„Ďakovaním som išiel z cesty všetkým démonom!“

"...pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!" odkazuje svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom 5,18

Naučme sa častejšie používať slovo „ďakujem“, ktoré má veľkú hodnotu u Boha i u ľudí. Povedať ďakujem je jednoduché, ale zároveň aj ťažké. Na mnohé veci sme si už tak zvykli, že si neuvedomujeme, ako jeden druhého potrebujeme a vždy sme závislí od druhých: v prvom rade od Boha, ale aj od mnohých ľudí, často neznámych; ako napríklad závisíme od neznámeho roľníka, ktorý podojil kravu, aby sme si my v obchode mohli kúpiť mlieko. A práve preto, že si toto príliš málo uvedomujeme, chýba nám pocit vďačnosti za to najvšednejšie.

Keď nám niečo chýba alebo niečo nezodpovedá našim predstavám, stávame sa nespokojnými a začíname sa sťažovať. V podstate ide o nedostatok viery. Ak sme totiž presvedčení o tom, že Boh sa vo svojej láske o nás stará, že sa postará aj o to najnepatrnejšie, tak by sme sa nemali sťažovať, keď stojíme pred situáciou, ktorá odporuje našim plánom a očakávaniam.

Kto ďakuje, svedčí o svojej vďačnosti, prejavuje niekomu za niečo svoju vďaku. To je jedna z najzákladnejších právd ľudstva: celý náš život od narodenia až po smrť je darom, naša duša, naše telo, naše vlohy a schopnosti, to všetko je Boží dar, ktorý sme dostali bez toho, že by sme si to zaslúžili, že by sme pre to niečo urobili, ba dokonca aj bez toho, že by sme o to prosili.

Naši rodičia nám darovali lásku a starostlivosť – bez toho by sme sa nemohli rozvíjať. V mladosti, ale aj ako dospelý môže človek prepadnúť presvedčeniu, že má svoj život pevne vo svojich rukách a utvára si ho podľa svojich vlastných predstáv.

Pri duchovnom pohľade však zostáva vždy jasné, že my sme len tí obdarovaní. Vo všetkých sviatostiach – počnúc krstom až po Eucharistiu prijímame zadarmo a bez nášho pričinenia tie najväčšie dary, aké môže človek dostať: stávame sa osobným príbytkom trojjediného Boha. Odpovedať na to môžeme v prvom rade len tak, že sa úprimne poďakujeme.„Ty si môj Boh, vďaky ti vzdávam. Ty si môj Boh, velebím ťa.“ (Ž 118,28)

Hoci Céline Martinová, rodná sestra svätej Terézie z Lisieux, bola o štyri roky staršia, aj napriek tomu patrila v Karmeli k jej žiačkam. Vo svojich spisoch nám Céline zanechala cenné rady svojej sestry, budúcej učiteľky Cirkvi. Píše:

„Moja milá malá sestra mi povedala: To, čo priťahuje najviac milostí od Boha, je vďačnosť. Keď mu ďakujeme za dobrodenie, je tým dotknutý a ponáhľa sa preukázať nám desať ďalších. Keď mu potom znova ďakujeme s tou istou úprimnosťou, aké nespočetné je rozmnoženie jeho milostí! Ja sama som to zakúsila: skús to a uvidíš! Moja vďačnosť za všetko, čo mi dáva, je bez hraníc a dokazujem mu ju tisícimi spôsobmi.“

Svätá Terézia nás učí, ako sa vďačnosť a skromnosť navzájom podmieňujú. O čo je duša pokornejšia a skromnejšia, o to viac bude vďačnejšia, ale bude aj o to silnejšia vo viere, že i utrpenie je darom od Boha.

Často nemáme vôbec náladu na to, aby sme ďakovali, skôr sa nám chce nariekať a sťažovať sa. V bolestných situáciách, ktoré nás robia slepými pre všetko pekné a dobré, čo máme, si musíme pomôcť vôľou a rozumom. Potom sa vďačnosť stane postojom srdca, postojom, ktorý nezávisí od našej momentálnej nálady, a daruje nám dokonca aj v ťažkých situáciách spokojnosť a radosť.

Marija Pavlovič-Lunetti z Medžugoria si raz v jednej skupinke živých, hlučných Talianov všimla malého staručkého kňaza, ktorého tvár vyžarovala nezvyčajne hlbokú radosť. Po prednáške išla za ním a oslovila ho: „Odpusťte mi, prosím, keď sa vás tak priamo opýtam, ale prečo ste tak viditeľne

naplnený radosťou? Máte na to nejaký zvláštny dôvod?“ 

„Ó, nie, je to skôr moje malé tajomstvo. Ale vám ho, slečna, prezradím,“ povedal s úsmevom. „Mám deväťdesiatpäť rokov. Keď som mal päť rokov, všimol som si, že ľudia sa už pri najmenšej nepríjemnosti len sťažujú. A to ma šokovalo. Cítil som tiež, že aj Ježiš je preto smutný. A tak som s ním uzavrel zmluvu a sľúbil som mu, že sa nasledujúcich sto rokov vo svojom živote nebudem nikdy na nič sťažovať. Práve naopak, že ho budem za všetko chváliť, v dobrých aj zlých dňoch, že si budem vždy ctiť dar života. A musím povedať, slečna, že som svoje slovo dodržal. Počas všetkých tých rokov, keď som si vážil život, zlo mi nemohlo ublížiť. Takto som išiel z cesty všetkým démonom!“

„Ale keď máte teraz deväťdesiatpäť rokov, už o chvíľu váš sľub vyprší!“ 

„Na to som aj ja už myslel ... a povedal som Ježišovi, že som pripravený tento sľub obnoviť na ďalších sto rokov môjho života.“ Tento takmer 100-ročný kňaz svojím životom dokázal, že veselého človeka z neho urobila vďačnosť. 

Vďačná radosť sa chce podeliť a plodí dobré skutky. Keď som tak veľa dostal, tak sa o to chcem podeliť s inými. Preto sú vďační ľudia obľúbení. Iným prinášajú spokojnosť, istý radostný pokoj aj napriek tomu, že sami musia často niečo strpieť. Sú obľúbenými spoločníkmi, a to zväčšuje šťastie na oboch stranách.
Ten, kto nevie byť vďačný, na všetko sa hneď sťažuje a všetko kritizuje; to ale túto nespokojnosť ešte viac vystupňuje a zlo ešte viac zväčšuje. Keď je ale ľudské srdce naplnené vďakou, niet tam viac miesta pre žiarlivosť, závisť, pomstu, neprajnosť, hnev, chamtivosť, úzkosť, tieseň alebo dokonca zúfalstvo. Preto je vďačnosť ten najlepší liek práve vtedy, keď sami na sebe skusujeme tieto ubíjajúce nečnosti, ktoré nás tak často trápia. Skutočne sa dá povedať, že vďačnosť je kľúčom ku šťastiu.

Preto posmeľuje sv. Pavol Solúnčanov: „... pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ 1 Sol 5,18

Ale čo robiť, keď nás postihne nešťastie, keď sme možno pri prírodnej katastrofe stratili všetok svoj majetok alebo zrazu ťažko ochorieme? Je možné ďakovať ešte aj v takejto situácii?

Skúsenosť brazílskeho misionára Daltona Alvesa de Oliveiru ukazuje, že existujú kresťania, ktorí sú vďaka svojej silnej viere schopní vnímať aj utrpenie ako dar. 

„Zavolali ma do nemocnice, aby som tam navštívil istú mladú ženu, ktorá deň predtým porodila. Popri tejto povinnosti som sa pripravil aj na to, že navštívim i ďalších chorých. Prišlo za mnou jedno dievča s prosbou, aby som zašiel za jej matkou a porozprával sa s ňou. Doktor povedal, že urobil všetko, čo bolo v jeho moci ... Išlo o ženu chorú na rakovinu, ktorá sa nachádzala už na prahu smrti. Nikdy by som si nepomyslel, že z tohto stretnutia si odnesiem jednu z najdôležitejších skúseností môjho života. 
,Chcela by som vaše požehnanie,‘ poprosila ma chorá. Mala vpadnuté oči, bola bledá a bolo zjavné, že jej choroba je vážna. Bol som presvedčený o tom, že Pán ma tam zaviedol, aby som túto dušu potešil.

Po spovedi a počas pomazania chorých jej stekali slzy po tvári. Veľmi sa ma dotklo vedomie, že v tom momente boli moje ruky Ježišovými rukami, ktoré dali smrteľne chorému človeku útechu.

Skôr než som vyšiel von, aby som zavolal rodinu, ticho som jej povedal: ‚Dnes vás navštívil Ježiš, ďakujte mu a nebuďte smutná!‘ 
Žena odpovedala: ,Myslím, že patrím medzi veľmi šťastných chorých.‘ Takúto odpoveď som nečakal a reagoval som tak trochu zmätene. Keď si to všimla, dodala: ,Pred svojím ochorením som nikdy nebola taká šťastná. Tridsaťsedem rokov som pre manželovu neveru a jeho závislosť na alkohole veľmi trpela. Manžel nevedel zvíťaziť v boji s týmito dvoma neresťami. Veľa som sa modlila a prosila som Pána, aby ho oslobodil, aby dokázal zmeniť svoj život. 

Keď mi diagnostikovali rakovinu, všimla som si, že to mojím manželom veľmi otriaslo a niečo v jeho vnútri sa začalo meniť. Pred niekoľkými dňami ma poprosil o odpustenie za všetko utrpenie, ktoré mi spôsobil. Ale už oveľa skôr som pochopila, že moja choroba uzdravila tú jeho. Moje manželstvo bolo zachránené!

Okrem toho aj moja dcéra, ktorá vás zavolala, trpela ťažkými depresiami ... Už viackrát sa pokúšala vziať si život. Ako často som s ružencom v rukách plakala a úpenlivo prosila Boha, aby urobil pre moju dcéru zázrak! Tento zázrak sa potom naozaj stal. Keď som sa v nemocnici podrobila liečbe rakoviny, moja dcéra sa úplne zmenila ... Keď som sa ja cítila ubitá, bola to práve ona, ktorá ma rozveseľovala veselými príbehmi a ukázala mi, ako veľmi ma miluje.‘

Rozprávanie tejto ženy sa ma veľmi dotklo. A ona pokračovala: ,Musíte vedieť, že môj najstarší syn, ktorý je už 15 rokov ženatý, sa takmer rozviedol. Prekonal aj krízu viery a chcel vystúpiť z Katolíckej

cirkvi, ale jeho žena s tým nesúhlasila. Práve táto situácia ma ubíjala, bola som zúfalá a skľúčená, pretože ja – napriek všetkým utrpeniam, ktoré mi spôsobil manžel, by som nikdy nepomyslela na rozvod ... Veľmi často som sa za nich modlila. To, čo moje pery nevypovedali, povedala potom moja

choroba. Už tri mesiace je medzi nimi zasa všetko v poriadku. Každý deň chodia ku mne a spoločne sa modlíme ruženec. Môj syn našiel znova svoju vieru a rešpektuje Cirkev. Rakovina zachránila moju rodinu. S požehnaním, ktoré mi Boh dal cez sviatosti, a vďaka radosti, ktorú pociťujem, pretože moja rodina bola mojím utrpením zachránená, môžem teraz zomrieť v pokoji.‘ “

Nie všetci trpiaci majú tú milosť, aby videli ovocie svojej obety ako táto žena z Brazílie. Svätá Elisabetta Canori Mora (1774 – 1825) trpela a modlila sa za obrátenie svojho manžela celý svoj život, ale až po jej smrti sa jej neverný a nezodpovedný muž zmenil a stal sa hlboko veriacim kresťanom. Zomrel ako rádový kňaz v povesti svätosti.

Žiadna bolesť, ktorú z lásky prijmeme a zjednotíme s Kristovým utrpením, sa nestratí. Preto môžeme Bohu vždy, aj v utrpení, ďakovať za to veľké, čo on z našej bolesti a utrpenia nechá vzísť.

Jediný dôvod pre takýto postoj je ten, že sám Ježiš ako Bohočlovek niesol všetky utrpenia s nekonečnou láskou, dal im hodnotu a vykupiteľskú moc. Emeritný pápež Benedikt XVI. o tomto tajomstve 23. júna 2011 napísal: „Všetko má svoj počiatok v Srdci Krista, ktorý pri poslednej večeri, v predvečer svojho utrpenia ďakoval Bohu a chválil ho, a tak premenil mocou svojej lásky zmysel smrti, ktorej išiel v ústrety. Vyjadruje to skutočnosť, že Oltárna sviatosť dostala meno Eucharistia – vďakyvzdanie.“

Masima