%20(1).jpg)
„Bertl“, ako ju volali, sa narodila 2. januára 1922 v Mannheime-Neckarau. Už v prvých dňoch života sa u nej prejavil hendikep: krivá chrbtica a nožičky. Lekári sa pokúsili dieťaťu pomôcť dostupnými liečebnými procesmi. Aby jej pokrčené nožičky natiahli, uložili ju na dosku a kolená zaťažili. Dieťa muselo znášať toto "mučenie" celý rok. Lenže práve vtedy v Nemecku zúrila veľká hospodárska kríza, matkina peňaženka sa čoskoro vyprázdnila. Popritom všetkom nešťastí však mala aj šťastie, zamestnala sa v nemocnici a kým sa venovala práci, o malú Bertl sa starali babička a teta.
Je škoda, že sa na tento posvätný detský život takmer zabudlo, lebo modlitba za svätých kňazov a nové kňazské povolania je dnes ešte naliehavejšia! Ak sa niektorí kňazi dopustili hrozných hriechov, je to nielen nespravodlivosť voči ostatným ľuďom, ale aj vážna škoda pre celú svätú Cirkev. Práve preto je nevyhnutná modlitba mnohých za svätých kňazov. A tiež aj vytrvalá a dôverčivá prosba Pánovi žatvy, aby povolal mladých mužov ku kňazstvu, pomohol im toto volanie počuť a odpovedať.
Keď mala Bertl štyri roky, prijali ju na ortopedickú kliniku v Heidelberg-Schlierbach, kde musela znášať veľmi bolestivú liečbu. Napriek tomu zostali lekári a sestričky prekvapení, ako toto malé dieťa znášalo túto liečbu pokojne a trpezlivo. Lenže ani táto liečba nepomohla a matka priviezla malú Bertl domov nevyliečenú. Neskôr zasa ochorela na močový mechúr a zápal pľúc, z týchto chorôb sa však vyliečila. Bertl sa potom dostala do rúk lekárov v Tübingene, ale rovnako ako ich predchodcovia, dievčatku nedokázali pomôcť. Jej nožičky zostali slabé a vykrivené, svaly ochabnuté a chrbtica pokrivená.
Bertl však popri všetkých "lapáliách" mala aktívnu a inteligentnú myseľ, ktorá sa jej vyvinula oveľa skôr ako ostatným deťom v jej veku. Často bola sama, aby sa zabavila, mala jej priniesla obrázkovú knihu, hračky, náboženské obrázky a na zvedavé dcérkine otázky s radosťou, aby jej myseľ intelektuálne stimulovala, odpovedala.
Niet teda divu, že dvojročná Bertl vedela povedať sériu modlitieb a veršov. Mama jej povedala, aby ich hovorila jasne, zrozumiteľne a s úctou. "Pozri, nikdy nie si sama," vravela jej s láskou. Inokedy, keď musela odísť do práce, jej zasa povedala: "Dieťa, nebuď smutná, musím ísť zarobiť na chlieb, ale Boh sa na teba pozerá. Boh má jasné oči, jasnejšie než je slnko, a oni vidia všetko."
Raz, keď bola Bertl smutná, ju takto utešovala: "Aj keď nemôžeš bežať k Ježišovi do kostola, On tvoju modlitbu počuje, ale do neba sa dostaneš iba keď máš čisté a zbožné srdce." Maličká Bertl jej odpovedala s nevinnosťou: "Mamička, chcem si dávať pozor. Zvyčajne som taká chudobná staviteľka."
Matka vo voľnom čase často čítala dcére o svätých. Aj tí Bertl veľmi zaujali a veľa sa ohľadom nich pýtala. Bolo to povzbudivé poznanie zistiť, že všetci mali srdce zaplnené náboženskými myšlienkami. Ale najradšej bola a veľmi sa tomu tešila, keď ju mama vzala v nedeľu popoludní na prechádzku. Zvyčajne ju niesla na rukách, alebo tlačila vo vozíku. A Bertl cestou domov prosila: "Len trochu rýchlejšie, aby som mohla byť pri drahému Bohu a Márii v kostole!" Matka spolu s dieťaťom zakaždým nabrali pred svätostánkom novú silu a radosť.
Bertl sa napriek všetkým neduhom dokázala tešiť zo života, ale veľmi ju bolelo, keď počula, ako sa jej deti na ulici posmievajú, či sa dospelí vyjadrujú o nej s ľútosťou, iní zasa pohŕdavo. A preto raz povedala mame: "Dobre, nie som bohatá, ale ani chudobná. Mám oveľa viac času, ako keby som bola zdravá a môžem teda urobiť oveľa viac dobra pre drahého Boha."
