%20(1).jpg)
Slávny americký herec a režisér Mel Gibson dosiahol vo veku 35 rokov vrchol svojej hereckej kariéry. Získal Oscara, stal sa slávnym a bol jedným z najlepšie platených hercov v Hollywoode. Získal veľa, ale stratil najväčší poklad – vieru v Ježiša Krista. Vtedy sa ocitol – ako sám spomína – v strašnom stave. V takom strašnom, že sa mu zdalo, že jediným východiskom je vyskočiť z okna a siahnuť si na život. Prežíval hlboké duchovné utrpenie, v ktorom človek stráca chuť žiť. A práve vtedy vzal do rúk evanjelium. Začal ho čítať a uvažovať o tajomstve Kristovho umučenia a smrti. Urobil prevratný objav: Ježiš je živá osoba a skrze svoje sväté rany, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie uzdravuje všetky ľudské zranenia, oslobodzuje z najväčších otroctiev a hriechov.
Po tomto objave Gibson začal horlivo žiť podľa zásad katolíckej viery. Svedomito sa každý deň modlil, pravidelne sa spovedal a každý deň sa zúčastňoval na svätej omši. Filmom Umučenie Krista chcel otriasť svedomím kresťanov, aby si nanovo uvedomili, čo sa sprítomňuje počas každej svätej omše. Máme účasť na najdôležitejšej udalosti – na spáse, ktorú nám svojím umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním získal Ježiš Kristus.
Dramatický boj proti silám zla
Počas pozemského života ustavične bojujeme proti zlu. Tento napínavý boj dobra so zlom, viery s neverou prebieha v srdci každého človeka. Nezvíťazíme, nedosiahneme nebo, ak podľahneme znechuteniu a vzdáme sa. Niekedy môžeme mať dojem, že zlo prevláda vo svete okolo nás, ale svätý Ján nám v Zjavení odovzdáva veľmi povzbudzujúcu zvesť: ak sa spojíme s Kristom, iste zvíťazíme. V poslednej knihe Svätého písma apoštol opisuje nepretržitý boj dobra so zlom z perspektívy večnosti, a preto predstavuje celý priebeh tohto boja – obete aj definitívne víťazstvo. Hoci nepriateľova zúrivosť a sila naháňajú hrôzu, anjeli, ktorí nás chránia, a svätí, ktorí za nás orodujú, sú silnejší a posledné slovo patrí Bohu. Celá Kniha zjavenia opisuje urputný, ale víťazný boj neba proti peklu. Tento boj prebehol v umučení, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a obnovuje sa v tajomstve Eucharistie, aby takto mohli mať na ňom účasť a víťaziť ľudia všetkých pokolení.
Rozumný vojak nepôjde do boja bez prípravy. Takisto nezvíťazíme nad zlými duchmi, ak sa nepripravíme, ak budeme mať slabú a neistú vieru. Musíme sa podrobiť prísnej sebadisciplíne a tréningu, naplánovať si každodenné povinnosti tak, aby sme mali čas na svedomitú prácu, odpočinok a modlitbu, na čítanie Svätého písma, katolíckej tlače, dobrých náboženských kníh, predovšetkým Katechizmu Katolíckej cirkvi. Sebadisciplína pri plnení každodenných povinností je celoživotná úloha. Duchovný boj trvá. Ježiš nás vyzýva k rozhodnému konaniu, k tomu, aby sme si upratali dom svojho srdca, pretože nepriateľov stretneme vo svojej duši. Sú to:
egoizmus,
lenivosť,
pýcha,
závisť,
nemiernosť v jedení a pití,
žiadostivosť,
zloba,
lakomosť,
neodpustenie atď.
Najskôr musíme pomenovať svoje hriechy, zlé túžby, závislosti a začať ich odstraňovať s Kristovou mocou.
Prvoradá úloha je snažiť sa o to, aby sme vždy žili v stave posväcujúcej milosti, zo srdca odpúšťali všetko a všetkým, nepestovali si výčitky ani nároky voči nikomu.
Je nutné, aby sme si predsavzali, že po ťažkom hriechu hneď vstaneme vo svätej spovedi a nebudeme to odkladať na neskôr. Pravidelná spoveď, na ktorú sa pripravíme úprimným spytovaním svedomia, trvalá duchovná formácia, prehlbovanie viery a modlitbového života, praktizovanie základných pravidiel pri sebazdokonaľovaní a náboženské vzdelávanie sú nevyhnutnou prípravou pre dobrú účasť na svätej omši.
