%20(1).jpg)
Luisa de Marillac sa narodila v roku 1591. Nemala pokojné detstvo ani mladosť. Jej otec patril k najvýznamnejším francúzskym rodinám, ale o matke nevieme nič. Bola teda dieťaťom, ktorú len otec starostlivo vychovával a ktorému zaisťoval potrebnú rentu, aby mala zaistenú existenciu.
Lujza sa narodila 12. augusta 1591, keď jej otec, Louis de Marillac mal tridsaťpäť rokov a bol vdovec. Pravá identita jej matky zostáva nepoznaná, pretože krstné matriky z rokov 1590 až 1595 sa stratili. Historici sa domnievajú, že jej otec sa v roku 1590 oženil s Marguarite Le Camus, ale o tejto žene alebo o tomto sobáši sa nenašli žiadne záznamy. Najpravdepodobnejšie sa Lujza narodila mimo manželstva a podľa zákona bola nelegitímna. Dosť možné, že jej matka bola slúžkou v dome de Marillacových a preto, podľa spoločenských zvyklostí sa nedalo s ňou oženiť.
Luisa bola veľmi inteligentná a múdra. Prvé štúdium absolvovala v konvente dominikánok v Poissy. Keď mala 11 rokov, prišla aj o otca, čo ešte viac skomplikovalo jej postavenie siroty. Rodina macochy a ostatní príbuzní sa nijako zvlášť nestarali o jej osud. Bola umiestnená do internátnej školy neďaleko Paríža. Život v tejto škole sa od základu líšil od toho v Poissy. Tu nadobudla vzdelanie v praktických veciach včítane varenia, udržiavania domácnosti, šitia, vo všetkom, čo bolo potrebné pre jej postavenie v živote. Jej vychovávatelia a učitelia ani netušili, že aj tieto štúdiá ju pripravujú na budúcnosť vychovávateľky a zakladateľky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.
V tom úseku histórie sa Francúzsko pokúšalo o náboženskú obnovu. Táto obnova vzbudila v Lujze túžbu zasvätiť svoj život Bohu. Dvadsaťročná požiadala o dovolenie vstúpiť do komunity Dcér Utrpenia Pána, ale superior Kapucínov, ktorého schválenie potrebovala sa domnieval, že Lujzino chúlostivé zdravie jej nedovolí vydržať prísne pravidlá. Jeho rada pre ňu obsahovala prorocké slová: "Boh má pre vás iné úlohy."
Keď sa nemohla stať sestrou, bolo treba ju vydať. Bol to sobáš, ktorý ona sama nechcela a ktorý sledoval len záujmy príbuzných. Michel de Marillac, Lujzin strýc a ochranca po smrti jej otca rozhodol, že Lujza sa vydá za Antoine Le Gras, sekretára kráľovnej Márie de Medici. Sobáš sa uskutočnil 5. februára 1613, keď mala Lujza dvadsaťdva a Antoine tridsaťdva rokov. Hoci to bol sobáš z rozumu, medzi manželmi vznikla skutočná láska.
Pri Antoinovi našla Lujza radosť a teplo rodinného domova, ktoré bolo ešte zväčšené narodením syna, ktorému dali meno Michel Antoine. Lujza milovala Michela, skrze ktorého, cez jeho detstvo, našla veľkú radosť, vychádzajúcu z materstva. Avšak Michel, ktorý sa predčasne narodil, zaostával vo vývoji a len pomaly sa učil. Zdá sa, že toto bolo príčinou jeho neskoršieho flákania sa a častého tvrdohlavého správania, čím spôsoboval matke nejednu bolesť hlavy.
V siedmom roku spoločného života sa Antoinove zdravie začalo zhoršovať, pravdepodobne ochorel na tuberkulózu. Stal sa malomyseľný a zlostný. Lujza manžela milovala a starala sa o neho, ale jeho zmeny nálady a časté záchvaty zlosti ju znepokojovali. Jeho hnev brala osobne a obviňovala sa zo všetkého jeho utrpenia.
V tom období bola Božia spravodlivosť veľkou duchovnou témou, Lujza sa s veľkou úzkosťou oddala sebapozorovaniu: Je toto všetko Božím trestom za jej zlyhanie v zachovaní sľubu, že vstúpi do kláštora? Je ona príčinou všetkej manželovej bolesti? V Lujze narastal strach a zaťaženosť depresiou a pocitom nešťastia. Upadla do duševnej trýzne škrupulantstva a v roku 1623 napísala: V nasledujúci sviatok Nanebovstúpenia som bola veľmi znepokojená z toho, či som mala alebo či by som mala opustiť svojho manžela, čo chcem veľmi urobiť kvôli tomu, aby som splnila svoj prvý sľub a získala väčšiu slobodu pre službu Bohu a blížnemu.
Ale počas svätej omše na sviatok Zoslania Ducha Svätého v Kostole Saint – Nicolas – des – Champs sa Lujzu osvietil Duch Svätý. Tento zážitok opisuje nasledovne: Moja myseľ bola zrazu oslobodená od akýchkoľvek pochybností. Bolo mi odporučené, aby som zostala pri manželovi a že príde čas, keď budem môcť zložiť sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti a že to bude v malej komunite, kde ostatní urobia to isté. Potom som porozumela, že budem na mieste, kde budem môcť pomáhať blížnym, ale nerozumela som, ako by to bolo možné, pretože tam bolo veľa prichádzania a odchádzania. Dostalo sa mi uistenia, aby som ohľadom svojho duchovného vodcu zachovala pokoj, pretože Boh mi pošle iného, ktorého, ako sa zdalo, mi ukázal. Prijať ho mi pripadalo odporné, ale som sa podriadila. Zdalo sa mi, že už nemusím túto zmenu urobiť. Moja tretia pochybnosť mi bola odňatá vnútorným ubezpečením, pri ktorom som cítila, že je to Boh, ktorý ma poučuje o týchto veciach a tak veriac Bohu, ma opustili všetky neistoty.
Doma pokračovala nemoc jej manžela, ale Lujzin strach z Božieho trestu prestal. Vyše dvoch rokov Lujza nepretržite zostávala pri Antoinovom boku až do jeho poslednej agónie a smrti. S ťažkým srdcom 21. decembra 1625 manžela pochovala.
Lujzy sa zanedlho zmocnili smútok, osamelosť a pocit opustenosti. K tomu všetkému sa trápila kvôli svojmu dvanásťročnému synovi a jeho budúcnosti. S Michelom bola ťažká práca, ale Lujza si uvedomovala, že skoro štyri roky musel žiť s chorým otcom a depresívnou matkou. Cítila sa zodpovednou za väčšinu jeho nestálosti a tak ho zahŕňala nadmernou a prehnanou láskou.
Lujza napísala svojmu duchovnému vodcovi, biskupovi Camusovi a vyložila mu smútok v ktorom sa nachádza a starosti doliehajúce na jej dušu. Odpovedal jej: Mademoiselle, moja drahá sestra, neviem, prečo sa váš duch trápi a namýšľate si, že ste v temnote a opustená. Z akého dôvodu? Už nie ste viac rozdelená. Teraz celá patríte nebeskému Ženíchovi a pozemské veci vás už nemajú čo zaujímať. Dlho ste túžili len po Ňom a teraz, keď rozlámal vaše putá a vy musíte prinášať obetu chvály svojmu Hostiteľovi, ste prekvapená? Dcéra malej viery, prečo pochybujete? Tento drsný list sotva priniesol úľavu, ale v mnohom ohľade predostieral budúce zmeny v Lujzinom živote.
Luisa mala tiež možnosť stretnúť sa s významnými svätcami: biskupom Františkom Saleským a zvlášť so svätým Vincentom z Pauly, bez toho, aby vtedy vôbec tušila, aký rozhodujúci vplyv bude mať toto stretnutie na jej život.
Biskup Camus žil ďaleko od Paríža, preto za nového duchovného
vodcu pre Lujzu určil Vincenta de Paul. Zo začiatku nemali jeden pre
druhého veľa pochopenia. Vincentova jednoduchosť bola na míle
vzdialená od kultivovanosti biskupa Camusa. Lujza voči nemu cítila
len malú alebo žiadnu náklonnosť. Na druhej strane Vincent len
neochotne prijal úlohu duchovného vodcu mladej vdovy. Práve
založil mužské náboženské združenie Misijnú spoločnosť na
evanjelizáciu chudobného ľudu. Taktiež jeho práca so Spolkami
kresťanskej lásky, s Paniami kresťanskej lásky a misie na vidieku
kládli na neho veľké nároky. Ale hľadiac na to, aby boli poslušní Božej
vôli, obaja, Lujza i Vincent boli k sebe navzájom ústretoví.
Neskoršie obaja pochopili, že Božia prozreteľnosť poslala
Vincenta, aby bol Lujze vodcom a priateľom. Vincent, ktorý bol od
Lujzy starší o desať rokov, mal za sebou cestu viery, bol skúšaný
ohňom mnohých útrap a jeho srdce horelo čistým plameňom. Vincent
počúval o jej bolesti a porozumel. Ich priateľstvo prinieslo do
zasväteného života v katolíckej cirkvi revolučné zmeny a pomoc
chudobným
Vincent z Pauly jej bol blízky veľkou diskrétnosťou, ale aj múdrosťou a duchovnou nežnosťou, vnášal jas do jej duše a posilňoval ju v láske k Bohu a ku každému z ľudí, takže jej pomáhal prekonávať jej moralizmus, pochybnosti a neprimerané spomienky na vlastné chyby. Vyzýval ju vždy k veselosti, prostote a pokore, ustavične jej pripomínal dôležitosť „svätej ľahostajnosti“ k tomu, čo Boh od nej chce. Sama tak nájde cestu a poslanie, ktoré jej Boh určil. Tiež Boh má svoj čas na to, aby konal a dal nám pochopiť svoj zámer. Nežil snáď Kristus tridsať rokov v skryte Nazareta, než začal svoje poslanie? Tiež Luisa má a musí čakať.
Medzitým stále lepšie spoznávala dielo a metódu, ako sa Vincent staral o chudobných. A stal sa zázrak. Prišiel práve v deň, keď Luisa spoznala svoju úlohu, alebo lepšie povedané – svoje poslanie v Cirkvi. Luisa Marillacová, dcéra neznámej matky, sirota od svojich 11 rokov, mladá žena z účelového sobáša, matka syna s veľkými problémami..., sa mala stať „matkou chudobných“. Vďaka Bohu a sv. Vincentovi prekonala veľkú transformáciu. Prirodzene, zdôverila sa so svojou intuíciou svätému Vincentovi. A zdá sa, že práve na toto čakal. Povedal jej: "Samozrejme, že súhlasím, moja drahá slečna. Prečo by som nemal súhlasiť, keď vám Pán dal taký svätý pocit?... Môžete byť vždy krásnym stromom života, ktorý prináša plody lásky!" A tak tomu skutočne bude po celý jej ďalší život, ktorý prežije v službách toľkým chudobným, ktorých stretne a ktorým pomôže.
V roku 1630, keď Vincent kázal na misiách, prišla k nemu žena menom Marguerite Naseau a hlásila sa do služby chudobným. Marguerite bola vidiečanka vo veku asi tridsaťdva rokov. Ako samouk sa naučila čítať a potom chodila po okolí a vyučovala mladé dievčatá. V tom čase vidiecke dievčatá a početná väčšina vidieckych chlapcov živorili ako analfabeti. Vincent poslal Marguerite k Lujze.
Lujza obratom poslala Marguerite k Paniam milosrdenstva do farnosti Saint Sauveur v Paríži. Margueritin príklad bol príťažlivý a zanedlho prišli aj ďalšie mladé ženy. Pracovali spolu s Paniami milosrdenstva v ďalších parížskych farnostiach. Lujza videla, že tieto mladé ženy potrebujú veľkú výchovu, koreniacu v modlitbe a v poriadku, aby ich služba bola vytrvalá. Tiež bola presvedčená, že iba viera im umožní, aby našli Boha v chudobných a chudobných v Bohu. Navyše uznala, že by potrebovali
vzájomnú podporu a oduševňovanie. Ako sledovala službu mladých žien vo farnostiach, nadobudla presvedčenie, že potrebujú komunitu, aby sa mohli venovať službe chudobným, odvrhnutým, sirotám, chorým a negramotným.
Vincent sa rozhodol vykonať duchovné cvičenie, aby poznal Božiu vôľu ohľadom sformovania dedinských žien do komunity. Požiadal Lujzu, aby sa modlila o svetlo. Počas týchto duchovných cvičení nadobudol presvedčenie, že poveriť Lujzu sformovaním komunity pre službu núdznym ľuďom je jasnou Božou vôľou. Preto 29. novembra 1633 Lujza vo svojom dome privítala niekoľko mladých žien, ktoré prejavili lásku k Bohu a slúžiť Božím "maličkým." Spoločnosť dcér kresťanskej lásky prišla
na svet. Bez toho, aby si to uvedomovali, dramaticky zmenili náboženský život. Do tohto času ženské náboženské spoločenstvá žili uzavreté v kláštoroch. Lujza a Vincent mali nový, radikálny pohľad, ako by Dcéry kresťanskej lásky mali žiť svoje náboženské povolanie.
Ale to všetko žiadala Luisa slovami: "V mene Božom, sestry, buďte veľmi láskavé a sladké k svojim chudobným. Buďte si vedomé, že sú to vaši páni..." A títo chudobní boli tí najopustenejší, najzanedbanejší bezdomovci, mentálne postihnutí, trestanci, nájdené deti, vojnoví invalidi a iné kategórie silne sociálne poznačených ľudí. Bola to starostlivosť plná lásky, ktorú nemohla vymyslieť žiadna ideológia ani filozofia, ale bola vedená jedine láskou k Bohu.
V roku 1641 Lujza začala otvárať bezplatné školy pre parížske chudobné malé dievčatá. Tieto malé školy sa snažili vzdelávať deti, kdekoľvek boli nájdené. Sestry prijímali aj bohatšie deti, ak nemali prístup k vzdelaniu. Tieto deti mohli byť prijaté iba pod podmienkou, že "chudobným dievčatám bude daná prednosť pred bohatými a že bohaté sa nebudú na chudobné pozerať zvrchu".
Lujza posielala sestry do domov ba aj do vidieckych gazdovstiev, aby vyučovali deti, ktoré potrebovali pomoc doma alebo pracovali na gazdovstve. Ak by tieto deti prišli do školy, ale nie načas, Lujza dávala sestrám, ktoré pracovali vo vidieckych osadách nasledovné smernice: Prijmite v akomkoľvek čase, ktorékoľvek dievča každého veku, ktoré by sa chcelo učiť. Tieto dievčatá, ktoré sú plaché a hanblivé, musia mať voľnosť pri vstupe do mimoriadneho prostredia, srdečne ich privítajte, aj keby prišli počas
stolovania alebo veľmi neskoro.
V roku 1652 Lujza zriadila Hospic Svätého Mena Ježiš. Bol to dom pre chudobných starých ľudí. Každá osoba tam pracovala podľa svojich síl a možností. Práca zmierňovala osamelosť obyvateľov domu, zabezpečovala živobytie a dodávala im pocit dôstojnosti. Muži plietli a zhotovovali obuv. Ženy vyrábali rukavice a šili spodnú bielizeň. Niektorí zruční remeselníci venovali svoj čas na zaúčanie hospicových obyvateľov do svojho remesla. V niektorých prípadoch inštruktori poberali plat.
Na žiadosť poľskej kráľovnej Márie-Lujzy, boli do Poľska, na ošetrovanie obetí moru, ktorý kváril obyvateľov, poslané sestry Marguerite Moreau, Madeleine Drugeon a Francoise Donelle. Vincent de Paul sestrám v Paríži referoval o tejto skupine misionárok. Po príchode týchto troch do Poľska im kráľovná poskytla čas, aby sa naučili jazyk. Potom im kráľovná povedala: "Ste tu tri. Jednu z vás si chcem nechať pri sebe a to vás, sestra Marguerite. Ostatné pôjdu do Krakova slúžiť chudobným." Šokovaná sestra Marguerite vyhŕkla: "Ach Madam, čo to hovoríte? Sme tu len tri k službe chudobným a toto kráľovstvo je plné ďalších ľudí, čo sa viac ako my, hodia na službu Vášmu Veličenstvu!" Zaskočená kráľovná odpovedala: "Čože! Sestra, vy mi nechcete slúžiť?"
Marguerite odvetila: "Prepáčte mi, Madam, ale je to Boh, ktorý nás volá slúžiť chudobným." Kráľovná cúvla a tie tri začali slúžiť poľským chudobným. Toto boli prvé Dcéry kresťanskej lásky, poslané na misie mimo Francúzska.
Hoci bola Lujza viac zaujatá vedením Dám a Dcér kresťanskej lásky, stále sa pokúšala plniť svoje materské povinnosti voči synovi Michelovi. Keď dosiahol štrnásť rokov veku, poslala ho Lujza do malého seminára v nádeji, že by sa mohol stať kňazom. Napriek svojim obmedzeným schopnostiam sa Michel nejaký čas primerane správal.
V dvadsiatke kolísal medzi tým, či pokračovať na ceste ku kňazstvu, alebo odísť. Hoci jeho nehody z tohto obdobia sú len nejasne v Lujziných písomnostiach zachytené, zdá sa, že jej spôsoboval nekonečné "hlavybôle". Nakoniec seminár opustil.
V decembri roku 1644 zmizol, zanechajúc Lujzu znepokojenú a rozrušenú. O niekoľko mesiacov neskôr, ako ušiel s dcérou obchodníka s vínom, sa objavil. Michela priviedli do Svätého Lazara, generálneho domu Misijnej spoločnosti pod Vincentov dohľad. Dievča dali do kláštora pre tvrdohlavé ženy.
Počas ďalších niekoľkých nasledujúcich rokov Michel vždy niekam utiekol. Lujza aj Vincent využívali svoj vplyv, aby mu našli nejaké miesto, ale Michel znova ušiel, tentoraz s mužským spoločníkom, ale po krátkom čase sa vrátil. Lujzina priateľka Madame de Romilly predstavila Michela slečne Portierovej v nádeji, že by sa tí dvaja mohli zobrať. Pán Portier, otec mladej slečny to odmietol, lebo pre svoju dcéru chcel lepšiu partiu.
Napokon Michel stretol Gabrielle Le Clere, dcéru Lorda de Chennevieres. Obe rodiny sa veľmi rýchlo dohodli. Michel a Gabrielle uzatvorili spolu sobáš dňa 18. januára 1650. Začiatkom nasledujúceho roka prišla na svet Louise-Renee. Michel sa konečne usadil. Louise-Renee robila Lujze nesmiernu radosť. Jej rodičia s ňou tak často prichádzali k Lujze na návštevu, že ju sestry začali volať " malá sestrička. "
Roky chronických nemocí a tvrdá práca napokon priniesli Lujze koniec jej pozemského života. Zomrela 15. marca 1660. Po tých, čo sa zišli pri jej smrteľnej posteli, odkázala sestrám svoju veľkú misiu služby chudobným: Moje drahé sestry, neprestávam prosiť Boha, aby vás požehnával a modlím sa, aby vám dal milosť vydržať v povolaní slúžiť Mu spôsobom, aký od vás žiada. Starajte sa dobre o chudobných. Nadovšetko však spolunažívajte vo veľkej jednote a srdečnosti, milujúc jedna druhú v nasledovaní jednoty a života Nášho Pána. Horlivo sa modlím k Blahoslavenej Panne, aby bola vašou jedinou Matkou. (Tento duchovný testament bol zaznačený sestrami, ktoré ošetrovali svätú Lujzu počas jej poslednej choroby).
Bolo to onedlho po smrti Luisy. Svätý Vincent o nej povedal pred jej Dcérami: "Ona sa vzniesla k Bohu... Mala dar vo všetkom dobrorečiť Pánovi... Bola to duša vo všetkom čistá: v mladosti, v manželstve, vo vdovstve... Vaša Matka mala dobrý základ vnútorného života, ktorý riadil jej inteligenciu takým spôsobom, že jej neslúžila k ničomu inému než pre Boha a jej vôľa bola úplne oddaná láske k nemu."
