%20(1).jpg)
Maria Teresa Carloni, mystička dvadsiateho storočia, je známejšia v Poľsku, Maďarsku, Československu a Bulharsku než vo svojom rodnom Taliansku. Známa ako „Hlas umlčanej cirkvi“ zasvätila celý svoj život prenasledovanej cirkvi za komunistického režimu počas studenej vojny.
Teresa milovala Ježiša v Eucharistii, ale bála sa ho. Bála sa kňazov, spovede, náboženských praktík, trýznili ju samovražedné myšlienky... Maria Teresa Carloni bola jednou z najväčších mystičiek-stigmatičiek, ktorú Ježiš postupne pripravoval na veľké poslanie v Cirkvi. Ústredným bodom, ktorému Maria Teresa Carloni zasvätila svoj život a ktorému venovala svoje najväčšie sily, bola určite prenasledovaná Cirkev.
Teresa sa narodila 9. októbra 1919 v strednotalianskom mestečku Urbani v aristokratickej rodine, v ktorej vládla živá nábožnosť, ušľachtilosť a milosrdenstvo, ale už ako trojročná osirela. Jej mama zomrela na rakovinu a o tri mesiace neskôr zdolala rakovina aj jej otca. O siroty – Teresu a o jej šesť rokov staršieho brata Adolfa sa starala stará matka, žena prísnych náboženských a morálnych zásad, ktorá sa snažila dať deťom vynikajúce vzdelanie, zodpovedajúce ich spoločenskému postaveniu. Ale jej výchova narážala na vnučkin živý temperament a silnú vôľu, čo samozrejme, vyvolávalo často konflikty. Osirotená Teresa túžila po láske, ale po takej, ktorú viac mohla dávať, než prijímať, ako sa hovorí: "Keď som mala päť rokov, snívala som o láske. Zaspávala som objímajúc škaredú bábiku. Plakala som, lebo som sa cítila ako jej mama... Bábika mi pomohla pochopiť, že treba trpieť, milovať a nikdy nič nežiadať."
A hoci bola stará mama na vnúčatá prísna, predsa jej ušlo, že medzi služobníctvom sú aj takí, ktorí môžu dávať pohoršenie, či zasievať bezbožnosť. A malá Teresa sa nemala komu zdôveriť s pochybnosťami, ktoré do nej títo ľudia zasiali. Keď to povedala spovedníkom, brali nepokoj jej detského svedomia na ľahkú váhu a Márii Terese to pokazilo deň prvého svätého prijímania. Mala pocit, že ho prijala svätokrádežne. Milovala Ježiša v Eucharistii, ale bála sa ho. Bála sa kňazov, spovede, náboženských praktík, trýznili ju samovražedné myšlienky...
Sedemnásťročná sa rozhodla vykonať si generálnu spoveď, no naďabila na spovedníka, ktorý nič nepochopil a Teresa utiekla zo spovednice. Keď sa vtedy vo dverách kostola pozrela na kríž a na rozlúčku povedala – Ešte sa stretneme!, netušila, že sa tak stane. No cesta jej návratu k Ukrižovanému trvala dlho...
Vypuknutie druhej svetovej vojny jej dalo dôvod odísť z domu, aby slúžila vlasti. Keďže pochádzala zo šľachtickej rodiny, mohla vstúpiť do Zvrchovaného maltézskeho rádu v Ríme ako zdravotná sestra. Tam aj získala diplom ošetrovateľstva a začala pracovať na klinike San Giuseppe al Trionfale, kde sa stala hlavnou sestrou. Jej profesionalita a ľudskosť boli odmenené striebornou medailou za vojenskú odvahu. A hoci v tom období nechodila do kostola, modlila sa a konala skutky kajúcnosti za obrátenie zranených a zomierajúcich: "Čo som mohla urobiť ja, úbohá ratolesť odťatá od viniča? Neprespané noci na studenej podlahe pri chorých, ktorí zomierali v nevedomosti a hneve. Kiežby aspoň zomreli v pokoji! Celé mesiace som takmer vôbec nespala. Noci som trávila v prázdnej kaplnke a ležala pred Najsvätejšou sviatosťou v tvare kríža. Za čo som sa modlila? Neprosila som o nič pre seba, pretože som sa nepovažovala za živú. Prosila som za tých, čo sa ešte neodlúčili od Cirkvi."
Teresa však napriek tomu zostala bez duchovnej podpory. Kňaz jej raz povedal, že keď nechodí na svätú omšu a neprijíma Eucharistiu, žije v ťažkom hriechu, takže všetko čo robí, nemá nijakú hodnotu: "Nikto mi nepovedal, že Boh je milosrdný, nikto mi nedal kúsok nádeje, že raz vstanem... Cítila som, že čím viac sa vzďaľujem od Boha, tým viac ho milujem."
Teresa sa počas vojny zoznámila v nemocnici s mladým, obetavým lekárom a i keď sa medzi nimi vytvorilo hlboké puto, skončilo nešťastne. V jeden večer, keď išli spoločne na nočnú službu, zadržala ich hliadka a skôr než stihli obaja ukázať svoje priepustky, policajt zastrelil lekára. Teresa ho ani zraneného ani nestihla preniesť do nemocnice, zomrel na ceste a pre mladú dievčinu to bola rozlúčka s myšlienkou na manželskú lásku.