V jeseni, v roku 1929 sa matka rozhodla umiestniť Bertl do domova, kde by dostala primerané vzdelanie. Nebolo to pre ňu ľahké, mala pocit, že umiestnením dcéry do domova sa vzdáva všetkej nádeje na jej vyliečenie. V idylickom dome v Rohrbach sa o Bertl a ďalšie hendikepované deti starali členky komunity sestier Niederbronnské.
V júli 1930 nastala opäť zmena, domov v Rohrbach sa rušil a deti aj s personálom sa mali presťahovať do susedného mesta Schlierbach, kde pre nich práve dokončili ich nový domov. Bertl sa tak nakrátko ocitla v dome svojej starej mamy, aby tu prežila krátke prázdniny. Okamžite bolo na nej poznať, že sa vyvinula aj napriek fyzickým neduhom.
Bertl sa v novom domove okamžite adaptovala. Spoločnosť jej robili deti, ktoré mohli chodiť, ale také, ktoré boli nepohyblivé. Bertl mala jeden problém - nevedela sa sama obliecť. Ale nevzdala sa. Stále a znova to trpezlivo skúšala a jej šťastie, keď si mohla napokon sama obliecť pančuchy, len málokto vie prežiť. Dokonca sa učila aj sama jesť. Slabé ručičky jej to dovolili len veľmi pomaly a málo.
V novom domove sa nevynechávala ani náboženská výchova, Bertl sa vždy rada zúčastnila svätej omše a veľmi rada chodievala do kaplnky aj vo všedné dni, keď vedela, že tam bude kňaz. Nevynechala ani jednu svätú omšu, často sa modlila pred svätostánkom, vedela že tam žije Ježiš, nebeský lekár chorých.
Okrem toho sa celkom zapojila do vyučovacieho procesu, rada aj spievala, smiala sa a bola šťastná, keď sa zapojila do zborového spevu. Voľný čas využívala čítaním. Prečítala takmer všetky knihy, ktoré tamojšia knižnica ponúkala. Začínala rozprávkami a potom už čítala len životopisy svätých a iných zbožných osôb. V domove, zvanom Wielandheim sa vyučoval aj hudobná výchova a ručné práce, aj tu sa prejavila jej zručnosť v jemnom háčkovaní. Na hodinách katechizmu bola veľmi pozorná, nečudo, že patrila medzi najlepšie žiačky. Keď sa dozvedela, že Ježiš vykúpil svet svojím dobrovoľne prijatým utrpením a získal pre nás milosť Božích detí, prebudila sa v nej túžba čoskoro prijať Spasiteľa do svojho srdca.
Keď sa na sviatok Krista Kráľa (vtedy sa slávil v októbri) začalo hovoriť o príprave na prvú svätú spoveď a prvé sväté prijímanie, veľmi spozornela. Ale zanedlho zosmutnela, pretože niektorí si mysleli, že je na takýto slávnostný akt ešte primladá. Keď neskôr prišla k nej sestra predstavená, Bertl sa spýtala: "Sestra predstavená, je to pravda, že sa ešte nesmiem spovedať a sväto prijímať?" Sestra sa usmiala: "Dieťa, poď so mnou, pán kaplán ťa čaká."
Spoveď sa stala pre Bertl radosťou, každý večer sa v kaplnke ľútostivo modlila: "Spasiteľ, nehľaď na moje hriechy, pozri na moje ochotné srdce!" Blížiace sa Vianoce mali pre Bertl darček - konečne mohla prvýkrát prijať sviatosť zmierenia. Jej radosť bola obsiahnutá v slovách: "Ak máš za pásom vrece plné kameňov, si šťastný a vďačný, keď ti ich niekto vezme!"
Bertl sa jedného dňa spýtala kňaza, ako by sa mohla čo najrýchlejšie stať dieťaťom s hodným prijímaním a tak sa skutočne priblížiť k Spasiteľovi. Kňaz jej odporučil, aby si obľúbila najmä Ducha Svätého. A tak sa Bertl denne modlila zjednocujúc svoje myšlienky s Matkou Božou a anjelom strážnym, hovoriac: "Duch Svätý, aj ty mi pomáhaš neklesať na duchu. Pošli mi zo svojho milosrdenstva slnečné svetlo do môjho srdca!" Modlila sa teda nielen za seba, ale i za kňaza a jeho prácu s prvoprijímajúcimi deťmi.
Keď bol raz kňaz skľúčený, lebo deti len veľmi ťažko chápali biblické príbehy, modlitby a odpovede katechizmu, povedala mu: "Pán kaplán, sme príliš hlúpi, len jeden nám môže pomôcť, Duch Svätý." Bertl totiž to, čo vyskúšala sama na sebe, chcela odovzdať aj iným.
Duch Svätý pôsobil v jej srdci úžasne. Pri jasličkovej slávnosti na Zjavenie Pána hovoril kňaz o úlohe misionárov ohlasovať Ježiša Krista všetkým, ktorí Ho ešte nepoznajú. Bertl sa jeho slová hlboko dotkli. Vtedy si uvedomila, že aj keď je chorá a bezradná, môže urobiť veľa dobra a byť malou misionárkou, keď bude modlitbou a utrpením podporovať kňazov a misionárov v ich práci pre duše. Touto myšlienkou bola veľmi nadšená, keď pochopila, ako sa jej život, obmedzený chorobou, rozširuje pre celý svet.
To, čo sa počas týchto týždňov odohrával v duši malej Bertl vie skutočne iba drahý Boh, ale určite to bola aj túžba po svätom prijímaní a radosť v Spasiteľovi. Odvtedy sa stala pozornejšou. Hodiny náboženskej výchovy prežívala ešte pozornejšie. Mala veľkú radosť, keď po hodine išla s ostatnými deťmi do kaplnky, kde sa pred svätostánkom pomodlili, zaspievali si a prijali požehnanie. Bertl si vtedy hovorila: "Toto je miesto, kde žiješ Ježiš. Ó Ježišu, veľmi ťa milujem!"
Ani počas Veľkého týždňa nebola iná. Vďačne pobozkala rany Spasiteľa na kríži. Na Veľkonočný pondelok, 6. apríla 1931, bol vo Wielandheime deň prvého svätého prijímania. Bertl aj s ostatnými deťmi išli zavčasu ráno v slávnostnom sprievode do vyzdobenej kaplnky. Všetky deti mali nejaký hendikep, ale kňaz ich vo svojej kázni podporil slovami: "Nemusel Mesiáš toto všetko vytrpieť, aby dosiahol svoju slávu?" (Lk 24,25) Kňaz mal nutkanie povedať, že jedno alebo dve slabé deti prinesú Cirkvi svojím utrpením viac požehnania, ako keby boli zdravé a žili dlhý život.
Potom nastala pre Bertl vytúžená chvíľa. Kňaz podišiel k jej invalidnému vozíku a dal jej Telo Ježiša Krista. Bertl večer povedala ošetrujúcej sestre: "Myslím, že to bol môj najlepší deň. Vieš, nemôže to byť vždy také krásne, človek by musel zomrieť od radosti!" Ale sľúbila Pánovi to, čo bolo napísané na modlitebnej kartičke, ktorú dostala - Vždy ako dnes!
Vždy chcela prijať Spasiteľa s touto túžbou, láskou a vďačnosťou. "Vždy ako dnes! Moje predsavzatie na celý život a verná aj v smútku. Spasiteľ, požehnaj ma!" Tieto slová si zapísala spolu so slovom Ježiša Krista z kázne pri prvom svätom prijímaní.
Po týchto blažených chvíľach ju opäť začal tlačiť kríž. Bertl ochorela na vážny zápal pľúc. Počas Veľkého týždňa zomrel v domove chlapec na rovnakú chorobu, opatrovatelia sa báli, že jej môže podľahnúť aj Bertl, preto jej kňaz dal posledné pomazanie. Bertl však pri príprave na sväté prijímanie pochopila zmysel utrpenia a svojich vlastných útrap. Vedela, že po tomto všetkom utrpení, znášanom pre drahého Boha ju čaká nový život. Aj preto bola pokojná, uvoľnená a raz sestre veselo povedala: "Je to pravda, sestra, že v nebi nepotrebujem korzet? A čo ten invalidný vozík, nechám ho na zemi?"
Pretože jej zdravie bola naozaj chatrné, ba až pribiedne, prišla ju navštíviť aj mama, aby svoje milované dieťa ešte raz videla a rozlúčila sa s ňou. Bertl ju dobromyseľne utešovala: "Mamička, nebuď smutná. Prosila som drahého Boha, aby som zomrela prv ako ty." A napriek všetkým útrapám s radosťou čakala v horúčke celé noci, až sa priblíži smrť. Ale tá mala čas.
Všetci obyvatelia ústavu, zvlášť deti, ktoré s ňou boli na prvom svätom prijímaní, sa modlili za jej uzdravenie. Takmer každý deň ju navštevoval aj Pán Ježiš vo svätom prijímaní. Apríl sa potichu prehupol do mesiaca máj a do Bertinej izby zaliehal spev mariánskych piesní pri májových pobožnostiach. Zvlášť rada počúvala svoju obľúbenú pieseň - Rozkvitla kvetina v máji - a v jej jemných prštekoch sa šmýkal ruženec. Boh vyslyšal modlitbu detí a Bertl krízu prekonala. Začala sa uzdravovať a všetko sa začalo obracať k lepšiemu.
