Výnimočná duša malého dievčatka

„Skutočne si kladiem otázku, čo len bude z tohto dieťaťa, keď je už teraz také náladové a tvrdohlavé.“ Annin otec si oprávnene robil starosti o svoju dcéru. Už u dvojročnej Anny Guigné sa veľmi silne prejavoval jej cholerický temperament, zlosť, žiarlivosť a tvrdohlavosť.

„Mama, môžem pre sesternice natrhať kvety?“ 

„Môžeš. Ale nesmieš ísť blízko k úľu, to dobre vieš!“ 

Anna sa prechádza po záhrade, hľadá najkrajšie kvety a najviac sa jej páčia práve kvety pri úľoch. Chce odtrhnúť aspoň jednu ružu. Ale práve na tej sedí včela. „Choď preč,“ strasie včelu z kvetu. Ale včela sa rýchlo vráti.
Anna sa nahnevá: „Ty bezočivá včela!“ Vezme kvet aj so včelou a zovrie ho v ruke. Medzitým prilietajú ďalšie včely a sadajú si na Annin krk a ruky. 

Anna sa oháňa rukami sem a tam, ale nemôže sa od nich oslobodiť. Takto ju nájde vychovávateľka. Nahnevaná schytí dieťa a berie ho do domu. Anna stále kŕčovito drží zovretú päsť. 

„Čo to máš v ruke? Otvor ju!“ prikazuje jej vychovávateľka.

Ale Anna nepočúva. „Ukáž, čo máš v ruke,“ energicky žiada mama. No Anna ešte pevnejšie zovrie päsť. Potom zrazu zatne zuby a položí kvietok s rozpučenou včelou na stôl. Trest nie je potrebný, lebo včela ju pichla a Annina ruka bolestivo puchne.

Jej vychovávateľka Magdaléna Bassetová hovorí: „Môžem povedať, že otcova smrť spôsobila Annino obrátenie.“

Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel Annin otec ako poručík horskej pechoty 2. augusta 1914 narukovať do armády. Už v prvom roku vojny bol trikrát zranený. Anna mala veľmi rada svojho otca. Aká to len bola pre ňu bolesť, vidieť ho zraneného!

Dňa 22. júla 1915 otec padol v bitke pri Lingenkopfe. Annina mama píše: „Pán Boh a otec jej vštepili do srdca jemnocit, ktorým dokázala zmierňovať utrpenie iných. Malá Anna bola stále pri mne, robila mi spoločnosť a snažila sa ma utešovať. Mala vtedy iba štyri a pol roka.“

Po otcovej smrti začína Anna túžiť po nebi, pretože tam by mohla opäť stretnúť svojho milovaného otca. Aby potešila matku, prinášala malé obety a sama ustupovala do úzadia, aby dala prednosť svojim súrodencom.

Anna prejavovala stále silnejší záujem o náboženské veci, predovšetkým veľmi túžila prijať Pána Ježiša vo svätom prijímaní. 

Mama ju začala učiť katechizmus. Anna veľmi pozorne počúvala a dovolili jej chodiť aj na riadne hodiny katechizmu k rádovým sestričkám. Keďže má len päť rokov, na želanie biskupa sa podrobí preskúšaniu, ktorým biskup poveril istého pátra jezuitu. 

Anna odpovedala na všetky otázky bez zaváhania. Páter sa jej pýtal: „Ktoré sú tvoje hlavné chyby?“
„Pýcha a neposlušnosť. Treba hneď a rýchlo poslúchať, pretože aj Ježiš tak poslúchal a ešte aj poslúcha.“ 

„Kedy poslúcha?“ 

„Pri svätej omši, vo chvíli premenenia.“ 

„Pri akých slovách poslúcha?“ 

„Keď kňaz hovorí: Toto je moje telo, toto je moja krv.“ Páter žasne nad Anninými odpoveďami. 

Dňa 26. apríla 1917 nastal vytúžený deň prvého svätého prijímania. Slávnosť sa konala v kláštornej kaplnke v Cannes; tu Anna po prvýkrát mohla prijať Pána vo svätej Eucharistii. Na malý papierik si napísala predsavzatie z dňa prvého svätého prijímania:

„Môj malý Ježiš, milujem ťa!

A aby som ti urobila radosť,

dávam si predsavzatie,

že chcem vždy poslúchať.“

S prijatím svätého prijímania je Annina láska a horlivosť ešte ohnivejšia, jej rozhodnosť stále pevnejšia. Pre Annu bolo najdôležitejšie zachraňovať duše. Hovorí o tom aj nasledovná udalosť...

Zdravotná sestra Františka prichádzala práve z návštevy starého pána Ľudovíta. Už roky nebol na svätej spovedi a neprijal sväté prijímanie. Hoci je ťažko chorý, kňaza nechce ani vidieť.
Sestra Františka sa sťažovala Anninej vychovávateľke. Vtedy sa do rozhovoru zapojila Anna: „Keby som bola väčšia, nejako by som ho presvedčila, že sa musí obrátiť. Ale on dieťa určite nebude počúvať.“

Sestra Františka na to odpovedá: „On nepočúva ani rady dospelých. Tu pomôže iba jedno: modlitba a obety.“ 
Vtedy Anna pochopí. „Ó, keď ide iba o to, tak potom sa mi podarí obrátiť ho.“ S celým srdcom začína Anna rôzne obety a vyzýva aj svojich súrodencov, aby jej v tom pomáhali. Založí si dokonca nový zošit, do ktorého si každú obetu zapisuje. 

O jej snahe raz jej teta povedala: „Ó, keby si ju len bola videla bojovať. Snažila sa ovládať, aby Pánu Bohu nespôsobila bolesť. V tvári bola celá červená a zatínala päste, len aby bola ‚dobrá.‘“ 

Anna sama hovorí o svojom boji: „A predsa – je to na zúfanie! Vedela by som prasknúť od hnevu!“ Ale nehnevá sa, svoj hnev ovláda.

Keď išli jedného dňa s matkou po dedine a prechádzali okolo kostola, Anna navrhla: „Mama, poďme sa na chvíľu pomodliť do kostola za Ľudovíta.“
Matka súhlasí. No cestou domov je Anna stále ustarostená: „Mama, keď starý Ľudovít zomrie bez spovede, pôjde do pekla? Poďme ešte raz do kostola a pomodlime sa zaňho, aby sa vyspovedal.“ 
Potom sa matka ešte dvakrát musela vrátiť s Annou do kostola, aby sa pomodlili za ťažko chorého Ľudovíta.
Nasledujúceho dňa sa Anna dozvedela, že Ľudovít zomrel. Dovolil, aby za ním prišiel kňaz a vyslúžil mu sviatosti. Anna je od radosti celá bez seba. Už sa nedá zastaviť. Keď počuje o nejakom hriešnikovi, začne sa za neho obetovať a modliť. Neznechutí ju ani to, keď hneď nevidí výsledok. 

Je päť dní pred Vianocami 1921. Už niekoľko dní leží Anna v posteli so zápalom mozgových blán. Pre bolesti hlavy a chrbta už nemôže ani spávať. Každý pohyb, každé slovo, dokonca aj pokojné ležanie jej spôsobuje bolesti.

„Včera som dostala list od tvojej tety, Anna. Prosí ťa, aby si obetovala hodinu svojho utrpenia za jedno dievča, ktoré potrebuje tvoje modlitby a obety,“ odovzdáva mama Anne prosbu.
„S radosťou to urobím, ale až zajtra, lebo dnes mám už všetky hodiny obsadené,“ odpovedá Anna.

Anne sa zo dňa na deň ťažšie dýcha, lebo ochrnutie napadlo dýchacie svaly. V noci z 13. na 14. januára 1922 je Anna úplne vysilená.

Viackrát sa modlí zasvätenie: „Ó, Pani moja, Matka moja, tebe sa celkom odovzdávam...“ 

Z posledných síl sa pozrie ešte raz na svoju matku a potom navždy zavrie oči. Je ráno 14. januára 1922, päť hodín a dvadsaťpäť minút.

Keď bol v roku 1933 otvorený jej hrob, Annino telo našli neporušené. Na jej príhovor sa stali a podnes dejú mnohé zázraky. Jej telo je pochované na cintoríne v Annecy-le-Vieux. Pápež Ján Pavol II. ju 3.marca 1990 vyhlásil za ctihodnú.

Masima