%20(1).jpg)
Elisabeth Leseur sa narodila ako Pauline Elisabeth Arrighi v roku 1866 v Paríži v bohatej meštianskej rodine majúcej pôvod na Korzike. V 21 rokoch sa vydala za lekára, redaktora a politika Felixa Leseura (* 1861), ktorý však, ako zistila krátko pred svadbou, bol úplným agnostik, hoci pochádzal z tradičnej katolíckej rodiny. Síce jej sľúbil, že bude rešpektovať jej náboženský život, ale čoskoro začal vyvíjať neúprosný nátlak a podkopávať jej vieru, dokonca jej sťažoval chodenie na omšu. Dôsledkom tohto manželovho nátlaku bolo, že sa Elisabeth začala čím ďalej, tým viac vzďaľovať od svojej viery, až po siedmich rokoch manželstva prestala podľa viery žiť úplne.
Aby ju manžel zbavil "nákazy viery", predložil jej k prečítaniu spis E. Renana Dejiny počiatkov kresťanstva. Elisabeth však paradoxne vďaka čítaniu tejto knihy dozrela, keď prezrela povrchnosť a lživosť Renanovej argumentácie v knihe. To ju prinútilo, aby sa pustila do hlbšieho štúdia veľkých cirkevných osobností, predovšetkým cirkevných otcov a veľkých svätcov, akými boli napr. sv. Augustín, sv. Hieronym, sv. Tomáš Akvinský, sv. Terézia z Avily, sv. František Saleský či sv. Katarína Sienská, a tiež predovšetkým do čítania Písma. Výsledkom tohto štúdia bolo obrátenie sa od doterajšej vlažnosti a ľahostajnosti späť k "viere mladosti" a k intenzívnemu duchovného života.
Spomedzi rôznych procesov, ktoré prebiehajú na Generálnom postuláte rehole, je jeden unikátny, a to proces Elisabeth Leseurovej (16.10.1866 – 3.5.1914). Narodila sa v kresťanskej rodine, jej otec bol právnikom v Paríži. Bola najstaršou z piatich súrodencov a spolu s bratmi a sestrami dostala zdravú kresťanskú výchovu.
Ako dieťa trpela žltačkou, ktorá sa jej počas života opätovne vracala. V roku 1887 stretla Dr. Felixa Leseura, ktorý takisto pochádzal z katolíckej rodiny, a s ktorým sa v roku 1889 zosobášila. Avšak krátko predtým, ako uzavreli manželstvo, Elisabeth zistila, že jej snúbenec už nie je praktizujúci katolík. Felix bol vyloženým ateistom a často napádal Elisabethine náboženské názory.
Okolo jej osoby sa tvorí spoločenstvo ľudí, ktorí spolu radi diskutujú, zložené z politikov, diplomatov, umelcov, lekárov, profesorov a pod. Väčšinou sa jednalo o ľudí odcudzených, alebo dokonca nepriateľských viere, avšak vplyvom Elisabeth u mnohých z nich padajú ich rôzne predsudky a dokonca niektorí z nich sa vďaka nej navracia späť k náboženskému životu.
Elisabeth ovládala niekoľko rečí a mnoho cestovala po Európe a Oriente. Počas jednej z takýchto ciest, ktorá teraz viedla roku 1903 do Ríma, prežila hlbokú "mystickú prítomnosť Krista vo svojom vnútri a úplnú obnovu vnútorného života. Bez výhrad sa odovzdala Kristovi. Odvtedy jej bolo jednou z najväčších opôr sväté prijímanie."
V tej chvíli si uvedomila, že jej najdôležitejšou životnou úlohou je modliť sa za svojho manžela a byť trpezlivá, zatiaľ čo on kritizoval jej vieru. S touto úlohou sa statočne vysporadúvala počas celého ich manželstva, nesúc svoj kríž v tichosti.
Aj napriek tomu však Elisabeth žila duchovne osamotená a dokonca dlho nemala žiadneho duchovného vodcu. Toho našla až oveľa neskôr v jednom dominikánskom kňazovi. Zo svojej osamelosti a zároveň túžby zdieľať vlastné duchovné zážitky začína roku 1899 písať svoj Denník. Berie ho všade so sebou, aj na ďaleké cesty, a zapisuje do neho všetko, čo prežíva, všetky bolesti a útrapy, ale aj útechy a túžby. O svoje trápenie sa delila len so svojím denníkom a vo svojej duchovnej korešpondencii v listoch.
Do svojho denníka napísala: “Modlime sa, trpíme a pracujeme, nevedomí dôsledkov našich činov a modlitieb. Boh ich používa, aby slúžili jeho plánu; postupne majú účinok, keď vyhrávajú jednu dušu po druhej.”
To však nebol koniec jej duchovného utrpenia. Elisabeth zažila počas svojho manželstva ťažkú duchovnú temnotu a cítila hlbokú samotu a izoláciu, spôsobenú konfliktmi kvôli viere, a takisto pociťovala oddialenosť od Boha. Keď vo svojom denníku píše o svojich ťažkostiach, jej myšlienky sú naplnené túžbou po Bohu a po jeho dotyku.
Napriek temnote, ktorú zažívala, často bola schopná vidieť dobro, ktoré Boh vyniesol z jej trápenia a pokoj, ktorý pociťovala v novom objavovaní Boha: „Je prekvapujúce, aký veľký duchovný pokrok robíme v časoch vyprahnutosti, keď našu dušu nespája s Bohom žiadna uvedomená radosť. Je to vtedy zaiste Boh sám, ktorého milujeme, nie jeho útechy; a čokoľvek, čo potom robíme, vyžadujúce neustále úsilie a prosby o milosť, je skutočne povinnosťou v celej svojej tvrdosti. Potom, keď sú prašné cesty za nami a dostaneme sa na ľahšiu cestu, sme užasnutí tým, ako ďaleko sme došli; niekedy dôjdeme k nežnému miestu v pokoji, blízko k srdcu Boha.“
Bolestí však mala veľa - veď počas pomerne krátkej doby, tj. počas prvých desiatich rokov manželstva, jej postupne umiera otec, dve sestry, neter a synovec. Popri svojom vnútornom trápení mala Elisabeth aj telesné ťažkosti. So svojím manželom niesli kríž neplodnosti, keďže nemali deti. V roku 1907 už bola tak veľmi chorá, že bola prinútená viesť sedavý život v čalúnenom lôžku vo svojom dome. Ani tieto ťažkosti však nezlomili jej ducha. Bola veľmi inteligentná a prispievala svojimi článkami do vtedajších politických a ženských novín. Taktiež mala veľký súcit s núdznymi a pracovala pre mnoho charít, aj keď táto činnosť jej bola odopretá kvôli chabému zdraviu. V roku 1911 bola ožarovaná kvôli zhubnému nádoru prsníka a napriek prvotnému uzdraveniu, 3. mája 1914 v dôsledku tejto choroby umiera.
Do svojej smrti sa manželovho obrátenia nedočkala, avšak už za svojho života bola pevne presvedčená, že sa jej manžel určite obráti, čoho svedectvom je záznam z roku 1905 v jej denníku, ktorý si od svojho obrátenia viedla. Už od začiatku svojej choroby svoj život obetovala za manželovo obrátenie. Jej túžba bola naplnená a prosby vyslané k Bohu boli vyslyšané: Elisabetina sestra po jej smrti odovzdáva jej manželovi Elisabetin denník a on je pri jeho prečítaní zasiahnutý veľkosťou duše svojej ženy a jej lásky k Bohu.
Okolo jej osoby sa tvorí spoločenstvo ľudí, ktorí spolu radi diskutujú, zložené z politikov, diplomatov, umelcov, lekárov, profesorov a pod. Väčšinou sa jednalo o ľudí odcudzených, alebo dokonca nepriateľských viere, avšak vplyvom Elisabeth u mnohých z nich padajú ich rôzne predsudky a dokonca niektorí z nich sa vďaka nej navracia späť k náboženskému životu.
Elisabeth ovládala niekoľko rečí a mnoho cestovala po Európe a Oriente. Počas jednej z takýchto ciest, ktorá teraz viedla roku 1903 do Ríma, prežila hlbokú "mystickú prítomnosť Krista vo svojom vnútri a úplnú obnovu vnútorného života. Bez výhrad sa odovzdala Kristovi. Odvtedy jej bolo jednou z najväčších opôr sväté prijímanie."
V tej chvíli si uvedomila, že jej najdôležitejšou životnou úlohou je modliť sa za svojho manžela a byť trpezlivá, zatiaľ čo on kritizoval jej vieru. S touto úlohou sa statočne vysporadúvala počas celého ich manželstva, nesúc svoj kríž v tichosti.
Aj napriek tomu však Elisabeth žila duchovne osamotená a dokonca dlho nemala žiadneho duchovného vodcu. Toho našla až oveľa neskôr v jednom dominikánskom kňazovi. Zo svojej osamelosti a zároveň túžby zdieľať vlastné duchovné zážitky začína roku 1899 písať svoj Denník. Berie ho všade so sebou, aj na ďaleké cesty, a zapisuje do neho všetko, čo prežíva, všetky bolesti a útrapy, ale aj útechy a túžby. O svoje trápenie sa delila len so svojím denníkom a vo svojej duchovnej korešpondencii v listoch.
Do svojho denníka napísala: “Modlime sa, trpíme a pracujeme, nevedomí dôsledkov našich činov a modlitieb. Boh ich používa, aby slúžili jeho plánu; postupne majú účinok, keď vyhrávajú jednu dušu po druhej.”
To však nebol koniec jej duchovného utrpenia. Elisabeth zažila počas svojho manželstva ťažkú duchovnú temnotu a cítila hlbokú samotu a izoláciu, spôsobenú konfliktmi kvôli viere, a takisto pociťovala oddialenosť od Boha. Keď vo svojom denníku píše o svojich ťažkostiach, jej myšlienky sú naplnené túžbou po Bohu a po jeho dotyku.
Napriek temnote, ktorú zažívala, často bola schopná vidieť dobro, ktoré Boh vyniesol z jej trápenia a pokoj, ktorý pociťovala v novom objavovaní Boha: „Je prekvapujúce, aký veľký duchovný pokrok robíme v časoch vyprahnutosti, keď našu dušu nespája s Bohom žiadna uvedomená radosť. Je to vtedy zaiste Boh sám, ktorého milujeme, nie jeho útechy; a čokoľvek, čo potom robíme, vyžadujúce neustále úsilie a prosby o milosť, je skutočne povinnosťou v celej svojej tvrdosti. Potom, keď sú prašné cesty za nami a dostaneme sa na ľahšiu cestu, sme užasnutí tým, ako ďaleko sme došli; niekedy dôjdeme k nežnému miestu v pokoji, blízko k srdcu Boha.“
Bolestí však mala veľa - veď počas pomerne krátkej doby, tj. počas prvých desiatich rokov manželstva, jej postupne umiera otec, dve sestry, neter a synovec. Popri svojom vnútornom trápení mala Elisabeth aj telesné ťažkosti. So svojím manželom niesli kríž neplodnosti, keďže nemali deti. V roku 1907 už bola tak veľmi chorá, že bola prinútená viesť sedavý život v čalúnenom lôžku vo svojom dome. Ani tieto ťažkosti však nezlomili jej ducha. Bola veľmi inteligentná a prispievala svojimi článkami do vtedajších politických a ženských novín. Taktiež mala veľký súcit s núdznymi a pracovala pre mnoho charít, aj keď táto činnosť jej bola odopretá kvôli chabému zdraviu. V roku 1911 bola ožarovaná kvôli zhubnému nádoru prsníka a napriek prvotnému uzdraveniu, 3. mája 1914 v dôsledku tejto choroby umiera.
Do svojej smrti sa manželovho obrátenia nedočkala, avšak už za svojho života bola pevne presvedčená, že sa jej manžel určite obráti, čoho svedectvom je záznam z roku 1905 v jej denníku, ktorý si od svojho obrátenia viedla. Už od začiatku svojej choroby svoj život obetovala za manželovo obrátenie. Jej túžba bola naplnená a prosby vyslané k Bohu boli vyslyšané: Elisabetina sestra po jej smrti odovzdáva jej manželovi Elisabetin denník a on je pri jeho prečítaní zasiahnutý veľkosťou duše svojej ženy a jej lásky k Bohu.
Knihu s cirkevne schválenými modlitbami
si môžete zakúpiť vo vydavateľstve Zachej
V denníku našiel jej manžel Félix odkaz, v ktorom Elisabeth prorokovala o jeho obrátení a o tom, že sa stane kňazom. Napísala: „Zomriem pred tebou. A keď budem mŕtva, ty sa obrátiš; a keď sa obrátiš, budeš rehoľník. Budeš Otec Leseur.“
Aby Félix dokázal, že jeho manželka sa mýli, a že odkaz jeho manželky je podvod, odišiel do Lúrd. Avšak namiesto toho zažil vlastné duchovné obrátenie. Viackrát si prečítal jej denník a konečne si uvedomil, že svoj život prežil so svätou ženou.
