Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]

Muky očistca

Muky očistca sú podobné bolestiam spôsobeným pozemským ohňom. Tridentský katechizmus a svätí cirkevní učitelia hovoria o očistnom ohni. 

Svätý Tomáš Akvinský uvádza: „Oheň očistca je rovnaký ako v pekle.” a svätá Katarína Janovská vysvetľuje: „Utrpenie v očistci sa rovná pekelným mukám.”

Sestra Nativitas spomína, že videla duše v očistci ponorené v plameňoch, pričom ich muky stúpali úmerne s rastom túžby uzrieť Boha a vlastniť ho. Niektoré duše trpia tak nesmierne, že ich muky sa takmer rovnajú mukám zatratených. Iba istota, že Boh ich nezatratil, im dodáva útechu, a preto sú celkom odovzdané do vôle Boha. Ich túžba po Bohu neustále rastie.

Pozoruhodná je nasledujúca príhoda zo života stigmatizovanej rehoľnice svätej Kataríny de Ricci (+1584), ktorá už vo svojich 14 rokoch vstúpila do dominikánskeho kláštora v toskánskom Pratu a zomrela, keď mala 67 rokov. Počas svojho života sa mnoho modlila a obetovala za duše v očistci. Niekedy ich videla obklopené plameňmi a spútané reťazami. Inokedy sa ponúkla Bohu ako obeta za niektorú dušu v očistci a prosila, aby smela vytrpieť trest pre ňu určený. V jednom z takýchto prípadov cítila, že je 40 dní v pravom ohni, ktorý sa prejavoval aj na jej tele. Kto k nej v tom čase náhodou prišiel, mal pocit, že sa v jej izbe nachádza rozpálená pec. Rehoľné sestry, ktoré sa jej dotkli, si popálili prsty. Studené obklady vôbec nepomáhali. Napriek všetkému znášala svätica tieto bolesti s veľkou odovzdanosťou.

Podobné príhody sa nachádzajú aj v životopise svätej Kataríny Janovskej. Aj ona mala pocit, ako keby sa nachádzala v plameňoch, keď vzala na seba utrpenia týchto duší.

Stigmatizovaná Anna Schäfferová (+925) z bavorského Mindelstettenu videla v extáze dievča, ktoré malo okolo hlavy svetlú žiaru. Dievčina jej oznámila, že na zemi patrila k vysokej šľachte a teraz pyká za to, že bola pyšná na svoje krásne zuby. Zobrala pravú ruku stigmatizovanej a držala ju pred ústami, aby pocítila, akou veľkou horúčavou musí trpieť. Anna Schäfferová dodáva: „Z jej zubov vychádzala taká veľká páľava, že som si myslela, že sa mi spália kosti na ruke.”

V životopise svätého Vincenta Ferrerského (+1419), španielskeho dominikána, sa uvádza táto udalosť: Jeho sestra sa mu zjavila niekoľko dní po svojej smrti. Bola obklopená plameňmi a oznamovala mu, že je odsúdená na očistec až do súdneho dňa. Mohla by však byť oslobodená skôr, keby na jej úmysel bolo obetovaných 30 gregoriánskych svätých omší. Svätec sa ponáhľal vyplniť jej želanie. Na tridsiaty deň sa mu zjavila sestra znova, celá žiariaca a obklopená anjelmi na znak toho, že vstúpila do neba.

Anna Katarína Emmerichová, ktorá často vídavala očistec, a páter Pavol von Moll tvrdia, že niektoré duše pociťujú veľký chlad. Páter hovorí: „Chlad, ktorý pociťujú niektoré duše v očistci, je rovnako nepríjemne intenzívny ako veľká horúčava” Emmerichová dopĺňa, že na tomto temnom a pochmúrnom mieste niektoré duše trpia hladom a smädom. Mária Columba Schonathová (+1787) zjavením zakúsila, že istá rehoľná sestra v očistci trpí veľkým smädom, pretože počas života zvykla jesť so žiadostivosťou a s chvatom.

