Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]

Madre Sacramento

Život šľachtičnej Márii Michaely od Najsvätejšej sviatosti (1809-1865), zakladateľky rádu bol natoľko spätý s tajomstvom Eucharistie, že ju jednoducho všetci volali Madre Sacramento. Sama vyznáva: „Keď vidím vystavenú Oltárnu sviatosť, som najšťastnejším stvorením na svete.“ Po desiatich rokoch neustáleho prenasledovania sa stala veľaváženou radkyňou mnohých známych španielskych biskupov a iných osobností vtedajšej doby.

Grófka Mária Michaela Desmaisières sa narodila v roku 1809 v Madride. Spolu so svojimi troma súrodencami bola vychovávaná v katolíckom duchu podľa prísnej etikety španielskej vysokej šľachty. Bola veľmi živá, temperamentná a bystrá. 

Už od mladosti mala citlivé srdce, hlavne pokiaľ išlo o potreby ľudí v núdzi. Podporovaná svojou matkou sa začala táto mladá grófka starať o chudobných, hoci „ju odpudzovala ich špina“. Zároveň sa prejavovala jej veľká láska k Sedembolestnej, k Ukrižovanému a k Najsvätejšej oltárnej sviatosti: „Často som chodievala do kostola, aby som mu (Ježišovi) robila spoločnosť. Bežne som tam trávila dve až tri hodiny, ktoré mi ubehli ako voda.“ 

Jej veľká túžba – „vzdelávať chudobných, zachraňovať ich duše, aby milovali a klaňali sa Najsvätejšej sviatosti“ – ju viedla k tomu, aby ako 36-ročná otvorila v Madride Dom našej milej Panej opustených. Cieľom tohto inštitútu bolo priviesť k viere dievčatá v ohrození a tie, ktoré už boli prostitútkami, aby mohli aj ony opäť viesť usporiadaný život. 

Zvyčajne sa Michaela v skorých ranných hodinách zdržiavala v kostole, a potom navštevovala chudobných a chorých. Vďaka vlastným materiálnym prostriedkom a veľkej láske k Najsvätejšej sviatosti oltárnej s umeleckým vkusom zariaďovala kaplnky; v Paríži a v Brusseli založila skupiny, ktoré pravidelne chodili na poklonu. 
Keď dosiahla, že tam ľudia vo dne v noci prinášali zadosťučinenie eucharistickému Bohu, plakala od radosti: „Už len myšlienka na to, že Pán stále ostáva s nami, je pre mňa čosi veľmi výnimočné. Napĺňa ma veľká túžba, aby som sa – podľa možnosti – od neho nikdy v živote neodlúčila. Kiežby ho tu chceli všetci navštíviť a učili sa ho milovať!“

Keď začala Michaela denne pristupovať k sv. prijímaniu, vo svojej šľachetnej duši stále jasnejšie cítila Božie volanie. Prešlo však až päť rokov vnútorného boja, kým grófka konečne zanechala všetky svetské povinnosti a vzdala sa luxusu spoločenského života, ktorý – okrem iného – predstavoval jazdenie, cestovanie kočom, večierky a bály, koncerty i divadelné predstavenia, čo neodmysliteľne dotvárala aj príslušná a nákladná grófkina garderóba. 

Pán však dal Michaele v modlitbe spoznať, že jej chce zveriť vedenie centra pre padlé dievčatá: „Pre moje dielo chcem práve teba.“ A tak sa v roku 1850 štyridsaťjednaročná Michaela presťahovala do Domu našej milej Panej opustených, aby sa ako matka obetovala zatiaľ pre 40 problémových dievčat.

