%20(1).jpg)
Dieťa je voči pôsobeniu milosti oveľa vnímavejšie ako dospelý človek. Jeho myslenie je ešte celkom čisté, neviazané logikou tohto sveta a predsudkami. Je prirodzene otvorené pre nadprirodzené veci. Preto Boh nezriedka robí deti svojimi dôverníkmi a zjavuje im tajomstvá svojej lásky pre celý svet.
Platí to aj pre Mariu Filippetto, ktorá jedného dňa napísala: "Chcem si Ježiša vziať pohladením, bozkom a úsmevom, chcem sa mu predstaviť s „nádhernou kyticou ruží a ľalií v rukách a do stredu týchto kvetov chcem vložiť svoje srdce, ktoré bije a horí láskou pre Ježiša... chcem sa stať Ježišovým Baránkom."
Maria pritom nebola žiadna pokorná ovečka, naopak, mala povýšeneckú a pohŕdavú povahu, ktorá ju viedla k drsnému a často hrubému správaniu. Aj preto bola jej duchovná cesta pre jej rebéliu rokmi drobných stálych zápasov samej so sebou, šnúrou pádov a pokání, sĺz a nových sľubov, denne opakovaných prosieb k Ježišovi a Márii o milosť dobroty a miernosti.
Maria sa narodila na Veľký piatok, 5. apríla 1912 v Padove. Jej rodičia Eliseo a Emilia boli hlboko kresťansky založení a Mariu vítali ako dar z nebies. Pred ňou sa im totiž narodila dcérka, ktorá vo veku tri roky zomrela. Aj preto si Mariu nielen rodičia, ale tiež aj jej starší bratia voľkali.
Maria spolu so súrodencami bola vychovávaná v hlbokej zbožnosti a prvú pobožnosť, ktorú si osvojili, bola úcta k anjelovi strážnemu. Toho si deti zamilovali, zdôverovali sa mu, ráno aj večer sa k nemu modlili. "Pán Boh poslal z neba každému dieťatku krásneho anjela, ktorý mu je stále nablízku," vravela im matka, "vedie ho, pomáha mu a chráni ho. Keď je dieťa dobré, anjel je veľmi šťastný, ale keď je zlé, je veľmi zarmútený. On všetko vidí, každý dobrý skutok zapisuje do zlatej knihy a každú neposlušnosť zasa do čiernej." Obe knihy pôsobili na dušičky detí veľmi silným dojmom, aj preto vždy, keď sa čohosi dopustili, úprimne sľubovali, že sa tejto nezbednosti už nedopustia.
Spolu s pobožnosťou a úctou k anjelovi strážnemu bola v nich zapálená aj láska k Srdcu Ježišovmu a nebeskej Matke Márii. Každé ráno, keď ich mama zobudila, sa nahlas modlili strelnú modlitbu - Sladké Srdce môjho Ježiša, daj aby som ťa stále viac a viac miloval!
Malá Maria sa tak už v skorom detskom veku s úplnou dôverou utiekala k Ježišovi a nebeskej Matke a zverovala im svoje drobné tajomstvá.
Otvorená a úprimná dievčina nebola, samozrejme, celkom dokonalá, pretože mala hrdú povahu a na nejaké upozornenia nedbala. Okrem toho bola popudlivá, drsná, úsečne odpovedala a voči cudzím ľuďom sa správala chladne. Rodičov bolelo, že je ich dcéra taká príkra, aj preto sa jej mama veľa modlila k Panne Márii, aby pomohla očistiť tento diamant od tvrdej kôry a vštepila do srdce maličkej cnosť miernosti. Maria si potom po každom láskavom dohovore zaumieňovala, že sa polepší.
Malá nezbednica napriek tomu nosila pod šatami "ruženček víťazstva", ktorý si sama zhotovila podľa matkinho návodu a večer pred soškou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vravela: "Pozri Ježišu, dnes som sa toľkokrát premohla a zajtra chcem byť ešte pozornejšia." Jej duchovná cesta boli roky drobných stálych zápasov samej so sebou, šnúra pádov a pokání, sĺz a nových sľubov, denne opakovaných prosieb k Ježišovi a Márii o milosť dobroty a miernosti.
Svoju rodinu milovala, ale najviac priľnula k otcovi. Tiež mala veľmi rada ostatných príbuzných, dokonca tak, že už nehľadala vlastné uspokojenie, ale túžila potešiť ostatných. Boh ju obdaril aj veľkou citlivosťou a bolesť iných sa pre malú Mariu stávala utrpením. Zvlášť ju bolela bieda chudobných, najradšej by všetkým núdznym pomohla. Možno aj preto boli medzi ňou a bratmi preteky, kto prvý obdaruje almužnou chudáka. Aby tak mohli spraviť, často sa zriekli sladkostí alebo hračiek, aby aspoň takto uľahčili chudobným.
V škole sa veľmi skoro začala odlišovať od spolužiačok. Bola bystrého rozumu a svojou dobrotou srdca si získala prvenstvo v triede. Ale starostlivá matka videla nebezpečenstvo roznietenia Mariinej vrodenej pýchy a preto jej dohovárala: "Musíš sa snažiť, aby si bola veľmi dobrá, byť prvou je tvojou povinnosťou, Boh ťa obdaril bystrým rozumom a si obklopená ľuďmi, ktorí sa starajú len o to, aby ti dali dobrú výchovu, porovnaj sa so svojimi spolužiačkami. Koľké z nich žijú v takých priaznivých pomeroch ako ty? Akú máš teda zásluhu na tom, že si prvá v triede? Keby si ňou nebola, musela by si sa kvôli toľkej pomoci hanbiť." Maria jej slová pochopila a blesk pýchy zhasol.
S bratmi sa hrali rôzne hry, medzi ktorými bola aj hra na svätú omšu. Pietro bol kazateľ, Mario mu miništroval a malá Maria v čiernom závoji, kľačiac za stoličkou zastupovala veriacich. Modlitby boli krátke, liturgický spev bol spestrený školskými i ľudovými vložkami a nechýbala ani kázeň. Matka sa raz zastavila, aby si vypočula kázanie svojho malého kňaza: "Musíme byť dobrí, aby sme si zaslúžili raj, inak prídeme do pekla..." a nasledoval hrôzostrašný opis pekla.
Takto plynulo detstvo malej Marie, pokým vo veku sedem rokov neochorela. Neobyčajne silné osýpky, ku ktorým sa pridal aj slabší zápal obličiek ju prinútili zostať niekoľko mesiacov v posteli. Uzdravila sa, ale kvôli slabosti a krehkosti po prekonanej chorobe ju rodičia zaviezli do kúpeľov.
Deväťročná dievčina sa zmenila v zbožné dievča. Bola tichá a pracovitá, ale telesne každým dňom čoraz viac slabla, hoci navonok nič nepoukazovala na to, že má v sebe zárodok choroby, ktorá ju už istú dobu tajne ohrozovala. Ani samotná Maria nič netušila. Naďalej bola zbožná a láskavá a okrem lásky k chudobným sa jej srdce rozhorelo láskou pomoci k neveriacim. Možno má na tom podiel jej brat Pietro, ktorý bol zapálený pre misijné dielo a zásoboval sestru časopismi a knihami s touto témou. Maria sa denne modlila za misie a aby bola užitočnejšia, rozprávala príbuzným o pohanských deťoch, chválila činnosť misionárov a pripomínala im ich naliehavé potreby.
V dome mali pokladničku pre misiu, ktorú sa Maria rozhodla napĺňať aj za cenu obete: "Prebytok dajme sem, mamička," povedala, keď si mama robila domáce vyúčtovanie. Alebo pri stole: "Len jedno soldo pre misie." A keď sa ostatní robili, že nepočujú, dotierala ďalej: "Buďte šľachetní, vydáte toľko peňazí na seba, aká to teda bude obeť, keď dáte niečo aj na misie? Pán Boh vám to vráti, uvidíte!"
Maria využívala chvíle aj počas slávnostných rodinných obedov, keď sa pri stole zišlo početnejšie príbuzenstvo: "My sme určite šťastní, že môžeme byť takto všetci spolu, že sme sa tak dobre najedli. Ale sú pohanské deti, ktoré nemajú chlieb a sú misionári, ktorým chýba všetko. Buďte dobrej vôle, dajte mi, čo môžete, pre úbohých pohankov prijmem akúkoľvek sumu a veľkú vezmem zvlášť rada." Rozosmiati príbuzní, okúzlení jej pôvabným "žobraním" jej zakaždým prispeli. A neskôr jej namiesto hračiek dávali peniaze pre misie. Pre Mariu to boli najkrajšie darčeky.
Za úspešnosť misií začala prinášať aj malé obete, aby viac pohanských detí mohlo byť pokrstených a aby Pán Boh zoslal mnohých robotníkov na svoju žatvu. Boli to prvé plamienky apoštolátu v srdci malej Marie, ktoré však nezhasli, ale časom sa premenili na veľký plameň milosrdnej lásky, až sa celkom obetovala za spásu duší.
Začiatkom decembra 1921 ochorela na silnú chrípku a zápal ucha. V tom období veľmi schudla a počas vianočnej vigílii lekári zistili, že úbohé dievča ochorelo na cukrovku v pokročilom štádiu a Marii zostávalo možno niekoľko týždňov života.
Rodičia sa však nevzdávali a vyskúšali u dcéry mnohé spôsoby liečby, počas ktorých zažívali novú nádej, ale aj sklamanie. Energický medicínsky zásah na okamih zarazil prudký vývin choroby a v novej nádeji sa vznášali k nebesiam vrúcnejšie modlitby za uzdravenie drahého dieťaťa.
Maria dostala príkaz prestať chodiť do školy a tak sa doma učila s mamou. Svoju chorobu si v prvých mesiacoch ani neuvedomovala, lebo bola zahrnutá veľkou láskou zo všetkých strán. Ale povahovo sa aj tak začala meniť. Už nebola popudlivá, ale mierna a zdvorilá, a aj keď sa stalo, že vybuchla, hneď sa ospravedlnila a poďakovala. To ešte nikto netušil, že náš Pán si vybral jej dušičku a odteraz On sám ju bude riadiť, aby celú Mariinu bytosť pretvoril podľa svojho zaľúbenia.
Mala už takmer desať rokov a nastal čas na prípravu na prvé sväté prijímanie, na ktoré sa pre chorobu pripravovala doma. Maria, vediac, že k nej Ježiš prvýkrát zostúpi a mal by sa uhostiť v jej srdci, pristupovala k tejto príprave veľmi zodpovedne. Nastali mesiace pozorného a usilovného pozorovania samej seba a mama čoskoro s radosťou pozorovala na dcére isté pokroky.
Hneď na začiatku choroby sa musela podrobiť prísnej diéte, ale prijala to bez reptania, brala to ako obetný kvet a Ježišovi chcela podať v deň prvého svätého prijímania veľkú kyticu. S týmto úmyslom sa s úsmevom zriekla cukroviniek, ovocia, chleba a iných lahodných pokrmov.
Keď nastal túžobne očakávaný deň, rozrušená Maria sa v podvečer slávnosti usedavo rozplakala slzami nežnosti a lásky, že za niekoľko hodín bude mať svojho Ježiša. A prv než zaspala, prosila rodičov o odpustenie svojich chýb a vyžiadala si ich požehnanie. Tiež bratia ju museli uistiť, že nebudú spomínať na niekdajšie hádky. Potom sľúbila Ježišovi, že bude skutočne dobrá, celá mu bude patriť a vždy ho bude milovať.
Ráno ju mama našla pohrúženú do modlitby vo veľkom dojatí. Keď potom pristúpila k oltáru s bielym závojom na hlave a prijala svojho Ježiša, tvár sa jej rozžiarila. O niekoľko dní neskôr napísala svojej sesternici: "Môj veľký sviatok pominul, ale dušu mám ešte plnú radosti. Nemôžem ti opísať, čo som prežívala vo chvíli Ježišovho príchodu ku mne!"
Po tomto radostnom dni musela na radu lekára odísť z Padovy a leto prežila v Ligúrii a v Trentino. Značné zlepšenie vzbudilo u všetkých novú nádej na trvalé uzdravenie, ale Pán požiadal rodičov o novú obetu - ich starší syn Pietro vstúpil v roku 1922 do Tovarišstva Ježišovho. Aj Maria bola jeho odchodom smutná, ale aj tak vážne povedala: "Keď ho volá Pán, smieme povedať nie? Radšej sa modlime."
Maria mala v sebe stále túžbu pretvoriť svoje srdce podľa Srdca Božského Majstra a trpezlivo zápasila s vlastnými chybami. V tom čase dostala knihu Dejiny duše, ktorú niekoľkokrát celú prečítala a pri premýšľaní nad myšlienkami Terezky z Lisieux si kládla otázku - nemôže aj ona ísť tiež cestičkou? Priznala, že je ešte málo vľúdna, často je popudlivá a tieto chyby v sebe nemilosrdne prenasledovala.
V jej denníčku si môžeme prečítať poznámky zo zvláštneho spytovania svedomia: "Dnes som bola na svätej spovedi, predsavzala som si, že sa nebudem hašteriť s Mariom. - Splnila som sľub, bola som o trochu lepšia. - Dnes som nebola taká dobrá, povedala som Mariovi hrubé slová (hlupáčik). - Dnes som hnevala Mária, zajtra sa musím polepšiť. - Dnes som nebola dosť trpezlivá, musím sa mierniť. - Dnes nič zlého. - Sľúbila som Madone, že sa nikdy nebudem mračiť. - Nemôžem zniesť svojho brata, Ježišu, musím sa polepšiť!"
Masima - Verím a Dôverujem
