O očistci /1./

Človek je na Zemi hosťom. Prišiel na svet, aby ho znovu opustil. Smrť, aj keď váha a odkladá, nezabúda zotrieť všetko, čo sa kedy narodilo. Život človeka je cesta do hrobu. Všetko pod nebom je neisté, iba smrť je istá. Koľko už bolo na svete ľudí, toľko ich rôznym spôsobom zase odišlo, ale život, ktorý tu skončili, začal im znovu v iných sveta krajinách. Aj po smrti budeme žiť vo svete.

O tomto budúcom živote nás, ako prirodzený rozum, tak aj Božské Zjavenie učí veľa dobrého a spásonosného. A zaiste veľmi veľa záleží na tom, aby sme si všetko, čo sa budúceho života týka, dokonale vo svojej mysli predstavovali. Preto aj v tomto prostom pojednaní o stave človeka, ktorý prichádza na druhý svet, chcem hovoriť o tom, čo o očistci vôbec vieme a veríme.


Veríme, že na onom svete je očistec, a že tým, ktorí tam prichádzajú, môže byť od nás na zemi rôznym spôsobom pomáhané. Tieto dve veci vysvetlím podrobnejšie:

1. Čo človek na zemi zasial, to na onom svete bude zberať. Niektorí ľudia odtiaľ odchádzajú bez akejkoľvek poškvrny duše. Dosiahli najvyššiu dokonalosť toho, čo je možné dosiahnuť. O takých, vznešených mravnou dobrotou, pevne veríme, že po svojej smrti za svoj predošlý život ničím netrpia, ale naopak prichádzajú k užívaniu nevýslovne, žiadnym pomyslením na svoj prvý život neskalenej radosti. Ich preblažený spôsob života všeobecne nazývame nebom.

Odchádzajú však odtiaľ aj zlí, skazení a na najvyššom stupni spustnutí ľudia. Tí nežili podľa pravidiel rozumu a príkazov Božích, ale podľa svojich žiadostí. Pre svoju rozkoš a zisk, s plným vedomím a premysleným úmyslom, konali zle a páchali neprávosti. A ani pri svojej smrti sa nechceli obrátiť k Bohu a svätým prikázaniam. Aj oni prichádzajú po smrti k novému životu, avšak k životu nevýslovne utrápenému a nešťastnému. Život vedený na zemi sa im premieňa v hryzúceho a nikdy neumierajúceho červa, v neprestávajúci smútku a žiaľ a v nekončiace trápenie na onom svete. Ich transcendentný spôsob života na večnosť sa nazýva peklo.

Ale odchádzajú odtiaľ aj ľudia, ktorí nemali ani celkom dobrý život ani úplne zlý život. Svoj život žili dobre, ale často tiež hrešili, pokiaľ nie s plným vedomím, teda aspoň z nepozornosti a ľudskej krehkosti, alebo vtedy, keď nejaká náhle vzplanutá chtivosť prikryla temným mrakom slnko ich rozumu. 
Odchádzajú odtiaľ ľudia, ktorí spoznali svoje neprávosti a hriechy, ale svoje duše, porušené a znečistené hriechmi, dokonale neumyli a nevyliečili. Smrť na ne prišla skôr, než mohli udusiť vo svojej duši náchylnosť ku zlému, obzvlášť konaním dobrých skutkov. 
Odchádzajú odtiaľ ľudia s mnohými neduhmi a krehkosťami, tak, že by ešte v mnohé hriechy upadli, keby im bolo dané prebývať na svete dlhšie. 
Odchádzajú odtiaľ ľudia neutvrdení v dobrom, bez mnoho cností, ktorými sa vo svojom živote mohli ozdobiť. Takí ľudia prídu na večnosť a nájdu nebo a peklo uzavreté. Majú síce sladkú nádej, že budú prijatí do sídla nevysloviteľnej večnej radosti, ale musia najskôr trpieť časnými trestami. Sužuje a trápi ich vyjasnené svedomie predošlého života, vo svetle spoznávajú každú nedokonalosť, a to im spôsobuje veľkú bolesť. 
Nevieme síce, na aké miesto vlastne prichádzajú a čím sa zaoberajú, ale vieme, že Boh ich vedie takými cestami a necháva ich robiť veci a prechádzať skúškami, ktoré sú síce bolestné, ale zároveň prospešné a spasiteľné. Tam sa im ešte len dokonalejšie otvárajú oči, tam sa s mnohým utrpením učia veci, ktoré sa v živote z obyčajnej nedbanlivosti nenaučili poznať. Tam, s úzkosťou a utrápeným zvieraním dávajú zo seba dole zlé návyky a privykajú cnostiam, ktorými sa mali zušľachťovať už tu na zemi. Ich trápenie im slúži k úplnej náprave a polepšenie a je podobné ohňu, v ktorom sa čistí zlato a zbavujú sa trosky. Preto tento spôsob ich počiatočného života na onom svete nazývame očistcom.

