%20(1).jpg)
Nádherná mariánska antifóna „Salve Regina“ má neodmysliteľné miesto v živote Cirkvi. Jej autorom je švábsky benediktínsky mních Herman z Altshausenu, nazývaný aj Herman Mrzák. Hoci mal ťažké telesné postihnutie, v stredoveku sa stal duchovnou perlou v ostrovnom kláštore Reichenau na Bodamskom jazere a jeho súčasníci považovali tohto všestranného génia za „zázrak storočia“.
Blahoslavený Herman (Hermann Contractus, Herimanus Augiensis, Hermann von Reichenau) sa narodil 18. februára 1013 v Altshausene (Švábsko). Narodil sa ako druhý najstarší z 15 detí v rodine, pochádzajúcej z vplyvného švábskeho šľachtického rodu grófov z Altshausenu. K jeho príbuzenstvu z otcovej strany patril svätý Ulrich, biskup v Augsburgu, ktorý zavŕšil svoj svätý život 40 rokov pred Hermanovým narodením.
Rodina bola veľmi zámožná. Hermanova matka, hlboko zbožná a dobročinná grófka Hiltrúda, mala svojím príkladom, modlitbou a vierou rozhodujúci vplyv na Hermanovu lásku k Panne Márii. Po celý život prechovával voči svojej matke vrúcnu náklonnosť.
Vznešený šľachtic Herman bol navonok zjavne zdravé a radostné dieťa ako mnohé iné. Jedna vec ale na ňom bola nápadná: jeho výnimočná inteligencia. Mal iba 7 rokov, keď ho – už ochrnutého a pokriveného – jeho rodičia ako dar Bohu odovzdali do starostlivosti benediktínov na ostrove Reichenau. Herman si na deň svojho príchodu do Opátstva Panny Márie na Reichenau spomínal po celý život.
Bolo to 15. septembra 1020. V období stredoveku, keď ešte neboli univerzity, sa v západnej časti Bodamského jazera nachádzalo jedno z najvýznamnejších miest vzdelanosti v Európe, rozkvitajúce centrum umenia, vedy a predovšetkým knižnej maľby. V kláštore, kde sa v ideálnom rytme striedala modlitba, práca a štúdium a pod bdelým okom jeho duchovného otca učeného opáta Berna, ktorý rozpoznal nadanie tohto mládenca, našiel Herman tú najpriaznivejšiu klímu pre rozvoj svojich pozoruhodných intelektuálnych schopností. Jeho neskorší žiak a verný pomocník Bertold napísal: „Na základe vlastného pozorovania skoro dokonale pochopil všetky umenia, predovšetkým jemné odtienky básnického umenia.“
Herman sa stal mníchom v Reichenau a čoskoro dosiahol taký stupeň poznania, že sa ako 20-ročný stal zo žiaka učiteľom a nakoniec ako riaditeľ kláštornej školy „vyvolal úžas a obdiv tých, ktorí zo všetkých strán prichádzali na jeho vyučovanie.“
U Hermana, ktorý bol stále odkázaný na samaritánsku starostlivosť spolubratov, sa prejavovali symptómy ťažkej nevyliečiteľnej choroby, kvôli ktorej neskôr dostal svoje prímenie: Herman Contractus (Mrzák alebo Chromý). Postupne mu ubúdala svalová hmota, kĺby mu zmeraveli, končatiny sa zdeformovali. Na želanie opáta prijal Herman ako 30-ročný kňazskú vysviacku, avšak o krátky čas – keďže sa jeho nepohyblivosť stupňovala a zväčšovali sa aj jeho bolesti – mohol svoje kňazstvo vykonávať iba duchovne ako živá hostia.
O jeho pokročilom ochrnutí sa píše: „Z miesta, na ktoré ho posadili, sa bez cudzej pomoci nemohol ani pohnúť, ani sa otočiť na druhú stranu, iba keď ho jeho pomocník posadil do vozíka, mohol v ňom zhrbený a s veľkou námahou niečo robiť. Mal ochrnuté aj ústa a jazyk, takže dokázal hovoriť iba pomaly a prerušovane a z úst mu vychádzali len ťažko zrozumiteľné slová.“
Pod starostlivým dohľadom svojho otcovského priateľa opáta Berna, ktorý si ho veľmi vážil a podporoval, dozrieval Herman na jedného z najväčších učencov stredoveku. Hoci bol uzavretý vo svojej kláštornej cele, dokázal jeho čulý a nezlomný duch v modlitbe prebádať hĺbky priestoru a času, vesmíru i svetových dejín. Mnohé Hermanove vedecké činy v oblasti hudby, matematiky, astronómie a histórie sú považované za skutočne priekopnícke. S veľkou námahou, s husím brkom medzi „pokrivenými prstami“, ale neúnavne a „so sústredenou pozornosťou“ napísal tento majster latinského jazyka predovšetkým nádherné modlitby a piesne, charakteristické svojou dojímavou hĺbkou a teologickým bohatstvom, najmä mariánske antifóny Salve Regina a Alma Redemptoris Mater, na ktoré ako nadaný hudobník zložil aj nápevy. Na týchto dielach vidno, že popri vedeckom výskume bol – v duchu svätého Benedikta – v prvom rade človek, ktorý miloval Boha v modlitbe a rozjímaní.
Nasledujúca skutočná udalosť ukazuje tohto blahoslaveného mnícha nielen ako hlbokého mariánskeho ctiteľa, ale aj ako obľúbeného patróna chorých a postihnutých. Túto udalosť zaznamenal v roku 1977 páter Béda Feser, niekdajší prior cisterciánov v známej pútnickej bazilike Birnau na brehu Bodamského jazera.
Doktor Albert Feser, otec pátra Bédu, pôsobil do 30. rokov minulého storočia ako oblastný lekár v nemocnici v Altshausene. Jedného dňa navštívil pacienta, ktorému už nedával žiadnu nádej, a zistil, že sa teší dobrému zdraviu. S veľkým počudovaním našiel pod jeho prikrývkou kúsok lebečnej kosti! Čo to malo znamenať? V nemocnici pôsobili sestry františkánky, ktoré sa za tohto zomierajúceho pacienta nielen modlili, ale s dôverou mu vložili pod paplón relikviu lebečnej kosti blahoslaveného Hermana, ktorú mali v tom čase u seba.
„Áno, pán doktor,“ priznala jedna sestra, „keď niekto zomiera, vždy mu prinesieme Hermana.“
Doktor Feser odlomil kúsok tejto relikvie a poslal ho do Konnersreuthu farárovi Jozefovi Naberovi, duchovnému vodcovi stigmatizovanej Terézie Neumannovej. Počas jednej z jej piatkových extáz mal kňaz pred ňu položiť neotvorenú obálku s relikviou. Hneď ako farár Naber položil obálku na Teréziinu posteľ, prebrala sa z extázy, v ktorej prežívala Ježišovo utrpenie, vzpriamila sa na posteli, radostne pozdravila veľkého švábskeho mariánskeho ctiteľa Hermana a začala sa s ním rozprávať. Vtedy sa Terézii zjavila Panna Mária a povedala jej, že na príhovor blahoslaveného Hermana v ten deň nemusí pretrpieť Ježišovu smrť na kríži.
Pri pomyslení na Hermanov žalostný telesný stav môžeme nad jeho tvorbou iba žasnúť. Pre benediktínske kláštory vyvinul jednotné notové písmo a výnimočné sú aj jeho matematické spisy, v ktorých „svojimi vedomosťami a dôvtipom prekonal všetkých predchádzajúcich znalcov. Nikto sa mu nevyrovnal ani vo výrobe hodín, hudobných nástrojov a mechanických zariadení.“ Za najväčšie Hermanovo dielo sa považuje jeho kronika sveta Chronikon – od narodenia Pána Ježiša Krista až po rok Hermanovej smrti. V tom čase to bolo najrozsiahlejšie a najspoľahlivejšie historické dielo, v ktorom po prvýkrát dôsledne rátal roky „po Kristovom narodení.“
Hermana však nikdy neviedla túžba po svetskom uznaní, jednoducho prakticky uskutočňoval pravidlá svojej rehole v pravidelnom rytme modlitby a práce – Ora et labora. Aký veľký boj musel ale tento mladý muž plný tvorivej duchovnej sily na začiatku zvádzať so svojou chorobou! Aká strastiplná cesta odovzdávania a prijímania, aká tvrdá škola trpezlivosti a miernosti! Jedno je isté: Herman mal dostatok švábskeho humoru, aby i napriek svojmu utrpeniu a ťažkostiam v reči, „bol ochotný s radosťou sa zapojiť do každej debaty a dokázal byť nesmierne pohotový.“
Práve aj vďaka svojmu ochrnutiu sa stal vzorným, sväto žijúcim rehoľníkom, o ktorom sa hovorilo: „Vyznačoval sa najpokornejšou láskou a láskyplnou pokorou, milosrdenstvom v ustavičnej radosti... Pre všetkých sa stal všetkým. Všetci milovali tohto priateľského muža.“
Predovšetkým ale rástla dôvera a viera tohto ochrnutého mnícha v silu kríža, že aj jeho utrpenie zjednotené so Spasiteľom prinesie ovocie:
„Pane, daj, nech sa rozvinú kvety na mojich suchých tŕňoch.
Ty sám si ich ovinul okolo mojej hlavy i môjho srdca ako pečať a závdavok božskej lásky.
Daruj život tŕňovej halúzke bolesti a utrpenia.
Daj, nech sa rozvinú kvety na mojich suchých tŕňoch.
Chcem ich priniesť k tvojej matke Márii,
ktorá sa ako nevesta otvorila Duchu Svätému
a darovala nám teba, najsvätejší plod jej požehnaného panenstva.
Ty, svätá Matka, Panna Mária,
ty jemné svetlo v hodinách tiesne,
tebe, Pomocnica, Utešiteľka, Pani a Matka milosrdnej lásky,
tebe chcem priniesť svoje kvety.“
Herman preukazoval Márii mimoriadnu lásku a hlbokú, detskú dôveru, ona bola jeho útočiskom a bola Orodovnicou, ako ju vzýva v jednej zo svojich najznámejších modlitieb: „Zdravas’, žiarivá Hviezda morská, Mária ... Vypočuj nás, veď tvoj Syn si ťa ctí a nič ti neodmietne.“
Bola pre neho skutočne matkou, ako to sám vyjadril v Salve Regina neprekonateľne intenzívnymi slovami: „Zdravas’, Kráľovná, Matka milosrdenstva; život náš i sladkosť a nádej naša, zdravas’. K tebe voláme, hriešni synovia Evy, v tomto sĺz údolí stenajúci, plačúci. A preto teda, Orodovnica naša, obráť k nám tie svoje premilosrdné oči. A nám Ježiša, ktorý je požehnaný plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž.“
Nevidno v tejto prosbe predovšetkým Hermanovu vlastnú biedu a bezmocnosť v jeho chorobe, celú túžbu jeho duše, aby mohol uvidieť Ježiša po trpezlivom znášaní vyhnanstva v tomto žalostne zúboženom tele? Aj tu sa odzrkadľuje dôverná skúsenosť vernej lásky jeho pozemskej matky Hiltrúdy, ktorá odišla na večnosť v roku 1052, dva roky pred Hermanovou smrťou, ktorá svojho syna v jeho ťažkom postihnutí vždy bránila. Niet sa čo čudovať, že si ju Herman uctil náhrobným nápisom, kde o nej píše podobnými slovami ako o Panne Márii, že bola „matka chudobných, nádej a pomoc svojich najbližších.“
V septembri 1054 Herman ťažko ochorel na zápal pľúc a zápal pohrudnice. Hoci mal neprestajne desať dní bolesti, blížiaci sa koniec bol pre tohto 41-ročného mnícha naplnením jeho túžby.
Počas jednej noci si vo vytržení čítal texty, ktoré mu priblížili bezvýznamnosť celého jeho pozemského pôsobenia, a vtedy povedal svojmu vernému pomocníkovi mníchovi Bertoldovi: „Čítanie týchto textov mi bolo napomenutím a vyvolalo vo mne takú túžbu po budúcom živote, že všetko pominuteľné považujem za nič, za prázdne a bezcenné.“ A dodal: „Priateľ môj,... čo nebolo vykonané pre Boha a s láskou, nemá cenu...“
Keď Herman prijal svätú spoveď a eucharistického Pána, tento blažený a vynikajúci Boží muž 24. septembra v dokonalom šťastí vydýchol svojho ducha. Jeden z najlepších znalcov blahoslaveného Hermana, Dr. Walter Ebner, ako lekár predpokladá, že sa pri jeho chorobe nejedná o spastické ochrnutie, ktorým bol postihnutý od raného detstva. Vychádzajúc z detailného opisu jeho ochrnutia, mal
Herman amyotrofickú laterálnu sklerózu (ALS).
Herman z Altshausenu nebol síce nikdy formálne blahorečený, ale v diecézach Rottenburg a Freiburg ho ako blahoslaveného uctievajú. Po celé stáročia, predovšetkým v období baroka, bol tento obľúbený svätec v mnohých kostoloch a kláštoroch v okolí Bodamského jazera zobrazovaný ako autor antifóny Salve Regina. Ako vznikla?
V roku 1146 svätý Bernard, slávny lekár cirkvi a opát z Clairvaux, cestoval po Nemecku a silou svojej výrečnosti burcoval obyvateľov tejto krajiny k nutnosti ďalšej križiackej výpravy za účelom vytrhnúť zo železného zovretia pohanov tie miesta v Palestíne, ktoré boli posvätené stopami a zvlhčené krvou nášho svätého Vykupiteľa. Pri prechode zo Švajčiarska, cestou do Štrasburgu, sa svätý Bernard plavil po rieke Rýn a na Štedrý deň roku 1146 pristál v Spire. Privítal ho v veľký sprievod ľudí s mávajúci zástavami, duchovenstvom so svojím biskupom, odetým v pápežskom odeve, a svätému Bernardovi sa od dostalo od prejavov úcty od zástupov, ktoré lemovali ulice mesta, až po majestátnu katedrálu.
Vtedy, uprostred spevu zboristov a radostného zvonenia zvonov narazil na veľkého kazateľa svätých vojen cisára Konráda a všetky kráľovské kniežatá dvora, ktorí svojmu slávnemu hosťovi ponúkli privítanie. Bola to veľkolepá scéna, keď svätý prekročil prah posvätnej budovy. Tisíce ľudí museli zostať pred budovou, pretože svätcova skvelá povesť o svätosti a sláve veľkých zázrakov, ktoré urobil, ako aj jeho povestná výrečnosť, priťahovali obrovské zástupy zďaleka i zblízka, dychtivo zahliadnuť tohto ctihodného človeka. Keď sa slávnostný sprievod, ktorému predchádzal kríž a ďalšie štandardy, pomaly tiahol hore hlavnou uličkou katedrály, zbor s tisíckami hlasov skandoval hymnus „Salve, Regina“ alebo „Zdravas, svätá kráľovná“. Vznešené klenby posvätnej budovy, ktorá sa rozprestiera na mnohých oltároch, žiarila tisíckami svetiel, vojenská podoba cisára, úctyhodný mier svätých biskupov, dlhé zbory kňazov v bielom odeve, obrovské zástupy obdivujúcich ľudí, inšpiratívne tóny hudby a to všetko okrem prejavu skutočne katolíckych sŕdc, premohlo dušu svätého Bernarda emóciami intenzívnej vďačnosti voči Bohu a jeho blahoslavenej matke.
Keď hlasy spevákov opakovali posledné slová „Salve, Regina“, nasledovalo hlboké ticho. Bernard, zasiahnutý inšpiráciou a ohromený najvyššími pocitmi zbožnosti voči Presvätej Bohorodičke, spontánne zvolal: „Ó clemens, ó pia, ó dukis Virgo Maria!“ to znamená: „Ó milujúca, ó sladká Panna Mária!“
Od tej chvíle mala „Salve, Regina“ nový koniec. Láskyplné slová svätého Bernarda, lekára s medovým jazykom, ako ho formuje svätá Cirkev, boli všeobecne prijaté a s vôľou všetkých boli pridané k „Salve, Regina“, ktorú pôvodne zložil blahoslavený Herman Mrzák. Tvoria krásny a vhodný koniec apostrofu k Matke Božej. V katedrále v Spire sa každý deň, od tej doby až do dnešného dňa, slávnostne spieva „Salve, Regina“ na pamiatku tejto posvätnej udalosti, ktorá viedla k inšpirovanému zloženiu jej súčasného konca, a na pamiatku svätca, ktorý tieto krásne slová vyslovil.