Na svätú omšu musíme prichádzať dosť zavčasu, aby sme sa na ňu mohli pripraviť modlitbou v tichu a sústredenosti. Panna Mária nás prostredníctvom mystičky Cataliny Rivas (Eucharistia) vyzýva, aby sme neprichádzali na poslednú chvíľu, ale aby sme si vytvorili čas na dôstojnú prípravu na najväčší zázrak, akým je svätá omša: „Čím lepšie sa na svätú omšu pripravíme, tým viac milostí dostaneme, keď sa na nej zúčastníme. Milosti, ktoré môžeme získať počas svätej omše, majú nekonečnú Božiu moc. Jediné, čo ich obmedzuje, je naša schopnosť prijať ich. Milosť je čistá Božia moc, ktorá dopĺňa naše nedostatky a slabosti našej ľudskej prirodzenosti. Vďaka Božej milosti môžeme urobiť to, čo by sme nikdy nedokázali svojimi silami: milovať s čistým srdcom, všetkým všetko odpustiť, celkom sa obetovať a slúžiť iným, nepripútavať sa k ničomu pozemskému, ale zo všetkých síl smerovať k nebu.“
Od chvíle, keď sme prijali krst, nosíme vo svojich srdciach znak, že patríme do nadprirodzenej rodiny. Len Boh má v dokonalej miere všetky vlastnosti rodiny: otcovstvo, synovstvo a lásku. Boh je rodina a my do nej patríme. Prví kresťania si túto radostnú pravdu pripomínali znamením kríža, ktorým sa značili na čele. Aj my, keď dnes robíme znamenie kríža, označujeme svoje telo menom našej Božej rodiny: Otca, Syna i Ducha Svätého. Boh je naša rodina. Jeho meno je: Otec, Syn a Duch Svätý. Ján Pavol II. povedal, že Boh vo svojom najhlbšom tajomstve nie je samota, ale rodina, pretože on sám v sebe je otcovstvom, synovstvom a láskou, ktoré tvoria podstatu rodiny.
Vždy, keď sa prežehnávame, zvlášť na začiatku svätej omše, vedome obnovujeme svoju zmluvu s Bohom uzavretú pri krste, vyjadrujeme, že patríme do Božej rodiny, a vyznávame vieru v Najsvätejšiu Trojicu a v spásu, ktorú nám Kristus získal na kríži.
Znamenie kríža vyjadruje aj to, že prijímame všetky pravdy viery, ktoré vyznávame vo Vyznaní viery, ktoré v našom mene vyriekli pri krste naši rodičia. Takto nanovo potvrdzujeme svoje rozhodné zrieknutie sa diabla, jeho pýchy a všetkých jeho hriechov.
Keď robíme znamenie kríža, obnovujeme svoj záväzok žiť podľa zásad kresťanskej viery a sľubujeme, že počas svätej omše sa zjednotíme s Kristom v jeho úplnej odovzdanosti Otcovi počas jeho umučenia a smrti na kríži. Keď robíme znamenie kríža, nesmieme zabúdať na to, čo hovorí svätý Atanáz: „Znamenie kríža ničí všetku mágiu, zneškodňuje všetky čary a zlé sily sa trasú od strachu.“
Na začiatku slávenia Eucharistie si musíme vzbudiť ľútosť nad hriechmi, ktoré sme spáchali: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 8 – 9).
Panna Mária nás prostredníctvom Cataliny Rivas povzbudzuje: „Z hĺbky srdca pros Pána, aby ti odpustil hriechy, ktorými si ho urazil(a). Potom sa budeš môcť dôstojne zúčastniť na výsade, akou je svätá omša.“
V nedeľu a na slávnosti po úkone kajúcnosti spievame hymnus Sláva Bohu na výsostiach. Je to modlitba radosti a chvály za nesmiernu Božiu starostlivosť o každého z nás. Chváľme Boha tak radostne, ako to robia anjeli v nebi (porov. Zjv 15, 3 – 4) a pri Ježišovom narodení (porov. Lk 2, 14).
„Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Božie slovo nás pripravuje na prijatie Ježiša v Eucharistii. Origenes a ďalší cirkevní otcovia vyzývali, aby sme Krista prítomného v Božom slove uctievali rovnako ako v Eucharistii (porov. Dei Verbum 21). Aby nám účasť na bohoslužbe slova priniesla osoh, máme – podľa výzvy Panny Márie adresovanej mystičke Cataline Rivas – pozorne počúvať Božie slovo. Liturgické čítania, žalm, responzórium sú úryvkami zo Svätého písma, ktoré Cirkev vybrala pre účastníkov svätej omše na konkrétny deň. Majú nás osloviť, dotknúť sa nášho srdca, prebudiť naše svedomie. Boh sa nám prihovára vo svojom slove, preto ho máme počúvať, prijímať a uvádzať do praxe.
Keď prinášame obetné dary, obetujeme spolu s nimi aj seba a všetko, čo sme a čo máme. Veríme, že Boh prijíma to, čo je dočasné, a premieňa to na večné (porov. Lumen gentium 34). Panna Mária nás prostredníctvom Cataliny Rivas vyzýva a zároveň nám vysvetľuje, že ak sa vedome zúčastňujeme na svätej omši, náš anjel strážca prednáša naše dary a prosby pred Pánov oltár. Panna Mária nás povzbudzuje k aktívnej účasti na svätej omši a prosí nás, aby sme v tej chvíli obetovali svoju rodinu, blízkych, dobrodincov aj nepriateľov, ako aj tých, čo nás prosili o modlitbu.
Počas eucharistickej modlitby, keď celebrant vyslovuje slová premenenia, sme účastníkmi najdôležitejších udalostí ľudských dejín: Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Nachádzame sa na Kalvárii pri nohách ukrižovaného Krista.
„Je to zázrak nad zázraky,“ vysvetlila Panna Mária Cataline Rivas. „Pána neobmedzuje ani čas, ani priestor. Vo chvíli premenenia sú všetci prítomní prenesení na Kalváriu do chvíle Kristovho ukrižovania... Zdvihni zrak a kontempluj ho. Hľaď naňho a opakuj modlitbu z Fatimy: ,Pane, verím ti, klaniam sa ti, dôverujem ti a milujem ťa. Prosím ťa o odpustenie pre tých, čo neveria, neklaňajú sa, nedôverujú a nemilujú ťa.‘ ... Povedz mu, ako veľmi ho miluješ, a klaňaj sa Kráľovi kráľov.“ V duchu máme hľadieť na Ježiša, ktorý zomiera na kríži, pretože on bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti (porov. Iz 53, 5). Ježiš svojou smrťou na kríži priniesol dokonalú obetu, ktorá sníma hriechy všetkých ľudí.
Ako môže Kristus prinášať obetu? Je predsa pravý Boh, druhá osoba Najsvätejšej Trojice! Komu môže Boh priniesť obetu? V Bohu, v nebi láska, ktorá dáva život, trvá večne.
Boh Otec sa dáva celý, keď plodí Syna a dáva mu svoje božstvo.
Otec miluje a dáva život a Syn je jeho dokonalým odrazom.
Preto aj Syn miluje a dáva život. Je darcom života, ktorý dostal od Otca. Tento život dáva Otcovi ako dokonalý prejav vďačnosti a modlitby.
Život a láska, ktoré Syn dostáva od Otca a ktoré dáva Otcovi, to je Duch Svätý.
Toto sa deje počas svätej omše, v ktorej sa sprítomňuje to, čo Boží Syn koná od večnosti: miluje Otca tak, ako Otec miluje Syna a dáva mu Dar Lásky (Ducha Svätého), ktorého od neho dostal.
To, čo Boží Syn robí od večnosti, teraz robí vo svojej ľudskej prirodzenosti. Nezmenil sa, keď sa stal skutočným človekom, pretože Boh sa nemení, je večný, nemá začiatok ani koniec.
To, čo sa mení, to nie je Boh, ale ľudská prirodzenosť. Boh prijal našu ľudskú prirodzenosť, a preto každý Kristov čin, každá jeho myšlienka – od chvíle vtelenia až po smrť na kríži – je prejavom lásky Syna k Otcovi.
Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti, v ktorej sústredil všetky hriechy ľudstva a obetoval ich Otcovi vo chvíli ukrižovania, vyjadril to, kým je od večnosti. Ježišovo utrpenie je utrpením druhej božskej osoby, Slova, a preto preniká všade, kde prenikla ničivá sila zla.
On, ktorý bol celkom nevinný a svätý, trpí a zomiera za každého človeka a spája sa s hriešnym ľudstvom. V tejto skúsenosti neopísateľného utrpenia sa stal poslušným Otcovi až na smrť (porov. Flp 2, 8) a obetoval sa Otcovi za hriešnikov: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46). Utrpenie a smrť sú prejavom úplnej poslušnosti Syna voči Otcovi. Na túto Synovu bezhraničnú poslušnosť a odovzdanosť Otec reagoval svojím darovaním sa – darom nového nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní (porov. Ján Pavol II.: Redemptor hominis 20). Keď Ježiš zomiera, dostáva od Otca dar vzkrieseného života. Ježišova dokonalá láska a poslušnosť vo chvíli smrti, v najväčšom utrpení, v skúsenosti najväčšieho hriechu a Otcova odpoveď v dare zmŕtvychvstania sú vrcholným úkonom spásy. Úplne nevinný a bezhriešny Ježiš prijal zo života všetkých ľudí hriech a smrť, aby v zmŕtvychvstaní získal pre všetkých dar nesmrteľného života a odpustenie všetkých hriechov. V smrti a zmŕtvychvstaní mocou lásky Otca a Syna sa Ježišova ľudská prirodzenosť zbožstvila a zjednotila s božskou.
Pre nás, ktorí sa zúčastňujeme na svätej omši, je to neopakovateľná šanca, aby sme sa vo chvíli premenenia pokorne spojili s Ježišovou obetou, lebo len tak bude naša obeta dokonalá a budeme môcť prijať dar Ducha Svätého, ktorý nás zbožství a dá nám účasť na definitívnom Kristovom víťazstve.
Eucharistia, ktorú prijmeme s čistým srdcom, nás premieňa a uvádza do nebeskej skutočnosti, pretože získavame účasť na živote Najsvätejšej Trojice a stávame sa členmi Božej rodiny. Účasť na svätej omši je bránou do neba, kde sám Boh „zotrie každú slzu“ (Zjv 21, 3 – 4).
Nič na nebi ani na zemi nám nedá viac než to, čo dostávame na svätej omši, kde prijímame život a lásku samého Boha.
Nie je to metafora, predpoveď ani obraz, ale opravdivá skutočnosť. Preto sa musíme na svätej omši zúčastňovať s otvorenými očami, ušami, mysľou a srdcom a s veľkou vďačnosťou prijímať dar Eucharistie – zmŕtvychvstalého Krista v jeho oslávenej, zbožstvenej ľudskej prirodzenosti.
S pokorou sa skloňme pred veľkosťou Boha, ktorý vstupuje do ľudského srdca a s vrúcnym duchom prijmime eucharistického Ježiša. Jednoducho ho privítajme, tešme sa z jeho prítomnosti, spojme sa s ním.
Až potom mu úprimne povedzme o svojich potrebách a ťažkostiach, aby sa tento „najvzácnejší čas“, ako ho nazvala svätá Faustína, nepremenil na vyratúvanie našich prosieb a bolestí. Niektorí ľudia prijímajú Krista zo zvyku. Rutina spôsobuje, že mu nemajú čo povedať alebo že len odriekajú modlitby bez srdečného vzťahu.
Po prijatí Eucharistie potrebujeme aspoň päť minút na osobné prebývanie s Ježišom v tichu svojho srdca. V tejto najintímnejšej jednote odovzdajme Bohu seba ako výlučné vlastníctvo. Môžeme použiť slová modlitby: „Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, si mi dal ty. Tebe, Pane, to vraciam; všetko je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len tvoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.“ Má to vyplývať z nášho presvedčenia a túžby.S akou vierou prijímame Krista v Eucharistii, dar Božieho života, jeho všemohúcnosť, ktorá je silnejšia než najväčšie sily sveta? Oheň môže zohriať alebo spáliť. Je to len vzdialený príklad, ktorý opisuje nadprirodzenú Božiu moc, s ktorou stvoril celý vesmír. Ako zodpovedne by sme teda mali prijímať tento dar z neba, ktorý dostávame vždy, keď prijímame Eucharistiu!
Po svätej omši máme žiť, pracovať a odpočívať v spojení s Ježišom, ako to robila svätá Faustína: „Ježišu, prichádzaš ku mne vo svätom prijímaní, ty, ktorý si si ráčil urobiť príbytok spolu s Otcom i Duchom Svätým v malom nebi môjho srdca. Po celý deň sa snažím byť s tebou, nenechávam ťa ani na chvíľku samého. Hoci som v spoločnosti ľudí či s chovanicami, moje srdce je vždy spojené s ním. Keď zaspávam, obetujem mu každý úder svojho srdca, keď sa prebúdzam – ponáram sa v ňom bez slov. Keď sa prebudím, chvíľu zvelebujem Najsvätejšiu Trojicu a ďakujem, že mi ráčila darovať ešte jeden deň; že ešte raz sa zopakuje vo mne tajomstvo vtelenia tvojho Syna, že ešte raz sa v mojich očiach zopakuje jeho bolestné umučenie. Vtedy sa snažím uľahčiť Ježišovi, aby prešiel cezo mňa do iných duší. S Ježišom idem všade, jeho prítomnosť ma neustále sprevádza“ (Denníček, 486).
vložil: SiMa
