%20(1).jpg)
...a kde je v Biblii písané o očistci? Taká otázka zaznie nie raz najmä od tých, ktorí neuznávajú katolícku vieru a dogmy vyhlasujú za cirkevné bludy.
Bijú sa do pŕs, že sú skvelí kresťania, lebo čítajú Písmo a riadia sa iba ním. Skutočne sa ním riadia a aj tak žijú? Sú takí čistí a nepoškvrnení, že ich duša je pripravená na okamžité vstúpenie do Božieho kráľovstva? Môžu smelo pobývať v spoločnosti toho, ktorý je svojou čistotou a majestátnosťou taký žiarivý, až jeho krása oslepuje? Lebo pokiaľ mi je známe, nikto sa, okrem Panny Márie, nenarodil bez poškvrny hriechu. A do kráľovstva môžu vstúpiť len tí, ktorí sú belší ako sneh, kde sa teda ich duša "osprchuje a zmyje zo seba špinu?" Viem, akú odpoveď by som dostala - "keď sa vyspovedám, nemám hriech a idem do neba."
Moja otázka potom znie: "Koľkí zomreli prv, než stihli urobiť pokánie, kde potom podľa ich učenia skončia? V pekle?" Lebo hrešíme neustále i keď sami to tak nevnímame. Nevnímame, lebo si zľahčujeme už úplne všetko a mnohé hriechy nepokladáme za nečisté... a to platí pre každého, či je katolík, evanjelik, protestant...
Slovo „očistec“ (latinsky purgatorium) sa používa v cirkvi v dnešnom zmysle slova od 11. storočia. Učenie o očistci bolo záväzne formulované prvýkrát na koncile v Lyone v r. 1274, potom vo Florencii v . 1439 a nakoniec v Tridente v r. 1563. Neznamená to však, že dovtedy to bol pojem neznámy, práve naopak.
Dogmatické definície nikdy nespadnú len tak z neba, ale sú vyjadrením obecnej viery o danom predmete, ktorý do tejto doby nebol problematizovaný. K ich otvorenému, priamemu vyjadreniu (zvyčajne na nejakom koncile) dochádza vždy až keď je čosi spochybňované.
Aj preto je už po celé prvé tisícročie pre cirkev samozrejmosťou, že nie všetci spasení majú okamžite plnú účasť v Božom kráľovstve.
Zatiaľ čo na Východe je posmrtná „očista“ ponímaná (predovšetkým u sv. Jána Zlatoústeho, 4. stor.), ako proces nutného dozrievania, u západných Otcov má skôr povahu odčinenia časných trestov.
Sv. Gregor Veľký (6. stor.) píše: „Čo sa týka niektorých ľahkých hriechov, je treba veriť, že pred posledným súdom je očistný oheň. Veď ten, ktorý je Pravda hovorí, že ak sa niekto rúha Duchu Svätému, nebude mu odpustené ani v tomto veku, ani v budúcom.
(„Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“ Mt 12, 31-32.
„No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. „Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ Mt 12, 36-37)
Z týchto slov sa odvodzuje, že isté viny môžu byť odpustené už v tomto veku, iné však až v budúcom veku.“
Túto vieru prakticky potvrdzuje modlitba za zomrelých, ktorá bola od samého počiatku samozrejmou súčasťou kresťanského sveta a liturgie.
Rímsky omšový kánon zo 4. stor. už obsahuje príhovory za zomrelých. Sv. Ján Zlatoústy píše: „Poďme im na pomoc a spomínajme na ne. Prečo by sme mali pochybovať o tom, že naše obetné dary za mŕtvych im prinášajú nejakú útechu? Neváhajme a poďme na pomoc tým, ktorí sú mŕtví a obetujme za nich svoje modlitby.“
Keby boli zosnulí buď v nebi, alebo v pekle, modlitba za nich by nemala žiadny zmysel.V nebi by ju už nepotrebovali a v pekle by im nebola nič platná. Pomôcť môže len dušiam „na ceste.“
V starom zákone nachádzame oporu pre modlitbu za zomrelých: Veď keby nebol mal nádej, že padlí vojaci vstanú z mŕtvych, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych, a ak myslel, že pre tých, čo nábožne zosnuli, je prichystaná veľmi krásna odmena, bola to svätá a nábožná myšlienka. Preto dal obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. /2Mach 44-45/.
Koncil v Lyone založil učenie o očistci na dvoch miestach z Nového zákona: na vyššie zmienenom Mt 12, 31 a na: Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň (1Kor 3, 12-15).
Svätý Pavol tu hovorí, že dielo človeka bude v Deň Pánovho príchodu vyskúšané v ohni. Ten, kto svoj život vystaval z dreva a slamy „síce utrpí škodu, ale sám sa zachráni, avšak tak, ako keby vybehol z ohňa.“
Lyonský snem toto miesto interpretuje v zmysle očistného procesu po smrti. Určite by sa dalo vyložiť aj inak, ale samo Písmo nás varuje, že Písmo sa môže čítať a vykladať len v kontexte učenia cirkvi - Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad (2Pt 1,20) a A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom (2Sol 2, 15). A cirkev sa od počiatku drží v teórii i praxi istoty, že zomrelým sa môže ešte po smrti pomôcť, pretože sú na „mieste“ posmrtnej očisty.