Podľa videní blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej existujú okrem týchto dvoch utrpení zmyslov – pocitu hladu a smädu – aj duchovné tresty. Predstavujú ich – v závislosti od veľkosti hriechov – výčitky svedomia, úzkosti srdca a vnútorná opustenosť. Emmerichová videla v očistci jednu židovskú ženu, ktorá za života bila svoju zbožnú dcéru a nadávala jej. Táto židovská žena dostala po smrti hrozne veľa úderov a bola ukrutne týraná. Vizionárka počula jej krik.

Inokedy videla dušu istej vznešenej dámy z Paríža v podobe veľkej odpornej svine, ktorá sa váľala v bahne. Táto dáma viedla nezriadený život a jej vinou prišlo vo Veľkej francúzskej revolúcii veľa kňazov o život. Pretože bola ctiteľkou svätej Margity, bola na príhovor tejto svätej Bohom omilostená, predsa však nesmie až do konca sveta vyjsť z tejto stoky.

Márii Anne Lindmayrovej sa zjavila istá zosnulá rehoľníčka hrozne znetvorená, ako keby jej dravý vták rozožral tvár. Počas života bola táto rehoľníčka pyšná na svoju krásu. Ďalšia osoba, ktorá počas svojho života rada pozerala na nemravné obrazy, sa jej zjavila s neobyčajne bolavými očami. 16. decembra 1704 sa jej ukázala grófka Sternbergová, ktorá veľmi trpela, pretože počas života ľahkomyseľne odhaľovala svoje telo, nosiac šaty s hlbokým výstrihom. Vyzerala veľmi zostarnuto, bola veľmi smutná a hovorila: „Ešte dlho nevojdem do domu.” Tým naznačovala dĺžku trestu v očistci.

14. decembra 1712 sa jej zjavila istá laická spolusestra s veľmi opuchnutou rukou, ktorá bola celá spálená. Povedala, že si veľmi zakladala na pekných rukách a rada sa vyhýbala ťažkým prácam, prenechávajúc ich spolusestrám. Za svoju lenivosť a nechuť k práci bola v očistci tvrdo potrestaná.

Iný deň videla zosnulého murára, ktorý často pracoval v dome jej rodičov a mal zvyk hrešiť a hrozne piť. Nachádzal sa za silnými mrežami zavretý ako nejaké divoké zviera. Sťažoval sa, že za hrešenie trpí veľkými bolesťami na jazyku. Úpenlivo prosil spínajúc ruky: „Ty mi môžeš pomôcť a musíš mi pomôcť.”

Inokedy sa Márii Anne Lindmayrovej zjavil v kaplnke Matky Božej v Kostole svätého Michala v Mníchove mŕtvy muž s pohárom vína v ruke, čím dal najavo, ako počas svojho života hrešil. Nariekal, že zomrel vo veľmi mladom veku a nemiernym pitím vína si svoj život skrátil o 40 rokov. Preto musel ešte 40 rokov trpieť v očistci. Mária Anna sa mu pokúsila pomôcť konaním 40-dňového pokánia a na základe toho, ako jej to bolo neskôr zjavené, ho v priebehu svojho pokánia vyslobodila z očistca.

Raz sa jej zjavila jedna opátka, nie však v rehoľnom oblečení, ale v oblečení slúžky, neskôr zase ako malé dieťa v náručí strážneho anjela. Táto matka predstavená sa počas svojho života starala viac o rozmnoženie kláštorného majetku ako o zdokonalenie podriadených, teda dbala o malicherné veci. Mala zostať v očistci dovtedy, kým jej nástupkyňa nenapraví, čo ona zanedbala.

Biskupi a svetské kniežatá, ktorí sa počas svojho života starali viac o svetské veci ako o večnú blaženosť, sa zjavili vo veľmi zlom pozemskom oblečení na znak toho, že pred Bohom sú chudobní.