Lekár jej povzbudivo povedal: "Možno sa teraz naučíš chodiť. Čo myslíš, bola by si šťastná?"
"Ach, keby som sa to ešte smela naučiť... keby som aspoň raz v živote okúsila, čo je to behať," Bertl si povzdychla.
Ale keď o niekoľko dní prišiel za ňou kňaz, celkom zmenená mu povedala: "Viete, kaplán, veľmi rada by som zomrela. Lepšia, ako som bola v deň prvého svätého prijímania už asi ani nebudem, keď tak veľmi milujem drahého Spasiteľa. A teraz mi hovoria, že sa možno naučím chodiť. Asi mi len chceli urobiť radosť. Veď má na výber len z dvoch ciest - behať, alebo zomrieť."
"Buď pokojná Bertl, ešte nie si zdravá a naďalej sa modli: Chcem všetko tak, ako chceš ty, Pane Ježišu. A neskôr sa porozprávame ešte o čomsi inom," kňaz ju utešoval. Potom jej dal požehnanie a požiadal ju o modlitbu k Matke Božej za obrátenie hriešnikov.
V izbe boli spolu s Bertl aj iné deti, spolu s nimi sa hneď po kňazovom odchode pomodlila desiatok ruženca.
... neskôr sa porozprávame o niečom inom, tieto slová sa naplno rozpracovali v jej srdci. O niekoľko dní neskôr, keď ju znovu navštívil kaplán, povedala mu: "Pán kaplán, je tu ešte niečo iné, ale nie je to nič so smrťou, ani s behaním, čo tým myslíte? Nebolo by lepšie, keby ma Spasiteľ nechal ešte niekoľko rokov trpieť? Toto ste mal minule na mysli?"
"Áno, dieťa, uhádla si," kňaz sa pousmial, "utrpenie, ale iné ako predtým. Trpieť s Ježišom pre niečo veľké."
Bertl mu priznala, ako v nej zarezonovali jeho slová počas kázne na Veľkonočný pondelok. "Uprene ste sa na mňa pozrel, tak mi teraz pomôžte, prosím."
Kňaz vedel, že dievča má pri takom podlomenom zdraví šancu len na niekoľko málo rokov života. "Bertl, čas, ktorý ti Boh dáva, je požehnaním. V tomto čase milosti si musíš stanoviť jasný cieľ života. Potom sa tvoja duša stane ešte krajšou. Mala by si rásť vo vernej obeti Spasiteľovej školy, ako hovorí svätý Pavol, ktorý tiež veľa pracoval a trpel pre Ježiša. Žiť podľa pravdy a v láske, kým neprídeme k nemu, lebo On, Ježiš, je hlavou." (Ef 4,15)
"Ó, potom by som sa teda musela stať apoštolkou, žiačkou Pána Ježiša, toto ste mal na mysli, keď ste sa na mňa tak uprene pozrel pri kázni?"
"Áno, dieťa. Teraz sa modli ako najlepšie vieš až do konca mesiaca a potom budeš mať jasno o svojej životnej úlohe."
V dvoch kázňach počas májových pobožností, na ktorých sa mohla zúčastniť aj Bertl, sa hovorilo o malej Marii Filippetto z Padovy a o ochrnutom mníchovi Hermanovi. Kázne ju veľmi oslovili. A hneď mala jasno. Podľa vzoru malej Márii z Padovy sa bude teraz obetovať tak, ako sa obetovala ona za pohanské deti, kňazov a misionárov a podľa vzoru ochrnutého Hermana sa každý deň modliť jeho krásnu modlitbu Salve Regina so všetkými chorými. "Všetky svoje modlitby obetujem a všetky bolesti obetujem za kňazov, misionárov a pohanské deti. To je moje malé tajomstvo." A naozaj obetovala Bohu priam s hrdinskou odvahou svoje každodenné utrpenia, práce a modlitby. K malým obetiam našla príležitosť aj pri spolunažívaní s ostatnými deťmi a predstavenými, v škole i v kaplnke, pri stole, či pri hrách a tri roky, ktoré jej Boh daroval, sa stali bohatým apoštolátom obetí a modlitby, skrytým zdrojom požehnania pre Cirkev.
Bertl odvtedy svoje heslo, ktoré si vybrala na Bielu sobotu - Stále ako dnes! - doplnila slovami - Verne v utrpení!" a brala ich naozaj vážne. Po spoznaní života svätého Alojza z Gonzagy, obetovala na jeho počesť šesť nedieľ a toto konanie v nej posilnilo pevné odhodlanie kráčať po ceste utrpenia, na ktorú nastúpila. Bertl bola vždy úprimná, v náboženskom úkone nestrpela polovičatosť, ani bezduché úkony, jej pevným základom zbožnosti bola dôvera a odovzdanosť do Božej vôle. Vedela, že Bohu ju chráni a opatruje, jej jemná duša vnímala všetky Božie vnuknutia a naučila sa prijímať v hlbokej úcte Božie dopustenia.
Najkrajším rysom jej života bola práve úcta k Bohu, jej život bol ako rovná čiara k Bohu, ktorému slúžila s detinskou vernosťou. Denne si starostlivo spytovala svedomie. "Dnes som bola netrpezlivá," zapísala si do denníka, "ale zajtra to napravím."
Na druhý deň si už zapísala: "Dnes som to napravila. Ďakujem ti Pane Ježišu, že si mi pomohol." A takto plynul jej život bez hriechu, biele rúcho milosti si uchovala krásne a nepoškvrnené. Duša bola naplnená úctou k Pánovi Ježišovi, pri ktorom sa cítila celkom šťastná. "Dnes idem na spoveď," zapísala si do denníka, "chcem si opäť zachovať čisté srdce a pokúsiť sa byť budúci týždeň oveľa lepšia. Chcem pracovať pre svoju dušu a dávam si predsavzatie - kdekoľvek som a čo robím, môj Otec Boh ma sleduje."
"Dnes chcem priniesť aspoň jednu obetu z lásky k Spasiteľovi, ktorý je pre nás korunovaný tŕním." — "Ježišu, niečo pre teba. Drahý Spasiteľ, požehnaj ma!" — "Dnes som obetovala sväté prijímanie za ľudí, ktorí neveria vo vzkrieseného Spasiteľa. Nech ich drahý Boh osvieti, aby to videli." — "Ježišu, daj mi svoju milosť, aby som opäť trpezlivo znášala svoje utrpenie."
Veľmi ju mrzelo, keď sa ľudia správali pri svätej omši neúctivo, alebo ľahostajne, či bleskovou rečou odriekavali modlitby. Bertl sa na svätej omši pohltila do modlitby, s očami upretými na oltár, alebo monštranciu. Každú nedeľu, ktorú mohla, pristupovala k svätému prijímaniu a často ho obetovala aj za svoju vlasť. A zostávala zjednotená s Ježišom aj potom, počas celého dňa, pretože "teraz je kdesi na zemi svätá omša." Túto lásku k Ježišovi preniesla aj na ostatných - rešpektovala lekárov, vychovávateľov, sestry a kňazov a svojou poslušnosťou a ochotou vplývala aj na ostatné deti, pričom bola rezervovaná a vôbec nechcela na seba pútať pozornosť.
Spovedala sa dvakrát za mesiac a svoje predsavzatie obnovovala každý mesiac. Pretože milovala pravdu, vždy poctivo posudzovala svoj vnútorný život a prinášala malé obete v službe misie a pohanských detí.
Bertl šírila okolo seba skutočnú radosť. Hoci mala neustále bolesti, nikdy nebola mrzutá a smutná, naopak, skvelo obveseľovala ostatné deti. Pri hrách napodobňovala lekárku, inokedy bola učiteľkou, alebo na seba vzala úlohu matky a prejavovala neobyčajné pedagogické schopnosti. Hodiny náboženstva rada korenila humorom, pri ktorom ju stála napĺňala myšlienka na nebo, kde raz bude skákať a behať so zdravými údmi a bez korzetu. "Ale nemyslite si, deti, že sa dostaneme do neba len tak celkom ľahko, keď nebudeme skutočne dobré. Najprv pre to musíme niečo vykonať. Kto si myslí, že tam drahý Boh pustí každého lajdáka, poriadne sa mýli. Kto na zemi čím viac leňošil, tým viac sa mu zakrúti hlava, až sa ocitne pri nebeskej bráne... Kto má zlé svedomie, nikdy nemá pokoj. Stále v ňom vŕta červík ako v jabĺčku. Fuj, aké je to hnusné, také červivé jablko!"
Betl prosto veselá a prameňom k tejto radosti bola jej vrúcna láska k Bohu, ktorú živila modlitbou a obetou. Apoštolát modlitby a utrpenia rozšíril jej dušu, naučil ju hlboko sa vžívať do úbohosti a bolestí svojich druhov a stále ju vyzýval, aby neúnavne vyprosovala vždy nové poklady svojich chránencom v tichej kaplnke, kde mohla nerušene hovoriť s drahým Bohom a prednášať mu svoje prosby za kňazov, misionárov a pohanské deti. Všetky príležitosti použila k obetiam.
"Dnes ťa ten korzet poriadne tlačí," povedala jej raz v lete ošetrovateľka. Vonku bolo 30°C.
"Nech len tlačí," odvetila Bertl s úsmevom, "hriechy zvierajú a tlačia mnohé duše ešte viac. Nedávajte mi ho dolu, sestrička, miesto toho nech radšej Boh odpustí niektorému umierajúcemu hriechy." Takýmito obeťami nazhromaždila poklad dobrých skutkov na obrátenie hriešnikov a záchranu pohanských detí. Takto uplynuli tri roky.
Po predvianočnej spovedi v roku 1934 povedala kaplánovi: "Dôstojný otče, tri roky sú preč, ó aká som rada. Mám pokračovať aj v novom roku?"
Najprv jej kňaz poradil aby sa modlila najmä za milosrdenstvo od Jezuliatka. "Bojíš sa smrti? Čo myslíš, bola by si pripravená?"
"Nebojím sa," Bertl odvetila, "viem, čo bude nasledovať. Som pripravená, ach, áno."
Pán kaplán na ňu vľúdne pozrel: "Bola si Pánovi Ježišovi verná, odovzdaj sa mu teda zasa tak, aby s tebou naložil ako sa jemu páči. On sám jediný vie, či budeš ďalej žiť, alebo čoskoro príde koniec. Využi každý deň ako doposiaľ, takto nestratíš žiadnu milosť, ani tú najväčšiu." Bertl ho poslúchla a kráčala ďalej svojou apoštolskou cestou, až jej Božia prozreteľnosť upravila cestu k najväčšej a poslednej životnej obeti.
Na Vianoce jej teta priniesla kalendár detského časopisu Manna mládeže, ktorý vydávajú salvatoriáni v Berlíne. Našla v ňom hádanku o ceny. Vylúštila ju poslala redaktorovi ale v liste okrem toho ešte napísala: Som 13-ročné mrzácke dievča a volám sa Bertl Baumannová. Som ochrnutá na obe nohy, mám stále zakrivenú chrbticu a neustále musím sedieť v invalidnom vozíku... Mojou misionárskou obetou je modlitba a utrpenie, ktoré denne obetujem za misie... Bola by som šťastná, keby moje vylúštenie bolo správne..."
Asi za 14 dní dostala odpoveď. V liste bola nielen potvrdená jej výhra, ale otec redaktor jej oznámil, že žrebovanie bude neskôr. Povzbudil ju aj poukázaním na svoju poruchu sluchu. "Len sa presvedč, tvoja choroba ti prinesie spásu, vo večnosti spoznáme, ako to s nami Boh myslel dobre. Modlitbou a obetovaním svojho utrpenia dokážeme oveľa viac prispieť k spáse iných, ako keby sme boli zdraví. Preto si ma veľmi potešila uistením, že denne ponúkaš svoje utrpenie za misie. Môžeš to samozrejme spojiť aj s inými vecami, napríklad za obrátenie hriešnikov, alebo za zjednotenie Nemecka vo viere." Otec redaktor priložil k listu aj malý obrázok, na ktorom bola opísaná myšlienka Kňazskej soboty, ktorá slúži na posvätenie kňazov a dodal, že aj ona môže, ako dieťa obdarené utrpením, obetovať všetky svoje bolesti, modlitby a práce za posvätenie kňazov. Vtedy ležala Bertl v posteli s chrípkou. Keď si prečítala list s podivuhodným posolstvom, hlboko ju to dojalo a hlava i srdce sa zaplnili myšlienkami o svätej kňazskej sobote. Napriek vysokej horúčke sa jej myseľ celkom vyjasnila. Celé tri roky patrili jej všetky modlitby, práce, radosti i utrpenia pohanským deťom, misionárom a kňazom, čo iné môže dať teraz, keď nie svoj život? A Božia milosť spolu s ružencom, ktorého zrniečka preberala, opäť pracovala. Takto plynul deň za dňom, všetci si mysleli, že chrípka čoskoro prejde a Bertl bude môcť vstať z postele.
"Vyhrala som hlavnú cenu," povedala sestre predstavenej, "tou výhrou je pre mňa kňazská sobota. Je to veľká, svätá vec, tej sa zúčastním."
Do kňazskej soboty 2. februára 1935 zostávalo ešte deväť dní. Bertl pozvala sestru, aby sa s ňou tých deväť dní modlila a zároveň v duši spravila rozhodnutie: Drahý Bože, chcem ti dať všetko, čo mi ostáva, na svoju prvú kňazskú sobotu. Daj mi tú milosť! Ó, Bože, požehnaj moju vôľu a vezmi si... môj... život... za kňazov!
Spovedníkovi nepovedala nič, zato sa každý deň modlila aj napriek chorobe a pripútanosti na lôžku, obetnú modlitbu za kňazov. Chcela sa od sestier dozvedieť viac o kňazskej sobote, ale nič o tomto poslaní nevedeli.
Priblížil sa prvý piatok v mesiaci. Bertl sa ráno vyspovedala, prijala Telo Pána a celý deň zotrvala v modlitbe. Keď ju navštívil ústavný kňaz, prosila ho, aby čím skôr prehovoril k deťom v kázni o úcte k Pánovi Ježišovi a jeho kňazom. Za obedom vyznala sestre predstavenej, ktorú ctila ako vlastnú matku, záležitosť svojho srdca. "Zajtra ponúknem Bohu, na svoju prvú kňazskú sobotu, svoj život za kňazov."
Jej choroba sa v posledných dňoch zlepšila, nikto nemyslel na nebezpečenstvo smrti, no Bertl sa stále modlila a neustále ponúkala Bohu svoj život za kňazov. Takto sa prehupla noc z piatka do soboty, jej prvej kňazskej soboty.
Ráno sa jej priťažilo, niekoľkokrát zvracala preto - hoci s veľkou ľútosťou - musela sa zrieknuť svätého prijímania. Ale napriek tomu začala deň drobnými obeťami, horkým čajom a tabletkami. A popritom veľmi túžila po svätom prijímaní, lenže kňaza zavolali k ťažko chorému. Takto minulo dopoludnie. Berta sa začala modliť k Matke Božej: "Moja milá Matka, dnes je predsa tvoj sviatok a moja prvá kňazská sobota a to predsa nie je možné bez svätého prijímania," a potom sama pre seba dodala: "Áno, budem trpezlivo čakať, veď Pán Ježiš má dnes ešte dosť času prísť, len keď bude chcieť môj život, ako obetujem..." v prstoch prebrala zrnká ruženca a modlila sa "ktorého si Panna v chráme obetovala."
Konečne sa dočkala aj kňaza, ten ju požehnal a sľúbil, že zajtra jej prinesie sväté prijímanie. Bertl na neho hľadela priam prosebne. Nikto ešte netušil, že na oltári už horia sviece. Bertl ešte povedala niekoľko slov prítomným sestrám, no myšlienkami bola len u Boha v nebesiach. Zdravotný stav sa jej rapídne zhoršil. "Sestrička, je to pravda, že keď je niekto ťažko chorý, nemusí byť bez jedla pred svätým prijímaním?" spýtala sa a všetkým okamžite doplo, čo to znamená. Hneď poslali odkaz jej matke a zavolali kňaza. Mama, čoskoro prišla a dlho sa svojou dcérkou rozprávala.
O piatej popoludní sa v ústavnej kaplnke konala pre deti slávnosť hromničiek. Ich radostný spev bolo počuť až do detskej nemocnice, Bertl sa modlila spolu s nimi. Keď sa slávnosť skončila, kňaz sa pomodlil Otče náš za dieťa, ktoré v ústave najskôr zomrie. Bertl sa po požehnaní malo splniť jej želanie, Pán Ježiš chcel prísť a Bertl poprosila sestry o biele šaty. Jej prosbu splnili, ale ani teraz nešlo všetko "hladko".
Bertl sa opäť musela cvičiť v trpezlivosti, lebo kňaz bol znovu zavolaný k ťažko chorému človekovi, ktorý utrpel smrteľný úraz. Sestry zatiaľ pripravili všetko k prijatiu Spasiteľa. Keď sa kňaz vrátil udelil jej najprv blažejské požehnanie a potom povedal: "Teraz ti prinesiem sväté prijímanie." Bertina tvár sa rozžiarila radosťou a šťastím. "Prosím, postavte mi posteľ tak, aby som dobre videla na stôl pri zaopatrovaní." Izba bola jasne osvetlená, Bertl sedela na posteli, tvár jej zružovela, očká sa rozžiarili. Ruky mala skrížené na prsiach a plná úcty i túžby pozdravila svojho Spasiteľa. Do izby vošli všetky sestry v bielych šatách a kľakli si okolo Najsvätejšej sviatosti a kňaz sa modlil: "Príď, ó Ježišu, príď ku mne!" Berta sa nahlas modlila Vyznanie a keď nasledovalo "Pane, nie som hodná... " otvorila svoje srdce Bohu dokorán. Potom už mala len jednu žiadosť - bezvýhradne sa obetovať. "Ježišu, vezmi si môj život na moju prvú kňazskú sobotu... za kňazov!"
Bertl sa modlila zbožne, ako predtým v kaplnke, ale teraz trochu hlasnejšie a srdečnejšie: "Ježišu, ostaň v mojej duši." Vedela, že Ježiš prijal jej detskú a hrdinskú obetu a všetko sa skončí dobre. Potom prijala pri plnom vedomí posladené pomazanie a apoštolské požehnanie. Vyzerala tak pokojne, že sa kňazovi nechcelo veriť, že ešte dnes zomrie. "Dobrú noc, Bertl a zajtra ráno ti prinesiem Pána Ježiša." Ale mal pocit, že mu chce čosi ešte povedať, ale medzi štyrmi očami. Lenže nemohol povedať ostatným, aby opustili izbu Bertl. Hlboko sa pozrel do jej očí. Mal pocit, ako keby vedela čosi viac. Napokon prehovoril: "Bertl, keby si teda už zajtra bola u Pána Boha, pravda, že aj za mňa vrúcne poprosíš?" Oči sa jej hneď rozžiarili: "Áno, Pán Boh sa vám za všetko odmení. Budem sa modliť za vás aj za všetkých tunajších kňazov, aj za všetkých čo bývajú vo Wieladhaime."
„Keby si teda, Berta, bola azda už
zajtra u Pána Boha, pravda, že i za mňa
vrúcne poprosíš?“ Oči dieťaťa zažiarily: „Áno,
Pán Boh zaplať za všetko . . . budem sa za vás
modliť a za všetkých tunajších... za kňazov... Za všetkých 1“ Jej slová boly plné
vrúcnej vďačnosti. A tak ju našiel kňaz na
druhý deň ráno opäť, ale mŕtvu, v jej rakvičke, s nezlomeným zrakom, v ktorom žiaril ešte
odblesk vnútorného šťastia.
Bertl žila ešte dve hodiny. Hovorila už len málo, sestry sa ticho modlili. Poprosila, aby trochu zatienili svetlo. "Ešte sa pomodlím večernú modlitbu." Po modlitbe sa zdalo, že zaspala. Sestra, ktorá mala nočnú službu však zbadala nápadnú zmenu v jej tvári. Slabol aj jej pulz. Prítomné sestry prerušili svoje modlitby, jedna z nich sa vtedy práve modlila Bertinu zamilovanú pieseň - Žehnaj, Matka, v poslednej mi hodine." To sa už smrť blížila a Matka Božia prichádzala pre svoje dieťa, aby ho uviedla do nebeskej vlasti. Aby ju previedla zo života obete do života svetla.
Jednej sestre sa zrazu zdalo, že Bertl chce čosi povedať, ako keby kohosi volala. Pokúšala sa narovnať, natiahla ruky, oči sa jej rozhoreli a pozerala na kohosi v údive do výšky. Sestry jej pomohli, podopreli ju ale prv, než stihli čosi z jej užasnutého pohľadu pochopiť, Bertl vypustila svoju čistú dušu. Jej oči však zostali naďalej ako živé, presne ako je napísané v Písme - Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Bertl Baumannová bola pochovaná na Bergfriedhof v Heidelbergu a príklad tohto anjelského dievčatka sa stal známym aj vďaka mládežníckemu časopisu Manna mládeže a všade vzbudil veľkú pozornosť. Hneď sa niektorí odporúčali do jej príhovoru a boli vyslyšaní. Zvlášť dielu kňazskej soboty sa dostalo najviac pomoci. Presne o päť rokov neskôr od výročia jej prvého svätého prijímania bola v Ríme schválená výsada slávnostnej votívnej svätej omše pre kňazskú sobotu. Bertine telesné ostatky teraz odpočívajú v truhle z duba a pri jej hrobe sa modlia kňazi i laici, dospelí aj deti. Bertl všetkých spojila ku krásnemu apoštolátu svätého kňazstva, záchrany a posvätenia ľudu skrze svätých kňazov.
Je škoda, že sa na tento posvätný detský život takmer zabudlo, lebo modlitba za svätých kňazov a nové kňazské povolania je dnes ešte naliehavejšia! Ak sa niektorí kňazi dopustili hrozných hriechov, je to nielen nespravodlivosť voči ostatným ľuďom, ale aj vážna škoda pre celú svätú Cirkev. Práve preto je nevyhnutná modlitba mnohých za svätých kňazov. A tiež aj vytrvalá a dôverčivá prosba Pánovi žatvy, aby povolal mladých mužov ku kňazstvu, pomohol im toto volanie počuť a odpovedať.