Vojna skončila a 26-ročná Teresa sa v roku 1946 rozhodla pre štúdium filozofie v Ríme, no veľmi ju to nenapĺňalo. Oveľa radšej by pokračovala v práci ošetrovateľky, ktorú počas vojny vykonávala zanietene, držiac sa motta: "Alebo všetko, alebo nič. Urobila som všetko, čo sa dalo. A čo sa nedalo, to ešte urobím." Rodina však jej plán venovať sa tomuto zamestnaniu neprijala, chceli, aby sa vydala. Veď už aj jej brat sa oženil a odsťahoval z Urbani.
V tom období ochorela jej stará matka. Teresa sa snažila, aby sa chorá, ktorej dni sa už schyľovali ku koncu, pred smrťou zblížila s Bohom. Mohol jej v tom pomôcť rozumný kňaz. Preto požiadala o pomoc miestneho farára, Cristofora Campanyho, ktorý sa chorej venoval a zomrela v máji 1951 v pokoji srdca. Pre Teresu to však znamenalo nielen ďalšiu stratu, ale prelom.
Zrazu sa ocitla na životnej križovatke celkom sama: "Zgniavená všetkým, vyčerpaná, ovládnutá strachom, že zomriem a neurobím nič hodnotné, som sa zúfalým úkonom vôle ešte raz pokúsila pristúpiť k spovedi. Sľúbila som si, že to bude posledný raz. Pripravovala som sa na ňu celý týždeň intenzívnou modlitbou a prísnym pokáním. Je to zvláštne, ale pravdivé: Zrazu som pochopila, že ten zúfalý úkon vôle bola milosť. Môj farár ma neodohnal, ako som očakávala. Vôbec sa nečudoval, vôbec ma neodsúdil. Spoveď rozdelená na tri etapy, ktorá trvala šestnásť hodín, mi konečne pomohla zhodiť z pliec strašné bremeno a vrátila mi pokoj."
Po tejto spovedi prišli ďalšie. Otec Campany rýchlo pochopil, že jeho penitentka túži po hlbšom náboženskom živote, pokání, sebaobetovaní a spojení s Bohom. Teresa chcela zložiť sľub čistoty, ale spovedník odkladal súhlas, pretože bola mladá a veľmi pekná. Nakoniec však súhlasil. Maria Teresa sa napokon proti vôli svojich príbuzných začala venovať ošetrovateľskej práci vo Fundácii svätého Kamila v Miláne, pričom udržiavala kontakt so svojím duchovným vodcom z Urbani a písala mu všetko, čo prežívala. Lebo vtedy už v jej vnútri hovoril "Hlas", ktorému Teresa odpovedala.
Spovedníkovi sa začiatkom roku 1952 zdôverila s novými úkazmi, ktoré sa udiali v jej živote. Terese sa stávalo, že počas utorkov a piatkov v istých chvíľach bola celkom ľahostajná voči okolitému svetu, zato vo vnútri pociťovala akoby prítomnosť druhej osoby, ktorá sa jej prihovárala. Tento vnútorný hlas sa stával intenzívnejším, až sa neskôr musela zatvárať v izbe, aby si ostatní nevšimli, čo prežíva.
Keď sa potom po skončení práce v Miláne vrátila do Urbani, stal sa svedkom jej stavov otec Company a prikázal jej, aby si zapisovala všetko, čo jej "Hlas" hovorí. Takto spomína na mystický dialóg, pri ktorom bol prítomný: "Keď sa so mnou zhovárala, všimol som si, že prižmuruje oči. Bola akoby neprítomná a rozprávala sa s ,niekým‘ neviditeľným, kto bol prítomný v jej predstavivosti. Trvalo to pätnásť minút alebo polhodinu. Potom bolo znovu všetko normálne. Rozhovor mal vždy duchovný charakter a bol v úplnej zhode s učením Cirkvi. Bola to výzva k čoraz väčšej láske k Bohu, vyslovená v prvej a druhej osobe: ,ja‘ a ,ty‘."
"Hlas" dával prostredníctvom Teresy príkazy aj duchovnému vodcovi. V marci 1952 kňaz počul: "Chcem v tejto duši zopakovať svoje umučenie. Ty ako jej duchovný otec to môžeš prijať alebo odmietnuť, pretože máš moc v mojom mene. Ale chcem, aby si vedel, že je to moja vôľa.‘ – ‚Kto si?‘ opýtal som sa, hoci som dobre vedel, kto to je. ‚Ja som Ježiš,‘ počul som odpoveď, ‚táto duša sa mi obetovala a ja som prijal jej obetu.‘"
Spovedník sa chcel presvedčiť, nakoľko je Maria Teresa uvedomelá a pripravená vyplniť Ježišovu vôľu o čosi neskôr sa jej spýtal, či súhlasí s tým, aby sa zjednotila s Pánom v jeho umučení. Teresa mu odpovedala: "Ak by to odo mňa chcel. Som pripravená." Odvtedy prežívala každý piatok medzi 12. a 15. hodinou tri hodiny Ježišovej agónie na kríži.
Na spovedníkovo odporúčanie sa podrobila psychiatrickému vyšetreniu. Lekár u nej nezistil nijakú úchylku od normy a na jeseň 1952 dostala stigmy.
