%20(1).jpg)
Čo katolícki kresťania veria o očistci, sa výborne zrovnáva so zdravým rozumom aj preto, že sa skrze to rozlieva prekrásne svetlo na Božské vlastnosti.
1. Ak veríme, že Boh je pôvod očistca, potom zmýšľame lepšie o jeho všemohúcnosti, než keby sme verili, že urobil len nebo a peklo.
Ak by nebol očistec, verili by sme, že Boh je zvrchovane spravodlivý?
Keby toho, kto odtiaľ odchádza so všednými hriechmi, alebo má byť ešte trestaný za poznané a oplakané smrteľné hriechy Boh prijal do neba, do blahoslavenej spoločnosti tých, ktorí odtiaľ odišli ako svätí a úplne čistí - mohlo by sa potom povedať, že Boh súdi a odpláca podľa zásluh?
Keby ale odsudzoval do pekla tých, ktorí prichádzajú na onen svet pre skromné hriechy a malé poklesky - nebol by podobne nespravodlivý? Nebol by dokonca spravodlivý ani ako naši sudcovia, ktorí za drobné prestúpenie zákonov ukladajú drobné tresty.
Veríme v očistec a tiež slušne zmýšľame o Božskej múdrosti.
Múdri ľudia majú zrenie k tomu, aby bolo pomohnuté každému, komu sa pomôcť môže. Múdri ľudia sa starajú o to, aby tu žiadny netrpel, ak to nie je potrebné, a aby mal každý príležitosť k napraveniu svojho života. A môžeme si teda myslieť, že Boh nerobí na onom svete to, čo už tu robia múdri ľudia? Neprestal by byť nekonečne múdrym Bohom, keby sa trebárs len jeden človek polepšil, očistil a prispôsobil seba samého k požívaniu nebeskej radosti a On mu k tomu žiadnu príležitosť neposkytol? V pravej pravde, ak nie je očistec na onom svete, potom Boh zabudol na jedno dobré zriadenie vo svete a nepreukázal v tejto veci svoj nesmierny rozum a neobmedzenú múdrosť. Potom tiež nemôžem veriť, že Boh je zvrchovaná láska a dobrota, pokiaľ prichádzajú na onen svet ľudia a nenachádzajú žiadnu príležitosť k priznaniu svojich chýb a neduhov, k úplnému očisteniu a svojmu zdokonaleniu. Väčšina ľudí, ktorí sa odoberajú z týchto pozemských statkov, nie sú dosť dokonalí na dosiahnutie neba. Keby teda nebolo očistca a Boh by týchto ľudí buď zničil, alebo ich uvrhol do pekla - nemohli by sme veriť, že je milosrdný a že sa v jeho podstate nachádza neskonalá dobrota.
Ak je pre niektorých mudrcov rozpor medzi večnými trestami a nesmiernou Božou dobrotou a aby preto pre nich neprestal byť Boh večnou a zvrchovanou láskou, tak radšej zavrhli existenciu všetkých večne trvajúcich trápení a zdráhajú sa uznať aj peklo - môžeme a máme my tým ochotnejšie a pevnejšie veriť , že sa vo svete nejdobrotivejšieho Boha nachádza očistec, teda poriadok a zariadenie pre trpenie časných trestov.
2. Rovnakým spôsobom sa tiež zrovnáva s Božou mocou, múdrosťou a dobrotou druhá časť toho, čo o očistci veríme. Boh chce, aby tu na zemi pomáhali jedni druhým všetkými spôsobmi. Milovanie blížneho svojho je jedno z najdôležitejších prikázaní, ktoré nám dal On sám. Ale rozkázal nám Boh milovať len živých a nie tiež zomrelých? Oznámil nám snáď, že máme myslieť iba na živých, ale už nie na dobro tých, ktorí odišli na onen svet? Pravé, srdečné milovanie nemá hranice, ale siaha aj cez hroby a preniká až na onen svet.
Preto tiež všemohúci Boh, plný múdrosti a dobroty, neobmedzil našu lásku, ale necháva ju voľne horieť a prenikať i na onen svet, k tým, ktorí už odtiaľ odišli. Keby pre nás nebolo možné pomáhať a dokazovať lásku a vďačnosť týmto našim milým, ktorí už vstúpili na druhý svet, potom by nás srdce bolelo a nedalo by sa uspokojiť, ale by ustavične žiadalo Boha, aby nám umožnil aj zosnulým preukazovať dobro. Preto každé dobré a citlivé srdce veľmi rado verí, že existuje očistec a vôbec nepochybuje o tom, že my živí môžeme trpiacim v očistci pomáhať. Preto tiež v očistci, ako v čistom zrkadle, vidí zariadenie veľkej Božej múdrosti a dobroty.
To, v čo veríme o časnom trestaní a o stave očisťujúceho človeka na večnosti, nám nielen v čistejšom a jasnejšom svetle ukazuje Božiu moc, spravodlivosť, múdrosť a dobrotu, ale je aj inak veľmi utěšitelné a prospešné.
1. Keby nebolo očistca, ale len nebo a peklo, potom by sa zaiste každý bál umrieť. Lebo takmer žiadny nie je dosť dobrý a dokonalý a nemohol by prísť do neba - a keby nebolo časných trestov, nemohol by sa vyhnúť peklu. Keby na onom svete bolo len nebo a peklo, potom by sme celý svoj život na zemi prežili v trápnej neistote. Buď by sme si mysleli, že nie sme tak zlí, aby sme si zaslúžili peklo, a že už máme dosť dobroty na dosiahnutie neba, alebo by sme boli presvedčení, že nie sme dostatočne dobrí, aby sme mali prístup k nebu a tak by sa naše srdce ustavične trápilo a ľakalo. Mnohý človek by dokonca nemal žiadne pokojné chvíle a upadol by v zúfalstvo, keby nevedel nič o očistci a o tom, že aj na večnosti môže nadobudnúť umenie, city a dokonalosť, potrebné na požívaniu nebeského blahoslavenstva.
Veľmi sa rmútime, keď nám niekto z našich milých a priateľov umiera. Aký veľký by ale bol náš zármutok, keby nám pri ich smrti vstúpilo na myseľ, že neboli absolútne svätí a čistí, že až do posledného okamihu svojho bytia chybovali a zabúdali, a že teda nemôžu prísť do neba a dostali sa do pekelného trápenia. Avšak ak vieme, že očistec je, naše dobré srdce ich necháva vstupovať ak nie hneď do neba, potom aspoň do očistca, a tým svoj zármutok zmenšuje.
Ak vieme, že na onom svete je očistec, teda trápenie, pomocou ktorého človek dochádza k lepšiemu uvedomeniu, nadobúda dokonalejšiu citlivosť, zbavuje sa hriešnych žiadostí, vzdáva sa zlých zvykov, silí svoju vôľu k dobrému a všelijaké neduhy umýva ako špinu zo svojej duše - vtedy lepšie poznávame, že tiež naše každodenné ťažkosti a trápenia sú ako nejaký očistec a majú nám slúžiť k poučeniu, výstrahe a nášmu polepšeniu.
Pamätáme tiež na to, že kedykoľvek tu niekoho nechávame trpieť nejakou bolesťou, má byť tá bolesť prospešná a spasiteľná pre jeho dušu, tak, aby sa ani na okamih netrápil dlhšie než je potrebné a aby žiadne jeho trápenie nebolo zbytočné a márne.
Ak sme si istí, že na onom svete sú časné tresty, a síce tým bolestivejšie, čím viac vzrastá citlivá moc našej duše a ak vieme tiež, na koho tam čakajú tieto časné pokuty, potom neustáva naša snaha, keď dosiahneme akej-takej šľachetnosti, ale snažíme sa vzniesť na najvyšší stupeň mravnej dobroty. Ak myslíme na očistec, pripravený pre tých, ktorí si prinášajú na onen svet len nepatrné hriechy a skromné neduhy duše, tým skôr si dáme lepší pozor na svoje skutky, žiadosti, myslenie, city a úmysly, s väčšou snahou sa vyvarujeme i malých pokleskov a k tomu obraciame celé svoje vedomie, aby sme nekonali nesprávne voči zákonom a pravidlám rozumu ani z nevedomosti, z nedopatrenia, z mdloby a ľudskej krehkosti. Spomínajúc na očistec, v ktorom sa každý trápi tým dlhšie, čím menej tu zotrel svoju vinu dobrými skutkami a uspokojil spravodlivosť Božiu, činíme už tu dokonalejšie pokánia a s väčšou ochotou robíme dobré skutky.
2. A je tiež veľmi utešené a spasiteľné, že tým, ktorí sú držaní v očistci, môžeme byť nápomocní pobožnými príhovormi, omšovou obeťou, almužnou a každým iným dobrým skutkom. Dobrému srdci je prameňom sladkej útechy i obyčajné modlenie sa za tých, ktorých mu odňala smrť a on ich nerád stratil. Ak vieme, že modlitba, svätá omša, pôst, almužna a všetky iné milosrdné a dobré skutky slúžia nielen nám samotným, ale tiež aj iným a to i zomrelým, nadobúdame viac chuti k modleniu, k nábožnému vypočutiu svätej omše, k dobročinnosti voči chudobným a ku všetkému inému dobrému.
Nikto nemôže povedať, že láska jeho srdca nemôže vychádzať von a pôsobiť, ako sa jej páči. Teraz má každý príležitosť preukázať svoju povinnosť voči tým, ktorým ublížil, ale neposkytol im náhradu. Teraz každý môže ukazovať vďačné a uznanlivé srdce i ku svojim zosnulým dobrodincom. Teraz každý môže platne pomáhať tým, ktorým dal pohoršenie a ktorí trpia na večnosti i jeho vinou. Konečne ani to nemôžem opomenúť mlčaním, že dobrým činom, ktorými zosnulým slúžime, stojí za základ najčistejší úmysel, lebo ho robíme bez ohľadu na svoj vlastný zisk a časnú odmenu.
Z letopisov vieme, že už pohania mali nejaké povedomie o tom, čo my, katolícki kresťania považujeme za pravdy o očistci. Ak už dávni ľudia mali vedomosti, že človek po svojej smrti sa čistí v časnom trápení od svojich chýb ako zlato v ohni, a že ľudia, pozostalí na zemi, môžu jeho trápenie uľaviť či skrátiť, potom môžeme dospieť k záveru, že aj prirodzený rozum , ktorý usilovne skúma stav zomrelých, prichádza na to, že očistec existuje. A čo môžeme poznať len prirodzeným rozumom o stave ľudí v prostrednom stave na večnosti, to nám Boh potvrdil vo svojom Zjavení.
Božská pravda a múdrosť hovorila ústami Ježiša Krista. Čomu potom učil Ježiš a jeho apoštoli hlásali, tomu teraz učí cirkev od Neho ustanovená a rozprestretá po všetkých krajoch zeme. Všeobecná a duchom neomylnosti spravovaná cirkev učí, že existuje očistec, a že tým, ktorí v ňom trpia, my v tunajšom živote zostávajúci môžeme byť prospešní.
Toto učenie sa nachádza vo všetkých starých i nových katolíckych knihách, vysvetľuje sa vo všetkých školách a zo všetkých kazateľníc, uvádza sa na myseľ veriacich pri každej svätej omši, najmä zvlášť pri omši za mŕtvych a je tak známe, že o ňom dávajú dokonalú správu nielen učitelia, kňazi, biskupi a učenci, ale má o ňom správne povedomie aj každý prostý katolík.
V peknom vyznaní katolíckej viery, ktoré sa užíva od Tridentského snemu až do našich čias, sú obsiahnuté aj tieto slová: "Pevne stojím za tým, že očistec je, a že pobožným prispením veriacich sa pomáha dušiam, ktoré sa v ňom zdržujú."
Boh teda sám zjavil to, čo o očistci veríme, lebo o tom vydáva jasné svedectvo celá cirkev a slovo Cirkvi je slovom Božím. Ale túto zvláštnu stránku našej viery potvrdil Boh ako svoje vlastné učenie ešte iným spôsobom.
Kde sa nachádza rozumu príjemného učenia, potešiteľné a príhodné k cnostnému životu, a kde sa na učenie vzťahujú také neobyčajné veci; veci, nemajúce múdreho konca, ak nie sú spôsobené a zriadené od Boha k potvrdeniu a osvedčeniu onoho učenia: tu sa nachádza pravda zjavená Bohom.
Už vyššie sme ukázali, že čo o očistci za pravdu považujeme, je rozumu primerané, dobré a spásiteľné. Môžem však ešte uviesť ďalší príklad úzko súvisiaci s týmto pekným učením.
Vo svätej Biblii, tej prevzácnej knihe, ktorá je sama v sebe veľký zázrak, sa nachádza niekoľko miest, ktoré sa nedajú na nič iné tak svetlo a nenútene vztiahnuť, ako na očistec a na pomoc činenia zosnulým.
V druhej knihe Machabejcov čítame, že statočný Júda poslal do Jeruzalema dvanásť tisíc drachiem striebra, ako obeť za hriechy zomrelých a prebývajúcich v očistci. Je tu výslovne poznamenané: "Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu." (porov. 2 Mak 12, 46)
V dvanástej kapitole Matúšovho evanjelia čítame tieto slová: "Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom" (porov. Mt 12,32).
Ak sú hriechy, ktoré sa tu, ani na večnosti neodpúšťajú, potom sú aj hriechy, ktoré nemôžu byť zotreté a umyté tak na tomto tak na tomto aj na onom svete, jedine v očistci.
Apoštol Peter niečo podobné napísal v prvom liste: "V ňom prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení. " (porov. 1 Pt 3,19). Ak Ježiš prišiel k zosnulým, ktorí prebývajúcim v clivom žalári, aby im zvestoval svoje sväté učenie, potom môžu byť zosnulí, skľúčení časným utrpením, privedení k náprave a poznaniu pravdy.
Nemohli byť tieto veci, narážajúce na očistec, zamlčané v Svätom písme? Prečo to Boh dopustil a zariadil, že v Písme sú, keď je veľa stoviek tisíc iných vecí, o ktorých tu žiadna zmienka nie je? Chcel ukázať nášmu rozumu, že si praje, aby sme verili v existenciu očistca a že On túto našu vieru schvaľuje a potvrdzuje.
Nekatolícki kresťania síce odporujú existencii nášho očistca, ale neuvádzajú dostatočné dôvody. Najviac je k poľutovaniu, že mnohí z nich vôbec nič nevedia o tomto článku našej viery a pokladajú očistec za niečo básnivého a hovoria s nami ako s poverčivými osobami. Písmo sväté síce o očistci výslovne nehovorí, ale predsa o ňom činí dostatočnú zmienku, ako som vyššie poukázal. Jednoduchým rozumom je možné poznať, že očistec je. A čo prirodzený rozum poznáva, to by malo byť prijaté, aj keď nie je k nájdeniu ani slovo vo Svätom písme.
Text o očistci z pera významného českého teologa, filozofa a kňaza Vincenca Zahradníka (1790-1836).