2. Druhé hlavné učenie o očistci je, že tým, ktorí v ňom prebývajú, môžeme my tu na zemi pomáhať. Ich trápenie na večnosti je menšie a skôr skončí, ak to, čo tu oni zlého spáchali, my s ochotou naprávame a ak nám ich pozemský život slúži k výstrahe a tiež ak potvrdzujeme svoje dobré úmysly a konáme akékoľvek dobré a Bohu milé skutky. 
Rovnako svojim bratom, ktorí prebývajú v očistci, slúžime, pokiaľ ich nápravu a zmenšenie ich trápenia srdečne žiadame v nábožných modlitbách, porúčajúc ich dobrote a milosti Božej a s pohnutým, rozhoreným srdcom za nich obetujeme najsvätejšie oltárne dary - telo a krv Pána.

To, čo som uviedol o očistci, nie je vec, ktorá by odporovala zdravému rozumu, ale sa dokonale zrovnáva so všetkým tým, čomu nás učí rozum a čo považujeme za isté pravdy.

1. Zdravý rozum nám hovorí, že mnohí ľudia kráčajú zo sveta na strednom stupni morálnej dobroty a dokonalosti. Je pravdivou skutočnosťou, že sa odtiaľto uberá väčší diel ľudí s mnohými chybami a krehkosťou a len málo tých, ktorí pri konci svojho života stoja na vrchole cnosti alebo na vrchole neprávosti. 
Ak ale ľudia strednej dobroty a dokonalosti prichádzajú na onen svet, môžeme z toho súdiť, že aj ich nový život stojí v strede a nepripadá k nim najvyššie trápenie ani najvyššie blahoslavenstvo. 
A prečo by potom nebolo možné, aby človek naveky nahradil všetko, čo zmeškal a zanedbal tu na zemi? Prečo by, aspoň na onom svete  nedospel k poznaniu pravdy, ku ktorej na svete nedošiel? Prečo by nebolo možné, aby sa tam, v škole mnohotvárnych bolestí a utrpenia nenaučil všetkému dobrému a nevzal na seba cnosti, ktoré už v živote dosiahnuť mohol a mal?
Istá pravda je, že náš ďalší život sa v mnohých ohľadoch porovnáva s našim súčasným životom. Ak však náš život je už tu v ťažkostiach a utrpení napravený a učinený dokonalejší, ak teda tu všetci ľudia nachádzajú očistec a v tomto očistci sú držaní až do svojej smrti, prečo by niečo tomu podobného nemohlo byť i na onom svete?

Hriech žiadneho človeka nemôže zostať bez trestu. Ale sú tu všetci potrestaní za svoje hriechy? Mnohí zomrú skôr, než pocítia najmenší trest za svoje hriechy. Ak nie je ale na onom svete žiadny očistec: vtedy je potrebné, aby človeku, odtiaľ sa odoberajúcemu, v malých a všedných hriechoch a bez dokonalého pokánia bol buď odpustený každý trest, alebo aby bol odsúdený na večne trvajúcim mukám. Ale ani to, ani tamto nie je k prílišnému uvereniu.

Proti tomu, že by na onom svete boli nekončiace tresty, navrhol už všetečný rozum niektorých premúdrelých. Že by sa ale na onom svete nachádzalo časné trestanie, o tom ešte žiadny mudrc nepochyboval. 
Prirodzený, aj trochu vzdelaný rozum tomu pritakáva bezo všetkých rozpakov, a očistec považuje za múdro ustanovenú vec, nad ktorou nič podobnejšieho a lepšieho nemôže byť myslené.

2. Tak i druhá časť toho, čo  o očistci veríme, v ničom zdravému rozumu neodporuje. Ak je dobré modliť sa za živých, prečo by malo byť zlé posielať príhovory k Božiemu trónu za mŕtvych? Ak každý dobrý čin slúži živým, prečo by nemal slúžiť aj tým, ktorí trpia na onom svete a potrebujú pomoc? Každý človek, ktorý vstúpi na onen svet, začína, kde skončil na zemi. Avšak málokto je pri svojom odchode taký dobrý a dokonalý, aby sme mohli očakávať, že svoju cestu na večnosť budú konať bez všetkej ťažkej a bolestnej práce, bez rmútiaceho úsilia a utrpného namáhania.
Prečo by teda bolo zbytočné a márne, ak my, pozostalí na zemi, sa snažíme zomrelým prispieť pobožnými príhovormi, pôstom, almužnou a inými dobrými skutkami?

Text o očistci z pera významného českého teologa, filozofa a kňaza Vincenca Zahradníka (1790-1836).


→  O očistci 2

Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre