%20(1).jpg)
Svätý Ján Pavol II. vo Vita consecrata napísal, že „povinnosťou zasväteného života je ukázať, že vtelený Boží Syn je eschatologický cieľ, ku ktorému všetko smeruje, nádhera, pred ktorou bledne každé iné svetlo, a nekonečná krása, ktorá jediná môže plne uspokojiť ľudské srdce.“
Náboženský život je zvláštnym znakom života, ktorý má prísť, ale život pre nebo sa netýka žiadneho povolania. Všetci kresťania sú povolaní žiť svoj život spôsobom, ktorý vyjadruje, že Boh je cieľom, ku ktorému život smeruje.
Keď kresťania uznajú, že Boh je cieľom života, potom sa celý život stáva prípravou na smrť. Smrť sa stáva realitou, ktorá je prijatá do života človeka. V životoch svätých sa môžeme inšpirovať poslednými chvíľami mužov a žien, ktorí žili úplne pre Boha. Aj za tých najbolestivejších a najstrašnejších okolností ich umierajúce slová odhaľujú pokoj, ktorý môže prísť len z vedomia, že čoskoro uvidia Toho, pre ktorého žili a ktorého tak milovali. Takéto boli posledné chvíle šiestich svätých, ako o nich rozprávajú svedkovia...
Svätá Alžbeta od Najsvätejšej Trojice /Chvála slávy - spomienky na sestru Alžbetu od Najsvätejšej Trojice/
„Alžbeta sa nesnažila pred lekárom skrývať obrovské potešenie, ktoré cítila kvôli svojej viere. Privolaný lekár bol taký ohromený jej šťastím, že sa mu to snažila vysvetliť dojímavým spôsobom o tom, ako sme všetci Božími deťmi. Keď dohovorila, mnohým jej poslucháčom tiekli slzy. Vyčerpaná úsilím naposledy vstúpila do svojho milovaného ticha. Počuli sme len jej šomranie v akomsi speve: 'Idem k svetlu, k láske, k životu!' Boli to jej posledné zrozumiteľné slová."
Svätý Ignác z Loyoly /Francis Thompson - Svätý Ignác z Loyoly/
Ignác zavolal [svojho sekretára otca Polanca] a keď s ním zostal sám, povedal mu, aby informoval pápeža, že sa už nemôže zotaviť, a aby ho požiadal o pápežské požehnanie. Otec Polanco sa prekvapene spýtal, či je naozaj taký chorý, a uistil ho, že lekári majú iný názor a že verí, že si ho Boh ešte nechá pre svoju službu. Svätý Ignác však na svojich slovách trval. Ale tvrdohlavý páter Polanco vo svojej optimistickej dôvere v lekársky posudok sa opýtal, či môže počkať do nasledujúceho dňa, keďže v tú noc mal napísať niekoľko listov.
"Nie," odpovedal Ignác, "bol by som radšej, keby si to urobil dnes ako zajtra. A čím skôr, tým lepšie." Napriek týmto slovám nechal Ignác robiť o. Polanca, čo považoval za vhodné – nechal sa úplne v jeho rukách. Bolo to posledné úsilie o rezignáciu a zrieknutie sa, keďže Ignác iste musel vedieť, že na druhý deň bude neskoro.
O. Polanco sa poradil s lekárom Petroniom, ktorý povedal, že až na druhý deň môže povedať svoje stanovisko ohľadom nebezpečenstva, dnes by to bolo málo platné. Polanco sa rozhodol počkať na verdikt na druhý deň a odišiel písať listy...
Svätý Ignác pôsobil túto noc ako mnohé predtým, dokonca ani tak často nevolal na služobného brata a po polnoci stíchol. Z času na čas, keď pomaly ubúdali hodiny jeho nepredpokladaného umierania, bolo počuť, že kričal: "Ay Dios!" (Ó, Bože!).
Svätý František z Assisi /Život svätého Františka z Assisi od sv. Bonaventúru/
Keď sa rýchlo blížila hodina jeho odchodu, František zvolal všetkých bratov k sebe. Utešoval ich slovami útechy o jeho smrti a s otcovskou nežnosťou ich nabádal, aby milovali Boha. Dlho hovoril o dodržiavaní trpezlivosti, chudoby a vernosti Svätej rímskej cirkvi. Potom, keď všetci bratia sedeli okolo neho, natiahol nad nich ruky, prekrížené na podobu kríža, pretože vždy miloval toto znamenie a požehnal všetkých bratov. Potom, ako najlepšie vládal, prehovoril slovami Žalmu 141: "Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť, počuj môj hlas, keď volám ku tebe. Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta. Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí. Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť; ani ich pochúťky nechcem jesť. Nech ma spravodlivý tresce milosrdne, nech ma karhá, no olej hriešnika nech nesteká po mojej hlave; nech zotrvám v modlitbe, kým oni robia zle. Keď sa dostanú do tvrdých rúk sudcov, budú počuť moje slová a uznajú, že boli mierne. Ako keď sa zem orie a rozdrobuje na kúsky, tak boli rozmetané ich kosti pri pažeráku podsvetia. Pane, k tebe, Pane, sa upierajú moje oči: k tebe sa utiekam, smrti ma nevydaj. Chráň ma pred osídlom, čo mi nastavili, pred nástrahami tých, čo páchajú neprávosť. Nech všetci hriešnici upadnú do vlastných osídel, ale ja nech cez ne prejdem."
Svätá Johanka z Arku /Očité svedectvo Ysambard de la Pierre na jej obnovení procesu v roku 1449/
Johanka mala na konci takú veľkú ľútosť, až ju museli obdivovať, ako vraví zbožné slová. Tí, ktorí ju videli (a bolo ich naozaj veľa), pri týchto slovách plakali. K súcitu bolo dokonca pohnutý aj kardinál Anglicka a spolu s ním plakali a súcitili aj mnohí ďalší Angličania.
Keď som bol pri jej konci blízko nej, úbohá žena ma hľadala a pokorne prosila, aby som išiel do neďalekého kostola a priniesol jej kríž. Požiadala ma, aby som ho držal vo vzpriamenej polohe pred jej očami až do okamihu smrti, aby kríž, na ktorom visel Boh, mala stále pred očami, kým bude žiť. Uprostred plameňov neprestajne nahlas volala sväté meno Ježiš a neustále prosila a vzývala o pomoc svätých v raji. Keď umierala, sklonila hlavu a vyslovila meno Ježiš na znak toho, že je vrúcna vo viere v Boha. Hneď po poprave prišiel ku mne kat a k môjmu spoločníkovi br. Martinovi Ladvenovi, ktorý bol zasiahnutý a dojatý úžasným pokáním a strašnou ľútosťou, celkom zúfalý a bál sa, že nikdy nedostane od Boha odpustenie a zhovievavosť za to, čo urobil tejto svätej žene.
Kat povedal a potvrdil, že napriek oleju, síre a drevenému uhliu, ktoré naniesol na Johanine vnútornosti a srdce, ich vôbec nedokázal spáliť alebo spopolniť a bol týmto najzrejmejším zázrakom celkom ohromený.
Svätý Tomáš More /Wiliam Roper - Život Tomáša More/
Sir Thomas Pope, jedinečný priateľ Tomáša More, prišiel za ním so správou od kráľa a jeho rady, že zomrie pred deviatou hodinou toho istého rána. Tomáš More odpovedal: „Pán Pope, zo srdca vám ďakujem za vaše dobré správy. Vždy som bol veľmi zaviazaný kráľovej výsosti za výhody a pocty, ktorými ma z času na čas čo najštedrejšie zahrnul, a ešte viac som viazaný jeho milosti, že ma umiestnil na toto miesto, kde som mal vhodný čas a priestor, aby som si pripomenul môj koniec. A tak mi pomáhaj predovšetkým Boh, pán Pope, som zaviazaný jeho Výsosti, že sa mu zapáčilo tak skoro ma zbaviť biedy tohto úbohého sveta. A preto sa budem vrúcne modliť o jeho milosť tu i na druhom svete.“
Potom ho vyviedli z veže a odtiaľ ho viedli na miesto popravy. Tam poprosil všetkých tamojších ľudí, aby sa zaňho modlili a spolu s ním vydali svedectvo, že podstúpil smrť vo viere a pre vieru svätej katolíckej cirkvi. Potom si kľakol, pomodlil sa, obrátil sa ku katovi a s veselým výrazom povedal: „Zober si ducha, človeče, a neboj sa vykonávať svoj úrad, môj krk je veľmi krátky. Dávajte si pozor, preto nestrieľajte nakrivo...“ Tak odovzdal Sir Thomas More z tohto sveta Bohu. Potom si kľakol, pomodlil sa, obrátil sa ku katovi a s veselým výrazom povedal: „Zober si ducha, človeče, a neboj sa vykonávať svoj úrad, môj krk je veľmi krátky. Dávajte si preto pozor, aby ste nešli nakrivo...“ Takto sa odovzdal Tomáš More z tohto sveta Bohu.
Svätá Bernadette Soubirousová /Moje meno je Bernadetta/
Na Veľkonočný utorok, kedy už bola Bernadette veľmi chorá, jej kaplán navrhol, aby sa pripravila na obetu svojho života.
"Akú obeť?" Bernadette odpovedala, „Nie je to žiadna obeť opustiť tento život, kde je také ťažké patriť Bohu."
Na Veľkonočnú stredu požiadala, aby jej priviazali kríž pre prípad, že by ho slabnúce prsty nedokázali udržať. Pozrela sa na sochu Panny Márie a povedala: „Videla som ju. Aká je krásna a ako veľmi túžim ísť k nej.“
Sestra Nathalie Portat prišla k nej okolo tretej hodiny a Bernadette ju požiadala: „Pomôžte mi poďakovať sa až do konca.“ Vzala kríž a modlila sa: "Bože môj, milujem ťa z celého srdca, z celej duše, z celej sily."
Sestra Nathalie potom začala Zdravas Mária. Bernadetta jasne odpovedala: „Matka Božia, oroduj za mňa, úbohého hriešnika, úbohého hriešnika."
Vtedy nastala hodina jej smrti a ako Ježiš na kríži povedala: "Som smädná."
Sestry priniesli trochu vody. Bernadette urobila znak kríža naposledy, ako ju to jej Pani naučila v jaskyni. Potichu si odpila trochu vody, potom pokojne sklonila hlavu a jemne odovzdala svoju dušu.
Masima