Kňazi budú v očistci prísnejšie potrestaní: Klára Moesová vysvetľuje, že kňazi trpia v očistci zvyčajne dlhšími a ťažšími trestami ako laici, pretože im bolo daných viac milostí a viac poznania. Často trpia i pre cudzie previnenia ľudí, ktorí im boli zverení. „ Vrchný pastier kresťanstva je prísne trestaný hoci aj za najmenšie chyby. Okrem toho som uvidela jedného vysokopostaveného cirkevného hodnostára, ktorý preveľmi trpel v očistci, pretože nepokľakol s patričnou úctou pred Najsvätejšou Sviatosťou.”

Sestra Františka z Pampelony uvádza, že istý kňaz musí zostať v očistci 40 rokov, pretože jeho vinou jeden umierajúci zomrel bez prijatia sviatosti pomazania chorých. Františka videla pred Najsvätejšou Sviatosťou biskupov, ako trpia v očistci s ohnivou mitrou na hlave, s ohnivou berlou v ruke a s ohnivým krížom na prsiach. Bol to znak toho, že pykajú za hriechy spáchané pri vykonávaní svojho pastierskeho úradu. Františka tiež videla kňazov v ohnivých omšových rúchach s rukami pokrytými ohavnými vredmi – bol to trest za to, že svoj kňazský úrad neviedli s náležitou starostlivosťou.

Anna Katarína Emmerichová vyslobodila raz počas veľkonočného obdobia z očistca dušu kňaza, ktorý kvôli svojej náklonnosti k ľahkomyseľným rečiam musel po smrti ešte veľa trpieť.

Zo životopisu priorky Kláry Moesovej sa dozvedáme nasledujúcu príhodu. Jej brat Michael Moes, vikár v Siebenbrunnen, zomrel už v druhom roku svojej pastoračnej činnosti, a to 11. júla 1858. Niekoľko hodín po smrti sa jej zjavil v rovnakej podobe, ako keď žil na zemi a chodieval v kňazskom talári, ale teraz bol doprevádzaný svojím anjelom strážnym. Bol veľmi bledý a vychudnutý, na jeho tvári sa zračilo utrpenie, ale súčasne aj taký duševný pokoj a odovzdanosť do Božej vôle, aké sa na zemi nedajú vidieť. Neprehovoril ani slovo, len anjel jej oznamoval, že je odsúdený na veľmi prísny trest v očistci, z ktorého môže byť oslobodený iba vtedy, keď jeho utrpenie, ktoré mu Boh ponúka, sa podujme prevziať na seba ona. Bez dlhého premýšľania súhlasila. Tu prehovoril anjel: „Týmto okamihom sa prenáša hrozná muka tvojho brata na tvoje telo a tvoju dušu. Budeš ju tak dlho znášať, pokiaľ všetka jeho vina nebude zmazaná. On však v krátkom čase dostane účasť na nebeských radostiach a nebude pociťovať bolesť. No dovtedy nebude môcť hľadieť do tváre Boha.” Telo priorky bolo náhle postihnuté takým hrozným vnútorným žiarením, že bola úplne vysilená. Dva mesiace nemohla zísť z postele. Toto ťažké utrpenie si nevedel nikto vysvetliť. Nijaké lieky a kúpele jej nemohli zmierniť bolesti, dokonca sa jej stav tak zhoršoval, že sa ocitla na pokraji smrti. Z obavy pred smrťou jej udelili sviatosť pomazania chorých. Ona však nezomrela, ale trpela ešte celé dva roky. Viac ako telesné utrpenie ju však trápili duševné muky.

Niektoré duše v očistci netrpia žiadnymi bolesťami, len nemôžu istý čas nazerať na Boha. Tento názor zastáva svätý kardinál Róbert Bellarmín. Svätá Brigita sa vo svojom zjavení zmieňuje o troch stavoch v očistci. Niektoré duše majú ťažké trápenia, iné nepociťujú žiadne bolesti, trpia však hlbokým zármutkom a ďalšie zase nemajú bolesti, len obrovskú túžbu uzrieť Boha.

Rádová sestra Nativitas hovorí: „Niektoré duše v očistci trpia viac ohňom lásky než ohňom zmyslov.” Pretože v istej úrovni očistca mnohé duše netrpia bolesťami, je lepšie pokladať ho skôr za „očistné miesto” než za „očistný oheň”.

Blahoslavenej Márii Krescencii Hossovej (+1744) z Kaufbeuernu sa stala nasledujúca príhoda. 19. októbra 1726 zomrel v Regensburgu prior Ignác Wagener, ktorý bol dlhé roky rektorom kláštora jezuitov v Kaufbeurene, preto ho dobre poznala. 21. októbra sa jej zjavil a prosil ju o pomoc. Hovoril, že netrpí žiadnymi bolesťami, iba mu nie je dovolené pozrieť sa do tváre Boha, pretože vo svojom živote po tom málo túžil. Krescencia sa za neho vrúcne modlila a už po dvoch dňoch sa jej zjavil opäť, bol obklopený nebeským jasom a ďakoval jej.

Svätá dominikánka Mária Columba Schonathová (+1787) z Bambergu bola na Dušičky v roku 1764 prenesená do očistca. Tam zbadala okrem iného jedno novo pripravené miesto. Bolo jej povedané, že to miesto je určené pre jej ťažko chorého spovedníka Kazimíra Mayra. V noci 8. januára 1765 zomrel. Po nejakom čase sa jej zjavil a hovoril: „Moja sestra! Spomínaš si ešte na to miesto, ktoré ti bolo ukázané minulý rok na Dušičky a ktoré bolo určené pre jedného zo žijúcich? Na toto miesto som prišiel, pretože som ti zabránil, aby si sa modlila za dušu, ktorá hľadala pomoc. }a som ti zakázal, aby si ju spomínala. Teraz som už zbavený utrpenia, ale nesmiem ešte vidieť Božiu tvár. Nemám žiadne muky a nemám bolesti, ale moja duša sa veľmi sužuje, pretože nemôže dôjsť do svojho cieľa.”

V istých prípadoch sa stáva, že duše nepociťujú žiadne utrpenie. Ide o tieto prípady:
1. Keď Matka Božia zostúpi do očistca a utešuje konkrétnu dušu. Klára Moesová to vysvetľuje takto: „Matka Božia navštevuje v očistci tie duše, ktoré ju počas života uctievali. V prítomnosti Matky Božej sú duše v očistci oslobodené od utrpenia. […] Mnoho duší v očistci ďakuje za oslobodenie jedine Matke Božej, pretože si Máriu počas života uctievali.” Páter Pavol von Moll k tomu dodáva: „Matka Božia mi oznámila, že každú sobotu zostupuje do očistca.” Svätý Alfonz hovorí, že Matka Božia vchádza do očistca na každý svoj sviatok a oslobodzuje mnoho duší. Svätej Brigite Božia Matka povedala: „Som Matkou všetkých tých, ktorí sú v očistci a ktorých utrpenia sú zmiernené mojím príhovorom.”

2. Svätý Hieronym si myslí, že tie duše, za ktoré je na zemi obetovaná svätá omša, počas tejto svätej omše netrpia.

3. Klára Moesová tvrdí: „Podľa mojej skúsenosti a poznania sú svätá omša, sväté prijímanie a obetovanie najdrahšej Krvi Kristovej najúčinnejšími prostriedkami na pomoc pre duše v očistci. Čím častejšie som nebeskému Otcovi obetovala najdrahšiu Krv jeho jednorodeného Syna, tým znesiteľnejší a miernejší bol ich stav. Častejšie sa stávalo, že duše, za ktoré som obetovala Krv Kristovu, boli podľa nášho merania času na jednu štvrťhodinu uchránené od očistcových múk. Po uplynutí tohto bezbolestného času začali bolesti znovu, nezvýšili sa však, ale naopak, u mnohých sa zmenšili.”

Veľkým utrpením pre duše v očistci je odopretie nazerania na Božiu tvár. Hriechom sa človek na zemi odlúčil od Boha, preto sa jeho duša istý čas nemôže pozerať do tváre Boha. Ľudská duša je stvorená pre Boha, preto má obrovské nutkanie a veľkú túžbu pozrieť sa do tváre Boha. Na tom sa napĺňajú slová svätého Augustína: „Nespokojné je naše srdce, pokiaľ nespočinie v tebe, ó, Bože!” Táto túžba uvidieť Boha z tváre do tváre a jemu patriť, toto najvyššie šťastie a cieľ všetkých duší sú ako hlad a smäd ľudí na zemi.

Rovnako ako vojaci, ktorých vo vojne vezme nepriateľ do zajatia a ktorí sa takto roky nachádzajú vzdialení od vlasti na cudzom mieste v zajatí, s túžbou po domove, tak aj duše v očistci sú mučené túžbou po nebi a po uzretí Boha. Na zemi sa ľudská duša mohla rozptyľovať pozorovaním a užívaním pozemských vecí a tým sa do určitej miery uspokojiť. To však po smrti už neplatí. Duša je odlúčená od všetkého pozemského a je odkázaná iba sama na seba. Tu nesmierne túži dosiahnuť svoj cieľ, pre ktorý bola stvorená, totiž zjednotiť sa s Bohom.

Sestre Márii Latastovej Pán Ježiš povedal: „Utrpenie spôsobené odobratím možnosti uvidieť Boha prevyšuje všetko, čo si možno predstaviť, pretože na tomto mieste duše skutočne spoznávajú hodnotu vlastniť Boha.”

Večnosť – druhý svet je a zostane pre nás na zemi tajomstvom, ktorého závoj Boh iba máličko poodhaľuje. Nedá sa teda nikdy tvrdiť, že vo večnosti je taký istý oheň ako na zemi. Isté je iba to, že bolesti tam sú podobné tým alebo aj väčšie od tých, ktoré spôsobuje pozemský oheň. Či tieto bolesti sú výlučne dôsledkom straty nazerania na Boha a sú iba čisto duševné, nemôžeme s istotou potvrdiť.

Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že očistec je hlboké miesto pod zemou, a svätý kardinál Bellarmin predpokladá, že očistec sa nachádza vo vnútri zeme. S podobnými predstavami sa stretneme v textoch rôznych cirkevných modlitieb, napr.: Pane Ježišu Kriste, Kráľ slávy, vysloboď duše všetkých zomrelých veriacich od múk pekla a od hlbokej priepasti, alebo v modlitbe: A porta inferi používanej pri pohreboch: Z ríše podsvetia osloboď ho, ó, Pane! či v žalme De profundis: Z hlbín volám k Tebe, Pane! Analogicky nazývali už židia ríšu mŕtvych „podsvetím”, kam „mŕtvi zostupujú” (Ž 115,17).

Anna Katarína Emerichová píše: „Videla som očistec. Bola som vovedená do jednej hlbokej priepasti a do veľmi rozľahlej miestnosti.”

Svätí vidia oslobodené duše vystupovať z hlbín zeme. Svätá Terézia rozpráva vo svojom životopise túto príhodu: Jedného dňa sa dozvedela o smrti mnícha, ktorý bol provinciálom a za svojho života jej preukazoval veľké služby. Napriek tomu, že vedela, že žil veľmi cnostne, obávala sa o spásu jeho duše, pretože bol 20 rokov predstaveným rádu. Strachovala sa vždy o tých, ktorým bolo zverené vedenie duší. Svätá Terézia sa odobrala do oratória a zaprisahala sa Spasiteľovi, aby to málo dobrého, čo v živote vykonala, pripísal duši toho mnícha a to ostatné nahradil zo svojich nekonečných zásluh, aby tak duša tohto rehoľníka bola skoro z očistca vyslobodená. V tom momente videla postavu mnícha vystupovať z hlbín zeme s nevýslovnou radosťou do neba. Aj keď bol mních veľmi starý, javil sa v tvári ako sotva tridsaťročný mladý muž žiariaci oslňujúcim jasom. Hneď potom dostala podrobnú písomnú správu o príkladnej smrti tohto rehoľníka.

Za zmienku stoja aj slová blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej o pekle: ,Hlboko pod očistcom, blízko stredu zeme sa nachádza peklo. Tiež si myslí, že duše ľudí sa nenachádzajú ani na mesiaci, ani na hviezdach. Iba výnimočne je niektorým dušiam určené iné miesto pre očistec, napr. na zemi.

Vizionári a vizionárky predpokladajú, že niektorým dušiam sú na dobu očisťovania určené isté miesta na zemi, zvyčajne tie, ktoré súvisia s ich hriechmi. Klára Moesová hovorí, že duše vlažných kresťanov, ktorí zanedbávali nedeľnú svätú omšu, bývajú často po smrti odsúdené stáť pred dverami kostola na dlhé desaťročia a tam si odpykávajú svoj očistec. Niektoré duše tam musia trpieť 50, 60, 70 a dokonca i viac ako 100 rokov.

Katolícka mystička Terézia Neumannová z Konnersreuthu videla farára, ktorý zomrel na mŕtvicu a už 30 rokov trpel očistcové múky vo svojej fare. Svätá Františka od Najsvätejšej Sviatosti sa dozvedela o duši istého šľachtica, ktorá sa očisťovala v hrobe. Takisto poznala dušu sudcu, ktorý si očistec odpykával vo väzení v Pamplóne, pretože jeho vinou tam boli uväznení aj nevinní. Inokedy sa jej zjavila rehoľná spolusestra a povedala jej, že sa musí kajať vo svojej cele, v chorálnom priestore a aj v tých domoch vo svete, kde žila a hrešila. Bernhard Colnago uvidel v Ríme dušu, ktorá už 43 rokov trpela za svoje viny na jednej z rímskych ulíc.

Anna Katarína Emmerichová vídavala duše, ktoré ležali v jaskyni alebo v dierach, často aj viaceré v jednej uzamknutej miestnosti. Videla dušu istého anglického vojvodu, ktorý kedysi vo vojne s Francúzmi chladnokrvne zabíjal a dopúšťal sa hrozných ukrutností. Bol prikovaný reťazou k hore a vysvetľoval, že by sa mu mohlo pomôcť odslúžením svätej omše a že by tým skôr dosiahol vyslobodenie.

Marina z Escobalu tvrdí, že mnohé duše, ktoré sú blízko oslobodenia, sa smú zdržiavať v Božom chráme. V životopise Kláry Moesovej sa dočítame, že v Božom chráme vídavala dva rady duší očakávajúcich vyslobodenie. Páter Pavol von Moll hovorí, že veľkému počtu duší je dovolené krátko pred vyslobodením tráviť čas v kostole pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou.

O vlastnostiach očistca podáva správu aj svätá Františka Rímska (+1440): „Očistec má tri úrovne. Najspodnejšia je peklu najbližšie, tam majú prístup aj diabli.” To isté tvrdí svätá Brigita, svätá Mechtilda z Magdeburgu, blahoslavená Anna Katarína Emerichová a iní.

I stigmatizovaná Barbora Pfísterová (+1909) zo Speyeru vysvetľuje, že zlí duchovia prenikajú do najnižšej úrovne očistca, aby duše desili a vysmievali sa im. Duše odsúdené na miernejšie tresty sú v strednej úrovni. Sem už diabli vstúpiť nemôžu. Tu prichádzajú neskôr aj duše z najspodnejšej úrovne. Anna Katarína Emmerichová učí, že trest duší sa mierni pomaličky, napríklad z uväznenia do spoločenstva, z temnoty do hustej hmly a neskôr k stále väčšiemu svetlu, kde už môžu prísť aj svätí anjeli a potešovať ich. To je tretia, najvyššia úroveň očistca. Podľa Anny Kataríny Emerichovej je očistec duší katolíkov oddelený od očistca duší, ktoré nepatrili ku Katolíckej cirkvi.

vložil: SiMa

Žiadne komentáre: