Život svätej Moniky

Takmer všetko, čo o svätej Monike vieme, pochádza zo spomienok jej syna, svätého Augustína, ktoré zaznamenal v jednom z najväčších literárnych diel neskorej antiky - vo Vyznaniach

Súkromný život Moniky bol problematický a sám Augustín nám napríklad oznamuje, že matkino zasahovanie do jeho života mu často pripadalo nepríjemné a bezdôvodné. Jej neľahký životný údel neuľahčil ani manžel, ani syn, za ktorého sa však nepretržite, až do jeho konverzie, vrúcne modlila.

Záverečná, silne pôsobivá scéna ich konečného duchovného zmieru v jedinečnom porozumení v Ostii niekoľko dní pred smrťou Moniky tak, ako ich Augustín vo Vyznaniach opísal, je vrcholom všetkého, čo dovtedy syn o svojej matke napísal.

Je to pôsobivá ukážka zakončenia života plného obetí a neustálych modlitieb matky za svojho syna v konečné víťazstvo.


Svätá Monika sa narodila v malom hospodárstve v Thagaste, dnešnom Alžíru v roku 331 v silne veriacej rodine. Nie je známe, koľko mala súrodencov, vo Vyznaniach sa totiž Augustín len neurčito odkazuje na dcéry, ktoré v rodine vyrastali. Kresťanstvo tu bolo tradičné a pevne zakorenené.

Rodina bola slušne situovaná; na statku pracovali sluhovia a Monika aj jej sestry pravdepodobne mali našetrené slušná vena.
Jedna zo slúžok bola na statku už druhú generáciu a pravdepodobne tu vychovávala už Monikinho otca. Zažila ešte posledné prenasledovanie kresťanov a bola jej zverená výchova a výučba Moniky a jej sestier. Slúžka bola v rodine takmer uctievaná práve pre svoju zbožnosť a mala aj zodpovedajúcu autoritu a rešpekt. Bola prísna, ale spravodlivá a deti viedla k odriekaniu, vytrvalosti a ku disciplíne. Len málo vecí deťom povoľovala, napriek tomu na ňu neskôr Monika spomínala ako na dobrú vychovávateľku a vzornú kresťanku.

Známy je napríklad jej zákaz pitia vrátane vody mimo určený čas spoločného jedla. Nepochopiteľnú vec - sme v Afrike, vysvetľovala vychovávateľka smädným deťom tak, že aj v pití vody musí byť disciplína. Keď budú mať raz svoju domácnosť a budú možnosť piť víno, mohli by ho užívať nestriedmo.
U Moniky sa ale takéto obmedzovanie úplne minulo účinkom. Nezačala tajne upíjať vodu, ale rovno víno. Rodičia totiž posielali Moniku ako rozumné dieťa do pivnice práve pre víno a tam v bezpečí od rodičov a hlavne vychovávateľky víno odpíjala. Najprv zľahka, neskôr pila v rýchlosti celé poháre naraz. 
Raz ju tam objavila iná slúžka a obe sa pohádali. Nakoniec slúžka vyčítala rozpálenej Monike, že je opilec a to bola pre ňu ťažká rana a potupa. Príhoda ju nadlho vyliečila a nikdy na ňu nezabudla.

Patricius, jej neskorší manžel a otec Augustína bol tiež statkár, ale konzervatívny pohan a bol o viac ako o dvadsať rokov starší ako Monika. Ako asi došlo k tak nerovnému vzťahu, ako vznikol ich spoločný život?
Manželstvo bolo zvlášť vo vtedajších časoch hlavne tradičné a praktickou povinnosťou. Dievčatá vstupovali do manželstva väčšinou veľmi mladé, ale muži sa ženili väčšinou až v zrelom veku a vtedy bolo bežnou praxou, že sobáš dohovorili obe matky bez účasti svojich potomkov a budúci manželia sa často uvideli prvýkrát až na svojej svadbe. Všetky praktické veci vrátane vena boli dohodnuté vopred a manželia boli väčšinou postavení pred hotovú vec.

Pravdepodobne rovnako vzniklo aj manželstvo Moniky a Patricia. Jeho matka bola už stará a na vedenie domácnosti už nestačila. Potrebovala na statok mladú silu a tiež očakávala od svojho, viac ako štyridsaťročného syna, vnúčatá.
Monike nebolo ani osemnásť rokov, keď sa vydávala. Ani spojenie pohana s prísne vychovanou kresťankou nebolo vtedy ničím mimoriadnym, manželstvo muselo za každých okolností fungovať. Monika vedela, že manželstvo pre ňu nebude ľahké a je možné, že z počutia vedela o Patríciovi, že je prudký, výbušný a tiež zmyselný. Väčšinu týchto vlastností neskôr získalo ich druhé dieťa - Augustín.
Po svadbe prišlo rozčarovanie pre oboch. Patricius bol nad očakávania hlučný a často až divoko spupný na služobníctvo v dome aj na okolie a pred svojimi výbuchmi nešetril ani Moniku. Mal rád veselú spoločnosť, ktorú rád pozýval domov.
Ako statkár a člen mestskej rady sa rád predviedol a svojich predchádzajúcich mileniek sa nevzdal ani po svadbe. Skôr počítal s tým, že svadbou získal nielen veno, ale aj čerstvú silu do hospodárstva, matku svojich budúcich detí a tiež ďalšiu milenku.
Monika ale nemienila patriť medzi jeho iné ženy a tento problém sa nakoniec postupne vyriešil. Augustín doslova píše: "znášala manželskú neveru tak, že nikdy preto nemala s manželom sporu". Monika sa teda nejako vyrovnala s Patriciovými záletmi a on zasa nebránil jej snahe vychovávať deti kresťanským spôsobom.
Augustín nám síce hovorí, že vtedy bol otec jediným pohanom v dome, ale kresťanstvo bolo vtedy u Augustína rovnako ako u brata Navígia takmer nulové. Napriek tomu sa nakoniec podarilo Monike takmer po dvadsaťročnom manželstve a rovnako dlhej dobe modlitieb, prehovárania aj plaču presvedčiť Patrícia rok pred jeho smrťou ku krstu. Len na tomto príklade vidíme neutíchajúcu vytrvalosť Moniky, zvlášť keď išlo o pravého Boha.

Neľahkú situáciu v rodine jej neuľahčovalo ani to, že s nimi bývala Patríciova matka, ktorá si spočiatku mladú pani príliš neobľúbila. Ani slúžky si Monika nezískala svojou disciplínou a novým, kresťanským spôsobom života, ktorý sa v novom domove snažila zaviesť.
Celej pohanskej domácnosti vadili Monikine posty, modlitby aj spôsob, akým sa snažila hlučný dom upokojiť. Tiež to bolo príčinou častých výbuchov Patrícia, ale aj ohováranie Moniky od služobných u svokry. Tie sa na ňu dokonca pokúsili zaniesť isté podozrenie, keď veľmi často odchádzala z domu na bohoslužby. Všetko sa nakoniec vysvetlilo a slúžky, ktoré Moniku potláčali potrestal sám Patricius.
Aj keď vtedy bolo bežné a úplne beztrestné fyzické násilie na svojich manželkách, prudký až cholerický manžel Moniku nikdy neudrel. Pri takomto hroziacom nebezpečenstve sa proste stiahla a až sa manžel upokojil, náležite mu vysvetlila svoj názor. Snažila sa ho neprovokovať, ale tiež sa ho nijako mimoriadne nebála a keď to inak nešlo, manžela obmäkčila a upokojila svojím plačom.
Cez všetky problémy v manželstve sa ale dá povedať, že ju mal Patricius rád a ani Monika sa nikdy o ňom nezmienila s nenávisťou. Naopak, Augustín dokonca píše, že jej priateľky nepozorovali, že by aspoň jeden deň "žili v domácom sváre" a sama Monika im vraj radila, ako majú svojich manželov krotiť.
Hoci v mnohých publikáciách je manželstvo Moniky zmieňované väčšinou veľmi negatívne, vo Vyznaniach sa nakoniec dočítame, že "manželia žili v úplnej zhode". Škoda, že sama Monika po sebe nemohla zanechať ani riadok. Opísanie svojho života z jej pohľadu by bolo určite nadmieru zaujímavé.

