,Nevesta krvi‘ - Alexandrína Maria di Costa

Cesta do neba blahoslavenej Alexandríny Márie da Costy sa vyznačovala dobrovoľným prijatím utrpenia z lásky ku Kristovi prítomnému v Eucharistii. Počas 13 rokov neprijala táto portugalská mystička nijaký pokrm ani nápoj okrem Eucharistie.

Alexandrína sa narodila 30. marca 1904 v dedine Balsar v Portugalsku. Od matky, ktorá ovdovela krátko po jej narodení, a od svojej staršej sestry Deolindy dostala kresťanskú výchovu. Už ako sedemročná, keď pristúpila k prvému svätému prijímaniu, mala hlbokú lásku k Eucharistii. Veľmi často chodievala do miestneho kostola, a keď sa nemohla zúčastniť na svätej omši fyzicky, prijímala duchovne.

Ako dcéra chudobných roľníkov začala pracovať na poli veľmi skoro, už ako deväťročná. O štyri roky neskôr vážne ochorela a niekoľko dní sa nachádzala v kritickom stave.
Keď jej plačúca matka podala kríž, aby ho pobozkala, Alexandrína zašepkala: „Nechcem toto, ale Ježiša v Eucharistii.“ 

Dievčatko nakoniec vyzdravelo, hoci dôsledky infekcie ju sprevádzali v celom období dospievania a boli prvým znamením toho, o čo ju Boh požiadal neskôr – aby znášala utrpenie za obrátenie hriešnikov.

Keď mala štrnásť rokov, stala sa udalosť, ktorej dôsledky musela Alexandrina znášať do konca života. Na Bielu sobotu dievča šilo spolu so svojou sestrou a jednou kamarátkou. Zrazu do domu vtrhli traja muži, ktorí chceli dievčatá sexuálne zneužiť. Alexandrína poznala veľkú hodnotu čistoty a rozhodla sa, že si ju bude chrániť za každú cenu. Jediný spôsob, aký jej zostal, bol okamžitý útek cez okno. Pád z výšky štyroch metrov nebol len veľmi bolestivý, ale spôsobil jej mnohé zranenia, v dôsledku ktorých lekári označili jej stav za „nezvratný“. Okrem toho jej predpovedali, že ochrnutie nielenže nikdy neustúpi, ale bude sa postupne zhoršovať.

V priebehu ďalších piatich rokov chodievala Alexandrína aj napriek veľkým bolestiam do kostola samostatne. Jedného dňa si pri modlitbe uvedomila, že Kristus vo svätostánku je väzeň takisto ako ona, poznačená chorobou. Pocítila túžbu zadosťučiniť Bohu za bolesť, akú mu spôsobuje opustenosť, a ponúkla mu svoju prítomnosť, ktorou chcela potešiť jeho Najsvätejšie Srdce. 

Pri jednom z mystických spojení ju Ježiš požiadal, aby si osobitne uctievala Eucharistiu: „Buď so mnou v Najsvätejšej sviatosti. Vo dne i v noci som vo svätostánku a čakám, aby som mohol dávať lásku a milosť všetkým, ktorí ma prídu navštíviť. Ale nie je ich veľa. Som taký opustený, osamelý a urážaný... Mnohí ľudia neveria v moju existenciu a v to, že žijem vo svätostánku... Iní zas veria, ale nemilujú ma a nenavštevujú ma. Správajú sa tak, akoby som tam nebol. Vyvolil som si ťa, aby si bola so mnou v tomto malom azyle... Podobne ako Mária si si vybrala najlepší podiel. Vybrala si si lásku ku mne, prítomnému vo svätostánku, kde ma môžeš kontemplovať nie telesnými očami, ale očami duše. Som tam skutočne prítomný tak ako v nebi, čiže so svojím telom, krvou, dušou a božstvom.“

Keď ochrnutie postúpilo natoľko, že Alexandrína už nedokázala vstať z lôžka, kňaz jej prinášal sväté prijímanie domov. Onedlho však do farnosti prišiel nový kňaz, ktorý sa riadil pravidlom, že chorí budú dostávať sväté prijímanie len raz za mesiac. Toto rozhodnutie bolo pre ochrnutú dievčinu ako rozsudok. Uvedomovala si totiž, že doteraz ju pri živote držala len každodenná návšteva Ježiša prítomného v Eucharistii. Preto kňaza úpenlivo prosila, aby prichádzal so svätým prijímaním častejšie. Čakajúc na jeho odpoveď obetovala svoje utrpenie za tých, ktorí pohŕdajú Chlebom života. Kňaz nakoniec súhlasil, že ju bude navštevovať raz za dva týždne.

Alexandrína prosila Pannu Máriu o zázrak uzdravenia a sľúbila, že ak jej modlitba bude vypočutá, pôjde na misie. 

Boh jej však postupne pomáhal pochopiť, že jej povolaním je byť obetou pre Ježiša. Začula Pánov hlas, ktorý ju vyzýval, aby milovala, trpela a konala zadosťučinenie. Alexandrína dobrovoľne prijala Božiu vôľu a prestala sa modliť za svoje uzdravenie. 

Do konca života, čiže nasledujúcich tridsať rokov bola pripútaná k lôžku. Jej utrpenie neoddeliteľne spojené s Kristovým utrpením nabralo spásonosný rozmer. 

Cesta vedúca cez fyzickú bolesť ju priviedla k Božej sláve, ako to opisuje svätý Pavol: „Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“ (Rim 7, 18)

V novembri 1933 sa na prosbu chorej prvý raz slúžila svätá omša v jej izbe. Alexandrína, ktorá na túto udalosť čakala niekoľko rokov(!), si na to spomína takto: „Spolu s prvou svätou omšou začal Pán zväčšovať svoju nehu voči mne, ale zároveň aj ťarchu môjho kríža.“ 

Osobitné pozvanie a vyvolenie zapojiť sa do diela vykúpenia ľudstva sa prejavilo v hlbokom spojení s trpiacim Spasiteľom. 

Každý piatok od 3. októbra 1938 až do 24. marca 1942 mala mystička milosť prežívať spolu s Pánom jeho trojhodinové umučenie. 

Účasť na Ježišovom umučení spočívala v tom, že dievčina opakovala všetky gestá aj slová, ktoré Ježiš urobil a vyriekol počas posledných hodín pred svojou smrťou na kríži. 

Túto skúsenosť sprevádzala nesmierna fyzická aj duchovná bolesť, akú v tých hodinách prežíval Spasiteľ. Zaujímavé je, že vtedy sa vytrácali všetky prejavy Alexandríninho ochrnutia.

Toto mimoriadne spojenie s Ježišom vyslúžilo chorej osobitnú diablovu nenávisť. Útočil na ňu, trápil ju pokušeniami proti viere a bolestne týral jej telo. 

Alexandrino prijatie žiť v pokání  za hriech sa silám temnoty vôbec nepozdával. Od roku 1934 začala byť intenzívne napádaná odpornými víziami, hrôzostrašným vytím a rúhačskými posmeškami, že ju Boh opustil a samovražda je nevyhnutná alternatíva životu trýzne a utrpenia.

Vedela, že je to duch satana, predovšetkým jeho hnevu a zlosti nad jej počinom, odovzdala sa do rúk svojho duchovného vodcu a nikdy sa z cesty, ktorú si vybrala, sa nevrátila, aj keď ju to stálo veľa úsilia. Ak sa stalo, že sa k nej Otec Pinho nemohol dostaviť, vždy Alexandrinu požiadal, aby ho informovala o všetkom, čo sa s ňou dialo.

14. septembra 1934 mu napísala: „Chcete vedieť, čo odo mňa chcela čierna tvár z pekla, keď ma nedávno bila po hlave? Hocičo vám napíšem aj tak to bude mojim odsúdením, a ak ho nepočúvnem, stane sa najhoršie. Chce sa mi plakať.“

Keď sa jej, strápenej, o mesiac neskôr údajne zjavil Pán opýtal sa: „Koho chceš poslúchať, mňa,  tvojho pána a svojho vodcu, alebo diabla?“
Alexandrina zostala po po týchto slovách pokojná, ale diabol sa vráti do útoku, ešte viac rozbesnený.
„Exkomunikácia, tisíckrát budeš exkomunikovaná, ak budeš pokračovať  v zápisoch pre svojho duchovného vodcu! Už horíš v pekle! Privádzaš sa do nešťastia, staneš sa úbohou! Len moja náklonnosť k tebe ma núti takto s tebou hovoriť. Prichádzam priamo od Krista, ktorý mi povedal, aby som si ťa vzal, lebo ťa už nemôže viac chrániť. Bol z tvojich listov veľmi zarmútený.“
Diabol ešte dodal, že sa zbytočne modlí, pre ňu už spása neexistuje a niet nikoho, kto by jej bol schopný pomôcť, aj tak bude odsúdená.

Alexandrina spomína: „Jednej mesačnej noci som po modlitbách cítila potrebu spať, keď sa izba náhle ponorila do veľkej tmy. Videla som čierny tieň, bol odo mňa na skok a povedal mi: „Prichádzam v mene Krista, aby som ťa vzal do pekla, aj s posteľou.“

Pobozkala som krucifix a hlas pokračoval: „Bozkávaš tú ohavnú vec!“ Potom mi nariadil, aby som robila také veci, o ktorých nemôžem hovoriť... Až keď som sa pokropila svätenou vodou, bola som ponechaná na pokoji.“

Pokračovala: „Tu a tam vidím rýchle svetlo. Dvakrát som videla dve veľké doširoka otvorené oči, pozerali na mňa, ale rýchlo zmizli.
V nedeľu som počula veľmi sladký hlas:´Dcéra moja, prídem po teba, ale nič z toho čo vidíš, nepíš, tvoj pohľad ťa môže klamať. Azda necítiš aká si slabá? Nepáči sa mi to, hovorí k tebe Ježiš, nie satan ´.  Kvôli podozrievaniu som začala bozkávať krucifix.
Hlas sa zmenil na rozzúrený a zahrmel: ´Ak budeš aj naďalej písať zápisy, zničím ti telo. Myslíš, že by som to nemohol urobiť?´“

14. februára 1935 Alexandrina napísala: „Démon chcel, aby som sa vzdala posvätných predmetov, ktoré som nosila, aj krucifixu, ktorý som držala v rukách. Povedal, že mi má zveriť tajomstvo, ale najprv musím odložiť tie veci, ktoré nenávidí.“

Trvalo dlhší čas, čo Alexandrina vydržala utrpenia bez toho, aby ju Pán navštívil. Zdalo sa, že ju naozaj opustil, nepočula ani uistenie jeho hlasu, že vie čo sa s ňou deje. Diabol využíval túto chvíľu až do krajnosti, aby v nej zasadil nesmiernu pochybenie, čo sa týka jej utrpenia. Zasa ju presviedčal, že je zatratená a snažil sa ju prinútiť k samovražde. 

„Vzala som svätenú vodu, ak som robievala pri podobných situáciách,“ povedala otcovi Pinhovi. „Modlila som sa dlho a vážne: ´Ó, môj Ježišu, nikdy, nikdy si neželám ťa uraziť. Ani nič hovoriť, či robiť niečo, čo by ťa urazilo.´“

Pokračovala: „Sú dni, kedy sa kvôli démonovým návrhom, a vkladaním jeho pochybností do mojej mysle, cítim veľmi unavená. Keby nebolo Božej dobroty, aj by vyhral... Natoľko ma pokúšal, až som niektoré dni mala pocit, že sa ma chystá pohltiť samo peklo. Nalieha, aby som sa zabila, že mi dá na to návod ako to urobiť bezbolestne. Dodáva, že aj tak trpím bez nejakej odmeny, lebo náš Pán ma vôbec nemiluje, môj duchovný vodca mi neverí ani slovo z toho, čo mu píšem a že to, čo v sebe cítim, keď ku mne hovorí náš Pán je spôsobené prežívaním mojej choroby.   

