Odkaz svätej Mariam "malej arabky"

Mariam Baouardy sa narodila 5. januára 1846 v I'billin (dedina 20 kilometrov od Nazareta) rodičom Georgeovi Baouardy a Miriam Chahyn. O túto dcéru prosili pri púti do Betlehema, potom, čo pochovali dvanásť synov, ktorí všetci zomreli v nízkom veku. Miriam bola pokrstená v gréckokatolíckej rítu.

Svätá Mariam od Ukrižovaného rada prirovnávala cnosti ku kvetom. Svoj život utvárala z kruhového záhonu, ktorý sa pre ňu stal akýmsi modelom. Aby sme si ho mohli lepšie predstaviť, sv. Mariam ho popísala takto: Prvý kruh bol osadený ružami. Ruže pre mňa predstavujú lásku k blížnemu a tŕne bdelosť. 
Druhý kruh vypĺňala vínna réva, ktorej hrozno pripomínajú obetujúcu sa lásku, a listy láskavosť. Tretí kruh bol vysiaty pšenicou, ktorá vyjadruje dôveru a nádej. 
Celý stred pokrývali fialky, predstavujúce naozajstnú pokoru. A v samom strede som postavila trón, na ktorom sedel Ježiš. 
Pod jeho nohami vytekal prameň a jeho voda hovorila: Všetko pomíňa, všetko pominie ... Vedľa trónu som zasadila sirôtky a brečtan. Brečtan pripomína: Buďte pripútaní len k Ježišovi. A sirôtka: Myslite len na Ježiša.

Ruženec zasa prirovnávala k pšenici. "Zdravas Mária" je pšeničné zrnko; "Sláva Otcu" je klas. Veľkosť zŕn a hustota klasu závisí na tom, ako vrúcne sa modlíme "Zdravas Mária".

Ježiš je v kresťanskej tradícii predstavovaný ako Záhradník, starajúci sa o duše. Svätá Mariam o Záhradníkovi hovorí: Je starostlivý, trpezlivý, ale súčasne náročný. O každom človeku vie všetko. Vie, aké na neho môže klásť požiadavky a kde sa nachádzajú hranice, v ktorých je schopný sa v danom prípade pohybovať.

Pán Ježiš (podľa slov sv. Mariam) pristupuje ku každej z ľudských rastlín individuálne. Ako nekonečná Múdrosť s nami jedná nepredstaviteľným množstvom spôsobov. Napriek tomu je možné v jeho konaní postrehnúť určité pravidlá. Ak napríklad vidí, že sa niekto stále viac odovzdáva Jeho láske a je ochotný prijať utrpenie, sprevádza ho v ťažkých skúškach.

Je to posvätná dráma. Sama som sa o tom presvedčila, keď mi sám božský Záhradník ukázal nasledujúci obraz: Videla som niekoľko zelenajúcich sa kvitnúcich ružových kríkov. Popri týchto kríkov bol jeden osamelý, ale viac zelený, viac rozkvitnutý, bol prekrásny. Záhradník prišiel, vzal ten nádherný ker plný kvetov a preniesol ju do temnej noci. Tam ker nemal ani slnko, ani rosu, ani radosť. Vetvičky opadali, lístie zožltlo, ker uvädol; bol takmer mŕtvy. 
Ostatné kríky, ktoré mali rosu, slnko i denné svetlo, povedali: "Je potrebné odstrániť ten ker, ktorý usychá, pretože nemá vodu ani slnko. Jeho listy zožltli; vytrhnite ho, vytrhnite ho!"

Pán záhrady im odpovedal: "Hovoríte mi, aby som ten ker odstránil, pretože už nemá nové ruže a jeho kvety uvädli. Nevidíte, že keby ste boli rovnako ako on zbavené vody, ktorá by vás ochladzovala a slnko, ktoré by vás hrialo, už dávno by ste sa rozpadli v prach? Počkajte a uvidíte."

O niečo neskôr vytiahol Záhradník ten ker z temnej noci, zalial ho, a ker znovu rozkvitol a bol krajší ako predtým. Ruža sa rozvila a vôňa toho kríku tešila všetkých, ktorí to videli, a tí chválili Boha.

