%20(1).jpg)
Chcem si Ježiša vziať pohladením, bozkom a úsmevom, chcem sa mu predstaviť s „nádhernou kyticou ruží a ľalií v rukách a do stredu týchto kvetov chcem vložiť svoje srdce, ktoré bije a horí láskou pre Ježiša... chcem sa stať Ježišovým Baránkom,“ napísala jedného dňa Maria Filippetto. Aby sme pochopili význam tohto návrhu, je potrebné vedieť, že Maria mala od prírody povýšenecký a pohŕdavý temperament, ktorý ju viedol k drsnému a často hrubému správaniu. Jej duchovná cesta boli kvôli jej rebélii rokmi drobných stálych zápasov samej so sebou, šnúra pádov a pokání, sĺz a nových sľubov, denne opakovaných prosieb k Ježišovi a Márii o milosť dobroty a miernosti.
Maria sa narodila na Veľký piatok, 5. apríla 1912 v Padove, v deň kresťanskej bolesti a Ježiš si vo svojich láskavých rozhodnutiach vyvolil tento kvietok, aby ním ozdobil tŕne svojho utrpenia. Jej rodičia Eliseo a Emilia boli hlboko kresťansky založení a Mariu vítali ako dar z nebies, ako náhradu za vyplnenú prázdnotu po dcérke, ktorá im vo veku tri roky zomrela. Mariu si voľkali a rovnako aj jej starší bratia, s ktorými prežívala veselé detské roky v sladkom zátiší rodinného kruhu. Rodičia svoje deti milovali, a vo svojej veľkej zodpovednosti sa im rozhodli dať zdravú a dobrú výchovu. Od útleho detstva im vštepovali semeno hlbokej zbožnosti a jednou z prvých pobožností, ktorú si osvojili, bola úcta k anjelovi strážnemu. Deti si anjela strážneho zamilovali, venovali mu celú svoju detskú sympatiu, dôverne sa s ním rozprávali, ráno aj večer sa k nemu modlili a posielali mu bozky. Pocit, že im je anjel stále nablízku bol úchvatný. A samozrejme, prebudila sa v nich aj zvedavosť a preto sa neraz na neho pýtali matky: Mamička, dnes sme boli dobrí, bude anjelíček spokojný? Mamička, pozerá sa anjelíček stále na nás? A kedy ho uvidíme?
Múdra matka im odpovedala: Pán Boh poslal z neba každému dieťatku krásneho anjela, ktorý mu je stále nablízku, vedie ho, pomáha mu a chráni ho. Keď je dieťa dobré, anjel je veľmi šťastný, ale keď je zlé, je veľmi zarmútený. On všetko vidí, každý dobrý skutok zapisuje do zlatej knihy a každú neposlušnosť zasa do čiernej. Obe knihy pôsobili na dušičky detí veľmi silným dojmom, aj preto vždy, keď sa čohosi dopustili, úprimne sľubovali, že sa tejto nezbednosti už nedopustia. Spolu s pobožnosťou a úctou k anjelovi strážnemu bola v nich zapálená aj láska k Srdcu Ježišovmu a nebeskej Matke Márii. Každá ráno, keď ich mama budila, sa deti hlasne modlili strelnú modlitbu - Sladké Srdce môjho Ježiša, daj aby som ťa stále viac a viac miloval!
Netreba sa teda čudovať, že malá Maria začala už veľmi skoro milovať Ježiša, utiekala sa k nemu a k nebeskej Matke vo svojich drobných starostiach, mala k nim úplnú dôveru a často, kľačiac pred ich obrazmi, im zverovala svoje drobné detské tajomstvá. Mária nepôsobila nijako zvláštne, mala otvorený rozum, všestranné vlohy, dobré srdce, a v každom ohľade bola úprimná a otvorená. Iste, nebola celkom dokonalá, ako by sa mohlo zdať, pretože povahovo bola hrdá, nedotklivá až takmer neprístupná voči akémukoľvek upozorneniu. Chýbala jej tá roztomilosť, ktorá deti robí pôvabné a milé. Táto zvláštna drsnosť sa u nej zdala až neprirodzená. A nepáčilo sa jej, keď si z nej bratia Piero a Mario robili vtipy.
Keď pre ľahkú nevoľnosť musela zostať v posteli, brat Mario jej bol verným spoločníkom, nosil jej hračky a vymýšľal stále nové a nové zábavky, aby ju pobavil a udržal v posteli. Ale Maria aj cez toľko veľa lásky svojho okolia zostávala popudlivá, drsná, často v hneve chcela ako keby mala horúčku, hlas mala úsečný a kovový. Aj voči cudzím ľuďom sa správala chladne, čo pôsobilo starosti rodičom. Veľmi ich bolelo, že dobré vlastnosti dcérky sú zakalené touto zdanlivo nevyliečiteľnou príkrosťou. Matka sa veľa modlila k Panne Márii, aby pomohla očistiť tento diamant od tvrdej kôry, ktorá ho kryla, a chytala sa každej príležitosti, aby do srdca maličkej vštiepila cnosť miernosti.
