Boh dáva do poslednej chvíle života možnosť oľutovať hriechy

K dovtedajšiemu telesnému a morálnemu utrpeniu Teresy Carloni sa pridali útoky diabla, ktorý ju fyzicky napádal, zraňoval a ubližoval jej, ako aj kritika a ohováranie ľudí. Nakoľko ľudia často videli kňaza, ako navštevuje Máriu Teréziu, začali sa šíriť pletky, že ich nespájajú len duchovné záležitosti. Otec Campany sa v tej veci obrátil dokonca na miestneho biskupa, ktorý mu prikázal, aby sa naďalej venoval duchovnému vedeniu mystičky, nakoľko je to potrebné. 

„Na začiatku marca sme sa dozvedeli, že Stalin ochrnul a hrozila mu smrť. Nasledujúci piatok, prv než sa začalo trojhodinové utrpenie, mi ,ten istý hlas‘ povedal: ,Teraz ťa o niečo poprosím, ak budeš súhlasiť a ak bude súhlasiť táto bytosť. Prv než Stalin zomrie, chcem mu dať napriek jeho zločinom možnosť spasiť sa, ako ju dávam všetkým vykúpeným dušiam. Ak budete súhlasiť, prosím ťa o obetovanie týchto troch hodín za Stalinovu dušu. Ale nezľakni sa utrpenia tejto bytosti.‘ 

Opýtal som sa Márie Terézie, či chce prijať takúto obetu. Súhlasila. Trojhodinové utrpenie prebiehalo ako zvyčajne v tej istej bočnej izbe. Bolo to popoludní. Celý čas som bol pri nej. Nikdy nezabudnem na tieto tri hodiny. Nikdy som nevidel podobné utrpenie... aj vo fyzickom zmysle... Plakal som z hrôzy a chcelo sa mi kričať: ,Stačí! Stačí!‘“

„Využil Stalin túto poslednú milosť?“ pýtal sa otec Campany. Spomienky na posledné Stalinove chvíle zachytila vo svojom pamätníku jeho dcéra Svetlana. Bývala s otcom v spoločnom byte v Kremli, ale nemala s ním ľahký kontakt, pretože Lavrentij Beria, ktorý sa chystal prevziať moc po Stalinovi, ho prísne strážil, takže ani dcéra sa nemohla slobodne stretávať s otcom. 

Keď sa dozvedela, že je vážne chorý, nabrala odvahu a hrozbami, prosbami, ba aj s použitím sily sa dostala k otcovmu lôžku. Hneď si uvedomila, že stav chorého je veľmi vážny. Stalin bol v bezvedomí, mal zatvorené oči. Svetlana si sadla k jeho lôžku a rozhodla sa, že tam zostane až do konca. V istej chvíli si všimla, že chorý otvoril oči a pozrel sa na ňu. V jeho očiach si všimla desivý strach, ktorý prestrašil aj ju. O niekoľko chvíľ už Stalin nežil.

Boh dáva do poslednej chvíle života možnosť oľutovať hriechy a obrátiť sa k Božiemu milosrdenstvu. Okoliu sa môže zdať, že chorý už nevníma, ale Boh má svoje neviditeľné cesty. „Božie milosrdenstvo,“ napísala svätá Faustína vo svojom Denníčku, „dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci ony už nereagujú. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo. Ale, čo je hrozné – sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše také zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré za nich iné duše prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1998).

V Stalinovom totalitnom systéme zaberal boj proti náboženstvu – „ópiu ľudstva“ – popredné miesto. Aby sa podarilo odviesť ľudí od náboženských praktík, bolo treba najskôr predstaviť kňazov ako vykorisťovateľov, ktorí vykonávajú magické obrady za slušnú sumu, a takto klamú jednoduchých ľudí, ktorí naivne veria v povery. 

Katolícki kňazi sú vraj vatikánski špióni, nepriateľa štátneho zriadenia, ktorí slúžia imperializmu. Na uniatských veriacich a duchovenstvo (ktorých bolo veľa nielen na Ukrajine, ale aj na Balkánskom polostrove) použili špeciálnu taktiku. Vyhlásili ich za odpadlíkov od pravoslávia, zorganizovali ukážkové zjazdy „návratu k jednote“ a násilne ich začlenili do Pravoslávnej cirkvi. Znemožnili im akýkoľvek kontakt s Katolíckou cirkvou a predovšetkým s Apoštolskou Stolicou. 

Pravoslávnu cirkev podriadili štátnej moci a zároveň sa snažili vytvoriť podobnú situáciu aj v Katolíckej cirkvi, pričom za lojalitu voči štátnym nariadeniam a za neposlušnosť Rímu sľubovali rozličné výsady. 

Komunizmu nestačilo zaútočiť na kňazov – chcel napadnúť samotné náboženstvo, Boha, odučiť ľudí modliť sa, chodiť do kostola. Komunistický režim chcel, aby ľudia nechápali pojmy Boh, viera a večný život.

Boj proti Bohu sa začal v Sovietskom zväze spolu s Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v roku 1917. V tomto smere Stalinova smrť v roku 1953 nepriniesla nijakú zmenu. Uniatská cirkev bola zrušená, uniatskí veriaci boli prenasledovaní za akýkoľvek prejav náboženského života alebo za pokusy hľadať pomoc u katolíckych kňazov. Katolícka cirkev mala veľmi obmedzené pole pastoračnej pôsobnosti. Biskupi museli opustiť svoje diecézy. Mnohých uväznili alebo internovali. V ZSSR úplne zanikla cirkevná organizácia, väčšinu kňazov vyviezli do lágrov, kostoly pozatvárali... 

Všetko prebiehalo za „železnou oponou“, ktorá oddeľovala Sovietsky zväz od západných krajín. Zámerom bolo uzatvoriť všetky informačné kanály, prostredníctvom ktorých by sa slobodný svet mohol dozvedieť, čo sa deje v krajinách s komunistickým režimom. 

A vo vnútri východného bloku vládol strach, ktorý ľuďom zatváral ústa. V ZSSR sa ani rodinní príslušníci nesmeli informovať o osude uväznených príbuzných. 

Prenasledovaná Cirkev nemala možnosť povedať, čo sa deje. A práve to režim chcel – aby sa o Bohu, viere, o odsúdených a zabitých kňazoch nehovorilo. Taktika mlčania sa používala často – môžeme spomenúť napríklad zločin v Katyni.

V Juhoslávii vládol komunistický režim a diktátorská vláda generála Broz-Tita. Arcibiskupa Záhrebu a prímasa Chorvátska Alojza Stepinaca (ktorý je dnes už blahoslavený) odsúdili pri verejnom procese na vyše desať rokov ťažkých prác a v roku 1951 zmenili jeho rozsudok na domáce väzenie v Kasiči, kde žil pod stálym policajným dozorom. V celej krajine prebiehalo náboženské prenasledovanie, ale aj napriek tomu sa arcibiskup dozvedel, že niekoľkí kňazi z jeho diecézy robia konšpiračnú pastoračnú činnosť a stretávajú sa s malými skupinami veriacich. Biskup Stepinac sa chcel aspoň raz zúčastniť na takomto stretnutí so svojimi ovečkami. Problémom však bol policajný dozor, ako aj ťažká choroba nôh, ktorú biskup dostal v pracovnom tábore. Pešia chôdza na miesto stretnutia by arcibiskupovi spôsobila neopísateľnú bolesť...

O túžbe arcibiskupa Stepnica sa Mária Terézia dozvedela od vnútorného „hlasu“, ktorý sa jej opýtal, či by nevzala na seba biskupovu bolesť, aby sa on mohol stretnúť s veriacimi. 

Mária Terézia súhlasila. Niekoľko hodín veľmi trpela, ale arcibiskupovi sa podarilo prísť na stretnutie aj šťastne sa z neho vrátiť bez toho, aby si to strážnici všimli.

Od tejto chvíle, čiže od roku 1954 Mária Terézia prijímala prosby „hlasu“ a prijímala na seba utrpenie rôznych mučeníkov mlčiacej Cirkvi. 

Masima

Odporúčame →  Teresa Carloni