Gloria Polo - Diabol nie je z rozprávky, skutočne existuje

Teraz počúvajte, čo sa stalo: Keď som sa nachádzalo v tejto strašnej situácii, naraz som sa desivo zľakla! Pretože som zrazu uvidela, že démoni skutočne existujú. 

A teraz prišli, aby ma odniesli. Videla som týchto démonov pred sebou v celej ich príšernosti a žiadne z napodobnenín, ktoré som na zemi dosiaľ videla, nemôžu ani v najmenšom vykresliť, ako príšerne vyzerajú títo diabli v skutočnosti. 

A tak vidím, ako naraz zo stien operačnej sály vystupuje množstvo temných postáv. Zdajú sa byť celkom normálnymi a obyčajnými ľuďmi, ale všetci majú tento príšerný, hrôzostrašný pohľad. Nenávisť im priamo hľadí z očí. A naraz som pochopila, že im niečo dlhujem. Prišli, aby ma vyúčtovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu, a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou som bola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky. 

Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnou ponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenou sme my sami. Keď teda takpovediac nakupujeme v jeho obchode, budeme musieť za ten tovar zaplatiť. To by nám malo byť jasné. Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme kľudom svedomia, platíme vnútorným pokojom, platíme svojim zdravím… A ak sme veľmi vernými stálymi zákazníkmi satanovho supermarketu a nakupujeme stále len v jeho obchode, nakoniec nás zinkasuje sám. 

Najväčšou klebetou a hlavným klamstvom, veľkým trikom diabla je, že rozširuje rozprávku, že vôbec neexistuje. A tieto strašné, temné postavy krúžia okolo mňa a je jasné, že prišli len s jedným cieľom, aby ma vzali so sebou. 

Nemáte pravdepodobne žiadne poňatie, čo to bolo za hrôzu a strašný strach, že mi v tejto situácii vôbec nebol nič platný celý môj intelekt, moja duchaplnosť, moja vedeckosť, moje akademické tituly a moje ukončené odborné vzdelanie. Boli úplne bezcenné. 

Tieto hriechy nás teda tiahnu do hlbiny, dolu, k „otcovi lži“. Ak ale svoje poľutovaniahodné zlyhania a hriechy (ktoré musíme zaplatiť) prednesieme Bohu vo sviatosti zmierenia, potom Boh platí túto cenu. On ju zaplatil svojou vlastnou Krvou a smrťou na kríži.  A On platí zakaždým, keď hrešíme, znovu. On za nás vytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali sami odpykať a ktoré nás zaväzujú majiteľovi hriechov (satanovi). 

Boli sme vykúpení Ježišom Kristom. Teraz máme nárok na Jeho Kráľovstvo, na Jeho život, pretože On nás urobil „Božími deťmi“. 

A sem teraz prišli oni, títo temní pomocníci, aby zinkasovali svoj majetok – mňa… Videla som ich teraz vystupovať zo steny a vstupovať do operačnej sály. Bolo to veľmi veľa osôb, ktoré tu naraz stáli okolo. Navonok vyzerali najprv normálne, ale pohľad každého z nich bol plný nenávisti. Plný diabolskej nenávisti. A boli tak bezduchí, akoby vo vnútri vyhoreli. 

Moja duša sa vzpierala a triasla a ja som okamžite pochopila, že to boli démoni. Pochopila som, že tu boli kvôli mne, pretože som im niečo dlhovala, pretože hriech nie je zadarmo. To je naozaj najväčšia diablova podlosť a lož, že robí, aby ľudia verili, že vôbec neexistuje. To je jeho stratégia, potom s nami môže robiť všetko, čo chce tento klamár. A teraz som so zdesením videla: Ó, áno, oni existujú! A už začali okolo mňa krúžiť, chceli ma odniesť. 

Dokážete si predstaviť moje zdesenie? 

Môj strach, moju hrôzu?! 

Celá moja veda, múdrosť a spoločenské postavenie mi teraz nebolo vôbec na nič. 

Začala som sa váľať po zemi a vrhať sa na svoje telo, pretože som chcela vojsť do svojho tela, ale moje telo ma už neprijalo. A toho som sa strašne zľakla. 