O svojom obrátení napísal: „A tak som z jej denníka pochopil skrytý zmysel Elisabethinho života, tak veľký vo svojej pokore. Začal som oceňovať nádheru viery, ktorej úžasné pôsobenie som uvidel. Oči mojej duše sa otvorili. Obrátil som sa k Bohu, ktorý ma volal. Vyznal som sa z hriechov kňazovi a zmieril som sa s Cirkvou.“
A jej predpoveď sa splnila. Po jej smrti si jej manžel všimol jej denník, bol hlboko otrasený a v roku 1915 sa vrátil k viere. V rovnakom čase sa stal dominikánskym terciárom a v septembri 1919 vstúpil do noviciátu ako dominikán Maria-Alberto, v roku 1923 bol vysvätený za kňaza.
Nasledujúcich 27 rokov kňazskej služby strávil šírením zápiskov svojej manželky a neustále sa k nej obracal o vedenie, píšuc: „Elisabeth ma priviedla k pravde, a aj dnes, v mojom najvnútornejšom bytí, stále pociťujem, že riadi moje kroky k dokonalejšej jednote s Bohom.“
Otec Leseur sa podelil o svätosť svojej manželky so svetom publikovaním jej denníka, ktorý bol dôležitou súčasťou otvorenia procesu jej svätorečenia v roku 1934.
Je toho veľa, čo môžeme na Elisabeth obdivovať a modlime sa, aby bola jedného dňa svätorečená. Je pre nás príkladom a poskytuje nám mnoho duchovných rád. Bola laičkou a je príkladom svätého laického života. Bola verná v manželstve napriek útokom manžela, ktoré pretrpela (aj napriek nezhodám vo viere, Elisabeth a Felix sa veľmi ľúbili). Učí nás, ako znášať tých, ktorí nás prenasledujú, zvlášť tých, ktorých milujeme a to trpezlivosťou, modlitbami za obrátenie a vnútorným duchovným životom. Vo svojej svätosti zažila ťažkosti vo viere ako mnohí z nás a zatiaľ čo prechádzala hlbokou duchovnou krízou, nikdy neprestala dôverovať Bohu. Videla dobro, ktoré Boh dokázal „vyťažiť“ z jej utrpenia a ona toto utrpenie obetovala za druhých až do momentu svojej smrti.
V priebehu rokov, ktoré patrili medzi najťažšie pre miestnu Cirkev, podala Elisabeth svedectvo aktívnej viery, úplne zameranej na modlitbu, ktorá inšpirovala jej skutky. Zároveň ukázala, že aj žena tohto sveta, naplnená milosťou, je schopná vyrásť do výšin kresťanskej dokonalosti.
„Je pýcha nazývať sa Tvojím priateľom, tým, ktorého si si povolal, tvojím vyvoleným priateľom? Všade vidím stopy tvojej lásky, to božské volanie, moje povolanie. Vedel si zužitkovať trápenie a utrpenie, chorobu, aby som bola celkom tvojou a svätou, najprv tak, že si si ma k sebe priviedol výhradne svojím konaním vo mne. Urobil si všetko. Teraz dokonči svoju prácu; urob ma svätou podľa svojej vôle; použi ma pre druhých, pre mojich drahých, pre všetky tvoje záujmy so mnou; použi ma pre svoju úžasnú slávu a toto všetko nech sa deje v tichosti a v dôvernom stretnutí medzi nami. Z hlbín mojej duše a mojej biedy hovorím: „ Pane, čo odo mňa chceš? Hovor, tvoj sluha počúva. Hľa, služobnica Pána. Prichádzam, Otče, chcem plniť tvoju vôľu.“ (Lk 1,38)
Modlitba na príhovor Elisabeth Leseur, Božej služobnice
s cirkevným schválením
Bože, náš Otče,
ty si posilňoval svoju služobníčku Elisabeth
obdivuhodnou rozvážnosťou a hlbokým vnútorným životom,
aby svedčila o Kristovi svojmu manželovi
i neveriacemu svetu, ktorý ju obklopoval.
Obdaril si ju trpezlivosťou,
aby prijala svoje utrpenie
ako zápalnú obetu pre teba.
Ďakujeme ti za dary,
ktoré si jej udelil i za to,
že môže byť vzorom pre dnešné ženy.
Na jej príhovor ťa prosíme …. (tu môžete vložiť svoju prosbu).
Ak je to tvoja vôľa, Otče,
daj aby Cirkev potvrdila svätosť jej života
povýšením na oltár,
na slávu a chválu Najsvätejšej Trojice.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Masima