Vo štvrtom storočí bol u kresťanov v severnej Afrike zvyk a takmer tradícia odkladať krst detí na neskôr v presvedčení, že hriech spáchaný po krste je ťažší, ako hriech spáchaný pred ním. Čakalo sa teda, až sa potomok po vystrájaní napokon upokojí. 
Tak to bolo aj u Augustína, na ktorého sa matka plne upla zvlášť po manželovej smrti. I keď Patrícius u Augustína už dávno rezignoval na presadenie si svojej vôle a autority a Monike by určite jeho krstu nebránil, Monika na syna nijako nenaliehala ani vtedy, keď s deťmi zostala sama.
Augustínovi bolo v tej dobe cez sedemnásť rokov a študoval v Kartágu. Monika zvlášť teraz vycítila šancu realizovať svoje plány a priviesť syna na správnu cestu, ale Kartágo bolo ďaleko a doma sa musela sama starať o hospodárstvo. Upokojiť temperamentného a zmyselného Augustína sa jej teda stále nedarilo, o to viac sa preto za neho modlila. Najviac ju trápil synov nezáujem, ba až odpor ku kresťanstvu aj to, že sa jej dohovorom a prehováraniu len vysmieval.

V Augustínových Vyznaniach sa o jeho súrodencoch dozvieme len okrajovo. Isté je, že brat aj sestra neskôr žili rehoľným životom, nevieme ale nič o tom, kedy boli pokrstení, ani aká bola ich mladosť. Tiež nikde nenájdeme zmienku o prípadných problémoch s ich výchovou.
Dá sa teda usudzovať, že hlavná starosť a najväčší problém matke pôsobil Augustin a na neho a na jeho obrátenie zvlášť po manželovej smrti preniesla matka takmer všetok svoj záujem a energiu. 
Preto niesla tak veľmi trpko jeho spôsob života a v mysli si celé noci predstavovala syna, ako sa bez jej dohľadu rúti do skazy. Ešte viac teda za neho zintenzívnila modlitby a posty.
Hoci dôverovala v Božiu pomoc a vypočutie svojich prosieb, jej starostlivosť a často beznádej prerastala v zúfalstve. Plač sprevádzal snáď každú jej modlitbu aj spomienku na neho.
Monika si často v duchu vyčítala, kde všade urobila vo výchove chybu a hoci Augustínovi spočiatku príliš nebránila jeho milostným dobrodružstvám, teraz z nich mala veľký strach. Zúfalo sa bála o jeho budúcnosť, ktorú jej výnimočne nadaný syn mal pred sebou.

Tu je potrebné zmieniť sa o istej nespravodlivej výhrade, ktorú Augustín v tejto súvislosti píše vo Vyznaniach. Tam o svojej ustarostenej matke píše doslova: "Lebo sama matka môjho tela ..., nestarala sa s takou starostlivosťou, s akou ma k čistote nabádala, aby ma vtlačila do medzí manželskej lásky". Vtedy ale o manželstvo Augustín rozhodne nestál a sama matka určite videla u svojho šestnásťročného búrliváka taký zväzok za nemožný.
Augustín sa po počiatočnom očarení z veľkomesta a urputnom hľadaní lásky nakoniec čiastočne upokojil a nakoniec si tam našiel družku. K údivu tých, ktorí Augustína poznali, s ňou žil celých štrnásť rokov a po celú tú dobu jej zostal verný. Po roku sa im narodil syn, ktorému dal mladý otec možno kvôli svojej matke meno Adeodatus, Bohom daný.

Praktická a nadmieru starostlivá Monika ale mala so synom svoje zámery. Chcela, aby sa jej miláčik venoval kariére a skvelej budúcnosti úspešného rečníka, videla syna pokrsteného a žijúceho v dôstojnom kresťanskom zväzku so ženou na vyššej úrovni.
Augustínovu milenku brala ako dočasné menšie zlo. Napriek tomu u neho nenašli ani najmenšiu známku záujmu o kresťanstvo, naopak Augustín sa v reakcii na matkinu náboženskú istotu a jej okázalú pevnosť viery stáva manichejcom. (Tí popierali Kristovo božstvo aj Božiu všemohúcnosť a manicheizmus tak bola najvážnejšia a najdôležitejšia sekta, stojaca proti kresťanstvu.)
Synovo manichejstvo bolo pre Moniku ďalšie, veľmi ťažké sklamanie. Augustín zasadil svojej nešťastnej matke ranu na najcitlivejšom mieste jej duše a spôsobil tak ďalšie prehĺbenie jej zúfalstva. Napriek tomu Bohu nič nevyčítala a ak to vôbec šlo, ešte viac zintenzívnila svoje modlitby.


Aj keď sa vo Vyznaniach píše najrôznejšími výrazmi predovšetkým o jej modlitbách a slzách na každom kroku, nájdeme tam samozrejme aj zmienky o pôstoch Moniky, o hojnej almužne, ktorú rozdávala, ale napr. aj o ochotné službe svätým. Vtedy sa tak nazývali nielen kňazi, ale aj jednoduchí veriaci, zbožní laici a zasvätené osoby.
Dočítame sa aj o denných obetiach Božieho oltára, ktoré Monika prinášala. To bol dar, ktorý prvokresťania pri obetovaní kládli na oltár.
Napriek tomu nakoniec Augustín na inom mieste zdôrazňuje: "Moja matka, Tvoja služobnica, prvá v starostlivosti a bdení, žila len z modlitby".
Nešťastná Monika sa teda po celých deväť rokov synovho manichejstva takmer neprestávala modliť za jeho odvrátenie od bludov a Augustin neskôr spomína: "plakala za mňa pred Tebou viac, než matky plačú nad svojimi zosnulými deťmi".

V necelých dvadsiatich rokoch sa Augustín s družkou vrátil domov do Thagaste, aby tam založil vlastnú školu. Návrat horlivého manichejca bol pre Moniku ďalším veľkým sklamaním.
Syn využíval každú vhodnú chvíľu, aby sa matke a jej kresťanstvu vysmieval a ironizoval, posmieval sa kresťanstvu aj u svojich žiakov a po meste dával verejne najavo svoju nadradenosť a pohŕdanie hlúpymi kresťanmi. 
Prezentáciou manichejského intelektuála sa neskrývane vysmieval nábožnosti svojej negramotnej matky a rozorvané srdce Moniky tým dostáva ďalšiu ranu.
Zaprisahá ho, prosí, vyhráža, s pravým africkým temperamentom ho snáď aj preklína, ale Augustin sa len smeje.
Keď mu matka raz hovorí jeden svoj mimoriadny sen, bez váhania jej ho vyloží tak, že sa určite stane tiež manichejkou. Vtedy svoj boj matka prehráva, ale cez všetko zúfalstvo Bohu nič nevyčíta a zintenzívňuje svoje modlitby až do samej krajnosti. Už dávno nemusela hrať svoju rolu pokojnej a zhovievavej manželky, teraz sa na verejnosti svoje kruté zúfalstvo už ani nesnažila skrývať.

Nešťastná matka teraz videla v synovi nepriateľa nielen svojho, ale hlavne svojho náboženstva a samotného Boha. Bol pre ňu zradcom a duchovným vandalom. Jej utrpenie nemalo konca a tak sa nakoniec rozhodla k činu, ktorého vzápätí veľmi ľutovala a dlho oplakávala - Augustína vyhnala z domu. To bol aj na vtedajšiu dobu krajne neobvyklý čin a bolo k nemu potrebné zvlášť u Moniky obrovskej vnútornej sily a odhodlania. Vyhnaním syna sa ale jej utrpenie ešte zväčšilo, zatiaľ čo jemu vyhnanie nevadilo.

Raz sa vydala za biskupom, aby sa u neho posťažovala. Ten mal ale pre Augustína určité pochopenie, pretože sám tiež bol v mladosti manichejcom. Tým ale Moniku neupokojil, skôr naopak a tak naliehala na biskupa, aby so synom prehovoril a presvedčil ho o jeho zlej ceste.
Biskup samozrejme nechcel, ale Monika neprestávala plakať, prosiť a presviedčať tak dlho, až jej namrzený biskup povedal pamätnú vetu: "Choď už, lebo ako že žiješ, nemôže sa stať, aby syn toľkých slzí zahynul". Za pár rokov povie matka Augustínovi, že vtedy tieto slová prijala akoby zoslané z nebies.

Augustínovi bolo takmer tridsať rokov, keď sa pevne rozhodol opustiť Afriku a vydať sa za lepším životom do Talianska. Nadšenie z manicheizmu z neho už takmer vyprchalo, ale Monike pripravil ďalšiu krutú ranu. Chcel sa vyslobodiť od jej neustáleho dohovárania, dozoru, pripomienok aj výčitiek a utiecť od jej kresťanstva. Rozhodol sa odplávať, ale bez matky.
Nešťastná Monika sa ale o jeho úmysle dozvedela a narýchlo si zbalila pár vecí na cestu a ponáhľala za ním do prístavu, aby odplávanie Augustínovi zabránila, alebo aby išla s ním. To už bol ale zúfalý aj on a v prístave sa odohrala hlučná srdcervúca scéna.
Nakoniec Augustin prehovoril vyčerpanú matku, aby si išla oddýchnuť do blízkej kaplnky s tým, že zostane. Akonáhle tam ale zaspala, rýchlo odplával.
Keď sa Monika prebudila a zistila, že syn je preč "šalela zármutkom a zdvojnásobila svoje modlitby s výčitkami a stonaním", ako spomína sám Augustin.
Ani on ale neodplával ľahko, vedel, čo matke spôsobí a výčitky ho tak trápili, že ihneď po príchode do Ríma ochorel.
O Monike neskôr napísal: "Ako každá matka bola rada, keď som bol s ňou, ale oveľa viac, než väčšina matiek". Inokedy sa domnieva, že "v jej majetníckom vzťahu bolo čosi neduchovného".
Zúfalstvom otupená myseľ Moniky nechápala, že Boh používa práve ich oddelenie k tomu, aby Augustína už čoskoro priviedol k pravde.

Rím mu ale priniesol jedno veľké sklamanie a vtedy sa matka pevne rozhodla prísť za ním. Rozpredala všetko čo malo nejakú cenu, aby mohla zaplatiť cestu, ktorá bola veľmi obtiažna a nebezpečná.
Keď sa loď dostala v Stredozemnom mori do problémov, sama v nebezpečenstve utešovala námorníkov a sľubovala im šťastné pristátie, pretože jej to vraj vo sne sľúbil sám Boh. 
Unavená a vysilená sa nakoniec dostala do Ríma, ale tam sa ťažko sklamaná dozvedela, že Augustín odišiel do Milána, kde dostal miesto profesora rétoriky. Nečakala ani až sa zotaví a s posledným zvyškom peňazí sa vydala na dlhú cestu na sever.
Keď konečne dorazila do Milána, našla tam syna síce už nie ako manichejca, ale v silnom duševnom rozpoložení a nepokoji. Augustín síce začal s matkou navštevovať bohoslužby veľkého biskupa Ambróza, ale zatiaľ nie kvôli Bohu, zaujímal ho hlavne jeho preslávený prejav pri kázňach.
Zato Monika veľmi skoro vycítila, že tento výnimočný milánsky biskup môže byť a azda bude tým, kto hoci aj nepriamo synovi pomôže nájsť pravdu. 
K Ambrózovi mala obrovský rešpekt a sám Augustín píše, že mu doslova visela na ústach. Napríklad vo štvrtom storočí bol v Afrike, ale aj inde ešte ako pozostatok pohanstva zvyk nosiť každoročne jedlo a víno na hroby mučeníkov a túto tradíciu od mladosti zachovávala aj Monika. Ale akonáhle biskup Ambróz vydal nariadenie, zakazujúce tieto náhrobné hostiny, Monika sa síce nerada, ale napriek tomu s veľkým rešpektom jeho vôli podriadila a nadobro svoju účasť na týchto oslavách ukončila.

Matka starostlivo pozorovala vážnosť duševného stavu Augustína a rozhodla sa sama znovu nekompromisne vstúpiť do jeho života. Teraz k záchrane vycítila ten pravý okamih, pretože sa jeho stavy a nálady menili aj niekoľkokrát denne.
Keď raz sám začal hovoriť o manželstve a kariére, rozhodla sa konať a definitívne vyhnala Augustínovu družku späť do Afriky. Pasívny syn sa ani nezmohol na protest. Družka mu v Miláne zanechala ich syna a nadobro zmizla z jeho života.
Monika mohla sláviť svoje pochybné víťazstvo, ale ihneď konala ďalej. Rozpoltenému a nekľudnému Augustínovi začala v cudzej krajine hľadať nevestu, až sa jej to podarilo. Ten bez nadšenia súhlasil so sobášom hneď, ako to bude možné, teda za dva roky, až bude snúbenica dospelá. Augustín si ale akoby neuvedomoval závažnosť svojho sľubu. Stále hľadal pravdu, striedal nálady aj názory, eufóriu striedal zo zatrpknutosťou a uzatváraním sa do seba. Monika to všetko s úzkosťou pozorovala a ešte viac sa za neho modlila. Ten ale matku znova ťažko ranil a priviedol si domov novú milenku, ale aj to nakoniec vzala zúfalá Monika ako výzvu a skúšku svojej viery. Teraz  sa ešte horlivejšie ponáhľala do chrámu a dlhé hodiny sa tam za syna modlila. Snažila sa ho brať sebou na sväté omše a aspoň to sa jej darilo.