Začala som utekať a chcela som zmiznúť. Neviem ako, ale prenikla som cez stenu operačnej sály. Nechcela som nič iné ako dostať sa preč, ale keď som prenikla stenou – hľa – urobila som skok do ničoho. Bola som poslaná dovnútra jedného z tých tunelov, ktoré tu naraz boli a viedli dolu. Na začiatku tu bolo ešte trochu svetla a boli to svetlá ako včelie plásty. A tiež sa to tu hemžilo ako v úli, bolo tu toľko ľudí. 

Dospelí, starí, muži, ženy, a s hlasným krikom, šupinatí a s divokou hrivou, škrípali zubami. A bola som vťahovaná stále hlbšie do zeme a pohybovala som sa nepretržite dolu, aj napriek tomu, že som sa stále snažila dostať sa stadiaľ von. Svetla stále ubúdalo a bolo stále temnejšie, a ja som sa hnala v tomto tuneli ďalej, až nastala mimoriadna tma. Bezbranne som sa ponorila do tejto temnoty, pre ktorú jednoducho neexistuje prirovnanie. Tá najtemnejšia temnota na tejto zemi je proti tomu ešte jasné poludnie. Ale tam táto temnota spôsobovala strašné bolesti, hrôzu a hanbu – a príšerne zapácha. Je to žijúca temnota, nič tam nie je mŕtve alebo nehybné. 

Keď som sa takto bez pomoci a bezbranná kĺzala týmito tunelmi, nečakane som dospela k nejakému rovnému miestu. Tu som teraz bola úplne zúfalá, ale posadnutá železnou vôľou, aby som sa stadiaľto dostala preč. Bola to tá istá vôľa ako predtým, aby som v živote niečo dosiahla, čo mi teraz a tu nebolo vôbec na nič – pretože som bola tu a nebola som schopná sa oslobodiť. Z veľkých predstáv a snov z doby predtým nezostalo už nič. Stala som sa naraz proste len úplne malou, úplne nepatrnou. A potom som naraz uvidela, ako sa otvorila zem. Vyzeralo to ako obrovské ústa, ako príšerne veľká tlama, ako pažerák. Tá zem žila, ona sa chvela!!! Cítila som sa strašne prázdna a podo mnou táto skľučujúca, strašná priepasť, ktorú ľudskými slovami jednoducho nie je možné opísať. 

Najstrašnejšie bolo, že tu už človek necítil absolútne nič z prítomnosti a lásky Božej. Tu už nebolo nič, ani kvapôčka nádeje. Táto diera v sebe mala niečo, čo ma nasávalo dolu, bez toho, aby som sa mohla postaviť na odpor. 

Kričala som ako pomätená. Vydesila som sa na smrť, keď som spozorovala, že tomuto pádu nemôžem zabrániť, naopak, že som nepretržite ťahaná dolu. Vedela som, že ak sa už raz zrútim dolu, tak sa už nedostanem späť. A budem padať bez konca stále hlbšie a hlbšie. 

To bola duchovná smrť mojej duše, bola by som neodvolateľne navždy stratená. Ale v priebehu tejto strašnej hrôzy, na okraji tej priepasti, som náhle pocítila, ako ma svätý archanjel Michal pevne drží za nohy. Moje telo padalo do tejto diery, ale bola som pevne držaná za nohy. Bol to okamih desivej bolesti a tiež príšerného strachu. Ale keď som tak visela nad priepasťou, démonov dráždila tá trocha svetla, ktoré som ešte mala v duši, a tak sa všetky tieto netvory na mňa vrhli. 

Tie strašné tvory boli ako larvy, ako upíry, aby toto svetlo vo mne s konečnou platnosťou zhasili. Predstavte si môj odpor a hrôzu, keď som sa videla pokrytá týmito odpornými tvormi. 

Kričala som, kričala som ako pomätená. Tieto veci horeli. 

Ó, moje sestry a bratia, jedná sa o žijúci temnotu, je to nenávisť, ktorá tak páli, ktorá nás pohlcuje, ktorá nás vykorisťuje a vysáva. Neexistujú slová, ktorými by som opísala túto hrôzu.

Masima

zdroj: Gloria Polo