Príbeh svätého Ignáca z Loyoly

(* 1491 - † 1556, slávime 31. júla)

Jeho zásadou bolo - magis - viac: Ako je možné Ježišovi viac slúžiť, viac ho nasledovať, viac milovať? Rozhodnutie padlo na kríži:
"Krista, nášho Pána, si predstaviť visiaceho na kríži a rozprávať s ním: Ako prišiel Stvoriteľ k tomu, že sa stal človekom a zostúpil z večného do skorého života a zomrel za moje hriechy. Potom obrátiť pohľad na seba samého a uvažovať, čo som pre Krista urobil, čo pre Krista robím a čo pre neho mám urobiť." (Knižka exercícií od. 53)

Kto tento rozhovor koná deň čo deň, zmení sa. Keď jemu, Ignácovi, zažiarilo zhora toto svetlo, jeho srdce horelo. Ale tento plameň sa zapálil na kríži a bol stále obrátený k svetu. Triezvosť a extázy u neho splývali v jedno. Tak konečne nachádzal Boha vo všetkých veciach.

V čase, keď sa Španielsko stalo svetovou veľmocou, keď Kolumbus objavil Ameriku, narodil sa Inigo de Loyola r. 1491 na zámku Loyola. Rodina patrila k starej baskickej šľachte, Inigo bol najmladší z jedenástich súrodencov.

Pôvodne bol rodinou určený pre duchovný stav, ale toto určenie počas dospievania stratil. Prevládol život vo svete a sľubná kariéra na kráľovskom dvore.

Inigo je elegantným dvoranom, ktorý sa rovnakou mierou zaujíma o ženy, hazardné hry a o vojenský život. 

Dámou jeho srdca bola podľa posledných výskumov najmladšia kráľova sestra. Galantné milostné dobrodružstvá a obchodníci so zbraňami z rytierskych románov podnecovali jeho fantáziu, je milovníkom skvostných odevov a blahobytného života.

"Živil som v sebe," ako neskôr sám priznal vo »Správe pútnika«, "silnú, ale márnu túžbu získať si slávu."

Vojak: Francúzi obľahli Pamplonu, hlavné mesto Navarry. Aj keď mesto už otvorilo nepriateľovi brány, Ignác odmietol vzdať sa bez boja a vyprovokoval svojich kamarátov k obrane mestskej citadely. Začal nepriateľský útok. Ostreľovanie trvalo šesť hodín. Jedna delová guľa rozdrvila jeho pravú nohu pod kolenom a zranila aj druhú nohu. Obrancovia citadely sa vzdali. Bolo to na svätodušný pondelok r. 1521.

Ignác bol dva týždne v lekárskom ošetrení, potom bol v strastiplnom pochode cez hory prenesený do rodného zámku v Loyola. Za každú cenu sa chce uzdraviť. Povolaní lekári a chirurgovia robia, čo môžu. Ale dopadne to inak. Kosti pravej nohy zle zrástli.
Na Ignácovo želanie je noha znovu zlomená a vykonaná ďalšia operácia. Bolesti sú neznesiteľné, ale chorý sa bráni, keď ho chceli priviazať.

Na sviatok sv. Jána prijme sviatosti umierajúcich. V deň sv. Petra a Pavla ho lekári vyhlásia za strateného, ​​ale práve o polnoci dôjde k obratu. Nastupuje zlepšenie.
"Chorý vykonal zvláštnu pobožnosť k sv. Petrovi, a tak sa nášmu Pánovi zapáčilo, aby sa jeho stav začal práve o polnoci zlepšovať," stojí v jeho autobiografii.

Ale nádeje na jeho úplné uzdravenie nie sú. Noha je kratšia a trčí z nej kostnatý hrboľ. Inigo je rozčarovaný. Prikáže, aby výčnelok odstránili, aby mohol nosiť "priliehavú lesklú obuv", ako to bolo vtedy zvykom. Strašnú operáciu znesie mlčky, ale až do konca života sa už na nohu nebude môcť  poriadne postaviť.

V čase jeho choroby je mu dlhá chvíľa. Žiada si rytierske romány, ale pretože na zámku také knihy nie sú, musí dať prednosť zbožným knihám, ktoré mu prinesie jeho švagriná. Najskôr je proti, potom stále viac žasne a čítanie a milosť zasiahnu jeho srdce: nenásilne, neodolateľne. Zo života Krista a svätých vykryštalizuje nový rytiersky ideál: byť vojakom Kristovým.
A zatiaľ čo jeho duša vnútorne bojuje medzi dávno zakoreneným prianím po svetskej sláve na jednej strane a novo objavovanou kresťanskou obeťou na strane druhej, kým jeho veľkodušné a po ušľachtilom nasadení túžiace srdce sa zmieta medzi túžbou osvedčiť sa vo dvorských službách a medzi láskyplnou službou Bohu, bola mu darovaná údajná skúsenosť: Keď sa zaoberal svetskými myšlienkami, mal v tom síce veľké zaľúbenie, ale keď potom unavený toho zanechal, zistil, že je ako vyprahnutý a rozladený.
Keď však pomyslel na to, ísť pešo do Jeruzalema a živiť sa pritom divokými bylinami a vziať na seba aj iné pokánia, o ktorom čítal u svätcov, nenachádzal útechu iba vtedy, keď sa týmito myšlienkami zaoberal, ale bol spokojný a veselý, aj keď tieto myšlienky odložil.
A pozvoľna dospel k tomu, že začal rozlišovať duchov, ducha diablovho a Ducha Božieho. A to bola prvá úvaha, ktorú urobil o božských veciach.

Na prelome: V slávnej svätyni Madony z Aranzazu (Mária medzi tŕním), ktorú uctievajú všetci Baskovia, zloží sľub večnej čistoty. U svojho bývalého pána grófa z Nájery si dá vyplatiť zvyšok žoldu, vyrovná všetky dlhy a za zvyšok peňazí dá opraviť poškodený mariánsky obraz. Potom prepustí svoje služobníctvo, nasadne na mulicu a na jar 1522 príde k slávnej skalnej svätyni v Monserrat.

Mulicu venuje kláštoru, svoje drahé vznešené šaty venuje za večernej tmy jednému žobrákovi, sám si oblečie pútnické rúcho z vrecoviny, ktoré našiel na úpätí hory.
Po trojdňovej príprave vykoná životnú spoveď. Svoje zbrane, meč a dýku, dá ako zásvätné dary Čiernej Madone z Monserratu.

Noc pred zvestovaním Panny Márie strávi medzi pútnikmi na kolenách a prijme s horúcim srdcom telo Pána, do ktorého služby sa plne odovzdal.

Pútnik: Teraz si hovorí pútnik. Platí za pútnika, ktorý sa stal bláznom pre Krista. Jeho prvou zastávkou je špitál pre chudobných v susednej Manrese. Chorí v špitáli a deti na ulici sú jeho priatelia, čoskoro mu v mestečku začnú hovoriť svätý muž. Zostane tu desať mesiacov. Sú to týždne nesmiernych pokušení i milostí.
Pokušiteľský hlas mu našepkáva: "Ako chceš taký život vydržať sedemdesiat rokov, ktoré ti ešte ostávajú?"

Sužujú ho škrupule svedomia: Vyspovedal sa správne? Sú jeho hriechy skutočne zahladené? Povstane proti nemu minulý život a jeho hriechy.
Leží v prachu a sužujú ho samovražedné myšlienky: "Pane, príď mi na pomoc, pretože nenachádzam spásu u ľudí a u tvorov. Mám behať za psíkom, aby som u neho našiel pomoc?"

Uzdravenie prichádza ticho a pozvoľne. 

Milosrdný Boh ho oslobodí, jeho utrápená duša si vydýchne. 
Prijme osvietenie o Trojici, o stvorení, o dejinách spásy, o vzťahoch v duchovnom živote. 

Je mu, ako by sa stal novým človekom, ako by dostal nový rozum. 

Zaplavia ho slzy, až do konca života budú jeho oči zapálené od blahodarného plaču pred Bohom.

Rozlišovanie duchov, ktoré poznal už na začiatku, sa prehlbuje, až konečne dospeje k malej knižke Exercície, ktorá premení svet a ktorú nemožno čítať, ale je nutné ju urobiť, ako povedal Balthasar.

Ťahá ho to do Jeruzalema, k vytúženej púti do Svätej zeme. 4. septembra 1523 dorazí do Jeruzalema. Jednému priateľovi neskôr rozpráva, ako sa vtedy v jeho srdci rozhorel stravujúci oheň lásky. So zanietením vyhľadáva sväté miesta.

Dvakrát vystúpi na Olivovú horu, aby si vtlačil do duše pohľad na Pánove stopy. A láska ho poháňa ďalej: Vie, že chce pomáhať dušiam, ale len temne tuší ďalšiu cestu.

Zdá sa mu nevyhnutne nutné študovať, a preto po návrate do Španielska zasadne v tridsiatich dvoch rokoch do školskej lavice, aby sa učil latinskej gramatike a získava prvé znalosti latinčiny. Pri všetkom ho sprevádza láska. Druhovia, ktorí sa k nemu pripoja, ho opäť opustia.

Inkvizícia sa na jeho pastoračnú činnosť pozerá s podozrením, niekoľkokrát sa ocitne vo väzení, pretože ho pokladajú za sektára a heretika. Zakaždým je oslobodený, jeho vnútorná túžba po záchrane duší zostáva neotrasená.

Napokon v Paríži, kde v rokoch 1528-1535 pokračuje v štúdiu, rozšíri sa aj jeho cesta. Zmení svoje meno na Ignáca podľa biskupského mučeníka z prvých kresťanských čias. Nájde druhov, medzi nimi neskoršieho indického misionára Františka Xaverského, každému dá duchovné cvičenia a získava ich pre svoju cestu chudoby a kríža.

Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie roku 1534 spečatia svoj zväzok v malej kaplnke mučeníkov na Montmartre slávnostným sľubom: Chcú žiť v chudobe a čistote, pomáhať dušiam a putovať do Svätej zeme. Keď však musia čakať viac ako rok na prevoz do Palestíny, chcú ísť do Ríma, aby slúžili pápežovi pre spásu duší. Týmto sľubom je položený základ budúcej Spoločnosti Ježišovej, aj keď v tom čase ešte nikto nemyslí na založenie rádu.

Generál rádu: V dôsledku politických napätí neprichádza cesta do Svätej zeme do úvahy. K malej skupine sa pripojilo deväť druhov, ktorých Ignác poslal do niekoľkých dôležitých talianskych miest, aby tam pastoračne pôsobili. On sám prijme na sviatok sv. Jána Krstiteľa roku 1537 kňazské svätenie a vypraví sa s dvoma priateľmi mesiac nato do Ríma.

V malom napoly rozpadnutom kostolíku v La Sorta sa pred ním otvorí nebo. Vidí Boha Otca, ako mu predstavuje Krista, svojho Syna, takže už nemôže pochybovať. Vie nevývratne, že je to chudobný, zmučený a kríž nesúci Kristus, ku ktorému sa má pridružiť on a jeho druhovia. A Ignác počuje Krista, ako mu hovorí: "Chcem, aby si slúžil nám."

V modlitbe a úctivej bratskej porade si priatelia položia v roku 1539 otázku, či majú zostať naďalej spolu a založiť rád. Zvažujú sa dôvody pre a proti. Nakoniec sa zjednotili a rozhodnutie založiť rád oslávili spoločným svätým prijímaním. Názov rádu znie: Compania de Jesús - Spoločnosť Ježišova. 27. septembra 1540 dá pápež Pavol III. vystaviť jezuitom zakladajúcu listinu.

V nasledujúcom roku sa uskutoční voľba rádového predstaveného. Všetci volia Ignáca, len on sám napísal na volebný lístok, že volí toho, na kom sa zhodne väčšina, okrem neho. S odvolaním sa na zdravotný stav a predchádzajúci hriešny život pokúša sa zvrátiť jednoznačnú voľbu. Ale ďalšia voľba má rovnaký výsledok. Ignác sa stáva prvým generálom jezuitov.

Ďalšie roky až do svojej smrti venuje Ignác svojmu dielu. Nežije už on, ale žije v ňom Kristus.

Ľudia, ktorí prichádzajú do jeho blízkosti, cítia jeho prirodzenú veľkosť, jeho diskrétnosť a jeho silu, pozorujú svetlo, ktoré ho obklopuje a ktorému sa nemôžu ubrániť. 

On, ktorý každou bunkou svojho tela patrí Cirkvi, s ktorou cíti a s ktorou spolu trpí, stáva sa otcom svojich duchovných detí.

Zdravotný stav každého spolubrata je mu cennejší než všetky poklady sveta, ako sám povedal. Stane sa, že keď spozná skryté hriechy jedného brata, rozpráva mu o svojej vlastnej skoršej hriešnosti, aby tak oslobodil ohrozeného z jeho zatvrdnutosti a otvoril ho pre úprimnú spoveď. Pretože sám vie ako málokto o priepasti hriechu, vie viesť, tešiť a prísne riadiť zverené duše.

Najviac ho trápi hanba padlých žien. Jedného dňa, ešte v Paríži, je ochotný vrhnúť sa až po ramená do jazera, aby tu číhal na jedného okoloidúceho, o ktorého hriešnom vzťahu k jednej žene vedel.

"Len choď," povedal zvodcovi, "ja sa tu však budem tak dlho trápiť a konať za teba pokánie, až sa Boží hnev nad tebou zastaví a odvráti od teba hroziace tresty." Oslovený sa obrátil, hlboko zahanbil a opustil cestu hriechu.

Pritom je Ignác, ktorý žije v plnom nasadení, sám takmer stále chorý a sužovaný žalúdočnými bolesťami a žlčníkovými kolikami. Ale nijako sa nešetrí.

Pretože vo svojich modlitbách a duchovných zápasoch videl dve koruhvy - Kristovu a zástavu jeho protivníka, raz a navždy urobil voľbu pre Krista.

Keď 31. júla 1556 umieral, bol úplne sám. Sekretára požiadal, aby odišiel do Vatikánu a vyprosil mu u pápeža požehnanie pre umierajúcich.
Ten, pretože nevidel žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, chcel splniť Ignácove želanie až budúce ráno.

Ignác je uzrozumený: "Robte, ako rozumiete, úplne sa Vám prenechávam."
Spolubrat počul o polnoci vedľa v Ignácovej izbe tichú modlitbu: "Ó, môj Bože." Ráno ho našiel umierajúceho, ale pápežske požehnanie ho už nezastihlo. Ignác zomrel bez sviatostí umierajúcich.

Roku 1609 bol blahorečený a roku 1622 svätorečený.

Na pečati svätého Ignáca, ktorá je od tých čias tiež práporom Spoločnosti Ježišovej, stoja tri litery: IHS - Jesus hominum Salvator.

Vodcovi veľkej armády nech sa česť, úcta vzdáva vždy!

Hľa, Ignác činom, povelom vojsko si vedie za cieľom.

Jedna ho láska stravuje, k tomu, čo v nebi kraľuje,

a len to veľkým nazýva, čo Božiu slávu zväčšuje.

Seba a svoj šík zasvätí aj do najväčších obetí,

by práva Krista hájili a hradby temna dobyli.

Na pokyn Ducha udáva bezpečnú cestu ku spáse,

bo jeho myseľ hĺbavá plán tvorí sťaby v nadčase.

Nadšení žiaci pobežia aj na odľahlé pobrežia

a nesú v čnosti, vo slove základy k Božej budove.

Trojici sláva trojaká za príklad tohto vojaka,

čo vztýčil pred nás zástavu: Všetko len Bohu na slávu! Amen.

Všemohúci Bože, svätého Ignáca z Loyoly si povolal, aby šíril väčšiu slávu tvojho mena; vrúcne ťa prosíme, daj, aby sme podľa jeho príkladu a s jeho pomocou bojovali dobrý boj na zemi a spolu s ním dostali veniec slávy v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Masima