými zásluhami jeho umučenia a smrti.‘ A skutočne: vo chvíli pozdvihnutia uvidel, ako duša jeho priateľa vystupuje do neba v jase chvály. Keď chceme Boha o niečo poprosiť, robme aj my podobne. Po prijatí Eucharistie obetujme Otcovi jeho milovaného Syna spolu so všetkými zásluhami jeho umučenia a smrti a Boh nám nič neodmietne.“ (Zápisky z Arsu, kázeň o obete svätej omše)

Svätý arský farár hovorieval, že „sväté prijímanie a obeta svätej omše sú dve najúčinnejšie cesty k premene srdca“. Svätá omša bola preňho veľkou radosťou a najdôležitejšou udalosťou dňa. Napriek množstvu povinností sa na ňu vždy pripravoval aspoň pätnásť minút.

Svätú omšu slúžil veľmi sústredene. Hovoril, že „príčinou úpadku kňaza je nedostatočná sústredenosť pri svätej omši.“

Pre Jána Vianneya bola centrom farského spoločenstva ustavičná Kristova prítomnosť v Eucharistii. Zavčas ráno alebo neskoro večer celé hodiny adoroval Ježiša prítomného v Najsvätejšej sviatosti.

Počas homílií často ukazoval na svätostánok a s dojatím hovoril: „On je tu!“ Postoj aj učenie farára z Arsu prispeli k tomu, že aj farníci sa začali modliť pred Najsvätejšou sviatosťou, prichádzali do kostola nielen v nedeľu, ale aj vo všedné dni.

Svätec z Arsu vedel, že najúčinnejším žriedlom duchovnej obnovy vo farnosti je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii. Preto od začiatku svojej práce vo farnosti zhromaždil skupinu ľudí, ktorí sa spolu s ním každý deň zúčastňovali na svätej omši a konali poklonu Najsvätejšej sviatosti. Ešte pred hromadným prichádzaním pútnikov do Arsu boli v kostole vždy ľudia, ktorí adorovali Najsvätejšiu sviatosť.

Ján Vianney učil ľudí, aby počas adorácie nehovorili veľa, ale aby s radosťou zotrvávali v Pánovej prítomnosti.

On sám vyrozprával dojemnú udalosť: „Ľudovít Chaffangeon, roľník z mojej farnosti, zavčas ráno pred odchodom na roľu nechal motyku pred dverami kostola a vošiel sa dovnútra modliť. Natoľko sa zahĺbil do modlitby, že prestal vnímať čas. Jeho sused, ktorý pracoval neďaleko, bol veľmi prekvapený, že Ľudovít v ten deň neprišiel na roľu. Keď sa po skončení práce vracal domov, zazrel motyku pred dverami kostola; na chvíľu vošiel dnu a s údivom zistil, že Ľudovít sa veľmi sústredene modlí pred svätostánkom. Opýtal sa ho: ,Čo tu tak dlho robíš?‘ Ľudovít mu odpovedal s celou prostotou: ,Pozerám sa na Pána Boha a Pán Boh sa pozerá na mňa...‘ V týchto jednoduchých slovách je obsiahnutá celá podstata prebývania s Bohom,“ hovoril so slzami v očiach arský farár.


Jan Maria Vianney zomrel 4. 8. 1859 vo veku 73 rokov.  Jeho telo sa nezačalo po smrti rozkladať je uložené bez akéhokoľvek balzamovania a konzervácie v kostole v Ars na bočnom oltári v presklenej rakve. 31. 5. 1925 bol pápežom Piom XI vyhlásený za svätého.

A na záver pár citátov Jana Maria Vianney:

„Na čom je založená láska k bližnemu? Za prvé: Priať blížnemu dobro. Za druhé: Pracovať pre jeho dobro pri každej možnej príležitosti. Za tretie: Znášať  a ospravedlňovať chyby blížneho. Na tom spočíva skutočná láska, bez ktorej je nemožné nájsť milosť u Boha a spásu svojej duše.“

“Naše chyby sú  zrnka piesku v porovnaní s mohutným kopcom Božieho  milosrdenstva.”

„Modlitba nie je  nič iné  než zjednotenie s Bohom. Kto má srdce čisté a spojené s Bohom, cíti v sebe sladkosť, ktorá ho naplňuje rozkošou; obklopuje ho podivuhodné svetlo. V tomto dôvernom zjednotení sú Boh a duša ako dva dohromady zliate kusy vosku; nemožno ich už rozdeliť. Toto spojenie Boha s jeho maličkým tvorom je niečo prekrásne. Je to šťastie,ktoré nemožno pochopiť."

Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre