%20(1).jpg)
Chcela spáchať samovraždu, ale našla Boha. Dcéra masového vraha Svetlana Josifovna Allilujevová, narodená 28. 2. 1926 bola dcérou jedného z najhorších diktátorov dvadsiateho storočia, Josifa Vissarionoviča Džugašviliho, oveľa známejšieho pod menom Josif Stalin. Prezývku Stalin (muž z ocele) mu vybral sám V. I. Lenin vodca Veľkej októbrovej revolúcie. Takže, ak vidíme, v akom prostredí Svetlana vyrastala, netreba sa čudovať jej vnútornej rozpoltenosti, ktorú v sebe od útlej mladosti nosila.
V duchu ruského diktátorského režimu bola vychovávaná štátnymi zamestnancami. Jej matka Nadežda spáchala samovraždu, keď Svetlana mala šesť rokov. Stalin manželkin pohreb, ktorú utrápil, bojkotoval a účasť na pohrebe nedovolil ani svojej malej dcére. Svetlana otca napriek všetkému milovala. A on miloval ju. Jeho krutosť však neobišla ani Svetlanu, nie raz ju zažila na vlastnej koži. Tú zvláštnu krutosť, ktorá tak nepochopiteľne dokáže parazitovať na osobnostiach veľkého formátu.
Historici sú presvedčení, že len v Sovietskom zväze poslal na smrť viac ľudí, než ich padlo počas Druhej svetovej vojny a medzi nimi boli osoby z okruhu jeho najbližšej rodiny a priateľov.
Prvého muža, do ktorého sa Svetlana zamilovala, poslal na 10 rokov nútených prác na Sibír. Svetlana chcela svoj bytostný deficit lásky zaplniť takým spôsobom, ktorý sa často objavuje aj dnes. Jej niekoľko vzťahov a manželstiev postupne stroskotalo.
Štvrtý zákonitý manžel Ind Briješ Singh v roku 1966 zomrel a Svetlana na jeho prianie vysypáva popol z jeho ostatkov do posvätných vôd rieky Gangy. Dobré je poznamenať, že Svetlana bola v roku 1963 pokrstená v pravoslávnej cirkvi.
Svetlana túto návštevu Indie využíva k získaniu politického azylu a k emigrácii na západ. Do Spojených štátov, kde žila až do svojho skonu, 22. 11. 2011 vo Wisconsine, sa dostala cez Rím a Švajčiarsko.
Svetlana napísala po svojej emigrácii dve knihy: Dvadsať listov priateľke a Iba jeden rok. V oboch knihách popisuje, ako hľadala a našla Boha.
„Stalo sa to v roku 1961. Do Moskvy prichádzala jar. Bola som plná melanchólie a pesimizmu. Život sa mi zdal nudný, pochmúrny a bez perspektívy. Mučil ma vnútorný nepokoj. Viackrát som uvažovala o samovražde. Náboženstvo mi vtedy nehovorilo nič. Poznala som však niekoľko nábožensky založených ľudí v mojom veku. Pozerala som sa na nich s úctou a úžasom. A práve vtedy prišiel ku mne môj priateľ z pracoviska. Bol to spisovateľ a kritik Andrej Sinjavskij. Je to hlboko veriaci človek. Neskôr bol za svoje názory odsúdený do sovietskeho koncentračného tábora. Sinjavskij mi povedal: Samovrah si myslí, že si berie život, ale nie je tomu tak. zabíja si len telo, zatiaľ čo jeho duša potom hrozne trpí... Život dáva Boh a on si ho i berie. Samovrah hreší proti zákonu života. Jeho hriech je preto hrozný... Tento rozhovor pre mňa znamenal cestu k veľkému objavu. Život si nedávame, preto si ho ani nemôžeme vziať. Nezabiješ, to je jeden zo základných zákonov života. Atentát na život je zločinom, napomáhať životu šťastím... Šťastím je cítiť sa čiastkou tohto veľkého nesmierneho života, ktorý je všade, ďakovať za neho, radovať sa z neho... A keď som chcela vyjadriť všetky tieto city, veľmi pri tom pomáhali Dávidove žalmy. Našla som v nich vyjadrený pocit, že existuje večný život, ktorý naplňuje celý vesmír, a ja som v ňom ako malé živé stebielko. Dávid sa raduje zo života, vidí v ňom Boha, prosí Boha o pomoc, vyznáva pred ním svoje slabosti a hriechy, celou dušou mu ďakuje za svetlo pravdy. Žalmy dávajú človeku energiu a nádej i v najchmúrnejších chvíľach. Nútia nás pozerať sa na seba kritiky, spytovať sa a ľútosťou si očisťovať srdce. Žalmy, to je oheň lásky, vďačnosti, odovzdanosti a pravdy, to je oheň, ktorý nikdy nezhasína...“
Svetlana prijala krst v pravoslávnej cirkvi so silným vedomím, že tak patrí medzi milióny veriacich na celom svete. Vtedy ešte bola členkou komunistickej strany. Krstil ju otec Nikolaj Golubcov. Deň, kedy mala byť pokrstená, popisuje slovami: „V ten deň, kedy som mala byť pokrstená, sedeli sme zasa spolu v lavici. Otec Golubcov bol dojatý a povedal mi: Keď dospelý človek prijíma krst, môže to spôsobiť v jeho živote veľkú zmenu. Ale niekedy sa to môže zmeniť aj k horšiemu. Ešte o tom porozmýšľajte, aby ste nemusela ľutovať... Povedala som mu, že už som o tom veľa premýšľala a že sa ničoho nebojím. Otec Golubcovsa na mňa pozrel s úsmevom a dodal: Dobre. Pamätajte teda, že tí, ktorých si Boh vyvolil, sa ničoho neboja!... Potom ma pokrstil. Dal mi modlitebnú knižku a naučil ma, ako je možné sa dobre modliť... tak ma uviedol medzi milióny veriacich, ktorí žijú na tejto zemi.“
Svetlana sa v Amerike zanedlho zblížila s bývalou černošskou tanečnicou Olgivannou Lloyd Wrightovou, v tej dobe zámožnou vdovou po slávnom architektovi Frankovi Lloyd Wrightovi, ktorý v Spring Green vo Wisconsine vybudoval tzv. Teliesinské štúdio. Účelom štúdia neboli iba architektonické práce, ale i teozofického mudrovania a zasväcovania, ktorému sa pod vedením Olgivanny oddávali členovia Teliesnského bratstva. A ona zoznámila Svetlanu so svojím ovdovelým zaťom a nadaným manželovým žiakom, architktom Williamom Wesleyom Petersom. Svadba sa konala koncom roku 1970. Svetlana vtedy prijala meno Lana Petersová.
A aj keď zväzok vydržal iba dvadsať mesiacov, Svetlana stačila vo veku štyridsaťšesť rokov porodiť dcéru Oľgu.
V roku 1972 spolu s ňou opúšťa Teliesinské bratstvo, pretože ju život v tejto sekte pripomínal panovanie jej otca a sťahuje sa do Princetonu v štáte New Jersey.
Navštevuje bohoslužby v ruskom pravoslávnom kostole, ale pokoj nenachádza. Zmieňuje sa, že jej niektorí ruskí prisťahovalci nadávajú, aj pred kňazom, do komunistiek.
Rozhodla sa teda celkom zmeniť prostredie a v lete 1982 odcestovala s dcérou do Anglicka, kde najprv býva v Cambridgi a neskôr v Londýne. Svetlana takmer bez prostriedkov a bez priateľov stále hľadá pokoj a tak v Cambridgi začína chodiť na omše do katolíckeho kostola Panny Márie a anglických mučeníkov a píše si s jedným katolíckym kňazom o viere. Sväté prijímanie urobí na ňu veľký dojem: „Pozerám sa na tie vznešené, očistené tváre ľudí. Rada pozorujem tak viditeľnú premenu.“
Pomaly v nej zreje rozhodnutie. V liste zo 7. novembra 1982 sa vyznáva zo svojho neustáleho (bolo to po dobu 15 rokov) neutíchajúceho obdivu k rímskej cirkvi a prianiu, byť tam,.
„Ako sa kompas vždy stáča k severu, tak sa i ja neustále celý čas otáčam rovnakým smerom: Rím.“
13. decembra 1982 dosiahne svoj cieľ a v kostole Panny Márie Karmelskej a sv. Šimona Stocka, ktorý spravujú otcovia karmelitáni, prijatá do Cirkvi.
Po svojom obrátení napísala: „Až teraz chápem úžasnú milosť, ktorá plynie zo sviatosti pokánia a svätej eucharistie... Predtým som nechcela odpúšťať a kajať sa, nebola som schopná milovať svojich nepriateľov. Ale od tej doby, čo každý deň chodím na omšu, cítim to inak. Eucharistia mi dala život. Ako sú nutné časté sviatosti zmierenia s Bohom, ktorého opúšťame a zrádzame každý deň... Panna Mária ma vzala do náručia... Kto iný môže byť mojím zástancom než Matka Ježišova?“
A v liste zo 7. decembra 1992, teda o desať rokov neskôr, ďakuje kňazovi, ktorý ju priviedol k pravej viere: „Znovu a znovu Vám ďakujem, že ste mi otvoril ony dvere. Nemôžem Vám ani popísať, v akej temnote m predtým žila a akú veľkú radosť a vnútorný mier mám teraz. Po tých desiatich rokoch stále silnejšie cítim, že som na správnom mieste...“
Vedeli ste, že: keď mal Stalin osem rokov, matka ho dala do teologickej školy v rodnom meste?Štvorročnú školu vychodil za šesť rokov. Išlo mu to ťažko, pretože vyučovanie prebiehalo zväčša v ruskom jazyku. Stalin vedel po rusky dobre písať, ale hovoriť plynule sa nenaučil, po rusky hovoril pomaly, ticho a so silným gruzínskym prízvukom.
V roku 1894 ho prijali do tifliského teologického seminára. Panovalo tam však ovzdušie falošnosti a donášačstva, dodržiaval sa prísny režim a takmer vojenská disciplína.
Seminár mal naňho aj iný vplyv – rozvinul jeho, už skôr nadobudnuté vlastnosti – prefíkanosť, úskočnosť a surovosť. Už ako seminarista sa stal členom prvej gruzínskej sociálnodemokratickej organizácie Mesame-dasi. Prečítal veľa kníh ruskej umeleckej klasiky, obľúbil si aj nelegálnu literatúru a práve za toto a za založenie sociálnodemokratického krúžku ho v roku 1899 zo seminára vylúčili.
Masima