Maria po každom láskavom dohovore uznala svoju chybu a hoci bola ešte maličká, zaumieňovala si, že sa polepší. Pod šatami nosila "ruženček víťazstva" ktorý si zhotovila sama podľa matkinho návodu a večer pred soškou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho hovorievala: Pohliadni Ježišu dnes som toľkokrát premohla a zajtra chcem byť ešte pozornejšia. Jej duchovná cesta boli roky drobných stálych zápasov samej so sebou, šnúra pádov a pokání, sĺz a nových sľubov, denne opakovaných prosieb k Ježišovi a Márii o milosť dobroty a miernosti.
Svoju rodinu veľmi milovala, ale k otcovi priľnula výnimočnou vrúcnosťou. Veľmi mala rada aj svoju krstnú mamu, strýkov. Až tak, že už nehľadala uspokojenie vlastného srdca, ale túžila potešiť ostatných. Ktokoľvek ju z rodiny o čosi požiadal, dávala to rada, prinášajúc drobné obete pre ich potešenie. Boh obdaril Mariu aj veľkou citlivosťou, bolesť iných sa stávala jej utrpením. Zvlášť nad biedou chudobných ju bolelo srdiečko, najradšej by pomohla všetkým núdznym. A možno aj preto boli medzi ňou a bratmi stále pretekanie sa, kto prvý vloží peniaz do natiahnutej ruky chudáka. Všetky tri deti boli veľkodušného srdca, keď im darovali peniaze, premieňali ich na almužny, často sa aj zriekli sladkostí, či hračiek, aby aspoň takto uľahčili chudobným.
Keď v šiestich rokoch začala chodiť do školy, veľmi skoro sa začala odlišovať od spolužiačok bystrým rozumom. A okamžite si dobrotou srdca dievčat získala prvenstvo v triede. Chválili ju aj vyučujúci a domov sa vracala šťastná. Starostlivá matka, ktorá videla malé nebezpečenstvo roznietenia vrodenej pýchy bdela: Musíš sa snažiť, aby si bola veľmi dobrá, byť prvou je tvojou povinnosťou, Boh ťa obdaril bystrým rozumom a si obklopená ľuďmi, ktorí sa starajú len o to, aby ti dali dobrú výchovu, porovnaj sa so svojimi spolužiačkami. Koľké z nich žijú v takých priaznivých pomeroch ako ty? Akú máš teda zásluhu na tom, že si prvá v triede? Keby si ňou nebola, musela by si sa kvôli toľkej pomoci hanbiť. Dieťa pritakalo a blesk pýchy zhasol.
Šibali bratia ju zapájali do svojich hier, jednou z nich bola aj hra na svätú omšu. Piero bol kazateľ, Mario mu miništroval a malá Maria v čiernom závoji, kľačiac za stoličkou zastupovala ľud. Modlitby boli krátke, liturgický spev bol spestrený školskými i ľudovými vložkami a nechýbala ani kázeň, pri ktorej bola trpezlivosť maličkých podrobená tvrdej skúške, nedokázali vždy dlho a ticho obsedieť. Matka sa raz zastavila, aby si vypočula kázanie svojho malého kňaza: Musíme byť dobrí, aby sme si zaslúžili raj, inak prídeme do pekla... a nasledoval hrôzostrašný opis pekla.
Takto plynulo detstvo malej Marie, pokým ako sedemročná neochorela. Neobyčajne silné osýpky ju pripútali na niekoľko mesiacov k posteli, lebo sa k nim pripojil aj slabší zápal ľadvín. Uzdravila sa, ale bola oslabená, lekári ju však prehlásili za celkom zdravú aj napriek jej krehkosti. V lete ju zaviezli do kúpeľov, kde nabrala sily, rozkvitla a starosť o zdravie sa zdala bezdôvodná.
Takto uplynuli dva roky, Maria sa zmenila v zbožné dievča, bola tichá a pracovitá, ale telesne opäť viac a viac slabla. Napriek tomu navonok nič nenasvedčovalo tomu, že by sa u nej dala predvídať choroba, ktorá dievčatko už nejaký čas tajne ohrozovala.
Nikto však o tom ešte nevedel. Maria sa naďalej správala ako zbožné, láskavé dievča. Okrem vyššie spomenutej láske k chudobným, sa jej srdce rozhorelo láskou pomoci k neveriacim. V jej srdci vznikla láska k misiám. Zrejme to zapríčinil Pietro, ktorého srdce horelo pre misijné dielo a v Marii túto lásku roznecovali jeho časopisy a knihy s touto témou. Denne sa modlila za misie a aby im mohla pomôcť aj materiálne, zbierala použité známky, pohľadnice a so záľubou rozprávala o pohanských deťoch, chválila činnosť misionárov a zároveň pripomínala ich naliehavé potreby, keď sa doprosovala u príbuzných darčekov pre nich.
V dome mali pokladničku pre misie, ktorú sa Maria rozhodla napĺňať aj za cenu obeti. Niet divu, keď teda z jej úst vychádzali slová: Prebytok dajme sem, mamička, povedala, keď si mama robila domáce vyúčtovanie. Alebo pri stole: Len jedno soldo pre misie. A keď sa ostatní robili, že nepočujú, dotierala ďalej: Buďte šľachetní, vydáte toľko peňazí na seba, aká to teda bude obeť, keď dáte niečo aj na misie? Pán Boh vám to vráti, uvidíte!
Počas rodinných slávnostných obedov, kedy sa u nich zišlo početnejšie príbuzenstvo, Maria využívala chvíľu, hovoriac: My sme určite šťastní, že môžeme byť takto všetci spolu, že sme sa tak dobre najedli. Ale sú pohanské deti, ktoré nemajú chlieb a sú misionári, ktorým chýba všetko. Buďte dobrej vôle, dajte mi, čo môžete, pre úbohých "pohankov" prijmem akúkoľvek sumu a veľkú vezmem zvlášť rada. Rozosmiati príbuzní, okúzlení jej pôvabným "žobraním" jej zakaždým prispeli. A neskôr jej miesto hračiek dávali peňažité darčeky pre misie. Pre Mariu to boli najkrajšie darčeky.
Za úspešnosť misií začala prinášať aj malé obete, aby viac pohanských detí mohlo byť pokrstených a aby Pán Boh zoslal mnohých robotníkov na svoju žatvu. Boli to prvé plamienky apoštolátu v srdci malej Marie, ohníčky, ktoré však nezhasli, ale časom zmohutneli do veľkého plameňa milosrdnej lásky, nútiace malú misionárku nikdy nič neodoprieť Ježišovi a celkom sa obetovala za spásu duší.
Maria ochorela začiatkom decembra 1921 na silnú chrípku, počas rekonvalescencie trpela zápalom ucha, za krátky čas zasa veľmi schudla a bola znovu nútená zostať ležať v posteli a podrobiť sa novej, dôkladnej lekárskej prehliadke. A práve počas vianočnej vigílii lekári zistili, že úbohé dievča je postihnuté cukrovkou a choroba je už v pokročilom štádiu.
Keď sa to rodičia dozvedeli, boli ochromení bolesťou. A v ich dušiach aj vystal odboj, zdalo sa im nemožné, aby sa v tomto nešťastí odovzdali do vôle Božej, zvlášť po tom, keď im Pán už predtým jeden kvietok utrhol. Lomcovali nimi hodiny úzkostí, nevýslovnej bolesti. Použili všetky cesty a prostriedky, aby táto malá obeť bola uchmatnutá zlému osudu. Radili sa s mnohými lekármi, ale ich posudok bol jednoznačný - je to jeden z tých nešťastných prípadov, s ktorými si veda nezmôže nič alebo len veľmi málo. Z doterajšieho priebehu choroby sa dá s určitosťou súdiť, že aj ďalší vývoj bude rýchly a osudný. Dievčaťu zostáva azda len niekoľko týždňov života. Dajú sa slovami opísať duševné muky rodičov po tomto verdikte?
A aké boli Božie úmysly? Boží zrak spočinul na tomto malom kvietku, zvolí ho pre seba, presadí na nebeské záhony, ale zo zeme ju ihneď nevytrhne. Chce, aby s utrpením a radostnou odovzdanosťou do jeho vôle získal tento kvietok do duše novú vôňu. A možno chce, aby malá snehobiela ľalia mu bola ponúknutá samotnými rodičmi.
Tí sa nevzdávali. U Marii sa vyskúšali mnohé spôsoby liečby. Rodina žila takmer len pre ňu, boli to dni, zvlášť v prvej dobe choroby, dni dlhé, nevýslovné utrápené, v ktorých každá hodina prinášala buď nové nádeje, alebo sklamania. Energický medicínsky zásah na okamih zarazil prudký vývin choroby. Priam sa zdalo, ako by samotný Pán zdieľal vrúcne prianie rodičov, srdce všetkých sa otvorilo novej nádeji a stále vrúcnejšie modlitby za uzdravenie drahého dieťaťa sa vznášali k nebesiam.
Marii bolo prikázané opustiť školu, ale aby táto obeta nebola priveľmi tvrdá, učila sa doma s mamou. Bola zahrnutá toľkou láskou, že v prvých mesiacoch choroby nemala čas ani pomyslieť na vážnosť svojej choroby, takže jej veselá myseľ nebola nijako zakalená. Ale jej povaha sa pôsobením tejto nežnej lásky začala meniť. Vidiac, ako ju všetci milujú snažila sa byť miernou a zdvorilou, ako by chcela svojich drahých odmeniť za všetky úzkosti, ktoré kvôli nej znášali. Iste, stávalo sa, že vybuchla a chladno i drsne odpovedala, ale hneď potom zjemnila hlas i tón a vľúdne poďakovala. Ale všetko nasvedčovalo tomu, že Ježiš si vybral jej dušičku pre seba, odteraz On sám bude riadiť jej vnútornú prácu, aby celú jej bytosť pretvoril podľa svojho zaľúbenia.
Maria mala už skoro desať rokov, nastal čas prípravy na prvé sväté prijímanie, ale pretože stále nemohla kvôli chorobe ísť na prípravu spolu s ostatnými deťmi, pripravovala ju doma mama. Maria, vediac, že k nej Ježiš prvýkrát zostúpi a mal by sa uhostiť v jej srdci, pristupovala k tejto príprave veľmi zodpovedne. Nastali mesiace pozorného a usilovného pozorovania samej seba a mama čoskoro s radosťou pozorovala na dcére isté pokroky.
Mária sa hneď na začiatku choroby musela podrobiť prísnej diéte, ale prijímala to bez reptania, každé obmedzenie prijala s radostným srdcom, lebo to brala ako obetný kvet a Ježišovi chcela podať v deň prvého svätého prijímania veľkú kyticu. S týmto úmyslom sa s úsmevom zriekla cukroviniek, ovocia, chleba a iných lahodných pokrmov.
Niekedy, keď sa jej cnelo po škole, ju matka utešovala slovami, že Ježiš od nej žiada túto obeť, aby nemyslela na nič ako iba na naho a oslobodené od všetkých starostí sa mohla dobre pripraviť na Jeho prijatie. Maria sa po týchto slovách upokojila a žiadna obeť pre Ježiša nebola Marii ťažká, rada pre Neho znášala dlhú, strpčujúcu liečbu, kvôli Nemu brala lieky, pre Neho sa zriekala všetkého, čo jej bolo najdrahšie, teda aj školy.
Konečne nastal dychtivo očakávaný, túžobný, drahý deň. Maria bola v hlbokom vzrušení, ale v podvečer slávnosti náhle prepukla v usedavý plač. Boli to slzy nežnosti a lásky, veď už za niekoľko hodín bude mať svojho Ježiša! Skôr, ako zaspala, poprosila rodičov o odpustenie svojich pochybení a vyžiadala si ich požehnanie. Aj bratia ju museli uistiť, že nebudú spomínať na niekdajšie nezhody a neláskavosti a Ježišovi nanovo sľúbila stať sa skutočne dobrou, patriť mu celá a vždy ho milovať. V noci toho veľa nenaspala, ráno ju mama našla v izbe pohrúženú do modlitby s vlhkými očami od vnútorného pohnutia. A potom pristúpila k oltáru v bielych šatočkách, hlavu jej zdobil biely závoj a keď prijala svojho Ježiša, tvár sa jej rozžiarila šťastím a svätým nadšením. O niekoľko dní neskôr napísala svojej sesternici: "Môj veľký sviatok pominul, ale dušu mám ešte plnú radosti. Nemôžem ti opísať, čo som prežívala vo chvíli Ježišovho príchodu ku mne!"
Čoskoro po tejto krásnej udalosti musela Maria na radu lekára opustiť Padovu a prežiť leto čiastočne v Ligúrii a čiastočne v Trentino. Zmena spôsobila u Marii značné zlepšenie a u všetkých to vzbudilo novú nádej na trvalé uzdravenie. Pán v tej dobe požiadal rodičov novú, bolestnú obeť. Koncom septembra roku 1922 opustil starší syn Pietro rodičovský dom a vstúpil do Tovarišstva Ježišovho. Marie sa odchod brata hlboko dotkol, ale na svoj vek odpovedala veľmi vážne: "Keď ho volá Pán, smieme povedať nie? Radšej sa modlime."
Po piatich mesiacoch liečenia sa Maria vrátila domov. Matka ju starostlivo pozorovala v domnienke, že keď bola Maria na liečení v prostredí, kde sa všetko krútilo okolo nej a bolo jej splnené každé prianie, nezostane to bez následkov a oživí či posilní jej prirodzenú hrdosť, strohosť a panovačnosť. Bála sa aj o jej zbožnosť, ktorú tak žiarlivo v srdiečku svojej dcéry opatrovala. Ale bála sa zbytočne. Ježiš bdel nad svojím kvietkom s celkom zvláštnou starostlivosťou. Maria mala v sebe stále túžbu pretvoriť svoje srdce podľa Srdca Božského Majstra a trpezlivo zápasila s vlastnými chybami. V tom období dostala knihu Dejiny duše, ktorú niekoľkokrát celú prečítala a pri premýšľaní nad myšlienkami Terezky z Lisieux si kládla otázku - nemôže aj ona ísť tiež cestičkou? Priznala, že je ešte málo vľúdna, často je popudlivá a tieto chyby v sebe nemilosrdne prenasledovala. V jej denníčku si môžeme prečítať poznámky zo zvláštneho spytovania svedomia: - Dnes som bola na svätej spovedi, predsavzala som si, že sa nebudem hašteriť s Mariom - Splnila som sľub, bola som o trochu lepšia - Dnes som nebola taká dobrá, povedala som Mariovi hrubé slová (hlupáčik) - Dnes som hnevala Mária, zajtra sa musím polepšiť - Dnes som nebola dosť trpezlivá, musím sa mierniť - Dnes nič zlého - Sľúbila som Madone, že sa nikdy nebudem mračiť - Nemôžem zniesť svojho brata, Ježišu, musím sa polepšiť!
Mariin zdravotný stav bol v tej dobe na striedačku, ale stále sa konali modlitby za jej úplné uzdravenie. Rodičia sa stále nedokázali zmieriť s myšlienkou, že by ju stratili. V týchto striedaniach dobrého a zhoršeného zdravia sa chýlil rok 1924 ku koncu. Vtedy sa rodičia obrátili o radu k novému profesorovi, ktorý navrhol skúsiť liečbu inzulínom. Bola to novinka a očakávali sa od nej zázraky. Pretože to bolo čosi čerstvé na medicínskom poli, lekár žiadal, aby zostala Maria niekoľko dní v nemocnici.
3. januára 1925 prišla teda do nemocnice aj s mamičkou. Izbe, ktorú jej pridelili, hneď vtlačila svoj naturel. Mala tu svoje obľúbené knihy a drobné ručné práce. Na stôl si postavila obrázok Božského Srdca Pána a na nočný stolík podobizeň svätej Terezky Ježiškovej. Hneď v prvý deň ju navštívil duchovný správca nemocnice, ktorému sa zverila s túžbou denne prichádzať k svätému prijímaniu.
Nanovo sa odovzdala do vôle Božej. V nemocnici zostala 20 dní, boli to dni dlhé, s útrapami, ale aj plné zvláštnych milostí. Matka napísala list ctihodným karmelitánkam v Lisieux a tie sa začali modliť novénu k svätej Terezke Ježiškovej. Marii aj jej mame priniesol superior každé ráno eucharistického Ježiša. Prijímať Pána Ježiša denne! To bola pre Mariu úžasná novinka a nesmierna milosť, ktorej sa necítila hodná. Pána prijímala s hlbokou zbožnosťou, čerpala z neho silu znášať toto bolestné liečenie s trpezlivosťou.
Už dlhší čas nemala stáleho spovedníka, ale denný kontakt so superiorom, ktorý prichádzal každý večer, aby jej dal požehnanie, vzbudila v nej túžbu oprieť sa o neho a otvoriť mu dušu. A tak sa o. Aristide Enea Spilimbergo prevzal vedenie tejto malej duše. Jemne a opatrne ju uvádzal do začiatkov duchovného života. Veľkú pozornosť venoval jej ešte občasne hrdej povahe, charakter dievčaťa sa pod jeho vplyvom stal mäkší a jemnejší, prudkosť ustupovala a častejšie víťazila miernosť. Liečba inzulínom priniesla zdanlivé zlepšenie, Mária sa mohla vrátiť späť do školy. Ale ešte predtým sa 15. februára 1925 rodina opäť zasvätila Božskému Srdcu. Zasvätenie vykonal o. Spilimbergo a zásvätnú modlitbu čítala Maria. Od toho okamihu sa celkom zanietila horúcou láskou k nemu a predsavzala si, že obetuje všetko, len aby sa mu zaľúbila a nikdy mu nič neodoprela.
Po šťastných dňoch sa jej opäť pohoršilo. Telom otriasala vysoká horúčka a 11. júla sa u Marii robila nová prehliadka. Profesor po starostlivom vyšetrení predložil dve diagnózy - buď je to tuberkulóza kostí a v tomto prípade sa už nič nedá robiť, alebo ide o studený vred a potom bude nutné celý trup obaliť do sadry. Následná rádioskopia tuberkulózu vylúčila a Mariu čakala dlhá bolestná operácia bez narkózy. Maria však bola statočná, aj vtedy, keď chirurg ponoril 20cm skalpel niekoľkokrát do hlbokej rany, aby z nej odstránil hnis. Telo sa jej chvelo, šklbalo strašnou bolesťou, ale rúčka zvierala malú medailku, a bledé ústočká vysielali iba zbožné povzdychy. Lekár matke netajil že operácia bola nutná, ale veľmi veľká rana sa bude len veľmi pomaly hojiť. Niet teda dôvod na nádej.
Maria vo chvíľach úľavy bola veselá, s úsmevom pozerala na svojho Ježiša a vravela: Ježišu, rob so mnou čo chceš, ale daj mi silu, aby som dobre a z lásky k tebe znášala každé zlo. Raz v noci, keď nemohla pre veľkú horúčavu vonku spať, povedala mame: Keď trpím, ste mi všetci nablízku, trpíte so mnou, ale v týchto strašných nočných chvíľach je mi tiež nablízku Ježiš. Ó, keby si vedela, ako ho pri sebe cítim, ako som s ním spojená, keď ma rany pália. Ja trpím, bolesť je požehnaním, mamička, poďakujme spolu Ježišovi. A predsa, napriek úsudkom lekárov sa Mariin stav rýchlo zlepšoval. Veľmi vďačná Srdcu Ježišovmu, velebila ho za všetky milosti a za každú pomoc v tejto bolestnej skúške.
31. decembra si zapísala do denníka: Zasa minul jeden rok. Minul sa rýchlo, vyplnený toľkými skúškami i nekonečnou radou útech. Ježiš posiela kríže vyvoleným dušiam, teda aj ja som jeho malá vyvolená. Bolesti a utrpenie ma k nemu najviac pripútali, naučila som sa Ho o čosi lepšie milovať. Chcem sa mu zapáčiť tým, že sa učiním podobnou malým deťom, ku ktorým bol taký dobrotivý, aj mňa potom pohladí a bude milovať. Iste, nie som schopná veľkých vecí, ale vynasnažím sa, aby som záhradku svojej duše dobre vyčistila, pestovala v nej vonné kvety len pre Neho - kvietok dobroty, bylinku poslušnosti, čistoty a vľúdnosti. Potom pozvem Dieťatko Ježiša, aby sa hral v mojej záhradke. Pane Ježišu, ktorý si obdaril milosťami svätú Teréziu Ježiškovu, svätú Ruženu z Limy a toľko iných svätých, daj aj mne milosť milovať ťa nadovšetko.
Rok 1926 začína zápisom do denníka jedinej strelnej modlitby: Sladké Srdce môjho Ježiša, daj, aby som ťa viac a viac milovala! Rekonvalescencia bola dlhá, Maria bola často sama, pretože mama ako učiteľka musela tiež do práce. Ale aj tieto chvíle samoty naplno využívala - čítala knihy, venovala sa ručným prácam, najmä vyšívaniu, hrala na klavír, či si kreslila a keď sa jej uľavilo, vykonávala i drobné domáce práce. A vo vnútri sa zaoberala zdokonaľovaním sa, aby sa stala čoraz miernejšou ovečkou, vždy milšou Pánovi. Prosí o pomoc svoju ochrankyňu sv. Terezku Ježiškovu, prosí aj svätého Alojza a predovšetkým svoju nebeskú Mamičku. "Prosila som svätého Alojza, aby mi dal svoje krásne cnosti, aby ma učinil takou dobrou, ako bol on." Alebo: "Často sa utiekam k Madone, aby mi u Ježiša vymohla, aby som sa stala lepšou ovečkou, pokornou, miernou, trpezlivou."
Dni plynuli, Maria dostala po dlhej odmlke nového spovedníka o. Rosiho, pod ktorého vplyvom stúpala k vrchu dokonalosti a v srdci roznecovala stále mocnejšie svätý plameň apoštolátu.
Raz priniesol jej brat misionársky letáčik - prevolávanie k dobrým dušiam za úbohé Albánsko. Maria každý deň chodila na kratšiu prechádzku, ale niekedy sa zviezla aj električkou. Mama jej na túto cestu dala peniaze, ale Maria prešla celú cestu pešky, a bratovi potom dala ušetrené peniaze na misiu za úbohých Albáncov.
Po Vianociach je znovu uložená na lôžko a veľmi trpí. 29. januára prichádza o. Rosi, aby ju pripravil na nový kríž. Maria mu vraví, že je pripravená trpieť pre Ježiša. Ale lekár má pochybnosti, Maria je slabá, dosť vyčerpaná - znesie toto dieťa v tomto mučivom stave dvojitú operáciu bez narkózy? Maria, celkom odovzdaná Ježišovi, tlačiac k prsiam svoj krížik, čerpala z neho silu a zákrok zvládla výborne. "Aký dobrý je Ježiš," povedala matke po operácii, "ako zázračne mi pomáhal zniesť túto bolesť! Ja som trpela, ale ty si mamička trpela oveľa viac. Ježiš nám obom dal toľko sily, ďakujme mu, velebme ho spolu!"
Duša malej Marie sa ustavičným utrpením stále viac očisťovala, osvojila si nadpozemskú miernosť, túžila zostať stále malou, navždy skrytou obeťou, ktorá sa Pánovi ponúka za spásu duší, ktorí nechceli poznať Ježiša, nemilujú ho a urážajú ho. "Ježišu, nehľaď na nich, pohliadni na mňa, ktorá ťa tak veľmi miluje," rozopla ruky na kríž, aby s ním a pre neho zomrela láskou.
11. februára sa povzbudená svojím duchovným otcom p. Rosim, zasľúbila po svätom prijímaní skrze ruky Panny Márie sľubom panenstva. V jej poznámkach čítame: 11. február. Dnes, vo sviatok Madony Lurdskej som sa pri príležitosti návštevy Ježiša v mojom srdci celkom zasvätila Márii, zložiac sľub panenstva. Aká radosť byť pod stálou ochranou Márie, drahej nebeskej Matky, byť jej dcérkou, môcť sa stúliť do jej náručia, privinúť sa na jej prečisté lono! Ó Mária, nauč ma ísť priamou cestou, učiň ma dobrou a čistou ako si ty! Svätá Panna, skry ma pod svoj plášť a daj, nech ťa stále viac milujem!
Napriek tomu, že Maria trávi už vyše štyridsať dní na lôžku, zostáva pokojná, ale zákerná choroba, ktorá nabrala rýchly postup ju zmáha. Každý deň na niekoľko hodín vstane z postele, vtedy je jej plný dom, ďakuje Pánovi za toto zdanlivé zlepšenie tak, ako za každé iné prijaté dobro, ale predsa mu vo výlevoch lásky často opakuje: "Rozpomeň sa, že som tvojou malou obeťou, že túžim zachrániť duše!" Ale tie veľké a ťažké bolestné krízy sa opakujú. Ona, ktorá sa narodila na Veľký piatok pre túto zem, má v tento Veľký piatok, pre ňu posledný, zdieľať umučenie Ježiša a zakúsiť celú horkosť Kalvárie.
Maria zomiera. Utrpenie nie je len telesné, ale aj duševné. Dušu napĺňa zmätok, myšlienky sa zakaľujú, údy ma čiastočne ochromené. Chápe, že blíži ku koncu, je mučená úzkosťami a zo smutných očiek tečú slzy. "Ježišu, Ježišu, odním tento kalich," šepká užialená matka, hľadiac prosebne na sošku Božského Srdca.
Prítomný duchovný otec Rosi utešuje Mariu slovami o Ježišovi, nebeskej Matke a o nej samotnej, malej hostii, ktorá svojím utrpením zachráni veľmi veľa duší. Maria sa pri jeho slovách usmieva.
Na Veľkonočnú nedeľu ohlasujú zvony slávu Vzkriesenia a do duší vnášajú aj svetlú radosť po týchto minulých ťažkých, čiernych dňoch. Malá Maria Ježiškova, ako ju nazval duchovný otec, sa usmieva, zdá sa, že z krutej skúšky vyšla ešte viac zduchovnelejšia. Maria bola šťastná, že pri tejto zvlášť bolestnej skúške smela trpieť spolu s Ježišom, byť účastná jeho smrteľného zápasu. Dôkazom lásky jej úplného sebaodovzdania sa v jej srdci ešte viac rozhorel plameň, zatiaľ čo slabučké telo prepadalo skaze. Je si celkom vedomá vážnosti svojho stavu. Začína mesiac máj a malá Maria Ježiškova sa ho chystá prežiť pri nohách svojej nebeskej Matky a uviť jej nový veniec z ruží.
Každý večer sa s mamičkou modlí ruženec, ale už počas dňa nazbierala veľa kvetín. Jej útrapy narastajú a s nimi rastie jej radosť v utrpení. Počúva, ako jej mama predčíta zbožné myšlienky a šeptá modlitby. Nezmenená poloha a nehybnosť sa stávajú veľkou mukou, ale nič na sebe nedáva poznať.
Duchovný vodca sa s ňou často rozpráva, velebí krásu misiu "malej obeti", apoštola Božského Srdca: "Môžeš vykonať oveľa viac dobrého, ako ktorýkoľvek kňaz. Koľko duší môžeš priviesť k Ježišovi obetovaním svojich bolestí," hovorí jej. "Tvoja duša je belšia ako závoj, ktorý ťa zahaľuje. Keď máš v srdci Ježiša, si ako malá žijúca monštrancia svojho Boha." Maria odpovedá: "Plniť Božiu vôľu je veľmi ľahké. Jednoducho sa vrhnete do Ježišovej náruče a necháme ho konať. Potom každá naša starosť zmizne a všetko sa stane takým samozrejmým."
V poslednom týždni Mariinho života bola ich slúžka, žijúca v dome 20 rokov, oddaná všetkým vernou láskou, veľmi zarmútená smrťou svojho dvojročného vnúčika. Maria v okamihu zabudla na svoje bolesti a utešovala ju: Neplačte, je anjelom v nebi, nevidíte ho, ale istotne je vám nablízku. Chcete uctiť jeho pamiatku? Vykúpte pohanské dieťa a dajte mu meno svojho vnúčika, ktorý sa tomu poteší.
Maria, plne si vedomá svojho stavu nielen tušila, ale zreteľne cítila svoj blízky koniec. Nechcela zarmucovať svojich najdrahších, preto o tom nehovorila, ale mame sa predsa len zdôverila: Až budem v raji, budem stále blízko pri svojej nebeskej Mamičke, ale budem pozerať aj na vás dole. Budem v nebi stále prosiť Ježiša za vás a Božskému Srdcu "ukradnem" pre vás mnoho milostí. Potom sa zasmiala: To už nebudem kradnúť, pretože v nebi pominú prikázania. Smrti sa nebojím, je začiatkom života. Tu na zemi cítim Ježiša, ale nevidím ho, v nebi budem na neho pozerať, budem ho milovať a zostanem mu vždy nablízku.
K doterajším krutým bolestiam sa pripojila v posledných dňoch aj vysoká horúčka. 39° teplota a kolísavý tep medzi 130 až 150 i viac, dávajú najavo, že prichádza koniec. Malá mučeníčka nemá ani na okamih úľavu, ale hlboký pokoj jej ducha sa prelieva do sladkého pôvabu tváričky, ktorá pôsobí takým sviežim dojmom, že by nikto neusudzoval, že Mariin stav je skutočne vážny. Každý májový deň pri úkone denného obetovania samej seba, žiadala od Ježiša a Márie výmenou za niektoré duše. Posledný deň však priam zaútočila: Ježišu, urob so mnou čo chceš. Moja nebeská Mamička, obetujem ti svoje muky, bolesti dnešného dňa nech sú stuhou, ktorá zviaže všetky kvety, čo som pre teba nazbierala v tomto krásnom mesiaci, ale na výmenu mi daj jednu dušu, pošli ešte dnes "veľkú rybu" pátrovi Rosimu. Ježiš a Mária jej modlitbu vypočuli.
Pri západe slnka vstupuje P. Rosi do chrámu k pobožnosti ruženca, keď k nemu podíde muž a žiada o rozhovor. Páter ho prijíma a hovorí mu o malej skrytej obeti, ktorá trpí na lôžku a modlí sa za to, aby sa duše vrátili k Ježišovmu Srdcu. Muž sa zamyslí a hlboko pohnutý napokon požiada o svätú spoveď. Neskôr vyšlo najavo, že muž bol celých štyridsať rokov vzdialený od Boha. Ešte v ten večer oznamuje páter Rosi Marii, že Ježiš skutočne poslal "veľkú rybu" o ktorú prosila. Marii sa rozžiaria očká: Ježišu, aký si dobrý! Tak rada trpím pre teba!
Horúčka neklesá, a Maria 1. júna vyslovila prianie prijať sviatosť umierajúcich. Pátrovi Rosimu, ktorého zavolali, predkladá svoje myšlienky: Chce byť celá Ježišova, dokonale čistá, celkom mu odovzdaná. Túži prijať Pána tiež touto formou, preto prosí, aby jej Páter poslúžil sviatosťou umierajúcich. Má len jednu starosť, aby sa jej otecko nezarmútil a preto prosí, aby sa aspoň pre túto chvíľu nikto o ničom nedozvedel. Páter zostal prekvapený, ale privolil. "Áno, áno, Maria, veľmi dobre, ale povedz mi, nebojíš sa smrti?"
"Ó vôbec, otče, smrť ma nedesí," odpovedala s úsmevom, "nebojím sa smrti, príde po mňa Ježiš. Ako by som sa mohla báť Ježiša?"
O niekoľko minút neskôr sledovala Maria s úsmevom, so zbožnou uzobranosťou a svätou horlivosťou všetky sväté úkony, odpovedala k modlitbám, ktoré kňaz konal pri udeľovaní sviatosti. Páter Rosi sa neskôr vyjadril, že ešte nikdy nebol prítomný na slávnosti, tak hlbokej vnútornej radosti. Na malej Marii už nebolo nič pozemského, bola ako anjel, rovnako čistá a plná svätej lásky, ako sú anjeli.
3. júna opäť prijíma Telo Pána, po ktorého prijatí zostáva hlboko ponorená do seba. O 10,00 ju navštívi lekár, je vážny, ale vôbec mu nenapadlo, že sa blíži katastrofa. O 14,00 ju náhle zachvátila zimnica. "Odvahu, dieťa moja, odvahu," matka ju utešovala, podala jej liek a rýchle dala zavolať P. Rosiho a lekára. Maria sa až doteraz snažila byť pokojná, ale úzkosti rástli každým okamihom, pričom sa opakovala aj triaška spôsobená zimnicou. Keď prišiel duchovný otec, dlho sa s ňou rozprával, udelil jej absolúciu a plnomocné odpustky.
Mariin stav sa každou minútou zhoršoval, úľavu nepriniesli ani časté injekcie, ani vdychovanie kyslíka. K jej posteli pristúpil milovaný otecko, hneď na ňom pobadala zármutok lebo okamžite uprela prosebný pohľad k Božskému Srdcu a potom, pozerajúc sa náhle odchádzajúcim otcom, ktorý ledva zadržiaval plač, si položila hlavičku na matkino rameno: "Dúfam, že Ježiš a Páter potešia môjho otecka."
Stále ťažšie sa jej dýchalo. Naraz sa zdvihla a posadila sa. "Takto sa mi lepšie dýcha," držiac oboma rukami tubu s kyslíkom pri ústach sa namáhala dýchať z plných pľúc. Koniec sa bleskovo blížil. Páter sa jej pýta, či chce ešte raz prijať svätí viatikum. Nadšená Maria súhlasí, a hovorí: Áno, otče, prineste mi ho a dajte mi všetko čo môžete." Kňaz odíde a Maria sa medzitým rozpráva s mamou, ale rýchlo sa vyčerpáva. Keď sa o. Rosi vráti, už nemôže prijať Ježiša. Dojatý kladie hostiu na Mariinu hruď, položil cez ňu jej ručičku a ponechal ju tam až do jej posledného výdychu.
Maria žila ešte dve a pol hodiny, obklopená všetkými svojimi drahými, a zahrnutá otcovskou starostlivosťou p. Rosiho. Častejšie ju kropil svätenou vodou a modlil sa strelné modlitby a prosby. o 21,00 vložila jej duša ruku do Ježišovej, aby ju odviedol k sebe.
Do domu sa začali zbiehať príbuzní, priatelia, každý túžil vidieť ešte raz malú mučeníčku, ktorá za svoj krátky život nielen trpela, ale vždy s úsmevom objímala kríž a svoj mladý život obetovala za záchranu duší. Plní dôvery sa tlačili k lôžku, kde ležala Maria v bielych šatách z prvého svätého prijímania a prosili ju o príhovor. Dotýkali sa jej tela, ruženca, medailky, obrázkov. 6. júna bol pre malú Mariu deň trimfu, ako pre ohromnú účasť ľudí na jej pohrebe, tak aj pre množstvo darovaných kvetín.
Príbeh jej života sa neskôr v knižnej podobe dostal skutočne do celého sveta. Dalo by sa povedať, že tak, ako Maria konala apoštolskú misiu na zemi, teraz v nej pokračuje v podobe knihy. Maria ani po svojom odchode zo sveta nezostala nečinná, svedčia o tom ďakovné listy, za pomoc malej Marie. Je ich neskutočne veľa, uvediem teda aspoň jeden z nich: Nemôžem odolať túžbe, aby som nevyjavila milosť, ktorá mi bola udelená na príhovor malej Marie Filippeto. Mojej matke sa otvorilo na nohe niekoľko vredov, ktoré jej spôsobovali hrozné muky a hrozilo, že ochorie na rakovinu. Vredy sa počas niekoľko dní pokryli akoby kôrou a utvorili jednu, strašnú ranu v okolí ľavého členku. Pri pohľade na túto ranu som sa chvela hrôzou a srdce umieralo smútkom nad utrpením drahej matky. Sľúbila som, že uverejním uzdravenie, ak do troch dní nastane viditeľné zlepšenie. Vec zázračná! Rana sa po troch dňoch tak dokonale zacelila, že nebolo ľahké rozoznať jazvu po nej od jaziev iných, menších rán. Spolu so svojou mamičkou ďakujem z celého srdca dobrému Bohu, ktorý mi na príhovor "malej Marie" udelil milosť, ktorá ma svojou veľkosťou až desí. V Mantove, 31. júna 1929, M. Cavalieri
Masima