Mnohí si môžu pomyslieť - Záhradník nielenže ker pripravil o vodu a svetlo, ale ešte ostatné rastliny, tie zdravé, sa domáhajú, aby bol zničený! Svätá Mariam objasňuje aj toto konanie. 
"Duchovná skúška zasahujúca srdce má často takéto dvojaké ostrie. Na jednej strane je to skúška, ktorú dopúšťa Boh.
Na druhej strane sú to ľudia, ktorí nechápu, čo sa deje v duši človeka, ktorý je tejto skúške podrobený a často nevedomky pridávajú ďalšiu záťaž k už tak dosť ťažkému bremenu."

Každá rastlina sa pestuje inak. Jej jedinečnosť vyžaduje rôzne postupy. Inými slovami, neexistujú dvaja ľudia, ktorých by Záhradník zušľachťoval rovnakým spôsobom. Aj keď sa vonkajšie podmienky danej skúšky zdajú byť v oboch prípadoch podobné alebo identické, v duchovnom svete týchto osôb sa jedná o jedinečnú históriu.

Rastlina sa musí podriadiť do tej doby, než sa naplní čas, ktorý Záhradník určil. Len On vie, či to, čo zamýšľal vykonať tým, čo dopustil, prinieslo požadovaný výsledok. Doba trvania skúšky môže byť rôzna - dni, mesiace, niekedy aj dlhé roky.

Záhradník očakáva od ružového kríku, umiestnenom na tmavom mieste úplné spoľahnutie sa na Boha. 
Nazývame to svätou rezignáciou, to znamená, že človek sa úplne zveruje do rúk Božích a bez výhrad, pokiaľ ide o dĺžku ťažkej skúšky, jej okolnosti i povahu. Takýto postoj nie je možné v sebe vzbudiť "na zavolanie". Treba sa mu učiť mnoho rokov, a stále hlbšie sa ponárať do dôverného vzťahu s Ježišom. Najväčším bojom je potom úsilie uveriť v zmysel skúšky, ktorá prišla. To nie je nič banálneho. Je to skutočný boj, ktorý zvádza človek s diablom a so sebou samým. Avšak, tento boj prináša veľmi krásne ovocie.

O boji s diablom sv. Mariam hovorí: "Diabol je závistlivý. Všetkými prostriedkami sa snaží pripraviť človeka o vieru, ponoriť ho do beznádeje. Ale nemusíte sa báť.

Keď už necítite vieru, je potrebné žiť v pokore a dôvere. Keď človek nepociťuje vieru a postupuje vpred len skrze nárek a slzy, znáša zaslúžené utrpenie dobre len vtedy, ak je trvalo obrátený k Ježišovi.

Boh dopúšťa pokušenie preto, aby človek mohol vyrásť. Preto by sa mal človek utiekať k Bohu tým viac, čím viac je skúšaný. Keď prekoná veľké pokušenie, premieňa sa toto pokušenie v teplú vodu, ktorou sa lepšie omýva. Nesmie sa nikdy nechať znechutiť; pretože nie je anjelom, ale slabým stvorením."


Svätá Mariam sama pocítila činy, ktoré Záhradník konal: Jedného dňa od Neho počula. Povedal mi: "Myslíš, že trpíš len ty? Trpím viac ako ty, pretože nesiem celú ťarchu vašich hriechov ... Chcem, aby neexistoval okamih, v ktorom by si netrpela. A keby nebol nikto, kto by ti pôsobil bolesť, premenil by som kamene alebo zem v ľudí, ktorí by ti pôsobili bolesť. Chcem, aby si trpela každý deň." 
Tieto slová možno podľa sv. Miriam chápať len vtedy, keď človek veľmi, veľmi miluje. Každý prechádza takou skúškou, ktorú je schopný uniesť.

Mieru takejto skúšky určuje Boh. Vnútorné i vonkajšie skúšky, ktoré sám Boh na človeka dopúšťa, sú vždy účinnejšie ako umŕtvovanie, ktoré človek koná podľa vlastného výberu. Nemal by teda hovoriť: chcel by som tento kríž, toto poníženie, tento nedostatok. Treba sa zaobísť bez podobných želaní, pretože vlastná vôľa všetko pokazí.

Lepšie je znášať menšie utrpenie, menšie poníženie a menší nedostatok z Božej vôle než väčšie množstvo z vlastnej vôle. Hlavné je prijať s láskou to, čo sa Jemu páči, s úplným odovzdaním sa do Božej vôle, a to vždy a vo všetkom.

Človek pohybujúci sa mimo svet viery to určite vníma ako krutosť. Kto má vieru a opravdivo miluje Ježiša, ten bude schopný preniknúť cez vonkajšiu šupku udalostí a niečo z tejto ťažkej skúšky pochopiť. 
Dôvera v Záhradníka je vždy vystavená skúške a konfrontovaná s nocou, do ktorej sme umiestnení. V takýchto situáciách sa môže niekedy zdať, že On nie je prítomný alebo nie je schopný postaviť sa zlu, ktoré nás postretlo. Samozrejme, ak chýba viera a láska, môže byť ťažké takéto skúšky prijať a súhlasiť s nimi.

Prečo k takým situáciám v našom živote dochádza? Na životnej ceste k Bohu sa objavujú duchovné noci, kedy božský Záhradník dočasne berie človeku svetlo a vodu, teda rôzne materiálne, psychické i duchovné dobrá. Vtedy človek prechádza rôznymi skúškami odumierania, najrôznejších strát a slabostí, ktoré ho ale vďaka Božiemu zásahu vedú k novej etape duchovného rastu.

V pozemskom živote nie je možné dosiahnuť stabilného a zmenám nepodliehajúceho stavu spokojnosti, odpočinku, dobrej duchovnej i fyzickej pohody aj vždy úspešne splnených predsavzatí. 

Lenže práve toto ľudia od Boha očakávajú. Svätá Mariam vysvetľuje: Očakávania, že pozemské dni budú nerušene plynúť, to je nepochopenie veci. Ak má ľudský duch správny rast, predpokladá čas od času takéto situácie a takú spleť udalostí, ktoré otrasú človekom a jeho ustáleným poriadkom. Prinášajú so sebou niečo z noci, kedy sa oddychuje a všetko nanovo usporadúva. Stavia nás pred neľahké premýšľanie zabehaných stereotypov a volieb. Núti nás, aby sme dôležité veci postavili na prvé miesto, a tie menej dôležité až na druhé.

Vrátime sa ešte k skúške, ktorou ružový musel prejsť a napokon sa jeho príbeh končí šťastne. Je potrebné uvedomiť si, že noc bez vonkajšieho svetla a vody používa Božia Prozreteľnosť ako nástroj dobra. Kým trvá, ľudský duch je prinútený zaoberať sa tým, čo je pre neho najdôležitejšie, a to je nadprirodzená viera, dôvera, odovzdanosť a láska.

Ak človek necúvne, získa po určitej dobe znovu duchovnú rovnováhu, ale už na oveľa hlbšej rovine, čistejšej a podriaďujúcej sa Božiemu pôsobeniu. Vojde do pokročilejšieho štádia evanjeliového myslenia a osobného rozvoja.

Čo teda robiť, aby sme nepremárnili tieto neľahké milosti? Svätá Mariam hovorí:
Recept nie je vôbec zložitý. Stačí prijať a dobre prežiť - to znamená pokorne a trpezlivo - životné okolnosti, najmä tie ťažké, ktoré na človeka dopúšťa Božia Prozreteľnosť.

Niekedy je ale také jednoduché rady ťažké zrealizovať. "To je pravda," sv. Mariam hovorí. "A nedá sa predstierať, že nás to nič nestojí. Inokedy mi Záhradník umožnil, aby som uzrela záhradu plnú kvetov, stromov a ovocia. 
Pred bránou tej záhrady horel veľký oheň, skrze ktorý bolo nutné prejsť, keď sa chcel človek dostať dovnútra. Pred záhradou som zazrela dvoch ľudí. Jeden šiel hrdo s hlavou vztýčenou; druhý mal hlavu sklonenú. 
Prvý vošiel bez strachu, stále s hlavou nahor. Keď prechádzal ohňom, spálil mu časť jeho odevu. On ale vošiel do záhrady a natrhal si veľké množstvo kvetín a ovocia. Potom sa vrátil k bráne a keď vychádzal von, znovu prešiel cez plamene a jeho odev a všetko, čo niesol, zhorelo. 
Druhý človek tiež vstúpil; ale aby prešiel ohňom, veľa sa sklonil a oheň sa jeho odevu nedotkol. Vošiel do záhrady, prešiel sa po nej rovnako ako ten prvý, natrhal si veľa kvetov i ovocie. A keď chcel znovu prejsť cez plamene, sklonil sa ešte nižšie. A oheň mu nespôsobil žiadnu škodu."

Svätá Mariam nám popísala obraz, znázorňujúci ľudský život, vyplnený tvrdou prácou. Oheň je obrazom útrap, ťažkostí, strachu, utrpenia a životných skúšok, ktoré Božia Prozreteľnosť dopúšťa, aby ľudia mohli trhať kvety a plody, to znamená, aby duchovne dozrievali a stávali sa vnútorne krásnymi a bohatými.
Ten obraz hovorí aj o pokore. Tá je nevyhnutným predpokladom pre to, aby človek dobre prešiel nocí opustenosti a nepodľahol beznádeji.

Prvý človek, ktorý vošiel do záhrady a vyšiel z nej biedne, s prázdnymi rukami, smutný a nahý, je obrazom tých, ktorí sú hrdí na svoje dary. Pýcha, sebectvo, sebaláska je zbavujú všetkého. 
Druhý človek je obrazom duše, ktorá sa stáva v utrpení a skúškach pokornou. Len takýmto dušiam zostanú kvety a ovocie, ktoré nazbierali počas svojho života.

Príbeh, ktorý sestra Mariam rozprávala, mal pokračovanie. Obaja tí ľudia stáli pred Pánom záhrady. Prvého človeka sa spýtal: "Vošiel si do záhrady, natrhal si si kvety a nazbieral ovocie. Videl som ťa. Čo si urobil s tými plodmi, kde ich máš?"
"Pane," prvý človek odpovedal, plamene ohňa, ktorými som prešiel, všetko spálili, nič mi nezostalo." 
"Tak teda," povedal Pán, "keď nemáš nič, choď za tými, ktorí sú nič!"

Potom sa Pán obrátil na druhého človeka. "A čo ty, čo si nazbieral?"
On hneď predložil Pánovi všetko, čo niesol, sklonil hlavu a odpovedal: "To nie ja, Pane, to Ty si ma niesol a nazbieral tie plody."
Pán mu povedal: "Poď ďalej, odpočívaj, ochutnávaj radosti môjho kráľovstva."

Obaja tí ľudia na seba vzali námahu života, zažili podobné utrpenie a nazbierali veľa ovocia. Jeden z nich ale prišiel o všetko. Prečo?
Chýbala mu pokora, teda schopnosť ľudského ducha ponížiť sa pred Bohom. Nie úslužne, ale z dôvodu uvedomenia si pravdy o tom, kto je Boh a kto je človek. Očisťujúci oheň ťažkých skúšok každodenného života napomáha tomu, aby tomu človek porozumel. Pýcha skazí všetko, zvlášť duchovné dobra.

Nedá sa nevšimnúť si, že dosť veľa kresťanov tiahnú k neobvyklým a mimoriadnym veciam, zatiaľ čo ich viera slabne. Je to v poriadku?
Svätá Mariam hovorí: "Nie je dobré sa zaoberať mimoriadnymi vecami. Keď niekto príde a hovorí, že Panna Mária sa zjavila tu a tamto; alebo niekto zvláštny je na nejakom mieste, nie je dobré tam hneď ísť. Ak niekto hovorí - došlo k takému a takému zjaveniu - nie je dobré sa tým zaoberať a prirábať si tým zbytočné problémy. 
Kristus hovorí: držte sa viery, cirkvi, evanjelia. 
Ak niekto vyhľadáva mimoriadne veci a živí nimi svoje srdce, jeho viera bude stále slabnúť. Ale  ak  človek zotrváva verne v Cirkvi a pri evanjeliu, Kristus bude stále s ním a nikdy ho neopustí. 
Musím otvorene povedať, že dnes diabol využíva duše, ktoré sú dobré a majú povesť dokonalosti a svätosti. 
Ale človek žijúci v pravde a prostote rozpozná omyl. Tí, ktorí nežijú v prostote, sa budú stále viac utápať v ilúziách. 
Diabol im bude hovoriť samé krásne veci, bude im oznamovať rôzne proroctvá, a to oslabí ich vieru. A to je to, o čo mu ide. Ale to všetko skončí a bude odhalené."

Chápanie svätosti deformuje pýcha. Svätosť - podľa slov sestry Mariam - ľudia chápu rôzne. Niektorí ju stotožňujú s modlitbou, iní s víziami alebo zjaveniami, ďalší so schopnosťou hovoriť o duchovných záležitostiach, s nosením kajúceho odevu alebo s pokáním. A zatiaľ svätosť - to je pokora.