Keď vidí, že si pritláčam krucifix k perám, úškrn démona sa zmení vo výhražný hlas. Zúril: „Keby si nemala toho podvodníka v ruke, dal by som ti nohu na krk, z tela by som ti urobil kašu. Ale až uvidíš, že to bude pre teba najlepšie, budeš chcieť prísť ku mne, ale už ťa nebudem akceptovať. Poďakuj sa predmetom poverčivosti... Ja nemám strach, ani nič iné, ja ho nenávidím!“ 

Alexandrinina odvaha bola v plnej miere opakovane testovaná. 2. februára 1935 hovorila: „Vidím červené bytosti, ktoré ani neviem opísať. Beda! Kiež by som mohla otvoriť srdce kňazovi... Ako sa môžem vyhnúť tomuto nešťastiu? Plačem, ale sú to slzy rezignácie k svätej Božej vôli.“

Celú tú dobu pokračovalo jej fyzické trápenie a extázy boli čoraz početnejšie a hlbšie. Alexandrina prosila Pána so slzami v očiach, aby zasiahol a útoky ukončil. 

Pán jej však jemne a súcitne vysvetlil, že toto jej utrpenie potreboval ako pomoc pre viacerých hriešnikov. 

„Dcéra moja, utrpenie je kľúčom k nebu. Vydržal som toľko, aby som otvoril nebo celému ľudstvu, ale pre mnohých to bolo márne. 

Hovoria: ´Chcem si užívať život, na svet som prišiel pre zábavu.´Hovorí sa, že ´peklo neexistuje´. I keď som zomrel aj za nich, hovoria, že ma o to nežiadali. Vytvorili proti mne herézy. Aby som ich zachránil, vyberiem si niektoré duše a položím na ne kríž na ich ramená. Šťastné sú duše, ktoré chápu hodnotu môjho utrpenia!
Môj Kríž je sladký, ak sa vykonáva z lásky ku mne... vybral som si ťa už v matkinom lone.
Pozerám na vás vo vašich veľkých ťažkostiach. To ja som ich pre vás vybral, aby som mohol mať obetu, ktorá mi ponúkne odškodnenie (zadosťučinenie).
Opri sa o moje Najsvätejšie Srdce a nájdeš v ňom silu pre tvoje utrpenie.“

Dievčina musela čeliť aj nepochopeniu zo strany dedinčanov, ako aj zdržanlivému a pochybovačnému postoju duchovenstva voči jej mystickým zážitkom. Silu na prekonanie týchto bolestných skúseností čerpala z Eucharistie.

Dňa 27. marca 1942 chorá zvolala na Ježiša: „Moja eucharistická Láska, nemôžem bez teba žiť! Ježišu, premeň ma na svoju Eucharistiu!“ 

V hĺbke duše začula odpoveď: „Na zemi už nebudeš nič jesť. Tvojím pokrmom bude moje telo. Tvoja krv bude mojou božskou krvou, tvoj život bude mojím životom. Dostaneš túto milosť, keď spojím svoje srdce s tvojím...“ 

Od toho dňa bola pre ňu Eucharistia jediným chlebom. Až do smrti, čiže viac ako desať rokov, neprijímala nijaký iný pokrm ani nápoj, pričom stále vážila asi 33 kg!!!

Postupne sa správa o nevšednom Alexandríninom pôste rozniesla po celom okolí. Ľudia vo veľkom počte navštevovali mystičkin dom a prosili ju o modlitbu. Nechýbali však ani takí, ktorí neverili v hodnovernosť udalostí a nazdávali sa, že Alexandrínu potajomky kŕmia matka so sestrou. 

Na žiadosť arcibiskupa sa da Costa po niekoľkých mesiacoch, odkedy sa živila len Eucharistiou, podrobila lekárskemu vyšetreniu, ktoré malo raz a navždy vyriešiť otázku hodnovernosti nevšedného prípadu. 

Lekári navrhli mesačné pozorovanie v nemocnici. Alexandrína súhlasila, ale určila podmienky: každodenné prijímanie Eucharistie, prítomnosť sestry Deolindy a nijaké iné vyšetrenia okrem pozorovania.

V nemocnici chorá zakúšala okrem fyzickej bolesti aj ponižovanie zo strany lekárov a zdravotníckeho personálu. 

Snažila sa pritom pamätať na slová Krista, ktorý jej predpovedal, že zriedkakedy dostane útechu, ale zároveň ju požiadal, aby aj napriek tomu mala na perách vždy úsmev. Takže všetci, čo sa s ňou stretli, videli jej pokojnú tvár, ale neuvedomovali si veľkosť jej utrpenia. 