Tento odvážny krok, ktorému Michaelina rodina ani nerozumela, ani ho neschvaľovala, bol zároveň skromným začiatkom jej budúceho spoločenstva sestier Služobníc Najsvätejšej sviatosti oltárnej a lásky k blížnym. 
Pokiaľ išlo o udržiavanie prvých domov, ale aj vedomé bolestné prežívanie vlastnej neschopnosti, Michaela ako predstavená celkom dôverovala svojmu Pánovi v svätostánku. 
Prichádzala k nemu ako k svojmu najlepšiemu priateľovi: „Často sa približujem k Bohu s obavami a pochybnosťami, pretože keď on neurobí pre mňa všetko, ja nie som schopná ničoho. Preto idem k nemu ako malé dieťa, aby ma držal za ruku a sám všetko dokonal. Nech ide o veľké či malé veci, zvyknem hovoriť: Budem sa o tom rozprávať s Pánom. Budem ho za vás prosiť. Boh to pre mňa urobí. A naozaj: On robí pre mňa všetko.“ 
Pri poklone vyprosila niekoľko mimoriadnych milostí fyzického uzdravenia pre seba i pre druhých. Tu čerpala svetlo pre tých, čo jej boli zverení, i útechu a silu vo všetkých protivenstvách. 
Madre Sacramento sa často nachádzala v bolestnej finančnej núdzi, keďže vlastná rodina jej neposkytla žiadnu podporu a majetok, ktorý spravovala, ani zďaleka nepostačoval na pokrytie výdavkov. 
„Jedného dňa sme nemali vôbec nič, čo by sa dalo jesť, a bolo nás v dome sedemdesiat. Bolo už dvanásť hodín a mne tiekli po lícach slzy, keď som kľačala pri oltári a klopala na dvierka svätostánku: Pozri sa, Pane môj, Bože môj, nemáme čo jesť! Pane, keď ti tento dom neslúži na slávu, som pripravená na to, aby sa zavrel...“ 
A vtedy počula pri dverách hlas istého kňaza, ktorý si chcel pozrieť jej centrum. Matke Michaele vyjadril po prehliadke svoj obdiv a ona dosvedčila: „Dal mi veľkú bankovku a dve mince. O jednej už malo naše centrum na stole dobrý obed.“ 

Všeobecná nedôvera, dokonca osočovanie a útoky aj zo strany Cirkvi nenechali dlho na seba čakať, keďže táto svätica vynakladala veľké úsilie na zmenu života mladých žien pochybnej povesti. Situácia sa utíšila, keď sa v roku 1857 ujal jej duchovného vedenia sv. Anton Mária Claret. 
Michaela pochopila: „Všetky tieto utrpenia slúžili na to, aby som v slzách strávila veľa hodín pri oltári.“ 

Stalo sa, že raz jej chcel zodpovedný farár dokonca z kaplnky zobrať Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, ktorú ale ona bránila ako svoj vlastný život: „Ctihodný otče, keď Pán opustí tento dom, budem ho nasledovať. Bez neho tu nezostanem ani hodinu. Nič a nikto ma neprinúti k tomu, aby som sa od neho odlúčila...“ 

Mnohí muži nevedeli Matke Michaele odpustiť, že im „odviedla to ich dievča“ priamo z ulice či z verejného domu, a chceli ju preto pripraviť o život. Ona však dosiahla, že sa niektoré z verejných domov dokonca zatvorili, čo v určitých kruhoch vyvolalo ešte väčšiu nenávisť a túžbu po pomste. 

Táto rehoľníčka často vnútorne vnímala varujúce pokyny od eucharistického Pána, alebo zostala bez akéhokoľvek zranenia aj vtedy, keď cez otvorené okno do miestnosti vletel ostrý špicatý sochor, ktorý ju mal zabiť. Ba i medzi samotnými dievčatami sa našli také, čo sa ju pokúšali prebodnúť alebo otráviť. 
Madre Sacramento však pokojne vravievala: „S Pánom v Najsvätejšej sviatosti sa ničoho nebojím. Cítim odvahu a silu na všetko.“

Keď vo Valencii vypukla cholera, sama sa pri ošetrovaní chorých nakazila ešte skôr, než stihla prísť do tamojšieho centra, aby utešovala vyčerpané sestry. 
Madre Sacramento zomrela 24. augusta 1865 vo veku 56 rokov.

„Videla som raz svoje srdce, ako sa premenilo 
na malé cibórium, v ktorom bolo veľa konsekrovaných hostií. 
Niektoré z nich boli žiarivejšie než ostatné. 
Pochopila som, že to boli hostie, ktoré som prijala 
po lepšej príprave na sväté prijímanie. 
Celú hodinu som bola naplnená úžasom nad týmto 
tajomstvom a rozhodla som sa pripravovať na sväté 
prijímanie odteraz lepšie.“ 
„Prijala som meno ,Sacramento‘, 
aby všetci, ktorí sa na mňa obrátia, 
si spomenuli na neho.“

vložil: SiMa

Žiadne komentáre: