%20(1).jpg)
Po viac než dvoch storočiach od prvých zjavení lásky Ježišovho Srdca svätej Margite Márii Alacoque (1647 – 1690), sestre rádu Navštívenia vo Francúzsku, zjavilo sa Ježišove Srdce znovu vo svojom celom jase a vylialo svoju nesmiernu lásku na sestru Gabrielu Borgarino z kongregácie Sestier Lásky, ktorá svoj život prežila medzi sporákom a pokornými službami chorým.
Sestra Gabriela Terézia Borgarino sa narodila v mestečku Boves, vzdialenom približne 10 km od Cunea. Rodičia – Vavrinec Bergeron a Mária Ceranová – boli hlboko veriaci a dobrí ľudia. Mali desať detí, ktoré len čo dosiahli potrebný vek, začali pracovať – chlapci v továrni na tehly a dievčatá v pradiarni.
Matka ich vo viere vychovávala viac svojím príkladom než slovami. Sestra Gabriela raz povedala: „Boli sme síce chudobní, ale keď mama piekla chlieb a kým bol ešte teplý, zavolala mňa i moju sestru a povedala nám: „Prvý chlieb patrí nášmu Pánovi. Zaneste ho chudobným, ale urobte to nenápadne, lebo tak sa dáva almužna.“
Vo svojich spomienkach si poznamenala: „Mama si vždy želala, aby sme boli usilovné. Keď sme upratali, plietli sme vlnené ponožky a potom sme ich predávali za pár halierov. Tento malý zárobok bol pre nás veľkým bohatstvom. Avšak naša mamička nás viedla k obetavosti a zriekaniu, preto nás z času na čas poprosila, aby sme jej pomohli zaplatiť niečo, na čo v tej chvíli nemala peniaze. Vtedy sme s radosťou vysypali náš poklad do jej rúk.“
Krst prijala spolu so svojím bratom, ktorý potom, ako osemročný, zomrel a dostala meno Terézia. Pred narodením týchto dvojičiek mali rodičia už päť detí a ďalších päť sa narodilo neskôr. Terézia prijala podľa vtedajších zvykov ako sedemročná sviatosť birmovania. Po 50 rokoch napísala P. Dominikovi Borgne niektoré spomienky z detstva: Mala som asi 6 alebo 7 rokov, spomínam si dobre, že som sedela na lôžku a čakala na mamičku, ktorá ma ráno a večer obliekala a vyzliekala, keď som zbadala bielu holubicu, ktorá sa posadila na moje rameno a povedala mi celkom zreteľne: "Buď dobrá a poslušná svojich rodičov a zachovávaj sväté prikázania, a uvidíš ... uvidíš ...", tie posledné slová opakovala dvakrát a potom som ju už nevidela. Keď prišla mamička, všetko som jej rozprávala, a ešte som jej povedala: Mamička, vyletela, a ani nerozbila okno.My sme totiž nemali v oknách sklo, len biely papier.
K prvému svätému prijímaniu pristúpila v deviatich rokoch. „K prvému svätému prijímaniu som pristúpila ako deväť a polročná. V to šťastné ráno ma mamička obliekla do čistých bielych šiat a spolu s inými dievčatami som šla do kostola. Bolo nás veľa.
Keď som prijala Ježiša, cítila som jeho Božský hlas, ktorý mi hovoril: „Raz budeš sestrou“.
Keď som sa vrátila domov, celá šťastná som povedala svojej mamičke: „Ježiš sa so mnou zhováral a povedal mi, že sa stanem sestrou.“ Bože môj, prečo som to povedala? Mamička ma veľmi vyhrešila, skoro ma zbila. Prestala som o tom rozprávať, ale vždy som počula Ježišov hlas.
Keď som išla na požehnanie, niekedy som videla, ako keby zo svätej hostie vychádzali lúče. Myslela som si, že moje priateľky vidia to isté, a tak som sa ich raz opýtala, či si všimli lúče okolo hostie. Boli veľmi prekvapené a jedna z nich mi povedala: „Takže ty budeš sestrou?“ Pochopila som, že o týchto veciach nemožno hovoriť, a tak som prestala. Nezmienila som som sa už nikdy o tom, kedykoľvek Ježiš prichádzal do môjho srdca vo svätom prijímaní.“
V jedenástich rokoch, po troch ročníkoch základnej školy, začala pracovať podobne ako jej sestry v jednej z desiatich pradiarní, ktoré vtedy v Boves existovali. Otec okrem práce vo vlastnom sade, pracoval spolu so synmi v početných mramorových, bridlicových a vápencových lomoch v okolí. Vo veku dospievania sa musela v nemocnici podrobiť operácii cýst a tu sa prvýkrát stretla so Sestrami lásky, ktoré poskytovali pacientom zdravotné i duchovné služby.
Terézia Borgarino bola dobrotou sestier uchvátená, rovnako aj ich charakteristickým širokým čepcom, ktorý nosili, a pripadali jej ako anjeli tešitelia. Čepce síce po stáročia charakterizovali tieto sestry, ale v roku 1964 ich vymenili za jednoduchšiu pokrývku hlavy, pretože boli nepraktické a prekážali hlavne pri službe na operačných sálach.
Terézia potom sestry v nemocnici navštevovala a pomáhala im v ich službe. Postupne v nej rástlo rehoľné povolanie, ale pociťovala pritom úzkosť, pretože sa jej zdalo, že je príliš chudobná a nevzdelaná na to, aby sa mohla stať rehoľnou sestrou.
V 17 rokoch skončila s prácou v práčovni a stala sa slúžkou v jednej rodine v Boves. Tu sa cítila veľmi dobre, pretože v rodine mali dcéru v jej veku, ktorá túžila vstúpiť ku klariskám. Navštevovala s ňou kláštor klarisiek a tieto návštevy živili jej povolanie. Pochopila však, že klauzúrny život nie je pre ňu určený, ale skôr život aktívny.
Keď som dosiahla vek, že som sa mohla sama rozhodnúť, trápila ma jedna vec: že nebudem môcť vstúpiť k Sestrám lásky, som príliš nevzdelaná a veľmi chudobná, myslela som, že sestry sú aspoň učiteľky ... Ale Ježíš mi preukázal tú milosť a učinil ma sestrou, aj keď som nebola toho hodná.
Prekonala odpor svojej rodiny a v 18 rokoch požiadala o prijatie na Sestrám lásky, ku ktorým vstúpila 2. februára 1899. Táto kongregácia bola založená v roku 1633 svätým Vincentom z Pauly (1581 - 1660), ktorý zveril formáciu postulantiek vdove Luise de Marillac (1591 - 1660), ktorá bola v roku 1934 vyhlásená za svätú ako zakladateľka a prvá hlavná predstavená kongregácie. Sestry tak predstavujú ženskú vetvu mužského rádu svätého Vincenta založeného 1625, nazývaného vincentíni alebo lazaristi.
Jedného dňa si pri upratovaní poraní nohu. Pri lekárskom vyšetrení zistia, že má silnú anémiu, preto sa ju predstavení rozhodnú poslať na nejaký čas domov, aby sa zotavila. Preniká ju obava: nebudú o nej ľudia hovoriť, že je skrachovaná sestra? Čo na to povedia rodičia, ktorí tak veľmi trpeli, keď odchádzala z domu? Jej obavy však boli zbytočné. Matka sa o ňu starala tak, ako to vedela len ona. Terézia zakrátko vyzdravela a nadobudla istotu, že sa čoskoro vráti a odpovie na povolanie, ku ktorému ju Ježiš pozval pri prvom svätom prijímaní.
Je len pochopiteľné, že celá rodina chcela využiť tento nečakaný návrat Terézie, aby im bola čo najbližšie. Preto jej navrhnú, aby neodchádzala príliš ďaleko, veď môže vstúpiť ku klariskám v neďalekom Bovese. Poslušná Terézia súhlasí s návrhom, že si na tento úmysel vykoná novénu k svätému Františkovi a svätej Kláre, ktorú sa začne modliť spolu so sestrami klariskami i s príbuznými. Avšak už na tretí deň novénu preruší pobádaná vrúcnou túžbou, ktorá zaznieva v jej srdci: „Budem dcérou kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul.“
Pripravuje sa na odchod, keď ju zrazu prekvapí nová nečakaná skúška. Otec spadol zo stromu a leží v nemocnici so zlomenými rebrami. V tomto utrpení a z veľkej lásky k dcére zavzlyká: „Tak si teda choď, ale ak odídeš, zomriem.“ Terézia stojí so zlomeným srdcom pred ťažkou voľbou – buď spôsobí svojmu otcovi veľkú bolesť, alebo už nebude môcť vstúpiť do Spoločnosti, ak sa omešká. A tak sa hodí na kolená pred bohostánkom a neustále opakuje: „Ježiš, Ježiš.“ Našťastie sa za ňu prihovorí pán farár, ktorý požiada predstavených o odklad, až kým sa otec neuzdraví. Len čo otec nadobudne potrebnú silu, Terézia odchádza do Turína, kde požiada o milosť slúžiť chudobným ako dcéra kresťanskej lásky.
10. mája 1902 na konci seminára prijíma – teraz už ako sestra Gabriela – rúcho dcér kresťanskej lásky a je poslaná do Angela, kde ju čaká práca v kuchyni. Deň sa pre ňu začína už o štvrtej hodine ráno, keď všetci ešte spia a rybári sa práve vracajú z rybolovu. Pri stretnutí s Ježišom vo svätom prijímaní čerpá silu milovať ho vo všetkých, ktorých cez deň stretne a ktorí ju budú potrebovať, či už sú to sestry alebo chudobní. Je celkom odovzdaná Pánovi. Všetko, čo robí, koná s jednoduchosťou a radosťou. Sestry i tí, ktorí ju stretajú, si veľmi rýchlo všimnú, že prežíva mimoriadne hlboký vzťah s Bohom, čo sa prejavuje aj v malých každodenných veciach.
Staršie sestry, ktoré sa s ňou stretávali, spozorovali u nej zvláštny vzťah k Bohu, ktorý sa prejavoval aj v tých najmenších každodenných veciach. Takto uplynuli štyri roky... Gabriela si u sestier, farára, chudobných aj u miestnych rybárov získala veľkú obľubu.
Pripravovala sa už na prvé sľuby, keď predstavené z Turína rozhodli o jej novom pôsobisku ako kuchárka vo významnom Dome odpočinku Rezzonico v Lugano v talianskom Švajčiarsku. Farár jej odchod ľutoval, ale ona povedala: Nech ma poslušnosť posiela kamkoľvek, nájdem tam Ježiša, aby som mu slúžila, a to mi stačí.
Na miesto dorazila v jednu mrazivú nedeľu v januári 1906, za výdatného sneženia. Mala 26 rokov, bola silná, prostá a práci sa venovala s usilovnosťou a dobrotou. Hostia si ju ihneď obľúbili a tí najaktívnejší jej pomáhali pri jej pokornej práci v kuchyni, pri upratovaní a ošetrovaní kurčiat.
Napokon, 2. júna 1906, slávnostne odetá, zložila v nemocničnej kaplnke sľub chudoby, čistoty a poslušnosti a prijala znovu meno Gabriela. Blízko domu bol kostol Panny Márie zvaný Madonetta, kam chodili sestry každé ráno na svätú omšu, a na tomto mieste prijímala sestra Gabriela zvláštne milosti od Pána Ježiša.
Prvú nedeľu v októbri 1907 prišla do kostola a šťastnou náhodou bola prvou osobou, ktorú farár Hanibal Lanfranchi stretol pred svätostánkom. Tento kňaz bude neskôr iniciátorom svätyne zasvätenej Božskému Srdcu, vysvätenej 6. novembra 1927, ktorú sestra Gabriela podporovala svojimi modlitbami.
Od roku 1907 začala sestra Gabriela hovoriť: "Ježiš mi povedal ... Ježiš mi hovorí ..." Medzi hrncami, sporákom a kurníkom sa táto neznáma sestra stávala stále väčšou dôverníčkou Pána Ježiša. Ale aj u nej, ako u všetkých mystikov, nadišla "noc viery", v ktorej nepočula Ježišov hlas, ani nepociťovala jeho prítomnosť, všetko sa strácalo v ničote a v pocite opustenosti a javilo sa ako márne.
Tento stav vnútornej temnoty trval u sestry Gabriely päť rokov. Jej spovedník a duchovný vodca, ktorý dochádzal do Lugano z Como, nemohol prísť vzhľadom na pomery prvej svetovej vojny a sestra postrádala jeho duchovné vedenie. Neskôr povedala jednej spolusestre: Skôr, než sa mi Ježiš zjavil, strávila som päť rokov v úplnej opustenosti, bez toho aby mi ktokoľvek pomohol. Jeden deň, keď som veľmi trpela, povedala som to jednému starému spovedníkovi, a on mi odpovedal: Počuj, urob krásny úkon ľútosti. Už som potom o tom s nikým neprehovorila.
Snažila sa, aby vo všetkom zachovala regulu a poslušnosť, lásku ku všetkým a skúšku znášala pokojne a s trpezlivosťou. Neskôr napísala: Nachádzala som sa v najhlbšej temnote a snažila som sa, aby nič nepreniklo na povrch. Pochopila som, že môžem pre Neho všade zbierať kvety, aj na snehu. Snažila som sa zbierať ustavične tie najmenšie kvety pokory, sladkosti a umŕtvovania ...
V roku 1915 sa stal spovedníkom sestier v Lugano farár katedrály Mons. Emilio Poretta a s jeho príchodom a starostlivosťou o stavbu chrámu Božského Srdca skončila "temná noc" sestry Gabriely, ktorej sa vrátila útecha a vedomie, aká veľká je božská láska k nej aj k ľudstvu.
Jún 1919, sestra Gabriela má 39 rokov. Nikoho ani nenapadne, že by pre svoju jednoduchosť mohla byť dôverníčkou Ježiša a dostať od neho nejaké osobitné poslanie. A predsa…
„V jedno júnové ráno som bola so sestrami na svätej omši v Madonette. Po svätom prijímaní som ďakovala Bohu, keď sa zrazu predo mnou utvorilo akoby veľké plátno, na ktorom som videla krásne farebné srdce. Namiesto tŕňovej koruny boli na ňom červené ruže pomiešané s piatimi bielymi ružami. Ježiš mi vnukol strelnú modlitbu, ktorá sa má modliť na spôsob ruženca: Ó, Ježiš, môj drahý poklad, daruj mi svoje nádherné srdce. Povedal mi, že skrze toto zjavenie chce zveriť Vincentskej rodine starosť o dve kategórie ľudí: neverných kňazov a slobodomurárov.“
Sestre Gabriele by ani na um nezišlo, že existujú neverní kňazi. A čo sa týka slobodomurárov, vedela len to, že sú to zlí ľudia, ale Ježiš ich miluje, a preto ich volá k obráteniu. Určitým spôsobom bola na to pripravená. Raz totiž, keď zúrila epidémia španielskej chrípky, bola svedkom obrátenia bývalého kňaza, ktorý bol slobodomurárom. Sestra Gabriela sa obetovala Ježišovi, aby naplnila poslanie, ktoré jej zveril. Svojim predstaveným napísala: „Ježiš si praje, aby sme v komunite konali veľa skutkov lásky, a to aj tých najmenších. Keď ich budeme konať s úprimným úmyslom a z lásky k Bohu, premenia sa na krásne kvety, ktoré potešia jeho Božské Srdce.“
Pán Ježiš ju okrem toho požiadal, aby sama išla a pomáhala druhým ísť "malou cestou lásky", ktorá spočíva v prejavovaní v početných každodenných situáciách voči spolusestrám i chudobným lásku ku Kristovi pozornosťami a starostlivosťou o všetkých a vo všetkom.
V novembri 1919 zrejme v rámci normálnych zmien v kongregácii bola sestra Gabriela premiestnená z Lugana do Grugliasco (Turín) do domu svätého Jozefa, útulku pre staré choré sestry, aby tu slúžila v kuchyni a súčasne sa starala o chorých. Po tomto premiestnení sa so všetkým zverila matke predstavenej.
Ale dôverné oznámenia pokračovali aj v Grugliasco nielen pokynmi, ale aj videniami. Tak 25. júna 1920, počas sviatostného požehnania nevidela Hostiu, ale na jej mieste Ježišovo Srdce obklopené bielymi ružami. Videla Ježiša ako mládenca neobyčajnej krásy.
Rozprávala som s Ježišom v meditácii a zakúsila som sladkosť raja, keď prišla jedna sestra a zavolala ma, aby som išla obslúžiť sestry, ktoré prišli z Turína.
Aká bola jej spokojnosť, keď sa vrátila a videla Ježiša, ktorý naľavo od oltára v kaplnke na ňu čakal, keď kvôli poslušnosti musela prerušiť svoju obvyklú adoráciu. Povedal jej: "Pretože si odišla z poslušnosti, čakal som tu na teba z lásky."
Medzitým Mons. Poretta a Mons. Lanfranchi dali v roku 1927, so schválením kardinála Gamby, arcibiskupa v Turíne, vytlačiť tisíce obrázkov s Božským Srdcom, obklopeným bielymi ružami a s korunkou. Ale v marci 1928 k veľkej ľútosti sestry Gabriely, ktorá sa však aj s oboma kňazmi poslušne podrobila, Posvätné ofícium tlač zakázalo.
V mlčaní a poslušnosti začína nové vnútorné mučeníctvo, ktoré potrvá celý život. Je si istá prejavmi Pána Ježiša, ale zakúša neistotu a trýznenia. Píše: Diabol by chcel dosiahnuť, aby som neverila v Ježiša, zvlášť nie vo svätostánku, a v jeho zjavenie a hovorí mi, že na všetko to, čo som z Ježišovej dobroty videla, mám zabudnúť ... Mohla by som pochybovať o svojej existencii, čo je nemožná vec, ale cítim, že Ježiš je môj život ... netúžim po ničom inom, než konať jeho svätú vôľu pre spásu duší, hlavne pre úlohy, ktoré mi Ježiš zveril: neverných kňazov a slobodomurárov. A modlí sa: Ak moja úbohá osoba je na prekážku týmto zjaveniam, skry ma, môj Ježišu do priepasti, len aby som mohla prispieť k tvojej sláve a ku večnej spáse duší (27. 10. 1932).
Ešte raz bola premiestnená - v júni 1931 do Luserna San Giovanni v diecéze Pinerolo. Mala ošetrovať a obsluhovať choré sestry v jedálni. Potom jej zverili záhradu, kurník a kontrolu pridelených robotníkov, ktorí vykonávali rôzne údržbárske práce. Aj tu zjavenia Božského Srdca pokračovali. Pretože si bola istá, že to nie sú ilúzie, žiadala predstavených v Lugane, ale stretla sa so skepticizmom a podozrením z fantazírovania.
Do Lugana sa už sa nikdy nevráti. Keď jej raz vizitátorka ponúkla, že ju vezme so sebou do Lugana, odpovedala: Ježiš chce, aby som bola len skrytým koreňom tohto veľkého stromu, a je potrebné, aby som žila skrytá a v pokore. Napokon, som len úbohý nástroj, ktorým si Ježiš posluhuje. Netúžim po ničom inom, než aby som ho milovala, slúžila mu a pomáhala pri spáse duší (4. augusta 1932).
17. septembra 1939 sa Pán Ježiš zjavil sestre Gabriele počas rozjímania. Neskôr napísala kanonikovi Lanfranchimu: „Jedného dňa mi Ježiš v kaplnke povedal: „Moje Božské Srdce je také plné lásky, že vyzerá ako rozvodnený potok. Rozšír do celého sveta túto modlitbu:
„Božia Prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou.“
Ježiš držal v ruke lístok s touto vzácnou modlitbou. Povedal mi, aby som si ju zapísala a dala požehnať. Mám pritom zdôrazniť slovo Božia, aby tak všetci pochopili, že pochádza z jeho Srdca a že prozreteľnosť je charakteristickým znakom jeho božstva, a teda nevyčerpateľným prameňom. Ježiš ešte dodal, že sa túto modlitbu máme modliť s dôverou. On bude naším útočiskom v akejkoľvek potrebe – morálnej, duchovnej i materiálnej – , pretože, ako povedal, jeho Srdce je pokladom, v ktorom sú ukryté všetky dobrodenia a čnosti.
Keď sestra Gabriela vyjadrila pred Ježišom svoje obavy ohľadom šírenia tejto modlitby, odpovedal jej: „Ukážem ti tri nevyčerpateľné pramene Božej prozreteľnosti: Prvý vidieť na svadbe v Káne. Na príhovor svojej matky som premenil vodu na víno a zároveň som novomanželov obdaril aj inými milosťami. Tento prameň Božej prozreteľnosti sa prejavil v materiálnej potrebe. Druhým prameňom je Večeradlo, kde Božia prozreteľnosť poskytla morálnu útechu. Vtedy som sa celkom daroval ľuďom pod spôsobom chleba a vína, aby som bol nielen pokrmom pre dušu, ale aby som tiež priniesol útechu srdciam v ich potrebách. A tretí prameň sa prejavil na Kalvárii. Tento prameň je celkom duchovný. V mojom umučení a smrti nachádzajú spásu všetky duše, pretože moja nekonečná prozreteľnosť dokáže aj v ich najväčšej biede nájsť dôvod na ospravedlnenie.“
Nedá sa s istotou určiť chronologický sled okolností pôvodu strelnej modlitby Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou. Sama sestra Gabriela si nebola istá presným dátumom, ako to vidieť z rôznych opisov, ktoré zanechala. Avšak na základe dostupných dokumentov vieme, že zjavenie Božej prozreteľnosti Ježišovho Srdca sa udialo dvakrát. Najskôr Ježiš navrhol sestre Gabriele strelnú modlitbu a povzbudil ju, aby ju šírila. To bolo koncom roku 1936.
S istotou vieme, že počas roku 1937 sestra Gabriela šírila ručne písané lístočky s touto novou invokáciou. V roku 1938 už bola strelná modlitba dobre známa. Druhýkrát, presnejšie 17. septembra 1939 sa Ježiš zjavil s lístkom v rukách, na ktorom bola napísaná strelná modlitba, a znovu povzbudzoval k jej šíreniu, k čomu prisľúbil aj mnohé milosti pre ctiteľov Božej prozreteľnosti.
Medzitým sa strelným modlitbám naozaj dostalo schválenie a začal ich šíriť biskup v Lugano, ktorý jej udelil odpustky 50 dní a 19. júla aj kardinál Maurilio Fossati z Turína 300 dní. Bolo natlačené tisícky lístkov, ktoré sa dostali k nespočetným osobám.
Kto túto strelnú modlitbu vyslovuje s dôverou, získava milosti, uzdravenie, obrátenie a pokoj. Účinnosť tejto jednoduchej modlitby, opakovanej 33 krát na spôsob ruženca, ju ešte aj dnes robí veľmi obľúbenou a poslanie sestry Gabriely zostane navždy zviazané s Božou prozreteľnosťou Ježišovho Srdca, ktorú ľudia tak veľmi potrebujú vo svojich materiálnych, morálnych aj duchovných potrebách.
20. septembra sestra Gabriela napísala Monsignorovi Porettimu: „Ježiš mi povedal, aby som duchovne vstúpila do bohostánku. Tam žije takým istým životom, aký viedol na zemi: počúva, poučuje, utešuje… Ja mu hovorím o všetkých svojich záležitostiach a prianiach. On mi zas hovorí o svojom utrpení, ktoré sa snažím zmierniť ako sa len dá. Zakaždým keď môžem urobiť niečo dobré alebo preukázať službu svojim spolusestrám, pociťujem veľký pokoj, pretože viem, že tým poteším Ježiša.“
V roku 1947 sestra Gabriela ťažko ochorela. Kŕčové žily jej zdeformovali nohy, takže mala ťažkosti s chôdzou. Z kuchyne ju teda preložili do práčovne. 23. decembra cestou do kaplnky pocítila prudkú bolesť a nemohla sa udržať na nohách. Uložili ju do ošetrovne a čoskoro jej zistili nádor na pečeni. Svoje utrpenie skrývala, ako len mohla. Všetko to, čo Ježiš posiela, nie je nikdy príliš: chcem to, čo chce On.
Z príkazu predstavenej zapísala sestra Gabriela postupne v denníkoch a v poznámkach všetky videnia, ktorých sa dostalo jednoduchej kuchárke od Božského Srdca Ježišovho.
Na Vianoce 1948 jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých. Počas deviatich dní nesmierne trpela. Bola však naplnená pokojom vo vnútornom spojení s Bohom. Obklopená láskyplnou pozornosťou a modlitbami nielen sestier, ale aj kňazov a biskupov, ktorí ju poznali, opustila tento svet 1. januára 1949 vo veku 68 rokov.
Jej rakva bola vystavená dva dni na uctenie sestrami a veriacimi, ktorí prichádzali z celej provincie. Bola pochovaná na malom cintoríne v Luserne. Skôr než ju uložili do holej zeme, spievali sestry strelnú modlitbu, ktorá sa všade rozšírila: "Božia Prozreteľnosti Ježišovho Srdca, bdej nad nami!"
Jej hrob sa stal cieľom mnohých pútnikov, ktorí tu získali na jej príhovor mnoho milostí. Na desiate výročie jej smrti, boli jej pozostatky 29. mája 1959 za prítomnosti 170 sestier Kongregácie Lásky, 12 kňazov a predstavených kongregácie, premiestnené do sarkofágu v kaplnke, pri stene záhrady Casa dell' Immaculata v Luserne, kde odpočíva doteraz.
3. februára 2002 biskup Debernardi otvoril proces blahorečenia sestry Gabriely Borgarino. Na diecéznej úrovni bol ukončený v roku 2004. V decembri 2012 bol Kongregácii pre kauzy svätých odovzdaný spis o zázraku, ktorý sa pripisuje orodovaniu Božej služobnice sestry Gabriely.
S dôverou očakávame oficiálne uznanie hrdinského stupňa čností tejto pokornej dcéry kresťanskej lásky, sestry Gabriely Terézie Borgarino, dôvernej mystičky láskyplného Božského Srdca.
Zo zápiskov sestry Gabriely
„Ježiš mi povedal, že táto vzácna invokácia, vyslovená s láskou a vrúcnou dôverou, má rovnaký účinok, ako zúrodňujúci dážď, ktorý dáva zemi schopnosť prinášať dobré ovocie.“
„Dobre viem, že pre neho nemôžem robiť veľké veci, preto mi Ježiš povedal, že ak ho budem milovať, budem pre neho zbierať kvety všade, aj spod snehu.“
„Od milujúceho Ježišovho Srdca sa môžeme učiť, že máme byť dobrí a trpezliví so všetkými a v každom človeku vidieť jedine Ježiša a Máriu. Čerpajte z tohto Srdca a budete šťastní.“
Či jej pridelili prácu v kuchyni, v záhrade, alebo v kuríne, sestra Gabriela sa nikdy nesťažovala. Raz napísala: „Áno, môžem kedykoľvek zmeniť svoje zamestnanie, ale nikdy nie svojho Majstra.“
„Keď sa moja Matka zjavila celému svetu, vyzdvihla najväčšie privilégium, ktorého sa jej dostalo – Nepoškvrnené počatie. Aj ja som si vybral najvhodnejší atribút svojich vlastností a vlastností môjho Otca a Stvoriteľa: Božiu prozreteľnosť, ktorá sa stará o všetkých.“
