%20(1).jpg)
Svätá Ružena Limská (1586–1617) patrí k tým svätým, ktorí boli už v detstve obdarovaní výnimočnými mystickými milosťami. Ružena žila utiahnuto ako pustovníčka v malej chatke v záhrade rodičovského domu a svojimi modlitbami a zmiernym utrpením pomáhala mnohým ľuďom, ktorí ju prosili o radu. K jej blízkym priateľom patrili sv. biskup Turíbius, sv. Martin de Porres a sv. František Solano.
Svätá Ružena, ktorá je dnes patrónkou celej Ameriky, Filipín a Západnej Indie, „zdedila“ po svojej matke veľký strach z tmy. Keďže ale veľmi milovala modlitbu v ústraní, premohla sa a aj v noci sama v záhrade meditovala.
Jedného večera videla, ako ju rodičia hľadajú, a tak im išla naproti. Pritom si pomyslela: „Moja matka kráča tmavou záhradou bez strachu, a to len preto, že je s ňou môj otec. Má k nemu, smrteľnému človeku, takú veľkú dôveru, že v jeho prítomnosti zabúda na každé nebezpečenstvo. A ja sa mám obávať temnoty noci, keď je so mnou stále môj nebeský Ženích? Hoci nie je po mojom boku, ale zato je dokonca v mojom srdci.“ V tomto okamihu Pán oslobodil malú Ruženu od všetkého strachu a obáv a naplnil ju takou hlbokou dôverou v jeho ochraňujúcu prítomnosť, že ju už nikdy viac nič nenaľakalo.
Ruženka pochádzala z Peru. Od detstva žila cnostným životom a s túžbou po pokání. Na krste dostala za patrónku svätú Alžbetu, ale birmovacie meno "Rosa", tj. Ruža, symbolicky vyjadruje krásu orámovanú tŕním. Svoje celoživotné utrpenie obetovala Kristovi za spásu a obrátenie hriešnikov. Od r. 1606 bola v treťom ráde svätého Dominika. Slúžila chorým, vynikala pokorou a dosiahla vysoký stupeň mystických milostí.
Narodila sa 20. 4. 1586 v Lime v Peru. Rodičia mali 11 detí a stále viac sa približovali k chudine, hoci pochádzali zo španielskej šľachty. Isabela de Flores y del Oliva, tak bola dnešná svätica zapísaná pri svätom krste. Už v útlom detstve bola pre pôvab premenovaná na Rosu (Ruženu) a tým menom bola aj v 11 rokoch birmovaná.
Lima, hlavné mesto španielskych kolónií, bola založená dobyvateľmi v roku 1553, aby sa stala sídlom španielskeho miestokráľa. Obyvatelia svetadielu, objaveného Krištofom Kolumbom, boli zranení koristníckym konaním kolonizátorov, ktorí tak sťažili prijatie kresťanstva. Prvými hlásateľmi evanjelia sa tam stali benediktíni a potom dominikáni.
Rast kresťanského života napojeného na Krista predpokladá i duchovnú hĺbku. Avšak obyvateľom tohto územia je oddávna vlastná vonkajšia okázalosť, najmä v náboženských prejavoch. Preto miestna mystická svätica, ktorá viedla život veľmi tvrdého skrytého pokánia na zmier za zločiny Španielov, má mimoriadny význam.
Ružena vraj túžila byť vonnou ružou pre Krista a preto sa mu chcela od detstva pripodobniť prinášaním utrpenia obetovaného za hriešnikov, najmä za svojich spoluobčanov.
Prijímala bolesti, ktoré na ňu doľahli a z lásky sa zriekala niektorých vecí, postila sa. Ako rástla v modlitbe, tak rástla aj jej túžba po prinášaní obetí a utrpenie začala vyhľadávať. Jej asketické činy sa nepáčili mamičke ani spovedníkovi. Ak jej ten neskôr zakázal bičovať sa retiazkami, urobila si z nich okolo tela bolestivý opasok v láskyplnej túžbe po sebaobetovaní a neustálom pripomínaní si Kristových bolestí.
Ľuďom sveta so sklonom k užívaniu si čo možno najlepšieho, je správanie asketických svätcov úplne nepochopiteľné. Ale tí svätci, "blázni pre Krista", spolu s ním zachraňovali ľudstvo pre večnosť.
Ruženkin deň obsahoval 10 hodín práce, nie menej hodín sústredenej modlitby a len dve hodiny spánku.
Aby bolo na potreby súrodencov, pestovala v záhrade kvety, s ktorými už ako malá chodila na trh. Neskôr do noci pracovala aj ako krajčírka. Keď sa začal o jej priazeň uchádzať bohatý mladík, s ktorým by ju matka chcela vídať, poškodila si tvár kôrou a korením.
Milovala samotu a preto si vyprosila na matke dovolenie postaviť si pustovňu v odľahlom kúte záhrady. S budovaním z dosák a zastrešením z platanových listov jej pomáhal brat. Jej asketickým lôžkom bolo sedem polien spojených remeňmi, medzi ktoré nasypala črepy s kamienkami. Na tele tiež nosievala srstenú halenu s ostňami dovnútra a na hlavu si dávala tŕnistý veniec. Najčastejším predmetom jej rozjímania bol Kristov kríž, ku ktorému jej pohľad často smeroval.
V 20 rokoch sa stala členkou tretieho rádu svätého Dominika a usilovala o väčší rast zbožnosti i lásky k blížnym. Neustále si pripomínala Božie tajomstvo. Chodila sa starať o chorých, zúbožených a odstrkovaných. Sama fyzicky zmučená, prežila aj veľmi dlhé obdobie duševnej vyprahnutosti a skľúčenosti.
Z jej modlitieb je najznámejší vzdych: "Pane, rozmnož moje bolesti, ale zároveň aj moju lásku!" Za pripomenutie stoja aj slová z jej listu, v ktorom píše, že "Pán a Spasiteľ s neporovnateľnou vznešenosťou povedal: Nech všetci vedia, že po súžení nasleduje milosť; nech poznajú, že bez bremena utrpenia nemožno dôjsť vrchole milosti." A potom dodáva, že cítila silu, pod ktorej vplyvom chcela volať na všetkých ľudí v ulici: "Počujte ľudia, počujte národy! Z Kristovho poverenia a jeho slovami vám pripomínam: Musíme hromadiť námahy na námahy, ak máme dosiahnuť dôverné účasti na Božom živote, slávy Božích detí a dokonalého šťastia duše. "
Inde táto dobyvateľka Božích milostí volá: "Kiež by smrteľníci spoznali, čo znamená Božia milosť, aká je krásna, vznešená a drahocenná, koľko v sebe ukrýva pokladov, radostí a slastí! - Miesto šťastia vo svete, by všetci vyhľadávali ťažkosti, choroby a muky, aby dosiahli neoceniteľného pokladu milosti. On je konečným ziskom a ovocím ochoty trpieť. Nikto by nenariekal na kríž a námahy, ktoré by naň doľahli, keby poznal váhy, na ktorých boli vopred vážené."
Ružena prežila posledné tri roky u manželov Gundislaviových. Chorá tuberkulózou zomrela v 31 rokoch. Snáď celé mesto Lima sa zúčastnilo na jej pohrebe, po ktorom bola uložená v kostole svätého Dominika do kaplnky svätej Kataríny Sienskej, v ktorej za života videla svoj vzor.
Blahorečená bola v r.1668 pápežom Klementom IX. a svätorečená jeho nástupcom Klementom X. v roku 1672. Stala sa prvou sväticou v Amerike. Je patrónkou nielen Peru, ale aj celej Ameriky, Filipín a Západnej Indie.
Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“
Zo Spisov svätej panny Ruženy Limskej
(Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54-55)
Masima
