%20(1).jpg)
Pochádzal z Riese v Taliansku. Jeho meno bolo Giuseppe Sarto. Ako kňaz pôsobil vo farnostiach, v diecéznej kúrii aj v seminári. Ako 49-ročný sa stal biskupom v Mantove a po 9 rokoch patriarchom Benátok. Ako jeden z kardinálov bol r. 1903 zvolený pápežom.
Na Petrovom stolci ostal verný svojim zásadám vrátane života v chudobe. S heslom "Všetko obnoviť v Kristovi," usiloval o reformy. Kléru zakázal nežiadúce angažovanie v politike a žiadal po ňom väčšie nasadenie pre zverené duše. Svoj život nakoniec obetoval za milióny ľudí zomierajúcich v 1. svetovej vojne.
Pochádzal z chudobnej dedinskej rodiny s veľmi malým hospodárstvom na severovýchode Talianska. Narodil sa ako druhý z desiatich detí, 2. 6. 1835 v Riese v provincii Treviso. Pokrstený bol ako Giuseppe - Melchiorre (teda Josef-Melichar), ale užívalo sa prvé meno a priezvisko Sarto. Otec Giambattista Sarto bol obecným sluhom - poštárom a matka Margita sa snažila privyrábať šitím.
Ako desaťročný bol 1. 9. 1845 birmovaný a až takmer o dva roky neskôr, 6. 4. 1847, mohol pristúpiť k vytúženému prvému svätému prijímaniu. Ako malé dieťa vyhlásil: "Keby som bol pápežom, tak to zmením."
Do všeobecnej školy začal chodiť vo svojom rodisku a neskôr do školy v Trevise. Jeho túžbou bolo kňazstvo, preto pokračoval v internáte Castelfranco, kam denne dochádzal 8 km pešo a ak to dovolilo počasie, chodil bosý. Rodičia mu chceli cestu k povolaniu umožniť aj za cenu veľkých obetí. Mal šťastie, že sa o ňom dopočul benátsky patriarcha J. Monica, pochádzajúci z tej istej dediny a ponúkol mu pokračovanie v štúdiu v Padovskom seminári. Jozef to s radosťou prijal. Asi o dva roky neskôr mu zomrel otec a na jeho rodinu doľahla núdza.
Po dokončení teológie v Padove bol 18. 8. 1858 v Castelfranco Veneto vysvätený na kňaza. Nastúpil ako kaplán v Tombolo. Skoro ráno chodil otvárať kostol a dlho zotrvával v modlitbe pred svätostánkom. Pri svätej omši bolo na ňom poznať hlboké sústredenie, vraj akoby zabudol na celý svet, ale on celú jeho biedu prinášal pred Boha. Eucharistickú modlitbu prednášal naplnený Kristovou láskou. Z nej tiež každé ráno načerpal silu pre celodenné horlivé a obetavé kňazské pôsobenie.
K jeho potešeniu patrila príprava detí na prvé sväté prijímanie a s nadšením viedol veriacich k hlbokej úcte k Najsvätejšej sviatosti. Od roku 1867 pôsobil ako farár v Salzano. Pri prvom kázaní tam predniesol slová: "Môj Bože, aká veľká je moja zodpovednosť, keď ti budem musieť skladať účty za všetky tieto duše zverené mojej starostlivosti!" V láske prejavoval svoju otvorenosť k všetkým ľuďom. Bol veľmi starostlivý na všetko, čo sa týkalo liturgie. Dbal o chrámový spev aj o posilňovanie bratskej pospolitosti skrze sviatosti. Hovorí o tom vizitačná správa biskupa Zinelli: "Vo farnosti panuje znamenitý náboženský duch; obyvateľstvo je svorne združené okolo svojho farára; účasť na sviatostiach je veľmi potešujúca, počet svätých prijímaní je vysoký; deti sú veľmi dobre vyučované v náboženstve; všetko, čo súvisí s bohoslužbou, je v najlepšom poriadku."
Na jar r. 1875 bol Jozef Sarto menovaný kanonikom trevírskej katedrály a biskupským kancelárom. Okrem toho bol 9 rokov aj spirituálom v seminári a učil bohoslovcov zbožnosti a zhovievavosti predovšetkým svojím príkladom.