Najdôležitejšie je premáhať svoje vlastné "ja". Je to "ja", čo vedie svet do záhuby. Tí, ktorí majú svoje vlastné "ja", majú v sebe smútok a strach. Nie je možné mať súčasne Boha a svoje "ja". Ak mám svoje "ja", nemám Boha; ale ak mám Boha, nemám svoje "ja". Človek nemá dve srdcia, ale iba jedno srdce ... Tomu, kto nemá svoje "ja", sa všetko darí, so všetkým je spokojný ... Tam, kde je vlastné "ja", tam nie je pokora ani láskavosť ani žiadna cnosť. Ľudia sa modlia, prosia, ale ich modlitba nestúpa nahor, nedôjde k Bohu. Ten, kto nemá vlastné "ja", oplýva všetkými cnosťami a je v ňom pokoj a radosť.

Nie je ľahké zvíťaziť nad pýchou, ktorá v každom z nás drieme. "To je pravda," sv. Mariam pritakáva, "človek je pyšný na to, že je ako košatý zelený strom. Ale zabúda, že korene má v zemi; bez zeme usychá. Chváli sa, že je ako orol, ale zabúda, že letí vďaka vzduchu. Ak chýba vzduch, orol padá. Je pyšný na to, že vyžaruje svetlo. Ale zabúda, že jeho knôt je ponorený do oleja - ak chýba olej, knôt sa nezapáli. Pyšný človek si myslí, že všetko, čo má a čo môže, je jeho dielo. Nemyslí na zem, vzduch, olej. Tým všetkým je Ježiš.

Pokorný človek je ako obilné zrnko. Keď zrno padne do zeme, nesmie zostať na povrchu. Zo začiatku sa tam síce cíti dobre, ale keď príde mráz alebo slnko, spáli ho a vysuší; to znamená, že aj tá najmenšia skúška, najmenšie ťažkosti ho pripravia o život. Zrno je potrebné vtlačiť hlboko do zeme; treba kopať, treba ho ukryť, zakryť zemou, byť maličkým. Taká pokora umožňuje človeku všetko vydržať.

V pokore je možné rásť aj skrze samotnú pýchu. Existuje mnoho svätých, ktorí získali svoju svätosť vďaka pýche, pretože sa celý svoj život snažili, aby ju premohli a robili to, čo bolo v rozpore s tým, čo im našepkávala. Keď im radila, aby šli dopredu, išli dozadu; keď im vravela, aby sa vzniesli, klesali k zemi; keď im našepkávala, aby otvorili oči, zavreli ich; keď chcela, aby hovorili, oni mlčali.

Aj v ponižovaní zo strany druhých ľudí treba vidieť dobro a cennosť. Sestra Mariam hovorí: "Je dobré byť pohŕdaným, byť ničím. Každý človek, ktorý prijme pohŕdanie tu na zemi, bude mať radosť v nebi."

Rada svätej Mariam na záver:
Na zemi všetko pominie, človek tu nezostane naveky. Zakaždým, keď vami niekto opovrhuje, trápi vás, podlamuje vašu vôľu, radujte sa, pretože to všetko vás vedie k nebu. Ak chcete byť veľkí v Božích očiach, buďte malí v očiach ľudí. Nehľadajte veľkosť u druhých ľudí. Ľudia, ktorí vás dnes vychvaľujú, zajtra vás ponížia.


Chronológia života sv. Mariam od Ukrižovaného 

- 1847: Narodil sa jej brat Paul.

- 1849: V troch rokoch zomiera Mariam otec, krátko po ňom matka. Mariam sa ujíma strýko z otcovej strany, brata teta z matkinej strany. Brata už nikdy neuvidí.

- 1851: V piatich rokoch, keď hlboko prežíva smrť malých vtáčikov, počuje vo svojom srdci hlas: "Všetko pominie! Ak mi dáš svoje srdce, ja v ňom zostanem navždy." Vtedy daruje svoj život Kristovi.

- 1854: V ôsmich rokoch pristupuje k prvému svätému prijímaniu. Krátko na to sa strýkova rodina spolu s ňou presťahuje do Alexandrie v Egypte.

- 1858: V dvanástich rokoch ju strýko zasnubuje s jedným z príbuzných. Na znamenie odporu si Mariam ostrihá svoje vlasy. Strýko ju tri mesiace pokoruje. 7. septembra napíše bratovi list a odovzdá ho moslimskému sluhovi svojho strýka, ktorý sa chystá    na cestu do Pavlovej dediny. Pri rozhovore, v ktorom sa Mariam odmieta vzdať svojho náboženstva, jej tento muž podreže dýkou hrdlo a zahodí ju na opustenom mieste. Asi mesiac je v jaskyni ošetrovaná "Paňou v bielom". Na krku jej po celý život zostane jazva dlhá 10 cm a široká 1 cm; má poškodený hlas.

- 1858 - 1863: Pracuje ako slúžka v Alexandrii, v Jeruzaleme a v Bejrúte.

- máj 1863: Prichádza do Francúzska. Začína pracovať ako slúžka v Marseille. Denne prijíma Eucharistiu a dlho sa modlí. Zakúša nadprirodzené milosti, zažíva extázu, ktorá trvá štyri dni.

- máj 1865: Na radu spovedníka vstupuje do rádu Sestier svätého Jozefa od Zjavenia v Marseille. Počas Eucharistie a modlitieb máva extázy; na jej tele sa objavujú stigmy.

- jún 1867: Mimoriadne stavy si sestry vykladajú chybne a prepúšťajú Miriam z rádu.

- 15. jún: Nastupuje na Karmel v Pau. Chce zostať laickou sestrou.

- 27. júl: Má obliečku, pri ktorej dostáva meno Mariam od Ukrižovaného.

- pôst 1868: Počas každého týždňa pôstnej doby sa jej od stredy do soboty objavujú bolestivé stigmy.

- 24. máj: Počas modlitby v pustovni dostane milosť prebodnutia srdca.

- 26. júl až 4. september: Štyridsaťdňová posadnutosť. Všetky utrpenia obetuje za Cirkev, Svätého Otca, kňazov, za obrátenie hriešnikov a za duše trpiace v očistci.

- 4. až 7. september: Koniec posadnutosti. Mariam prežije štyri dni pod nadvládou dobrého anjela.

- 1869 - 1872: Po tri roky Mariam trpí diabolskou zviazanosťou, ktorá sa najviac prejaví po zložení jej sľubov.

- august 1870: Mariam spolu s ďalšími piatimi sestrami odchádza do Indie založiť Karmel v Mangalore. Na lodi počas plavby zomrú tri sestry.

- 21. november 1871: V kaplnke kláštora v Mangalore skladá svoje sľuby.

- 23. september 1872: Opúšťa Mangalore a vracia sa do materského kláštora v Pau vo Francúzsku.

- 22. jún 1873: Prvá levitácia v kláštornej záhrade v Pau.

- 20. august 1875: Sestra Mariam spoločne s deviatimi sestrami a s donátorkou pani Dartigauxovou odchádza založiť Karmel do Betlehema.

- pôst 1876: Sestre Mariam sa znovu otvárajú stigmy v srdci, na hlave, na nohách i na rukách. Mystické manželstvo; v extáze dostáva svadobný prsteň. 21. novembra Kanonické založenie Karmelu v Betleheme.

- jar 1878: Sestra Mariam sa so spolusestrami vydávajú do Nazareta, aby tam zakúpili pozemok pre nový Karmel. 22. augusta zakopne a spadne na schodoch, keď nesie robotníkom pitie; pri tom si zlomí ľavú ruku. Krátko nato sa objaví gangréna.

- 26. augusta 1878 sestra Mariam umiera.

- 27. augusta: Pohreb sestry Mariam. Zúčastnili sa ho obrovské zástupy ľudí. Toho dňa bolo nad Karmelom vidieť dúhu a v karmelitánskych kláštoroch v Betleheme a v Pau bola cítiť nádherná vôňa.

- 18. august 1927: Začiatok beatifikačného procesu.

- 28. november 1928: Titul Božej služobnice.

- 27. november 1981: Vyhlásenie hrdinských čností; vyhlásená za ctihodnú.

- 13. novembra 1983: Sestra Mariam Baouardy od Ukrižovaného (Malá Arabka) bola svätým otcom Jánom Pavlom II. v Bazilike sv. Petra v Ríme blahorečená.

- 17. máj 2015: Kanonizácia pápežom Františkom na Svätopeterskom námestí v Ríme.

Masima

Zverejnenie komentára

2 Komentáre

  1. Úžasné zhrnutie. Vďaka že Vás máme a môžeme si s radosťou a pokorou čítať. +

    OdpovedaťOdstrániť