Konečne sa začali zreteľne prejavovať dôsledky viac ako tridsiatich rokov modlitieb matky za svojho syna. Ten postupne nachádza pravdu - pravého Boha a pravú vieru.
Konečne v dôsledku známej udalosti z 15. augusta 386 vďaka detskému popevku a listom sv. apoštola Pavla, Augustín s konečnou platnosťou konvertoval a svoj ďalší osud plne vložil do Božích rúk. Monika je síce unavená a vyčerpaná, napriek tomu je nevýslovne šťastná. Nenachádza slová, ktorými by Bohu za syna poďakovala, tak ďakuje srdcom.
Teraz euforicky nadšený konvertita rýchlo vybavuje svoje svetské záväzky a od všetkých sa oslobodzuje. Odchádza na priateľov blízky statok s matkou, synom a pár priateľmi. Tam všetci prežijú niekoľko mesiacov v pokoji, uzobranosti a filozofických debatách.
Hoci Monika pravdepodobne vôbec nevedela čítať ani písať, čo u žien bolo vtedy obvyklé a prirodzené, pri týchto teologických úvahách sa nutne musela diviť, ako ťažko a dlho skupinka vedená jej synom dochádza k záverom, ktoré sú jej už tak dávno celkom jasné.
Na vidieku si Augustín spolu s Monikou plne vychutnávajú jeho zmierenie s Bohom a víťazstvo nad doterajším životom. Tam tiež plne spoznal silu a dôsledky úprimnej modlitby.
Po návrate späť do Milána je Augustin so svojím synom Adeodatom spolu s ďalším priateľom na Veľkú noc roku 387 biskupom Ambrózom pokrstený. Po tridsiatich troch rokoch intenzívnych modlitieb môže Monika sláviť veľké víťazstvo svojej nekonečnej viery a nevídanej vytrvalosti.

Nadšený nový kresťan chystal návrat do rodnej Afriky, kde chce založiť laickú komunitu kresťanov. Celá skupina sa vrátila späť do Ríma a v blízkom prístave Ostii čakali na vhodnú dobu na vyplávanie. Tam sa unavená, ale nesmierne šťastná Monika zverila Augustínovi, že už nemá prečo byť ďalej na svete, pretože sa jej splnili nádeje a cieľ jej života. S rovnakou rozhodnosťou, s akou bojovala o svojho syna, sa teraz chystala odísť k svojmu Pánovi.
Jeden večer prežili sami dvaja dlhý a tichý rozhovor plný porozumenia a vzájomnej lásky o svete, o Bohu, ale aj napríklad o tom, čo by sa stalo, keby svet úplne stíchol. Vtedy by bolo možné počuť Boží hlas, ako píše Augustin. Ich rozhovor bol akýmsi duchovným vrcholom vzájomného zmierenia v Božej láske.

Vo Vyznaniach sú veľmi emotívne zaznamenané útržky ich posledných rozhovorov aj okolnosti, za ktorých k nim došlo. Napríklad spolu došli k poznaniu, že akákoľvek pozemská rozkoš v akejkoľvek kráse oproti večnosti nezasluhuje ani zmienku. Vo svojich rozjímaniach sa tak často dostali až k tesnej Božej blízkosti a sám Augustín píše, že vtedy pre nich svet stratil akúkoľvek cenu. A ešte dlho predtým, než si matka ľahla, hovorila pred svojimi priateľmi o pohŕdaní týmto svetom a o šťastí smrti.

O pár dní neskôr Monika vážne ochorela a domov sa už nechcela vrátiť. Synovi pokojne povedala, že Boh si ju nájde kdekoľvek a chce zomrieť tam, kde práve je.
Pre neho to bolo veľké prekvapenie, pretože vedel, ako sa doma starala o hrob svojho Patrícia a nikdy by nechcela byť pochovaná inde. Vtedy si Augustín plne a s radosťou uvedomil podivuhodnú zmenu myslenia svojej matky na samom konci jej života.
Pozemskému svetu už nevenovala ani myšlienku. Žiadny závet nepripravila, len svojich blízkych prosila, aby si na ňu spomenuli pri oltári Pána, nech sú kdekoľvek.
Monika splnila svoje veľké poslanie matky, ktorá sa nikdy neprestala za svojho syna modliť vo svojej pevnej viere a tiež nikdy nezapochybovala o konečnom víťazstve.


Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre