Tí najúbohejší tu i na druhom svete

Eugenie Smet (1825–1871), zakladateľka kongregácie Pomocníčok duší v očistci, bola 26. mája 1957 blahorečená pápežom Piom XII.

V roku 1853 sa ako 28-ročná po prvýkrát zamýšľala nad touto skutočnosťou: „Pre všetky potreby putujúcej Cirkvi existujú náboženské spoločenstvá, no nie sú tu žiadne, ktoré by sa úplne venovali trpiacej Cirkvi skutkami nábožnosti a lásky k blížnemu.“ Bol to východiskový bod pre založenie kongregácie, ktorej sestry dnes pôsobia v mnohých krajinách Európy, ale aj v Indii, Číne a v Taiwane.

Eugenie sa narodila 25. marca 1825 v severofrancúzskom meste Lille. Inteligentné, citlivé a živé dieťa si všímalo, že sa jej matka často modlila za duše v očistci. Preto ju veľmi znepokojilo, keď jedného dňa našla na cintoríne opustené hroby, zarastené machom. Pocítila hlboký súcit so zosnulými, keďže sa zjavne za nich už nikto nemodlil. Takto padlo prvé semienko povolania do jej duše. 

Sedemročná Eugenia dostala ďalšiu veľkú milosť, keď so svojimi spolužiačkami chytala motýle a keď hru náhle prerušila a povedala: „Predstavte si, keby jedna z našich malých priateliek sedela vo väzení za zavretými dverami a bolo by v mojej moci dvere otvoriť a ju z väzenia oslobodiť. Aký žiaľ by jej spôsobilo, keby videla, že ja chytám motýle, zabávam sa a ľahostajne behám okolo zatvorených dverí, namiesto toho, aby som ju odtiaľ vyslobodila! Nuž a takto trpia duše v očistci, keď na ne ich priatelia zabúdajú.“ Odvtedy sa Eugenie s väčšou horlivosťou začala modliť za duše v očistci a snažila sa pre to získať aj svoje priateľky. Jednej z nich napísala: „Chcem vyprázdniť očistec!“

11-ročná Eugenie chodila do internátnej kláštornej školy Sacré-Coeur. Predovšetkým sa tam – bez rodičovskej pomoci – naučila spoliehať sa vo všetkých malých a veľkých záležitostiach iba na Boha. Pritom zistila, že na Božiu prozreteľnosť sa možno spoľahnúť vždy a úplne. Práve toto malo mať rozhodujúci význam pre jej celý budúci život.

O jednom zo zážitkov, na ktorý nikdy nezabudla, neskôr rada rozprávala svojim duchovným deťom: „V kaplnke som mala svoje obľúbené miesto. Videla som odtiaľ priamo na oltár. Oznámili nám, že pri ďalšom slávnostnom ceremoniáli na týchto predných miestach môžu sedieť iba žiačky oblečené v bielej rovnošate. No, žiaľ, tá moja zostala doma a na to, aby mi ju priniesli, bolo už príliš málo času. V modlitbe som sa vrúcne obrátila k Bohu a akosi som dôverovala, že budem vypočutá. V predvečer sviatku som s búšiacim srdcom išla do veľkej spoločnej spálne. A čo som uvidela? Na mojej posteli ležali šaty! Padla som na kolená a sľúbila Bohu: ‚Moja milá Prozreteľnosť, od teba budem očakávať všetko, od malého špendlíka až po nebo!‘“

Mala ešte len dvanásť rokov, no bola už úplne zaľúbená do Božej Prozreteľnosti. V roku 1837 si napísala do denníka: „Bože môj, ty si moja Prozreteľnosť. Kiežby som jedného dňa mohla byť ja tvojou prozreteľnosťou! Ty mi dávaš všetko, aj ja by som ti rada niečo dala.“ 

Stále viac v nej dozrievala túžba stať sa rehoľníčkou a týmto spôsobom sa darovať Božej Prozreteľnosti. Rodičia jej to však pre jej chatrné zdravie a časté neuralgické bolesti nedovolili.

„Ježiš, chcem byť hodná lásky, aby som hodným lásky urobila teba!“ S týmto predsavzatím, ktoré si napísala do denníka, sa po skončení školy ako 18-ročná vrátila domov. Študovala umenie a hudbu, pomáhala v domácnosti, predovšetkým však rozvinula až neuveriteľnú činnosť pomoci núdznym.

Vo farnosti usporadúvala lotérie a výnosy venovala na opravu kostola, vykupovala otrokyne, žobrala o milodary pre misie v Číne a v Afrike. Vyhľadávala chudobných v blízkom okolí, obstarávala im šatstvo, varila pre nich polievku a pripravovala potravinové balíky; na ne vždy pod príjemcu napísala: „Modli sa za duše v očistci.“ To bola takpovediac „cena“ za balík.

Popri tom, ako veľmi pomáhala chudobným tu na zemi, oveľa viac jej ležali na srdci duše v očistci. Všade za ne žobrala o modlitby: „Viem, ako sa ja môžem stať prozreteľnosťou pre Boha. On miluje duše v očistci, a pretože je spravodlivý, nemôže ich oslobodiť. Dám mu duše, ktoré miluje, a poprosím aj všetkých mojich známych, aby mu dávali duše svojimi modlitbami a obetami. My môžeme dať niečo jemu; tomu, ktorý nám dáva všetko!“

Potom nastal rozhodujúci moment milosti a Eugenie pochopila, že si od nej Pán praje, aby založila združenie, ktorého členovia sa budú modliť a obetovať za duše v očistci. Bolo to po svätej omši v deň spomienky na Všetkých verných zosnulých v roku 1853.
V neistote, či táto myšlienka skutočne pochádza od Boha, prosila: „Pane, ak si to ty, kto mi vnuká túto myšlienku, potom urob, aby jedna z mojich priateliek pri východe z kostola spomenula očistec.“ Len čo zišla o štyri schody nižšie, pristúpila k nej priateľka a bezprostredne povedala: „Eugenie, pri vystavenej Oltárnej sviatosti som sľúbila, že v novembri spolu s tebou urobím všetko pre duše v očistci.“

Neuveriteľné – Eugenie bola hlboko dojatá. Na jej prosbu o znamenie by jej Boh nemohol odpovedať ešte jasnejšie. No úloha bola príliš veľká na to, aby ju táto jedna veta zbavila všetkých pochybností o božskom pôvode tejto myšlienky.

Znova preto prosila: „Pane, ak je to tvoja vôľa, ukáž mi to prostredníctvom dôkazov.“ Nebolo málo, o čo prosila.
Prozreteľnosť jej mala dať päť dôkazov. Všetkých päť dostala postupne v priebehu dvoch rokov.

Na radu biskupa Chalandona sa Eugenie obrátila prostredníctvom istej priateľky aj na farára z Arsu. Osvietený duchovný vodca a spovedník sa hodinu modlil pred Oltárnou sviatosťou a následne povedal svojmu sekretárovi Toccanierovi: „Rehoľa pre duše v očistci, na to som už dávno čakal! ... Povedzte jej, že má založiť rehoľu pre duše v očistci, kedy chce, pretože táto rehoľa je dielo, ktoré si Boh oddávna praje. Je uskutočnením myšlienky lásky Ježišovho Srdca.“ Eugenie už viac nemohla pochybovať.
Opustila rodičovský dom a 19. januára 1856 prišla do Paríža, kde sa najskôr pridala k skupine žien, ktoré už pracovali pre duše v očistci. Čoskoro to bola ona, ktorá prevzala vedenie, i keď sama nevedela, ako má vyzerať ich všedný deň. V tomto čase krajnej neistoty sa ešte vrúcnejšie upínala na Pána. Nespočetne veľa ráz opakovala: „Božia prozreteľnosť, vedená Ježišovým Srdcom, stoj pri nás!“ A Prozreteľnosť ju neopustila. 

Dňa 2. júla 1856 klopal niekto na dvere a prosil sestry o opatrovanie jedného chorého chudáka v jeho dome. A vtedy Eugenie začula vo svojom vnútri hlas: „Týmto spôsobom ma máš milovať!“ Teraz teda vedela, čo si Boh od nich prial: „Máme sa venovať najúbohejším a najopustenejším na tomto i na druhom svete!“

Okrem jednej veľkej dobrodinky a domu na ulici St. Jean Baptiste-de-la-Salle v Paríži darovala Božia Prozreteľnosť malému spoločenstvu aj duchovného vodcu, jezuitského pátra P. Basuiaua. Ten pomáhal Eugenii zorganizovať život sestier podľa spirituality svätého Ignáca z Loyoly. S piatimi spoločníčkami zložila 27. decembra 1856 Eugenie vo veku 31 rokov prvé sľuby. Dostala rehoľné meno Mária od Prozreteľnosti a stala sa prvou generálnou predstavenou. Ako štvrtý sľub si sestry predsavzali: „Za duše v očistci sa modliť, trpieť a pracovať.“

Svätý farár z Arsu Eugenii v jednom liste napísal: „Je to Boh, od ktorého máte vnuknutie skutkami milosrdenstva pracovať na vyslobodení duší z očistca. Takto konáte celkom v duchu nášho Pána, pretože prinášate pomoc a úľavu súčasne jeho trpiacim údom na zemi a aj v očistci.“

Veľmi rýchlo prišli mnohé dievčatá a mladé ženy, ktoré sa pridali k Márii od Prozreteľnosti. A tak 29. júna 1864 otvorila nový kláštor v Nantes a v roku 1869 v Bruseli. Robila to však s ťažkým srdcom, pretože už istý čas trpela neznámou chorobou; to sa skomplikovalo aj rakovinou, ktorú v tichosti znášala desať rokov, až kým ju už viac nedokázala ukrývať. Navyše sa k tomu pridala aj veľká duchovná temnota.
Do svojho denníka si napísala: „Smútok – veľký ako more... Zdá sa mi, akoby mojimi žilami pretekal oheň.“ Ale zaznamenala tiež: „Vizitáciu v noviciáte si statočne vykonám. Nevynechám ani prednášku. V oddychovom čase budem rozprávať o dejinách diela, čo sa noviciek vždy dotkne a vzpruží ich.“

Jej nový duchovný vodca páter Pierre Olivaint, jezuita, ju utešoval: „Je to vaše povolanie, ktoré vás voviedlo do tohto stavu. Nachádzate sa v očistci. Nech vám chýba čokoľvek, nikdy však nie dôvera!“

Osem rokov Mária od Prozreteľnosti prežívala strašnú vnútornú suchotu. „Keby si vedel, ako sa vidím pred Bohom! Som stále hluchá, nemá a slepá ... Duša v očistci žije bez svetla, lebo nemôže vidieť Boha. Žije bez radosti, lebo ho nevlastní, no dokonale a vždy ho poslúcha. Môj život musí byť nepretržitým očistcom. Je to cesta, po ktorej ma vedie Božia vôľa.“

V roku 1867 prosil biskup Languillat o posily do Číny. 16. októbra toho istého roku opustilo prvých šesť sestier Francúzsko, aby pomáhali jezuitom na misii v Šanghaji. Odchádzali s jedným usmievajúcim sa okom a s druhým plačúcim. Teraz sa i navonok začala uskutočňovať túžba zakladateľky: „Od hĺbok očistca až po najkrajnejšie hranice zeme!“

Mária od Prozreteľnosti sa už takmer nedokázala hýbať, rakovina stále viac napredovala. Jej najvernejším spoločníkom bol ruženec, ktorý jej daroval svätý farár z Arsu. Keď sa naposledy dokázala chopiť pera, napísala: „Už 28 rokov sa modlím každý deň: Ježiš, daj, aby mi kríž daroval lásku!“

Krátko pred smrťou sa jej páter Olivaint opýtal, či by chcela ešte niečo povedať svojim duchovným deťom: „Odporúčam im stále väčšiu horlivosť za duše v očistci a zmysel pre rodinu: nech sú Čína, Nantes, Brusel a Paríž jedno srdce a jedna duša! Predovšetkým im odporúčam lásku, lásku, lásku!“

45-ročná Eugenie zomrela 7. februára 1871 v Paríži. Sedela vo svojom kresle a v rukách mala ruženec, ktorý dostala od svätého farára z Arsu. Zomierajúc ešte šepkala: „Láska, láska, láska!“

„Dám mu duše, ktoré miluje, a poprosím aj všetkých mojich známych, aby mu dávali duše svojimi modlitbami a obetami. My môžeme dať niečo jemu; tomu, ktorý nám dáva všetko!“

Masima