V novembri 1884 bol v Ríme vysvätený za biskupa pre mantovskú diecézu, hoci sa predtým veľmi snažil tejto hodnosti vyhnúť.
Všetky úlohy bral s veľkou zodpovednosťou. V talianskom štáte ešte vrel antiklerikalizmus a ozývali sa sociálne nepokoje. Biskup Jozef Sarto videl aj spustnuté kostoly, opustené oltáre, mlčiace kazateľnice, prázdne spovednice svojej diecézy, v ktorej chýbalo mnoho kňazov. S Božou milosťou a veľkou horlivosťou sa pustil do úloh svojho poslania. S úprimnou zdvorilosťou a láskyplnou trpezlivosťou sa správal k občianskym predstaviteľom a tak mnohých získal pre vzájomné porozumenie a spoluprácu. Pozdvihol úroveň seminára, v ktorom sám vyučoval morálku a cirkevný spev. Po tri roky konal vizitácie všetkých farností a potom zvolal diecéznu synodu, aká tam bola naposledy pred 250 rokmi.
Pápež Lev XIII. biskupa Jozefa Sarto v júni 1893 menoval benátskym patriarchom a kardinálom. Toto pápežské rozhodnutie sa nepáčilo talianskej vláde a po 17 mesiacov ho odmietala uznať. Až 24. 11. mohol byť nový patriarcha slávnostne uvedený do Benátok. Na tomto mieste pokračoval Jozef Sarto metódami osvedčenými v minulosti a rovnako ako na biskupskom stolci v Mantove aj tu dbal o čisté a neporušené odovzdávanie Kristovho učenia, a s láskyplnou dobrotivosťou prijímal všetkých chudobných a rozdal, čo mohol. Sám bol označovaný za najchudobnejšieho z chudobných, jeho srdce žiarilo bohatstvom lásky.
Veľmi ho zarmútila svätokrádež, ku ktorej došlo u karmelitánov 6. 4. 1895, keď zo svätostánku bolo ukradnuté cibórium a eucharistické Telo Kristovo bolo rozhodené po ulici. Reagoval výzvou ku všetkým veriacim, aby s ním konali trojdňovú kajúcu pobožnosť na zmier za svätokrádežný čin.
Na 9. 8. 1897, po konzultácii s biskupskou konferenciou a súhlasom pápeža, zvolal do Benátok Eucharistický kongres, na ktorom sa zúčastnili 3 kardináli, 29 biskupov, najvýznamnejší zástupcovia kléru a katolíckych laikov celého Talianska.
Po smrti 93-ročného pápeža Leva XIII., kardinál Jozef Sarto odchádza do Ríma k pápežskej voľbe aj so spiatočným cestovným lístkom, aby ušetril, pretože na cestu vlakom si vraj musel požičať. Neveril v možnosť, že by bol zvolený on. Avšak stalo sa tak pri piatom hlasovaní 4. 8. 1903.
Josef Sarto, ktorý pred posledným kolom prosil ostatných, aby ho nevolili, bol zvolený 55 hlasmi zo 61. Rozhodnutiu sa podriadil so slovami "prijímam ako kríž" a zvolil si meno Pius X.
Medzi prvými úradnými aktami bol zákaz oznámiť pri konkláve protesty ktorejkoľvek vlády a zamedzenie akémukoľvek ovplyvňovaniu voľby pápeža zvonka.
Dal si heslo, ktorým bol rozhodnutý sa riadiť: "Všetko obnoviť v Kristovi." To považoval za najdôležitejšie.
Nebol politikom, ani sa nespoliehal na diplomaciu, ale bol oddaný službe Kristovi s vedomím svojej úlohy duchovného pastiera. Mal preto na srdci stav duchovenstva, ktoré učil, že seba musí pretvárať v Krista, ak má k tomu usilovať u druhých.
Svojim kňazom nariadil každé tri roky účasť na exercíciách, posilnil význam seminárov s upevnením ich vnútorného poriadku.
V auguste 1907 vydal nové predpisy k uzatváraniu manželstiev. V roku 1909 založil tlačový orgán "Acta Apostolicae Sedis", o dva roky neskôr vydal reformu kňazského breviára.
Ohľadom prijímania Eucharistie vydal dva dekréty (20. 12. 1905 a 8. 8. 1910). Jednalo sa o možnosť častého svätého prijímania a skoršieho svätého prijímanie detí. Pamätajúc túžby svojho detského srdca, nepovažoval za správne čakať s prvým svätým prijímaním do 12 rokov, ale umožnil prijímanie Eucharistie, akonáhle deti rozoznávajú eucharistické spôsoby od obyčajného chleba a sú schopné vnímať skutočnú úctu k Najsvätejšej sviatosti oltárnej.
Už pri 2. eucharistickom kongrese, v druhom roku svojho pontifikátu, dal kňazom za povinnosť odporúčať veriacim častejšiu plnú účasť na Eucharistii.
Vyzýval k čítaniu Svätého písma, založil Biblický ústav a benediktínov poveril revíziou prekladu Vulgáty. Napísal nový katechizmus ako podklad pre novú formu vyučovania náboženstva.
Encyklika Pia X. proti modernizmu je proti racionalistickému smeru modernistov (z počiatku 20. stor. Vo Fr., Angl. A Tal.), ktorí považovali cirkevné dogmy za premenné symboly náboženskej pravdy. Raz sa vyslovil: „Blud, ktorý chcú v našich dňoch rozširovať, je omnoho smrteľnejší než za čias Luthera, lebo vedie nielen k zničeniu Cirkvi, ale k zničeniu kresťanstva vôbec.“ V encyklike Pascendi Dominici Gregis (1907), nazýva toto učenie „zmesou všetkých bludov“.
V encyklike je uvedených 65 téz odporujúcich cirkevnej náuke, ktoré označil za znášku bludov. Pius X. bol veľmi dôsledným strážcom právd viery a jeho túžba vyrieknutá v hesle bola ako horiaci oheň. Mimo iné tam patrili napr. tieto: /zdroj: spoločnosť svätého Bazila Veľkého/
Blud č. 9. - Kto verí, že Boh je skutočným pôvodcom Svätého Písma, prezrádza prílišnú prostotu alebo nevedomosť.
Blud č. 12. – Keď sa nejaký exegéta chce naozaj venovať biblickému štúdiu, musí predovšetkým odložiť akúkoľvek predpojatú náuku o nadprirodzenom pôvode Svätého Písma a nevysvetľovať ho inak než iné ľudské dokumenty
Blud č. 16. - Rozprávania Jána nie sú dejinami vo vlastnom zmysle, ale mystickou úvahou o evanjeliu. Reči, ktoré jeho evanjelium obsahuje, sú teologické úvahy o tajomstve spásy bez historickej pravdy.
Blud č. 27. – Ježišovo božstvo sa nedokazuje z evanjelií. Je to však článok viery, ktorý kresťanské vedomie odvodilo z pojmu Mesiáš.
Blud č .29. - Možno pripustiť, že historický Kristus bol omnoho bezvýznamnejší ako Kristus, ktorý je predmetom viery.
Blud č. 36. - Vzkriesenie Vykupiteľa nie je vlastná dejinná udalosť, ale udalosť patriaca do čisto nadprirodzeného poriadku, a nie je ani dokázaná, ani dokázateľná; kresťanské vedomie ju postupne odvodilo z iných skutočností.
Pius X. prežil v posledných rokoch svojho života predtuchu svetovej vojny i duchovného rozvratu. Na jar r. 1913 ťažko ochorel, ale napriek tomu v máji ďalšieho roku ešte ako 78-ročný predsedal konzistóriu a vymenoval 13 nových kardinálov, medzi ktorými bol aj jeho nástupca.
Na konci júna bol v Sarajeve zavraždený následník rakúsko-uhorského trónu, čo viedlo k vypuknutiu svetovej vojny. Pápež ešte 2. 8. prehovoril ku katolíkom celého sveta a vyzýval ich k modlitbám za odvrátenie vojny. Napísal: "Rád by som obetoval svoj život, aby som mohol vykúpiť mier v Európe." O týždeň neskôr začal vedome prežívať posledné dni, 16. 8. už nemohol vstať, po štyroch dňoch prijal sviatosti na cestu a k ránu ďalšieho dňa skonal.
Od väčšiny kritikov bol označený za bezúhonného a nezištného pápeža, ktorému ležalo na srdci dobro Cirkvi a duší. Jeho životná svätosť, v ktorej sa spájalo hrdinstvo kresťanského a kňazského života s evanjeliovou prostotou, dosiahla nakoniec patričného uznania.
Pius X. bol 3. 6. 1951 blahorečený a 29. 5. 1954 kanonizovaný pápežom Piom XII.
Slovenské noviny vydali v piatok, 21. augusta 1914 Mimoriadne vydanie s názvom Pápež Pius X. zomrel s týmto textom v pôvodnom znení:
Celý katolícky svet stihol neočakávaný veľký smútok. Jeho svätosť pápež Pius X., hlava cirkvi rímsko-katolíckej zomrel dnes, 20. augusta nad ranom o 2. hodine 10 min. v 79. roku veku svojho. Pápež Pius X. dňa 4. augusta roku 1903 zaujal stolicu svätého Petra po smrti pápeža Leva XIII. Cez jedenásť rokov svojho pápežského panovania viedol cirkev rímsko -katolícku po ceste svojich predkov na stolci sv. Petra.
Z jednoduchého rodu svojím Bohu milým životom, svojimi bohatými vedomosťami vysoko vynikal v rade sluhov Božích a postavený bol za patriarchu do Benátok. Po smrti pápeža Leva XIII. on sa stal námestníkom Kristovým a ako viditeľná hlava cirkvi rímsko-katolíckej so zápalom svätého vnuknutia, s apoštolskou horlivosťou pracoval na utužení a rozšírení viery Kristovej, na zmohutnení a
očistení mravného života, ktorý otvára brány nebeské.
Pápež Pius X. svoje duševné schopnosti, svoju vysokú hodnosť a veľkú moc používal ku roznieteniu nábožnosti v miliónoch katolíckeho sveta a tou vytrvanlivou, neúnavnou prácou, ktorú konal v prospech pozdvihnutia mravného života, získal si úprimnú vďaku katolíckych veriacich a úctu u všetkých národov.
Chýr o jeho smrti neočakávane stihnul svet. Pred štyrma dňami z prechladnutia dostal katar, ktorý zpočiatku nezdal sa byť nebezpečným. V stredu predpoludním jeho choroba sa zhoršila. Povolali k nemu jeho príbuzných, v Ríme meškajúcich kardinálov, udelili mu posledné pomazanie, načo námestník Kristov oddal dušu Stvoriteľovi.
Katolícky svet do skrúšených modlitieb pohrúžený u Všemohúceho hľadá útechu vo svojom hlbokom žiali a žehná pamiatku pápeža Piusa X., ktorého meno zveční história cirkvi rímsko-katolíckej.
Dokonáno je. Cirkev katolícka zalkať môže slovami sv. Písma: Padla koruna hlavy našej!
Zosnulý pápež Pius X., nástupca svätého Petra apoštola, námestník Krista, patriarcha Západu, primas Talianska, biskup rímsky a viditeľná hlava cirkvi rímsko-katolíckej, svojím rodinným menom Jozef del Sarto narodil sa 2. júna roku 1835. v obci Ries neďaleko Benátok čo syn veľmi chudobných roľníckých rodičov.
V 15. roku vstúpil za klerika do semeništa v blízkom meste Traviso, odkiaľ ho biskup cieľom dokončenia štúdií poslal do Paduy, kde obyčajne výteční učenci učievali. Jozef Sarto v obidvoch ústavoch vynikal svojou nadanosťou ako i skromnosťou.
Roku 1856 vysvätený bol za kňaza a od toho času dlhé roky účinkoval na rozličných miestach čo kaplán a farár. Už mal blízo 40 rokov, keď ho jeho biskup vymenoval za správcu svojej kancelárie a za duchovného otca kňazského semenišťa v Treviso.
Neskoršie stal sa kanonikom, potom biskupským vikárom a vtedy a obrátila naňho aj pozornosť Vatikánu.
Ako kňaz bol pravým otcom svojho ľudu, žil i mrel za duševný a hmotný blahobyt svojich veriacich. Z každej obce, kde len účinkoval, ľud vyprevádzal ho s plačom. Priazeň a lásku ľudu získal si zvlášte organizovaním spolkov, poneváč v benátskej provincii v 60-tich rokoch minulého stoletia on bol prvý, ktorý začal zakladať rozličné spolky.
Jozef del Sarto mal 49 rokov, keď roku 1884 bol vymenovaný za biskupa v Mantove. Vtedy panujúci pápež Lev XIII. čoskoro poznal schopnosti Jozefa Del Sartu a o deväť rokov na to, 2. júna roku 1893 vymenoval ho za patriarchu Benátok, čo v Taliansku patrí medzi najpoprednejšie cirkevné hodnosti. Talianska vláda však nechcela uznať toto vymenovanie a škriepila sa, že právo vymenovania benátskeho patriarchu jej patrí, ačkoľvek práva tohto vzdala sa ešte za panovania Piusa X. v prospech
pápeža a jeho nástupcov. Konflikt ale bol vybavený a Sarto stal sa patriarchom v Benátkach. Pápež Lev XllI. o 10 dní, 12. júna tohože roku vymenoval ho za kardinála. Jozef Sarto obidve hodnosti obdržal teda behom dvoch týždňov, čo je zriedkavý zjav. Tieto rýchle postupovania a vyznačenia dokazovali, že chudobný roľnícky syn bol obdarený mimoriadnymi vlohami.
Ako benátsky patriarcha žil výlučne svojmu úradu, do Ríma málo chodieval. Všetku svoju starosť venoval benátskej diecési, ktorú viackrát precestoval, svoje kňažstvo duševno i mravne všemožne pozdvihoval, so zvláštnou záľubou zaoberal sa s chudobnými. Najhorlivejšie však zaujímal sa o sociálne pohyby, čím si získal sympatiu a priazeň Leva XIII. a ostatných kardinálov.
Jozef del Sarto za pápeža zvolený bol 4. augusta roku 1903. Teraz po kratšej chorobe vypustil svoju dušu na žiaľ rímsko-katolíckej cirkvi a celého vzdelaného sveta.
V Budapešti "chýr o smrti pápeža rozniesol sa vo včasných ranných hodinách a vzbudil hlboký dojem a sústrasť.
O posledných hodinách a o smrti pápeža Piusa X. z Ríma oznamujú : V stredu predpoludním o stave sv. otca vydali lekársku správu, ktorá oznámila, že pápež od štyroch dní trpí na hrtanový katar. V stredu ráno jeho stav následkom silnejšej horúčky sa zhoršil. V stredu predpoludním okolo 11. hodiny v stave pápeža nastal povážlivý obrat k horšiemu, lebo mu srdce slabo bilo.
Lekári dali sv. otcovi chytro injekcie a podarilo sa im obľahčiť rozpúšťanie sa katara, tak že pápež popoludní okolo pol 2. hodine sa trochu lepšie cítil.
Popoludní o 5. hodine správu lekárov vyvesili na bronzovú bránu Vatikánu. Na námestí a v bazilike sv. Petra zišiel sa obrovský zástup ľudu. Všetci hľadeli ku bytu pápeža na druhom poschodí, na ktorého oknách záclony boli spustené. Pápežov stav sa stále zhoršoval, tak že mu udelili sviatosti zomierajúcich.
Všetkých v Ríme meškajúcich kardinálov upovedomili o povážlivom stave sv. otca a vo všetkých kostoloch večného mesta nariadili modlitby za vyzdravenie pápeža. V kostoloch bola vyložená sviatosf Oltárna a veriaci v zástupoch modlili sa za zdravie sv. otca.
„Osservatore Romano" oznámil, že v stredu večer o pol 7. hodine stav pápeža je jednako povážlivý. Večer o 8. hodine vydaná lekárska správa oznámila, že stav pápeža je ešte vždy veľmi povážlivý a že nastali komplikácie, pápež ale je pri povedomí.
Dnes, vo štvrtok ráno o pol 4. hodine doletel z Ríma telegram so smutnou zvesťou, že pápež Pius X. dokonal. Telegramu: bol odoslaný g Ríma po polnoci o 2. hodine 10 minútach.
Masima
