%20(1).jpg)
Jedného dňa, keď malá Alžbeta vidí pri ceste kríž, pýta sa matky: "Prečo ukrižovali Ježiša?"
"Kvôli našim hriechom, dieťa moje," odpovedá jej smutne matka.
"Ale čo je to hriech?" nalieha Alžbeta.
"Hriech je urážka Boha," odpovedá matka.
Na to si Alžbeta v srdci zaumieni: Ja ho teda nikdy viac nechcem uraziť!
Neskôr, ako dospelá, je Alžbeta neustále pripútaná na lôžko – ako ochrnutá, avšak neprestajne žije s Ježišom, svojím Božským snúbencom.
V tridsiatom roku života prežije počas modlitby nezvyčajný jav – extázu. Má pocit, akoby „vyšla zo seba samej“ a nevie, čo sa okolo deje, nevníma ani svoje telo. Potom sa celkom jednoducho rozpráva s Ježišom a prijíma vzácne vnuknutia.
Ježiša vidí ako mladého muža oblečeného v bielom odeve, z tváre mu vyžaruje dobrota a na hlave má tŕňovú korunu. Dostáva od neho poučenia pre ňu samu, aj pre tých, ktorí ju navštevujú.
Opakovane má hrozivú víziu hriechov sveta. Čoraz viac sa ponára do tajomstva kríža a Božieho milosrdenstva.
Spása duší sa stáva úmyslom jej neustálej modlitby: „Myslím už len na to, aby som plnila Božiu vôľu a trpela z lásky. Mojím jediným želaním je, aby všetci ľudia oslavovali Božie meno a aby ho stále lepšie spoznávali.“
Vo svojej skromnej izbe má Alžbeta mnohé vízie o udalostiach, týkajúcich sa celého sveta: o ktorých nemohla mať ani najmenšie tušenie – či už zo svojho okolia, alebo na základe vzdelania, a už vôbec nie z médií. Vidí napríklad zreteľne veľké utrpenie nového pápeža Pia IX., ktorý bol zvolený 16. júna 1846. Jej spovedník ju vyzýva, aby sa za neho modlila.
Ježiš jej hovorí: „Dám Cirkvi pastiera podľa môjho srdca.“ Alžbeta duchovným zrakom vidí, ako sa pápež modlí, trpí a vo svojom najbližšom okolí je vystavený najrôznejším prekážkam. Vďaka víziám chápe, že Pius IX. prispeje k uctievaniu Panny Márie. A skutočne, o niekoľko rokov neskôr, v roku 1854 vyhlasuje Pius IX. dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.
Alžbeta vidí aj to, v akom stave sa nachádza Cirkev a ako naliehavo potrebuje posvätenie kňazov: „Jedna z najväčších milostí, ktorú nám Ježiš svojím utrpením a smrťou zaslúžil, je ustanovenie Eucharistie a sviatosť kňazstva, vďaka ktorej nám kňazi udeľujú ostatné sviatosti... Namiesto toho, aby sme ďakovali Bohu za tieto obrovské dobrá, vôbec o nich nerozmýšľame a málo si vážime kňazov... nemodlíme sa za nich... Napriek všetkej tejto nevďačnosti nám Boh neprestáva dávať milosti, aby nám tak ukázal svoje nekonečné milosrdenstvo.“
A dodáva: „Keby som len mohla povedať kňazom, ako veľmi ich Boh výnimočnou láskou miluje a aký vznešený je ich stav! Keby len dokázali pochopiť, ako veľmi ich Boh miluje!“
Nevera niektorých duchovných ju nenechá na pokoji. Celý život sa bude za nich neprestajne modliť a mnohí prídu za ňou s prosbou o radu. To však nie je všetko.
Jej vízie sa dotýkajú aj politiky. Je dôležité poznamenať, že 19. storočie je veľmi pohnutým. Alžbeta počas života spozná päť rozličných režimov. Obdobie reštaurácie (znovuzavedenie monarchie) s kráľom Ľudovítom XVIII. a Karolom X. trvá od roku 1814 do roku 1830.
V období r. 1815 – 1816 je na Viedenskom kongrese Európa „prerozdelená“ podľa rozhodnutia mocností, ktoré premohli Napoleona I. Alsasko a Lotrinsko zostáva súčasťou Francúzska. V júli roku 1830 prežíva Francúzsko revolučné dni. V krajine zavedú parlamentnú monarchiu s kráľom Ľudovítom Filipom. „Júlová monarchia“ končí v roku 1848, v jednom z najpohnutejších rokov 19. storočia.
V celej Európe silnejú vlastenecké prúdy a nastáva hlboká sociálna kríza, čo vedie k veľkým politickým zmenám, k vzniku nových štátov (Nemecko, Taliansko, Belgicko) a k novému usporiadaniu hraníc, najmä Talianska, kde je svetská moc pápeža stredobodom konfliktu.
Vo februári 1848 je vo Francúzsku vyhlásená II. republika a krátko na to, v decembri 1851, sa stáva II. cisárskou ríšou na čele s cisárom Napoleonom III. (1851 – 1871).
V roku 1846 Alžbeta vo svojich víziách predvída, že vláda Ľudovíta Filipa padne a kráľa vyženú z krajiny. Podľa jej vízií má byť povolaný človek, ktorý má zachrániť Francúzsko (Napoleon III.). Opakovane vidí aj krvavé povstanie, ku ktorému dôjde v roku 1848 v Paríži. Je hlboko otrasená víziou
bojov a množstvom mŕtvych.
Na základe týchto udalostí nabáda ľudí k modlitbe, pokániu a obráteniu. Jasnejšie ako kedykoľvek predtým chápe veľkosť Božej lásky a nevďačnosť ľudí. Spoznáva, že Boh nás nesmierne miluje, ale mnohí ľudia sú voči tejto láske úplne ľahostajní. Je to vlastne to isté posolstvo, ktoré v r. 1675 dostala od Ježiša skromná sestra (sv. Margita Mária Alacoque) z rehole Navštívenia Panny Márie v Paray-le-Monial: „Hľa, Srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že si nič nenechalo pre seba, vyprázdnilo sa a strávilo z lásky k vám, aby vám dosvedčilo, ako veľmi vás miluje. Ako odmenu však dostáva od väčšiny ľudí len nevďak.“