Počas pobytu v nemocnici bola Alexandrína pod stálym dohľadom. Ani na chvíľu ju nenechali v izbe samú. Nadarmo sa ju snažili presvedčiť, aby niečo zjedla. Po štyridsiatich dňoch pozorovanie ukončili. 

V oficiálnej správe, ktorú podpísal Dr. Gomez de Araujo z Madridskej lekárskej akadémie, ktorý bol za chorú zodpovedný, ako aj v priloženom potvrdení od Dr. Lima de Azevada z lekárskej fakulty v Oporte sa uvádza, že prípad nie je možné vysvetliť vedeckým spôsobom... 

„Pomocou psychologických ani biochemických zákonov sa nedá vysvetliť skutočnosť, že chorá prežila v nemocnici 40 dní úplného pôstu. Ba čo viac, žena v takomto stave denne odpovedala na množstvo otázok a viedla časté rozhovory, pričom prejavovala výbornú dispozíciu a dokonalú duchaprítomnosť... Potvrdzujeme, že po celú dobu neprijala nijaký pokrm ani nápoj. Takisto potvrdzujeme, že si zachovala nezmenenú telesnú hmotnosť, teplotu, dýchanie, tlak aj pulz...“ 

Profesor Ruj Joao Marques z Pernambuca, ktorý starostlivo preštudoval lekárske správy, potvrdil hodnovernosť Alexandríninho pôstu, čím raz a navždy zatvoril ústa tým, ktorí podozrievali da Costu z podvodu. 

Alexandrína vedela, akú silu má Eucharistia. Ježiš jej povedal: „Žiješ len z Eucharistie, pretože takto chcem svetu ukázať silu Eucharistie a silu môjho života v dušiach.“ 

Život blahoslavenej Portugalčanky ukazuje, aké ovocie prinesie to, keď objavíme Božiu lásku v Najsvätejšej sviatosti a veľkodušne na ňu odpovieme tým, že budeme nasledovať Krista a premáhať v sebe hriech, egoizmus a každé zlo. Jej cestu do neba pochopíme len vtedy, ak pochopíme lásku. 

„Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť“ (Ján Pavol II.: Redemptor hominis 10). 

Nie je náhoda, že Eucharistia sa nazýva sviatosť lásky. Láska je tam, kde je nezištné darovanie sa. 

A najväčším darom, aký Boh dáva človeku, je večný život, ktorý dostávame ako ovocie Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. 

Veľkonočné udalosti sa sprítomňujú pri každej svätej omši. Preto sa dá povedať, že v Eucharistii Kristus odpovedá na najväčší hlad človeka – na hlad po láske. Blahoslavená Alexandrína celý život nachádzala lásku v Bohu prítomnom v Eucharistii.

Kristus mystičke sľúbil, že vďaka jej obeti bude veľa duší horlivo prežívať Eucharistiu. 

Alexandrína aj napriek bolestnej chorobe každý deň prijímala stovky ľudí, ktorým hovorila o posolstvách Panny Márie z Fatimy a povzbudzovala ich k pokániu, k modlitbe a k zadosťučineniu Ježišovi prítomnému v Najsvätejšej sviatosti. 

V roku 1945 obetovala svoje utrpenie za posvätenie a spásu mladých ľudí. K tomuto kroku ju povzbudil jej duchovný otec, salezián Umberto Pasquale. Mystička chcela takto odpovedať na slová, ktoré jej povedal Ježiš: „Nájdi mi duše, ktoré ma budú milovať vo sviatosti lásky, aby ťa nahradili, keď odídeš do neba.“

V skoré ráno, 13. mája 1955, v deň 38. výročia zjavenia Panny Márie vo Fatime a slnečného zázraku, Alexandrina vášnivo vykríkla: „Pane, Bože, milujem ťa! Som úplne tvoja! Oh, ako túžim pozerať sa na teba. Bude to už dnes? Bola by som taká šťastná... taká šťastná!" Vanúca vízia Nepoškvrneného Srdca Panny Márie ju jemne uistila: „Chystám sa ťa vziať.“A cez bielu žiaru začula hlas Ježiša: „Si v počte mojich svätých,“ a hlas Večného Otca dodal: „Toto je naša dobrá milovaná dcéra.“   

Alexandrina mala už od svitania anjelský úsmev, požiadala Deolindu, aby jej podal krucifix a medailu Panny Márie Bolestnej, aby  ich pobozkala. 

Deolinda sa pýtala, prečo sa tak usmieva, zašepkala iba: „V nebi... nebo.“

Krátko pred ôsmou hodinou ráno dostala sväté prijímanie, ktoré prijala s láskou a oddanosťou. Bolo jej posledným. Potom, ako sa tichou izbou niesol modlitbami kňazov, pútnikov a príbuzných, predniesla k nim aj všetkým ľuďom v tejto nebezpečnej ére posledné slová: „Nehrešte. Potešenia tohto života sú k ničomu. Prijímajte Eucharistiu a modlite sa ruženec. To obsiahne všetko.“

Na poludnie v nej nanovo prepukla radosť z rýchleho dosiahnutia raja. „Ach, som taká šťastná, taká šťastná, pretože konečne idem do neba!“ 

Lekár ju prosil, aby si tam naňho spomenula a Alexandrina s úsmevom prikývla. Potom poprosila ostatných, aby sa modlili modlitby za umierajúcich. 

Alexandrina mala aj naďalej neúprosné muky, bolesť tíšila modlitbou. 

Ako slnko klesalo za začervenanú oblohu, pomaly doznieval aj Alexandrin život. Oslabená pobozkala kríž a medailu Bolestnej Panny Márie. „Dovidenia,“ zašepkala takmer nečujným hlasom príbuzným, „znovu sa stretneme v nebi.“

Deolida s pridusenými vzlykmi zamumlala: „Áno, v nebi... ale ešte nie.“ 

Alexandrina vzdychla a ubezpečujúcim a rozhodným hlasom povedala: „Áno, v nebi! Idem do neba... už... teraz!“ 

O 20-tej hodine naposledy pobozkala kríž a o 20,29 jej srdce, žijúce pre lásku navždy dotĺklo. 

Pochovali ju tak, ako si to priala: „Chcela by som byť pochovaná, ak je to možné, s tvárou obrátenou smerom k svätostánku kostola. Počas života som vždy chcela byť zjednotená s Ježišom v Najsvätejšej sviatosti a mať pohľad upriamený na svätostánok tak často, ako to len bolo možné. Preto si želám, aby som aj po smrti mala pohľad nasmerovaný na eucharistického Krista. Viem, že telesnými očami Krista už viac neuvidím, ale chcem byť pochovaná v takejto polohe, aby som mu ukázala, akou láskou som milovala Najsvätejšiu sviatosť.“ 

Dva roky po Alexandríninej smrti postavili nad jej hrobom malú kaplnku. V roku 1977 preniesli jej telesné pozostatky z kaplnky a uložili ich pred hlavný oltár farského kostola. Najvhodnejšie miesto pre jej večný odpočinok bolo totiž pri jej milovanej Eucharistii. 

24. mája 2004 sa konalo mystičkino blahorečenie. Ján Pavol II. vtedy použil scénu pri Genezaretskom jazere ako výborný obraz životnej púte portugalskej mystičky: „,Miluješ ma?‘ opýtal sa Ježiš Šimona Petra a on odpovedal: ,Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.‘"

Život blahoslavenej Alexandríny Márie da Costy je akosi obsiahnutý v tomto dialógu lásky. Preniknutá a zapálená túžbou po láske nechcela nič odmietnuť svojmu Spasiteľovi, a preto so silnou vôľou prijala všetko, aby ukázala, ako veľmi ho miluje. ,Nevesta krvi‘ mystickým spôsobom prežívala Kristovo umučenie a obetovala sa za hriešnikov, pričom silu čerpala z Eucharistie, ktorá bola jej jediným pokrmom počas 13 rokov života... V príklade blahoslavenej Alexandríny, ktorý je vyjadrený slovami ,trpieť, milovať a zadosťučiniť‘, môžu kresťania nájsť povzbudenie a motiváciu k tomu, aby všetko, čo je v živote bolestné a smutné, zušľachtili tým, že z toho urobia najväčší dôkaz lásky: že obetujú svoj život za milovaného človeka“ (Ján Pavol II., homília na Námestí sv. Petra).  

Masima