%20(1).jpg)
Vo chvíli smrti sa začína večný život. Archeológia potvrdzuje toto všeobecné presvedčenie ľudí všetkých kultúr a náboženstiev, že zosnulí existujú aj po smrti. Za bránou ľudskej smrti sa ukrýva veľké tajomstvo, ktoré nijaká vedná disciplína nedokáže objasniť.
Jedinú dôveryhodnú odpoveď na otázku o posmrtnom živote nám ponúka len Ježiš Kristus, ktorý hovorí: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11, 25 – 26).
21. augusta 1964 zomrel na Kryme taliansky komunistický funkcionár Palmiro Togliatti. Vittorio Messori, ktorý sa len krátko predtým obrátil, prijal túto správu s veľkým žiaľom a zároveň hrôzou, pretože si uvedomil, aká strašná musela byť smrť tohto ateistu, Stalinovho spoločníka v krvavom prenasledovaní kresťanov, keď po smrti zistil, že jestvuje „iný svet“, v ktorom vládne Kristus, a teda keď prežil rovnako otriasajúci objav, aký Vittorio zažil už na tejto zemi.
Ak je to Božia vôľa, zosnulí môžu odovzdať žijúcim veľmi dôležité informácie, prosiť ich o modlitbu a nabádať k obráteniu.
Vittorio Messori rozpráva o svojom mimoriadnom zážitku, ktorý mal ako gymnazista. Na prvé výročie smrti svojho strýka Alda, ktorý zomrel v dôsledku mozgovej príhody, bol sám doma, nakoľko jeho rodičia aj s bratom odcestovali do rodnej obce Sassuolo. Uprostred noci, keď hlboko spal, ho zobudilo zvonenie telefónu. Messori túto neobyčajnú skúsenosť opisuje po rokoch takto: „Zdvihol som slúchadlo: začul som strašný hluk, šum, piskot, škrípanie, prerušovanie, ako to býva, keď niekto telefonuje zďaleka.
Niekoľkokrát som povedal: ,Prosím, počúvam! Počúvam!‘
A zrazu som začul zreteľný, výrazný a dobre známy hlas môjho strýka. Udychčaný povedal: ,Vittorio! Vittorio! Tu je Aldo! Mám sa dobre! Som v poriadku!‘
Pamätám si tieto slová veľmi presne, akoby sa to bolo stalo len včera. Hneď potom som počul hluk: rozhovor sa prerušil, spojenie sa ukončilo. Pozrel som sa na hodinky.
Po návrate rodičov som sa od nich dozvedel, že to bola presne hodina, ba aj minúta, o ktorej pred rokom strýko zomrel.
Snažil som sa všemožne vysvetliť túto udalosť, až som nakoniec dospel k presvedčeniu – nechcel som byť ako ateistickí ideológovia, ktorí nad fakty stavajú a priori svoje schémy –, že to bol strýko Aldo. Hlas patril jemu.
Podozrenie, že sa jednalo o hrôzostrašný žart, omyl či halucinácie, neprichádzalo do úvahy. Nebol to ani sen, nakoľko som bol pri plnom vedomí tak počas telefonického rozhovoru, ako aj po ňom. V tú noc som si už na lôžko neľahol. Prebudený som vyčkal na brieždenie“ (Prečo verím).
Táto skúsenosť mala vo Vittoriovi prebudiť záujem o záležitosti viery, čo sa však nestalo. Messori s bolesťou vyznáva, že na tú noc rýchlo zabudol. Iracionálna zaslepenosť, nepremýšľanie a neochota obrátiť sa len potvrdzujú záver podobenstva o Lazárovi: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16, 31).
Podobne aj tí, ktorí tvrdia, že Boh mlčí a že je neprítomný, si nechcú uvedomiť, že oni sami si zapchávajú uši a zatvárajú oči, pretože nechcú počúvať a vnímať výrazné prejavy Božej prítomnosti.
Pred niekoľkými rokmi zomrela v rakúsku Mária Simma, jednoduchá, chudobná žena, ktorá viedla pustovnícky život obdarená charizmou stretávania sa s dušami v očistci. Miestny biskup uznal, že jej poslanie je mimoriadnym Božím povolaním.
K Márii Simme prichádzali zosnulí, ktorí sa nachádzali v očistci, o prosili ju o modlitby, svätú omšu a pokánie na ich úmysel.
Živých pobádali k obráteniu.
Prostredníctvom Márie odkazovali svojim príbuzným osobitné žiadosti, odporúčania, informácie, ktorých kontext poznali len najbližší príbuzní.
Mária sa od duší v očistci dozvedela, že najväčšiu bolesť spôsobujú v očistci hriechy proti láske k Bohu a k blížnym, hriechy nečistoty, neodpustenie, ohováranie a osočovanie.
Najnebezpečnejšou pascou zlých mocností na nábožných ľudí je hriech pýchy. Pokiaľ žijeme na zemi, musíme si byť vedomí toho, že máme pomáhať dušiam, ktoré trpia v očistci, svojou každodennou modlitbou, obetovaním utrpenia na ich úmysel a predovšetkým obetou svätej omše, ktorá je pre ne najúčinnejším prostriedkom pomoci.
V priebehu svojej novinárskej práce Messori podrobne preskúmal a opísal šokujúcu udalosť. Istý bohatý obyvateľ Turína ťažko ochorel a potreboval trvalú odbornú starostlivosť. Zatelefonoval do kláštora rehoľníčok a požiadal ich, aby mu poslali zdravotnú sestru, ktorá by sa oňho starala. Po tomto telefonáte prichádzala každý večer do jeho domu rehoľná sestra, ktorá sa oňho príkladne starala. O niekoľko mesiacov Turínčan vyzdravel a spolu s manželkou sa vybral sa do kláštora vyjadriť vďačnosť rehoľníčke, ktorá ho ošetrovala.
Môžeme si predstaviť ich údiv, keď sa dozvedeli, že sestra, ktorú hľadajú, už dlhé roky nežije. Nakoľko tomu nemohli uveriť, rehoľníčky ich zaviedli na cintorín, aby si na hrobe zosnulej pozreli jej fotografiu. Až vtedy sa presvedčili, že to bezpochyby bola spomenutá rehoľná sestra.
Táto udalosť priviedla oboch manželov k návratu k Bohu. Začali sa horlivo modliť a pristupovať k sviatosti pokánia a Eucharistie.
Príbehy obrátených ľudí svedčia o tom, že Ježiš Kristus sa nám neprihovára len slovami nádeje, ale aj prísnym napomenutím, výzvou k obráteniu a výstrahou pred tragédiou večného zatratenia: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!“ (Mt 25, 41).
Ježiš Kristus neprestajne vyučuje vo svojej Cirkvi, že existuje posmrtný život, a teda nebo, peklo a očistec. Stav nekonečnej radosti v nebi dostanú od Boha všetci, ktorí po tom túžia počas pozemského života a túto túžbu vyjadrujú poslušnosťou Božím prikázaniam.
Existuje peklo – ako konečný dôsledok úplného odmietnutia daru Božieho milosrdenstva. Existuje očistec – ako bolestný stav dozrievania v láske a prekonávania všetkých dôsledkov hriechov. Ľudský jazyk nedokáže opísať posmrtný život.
Mystici, ktorým Boh dal okúsiť skutočnosť neba, pekla a očistca, to opisujú pomocou obrazov prevzatých z pozemského života, ktoré však nemôžu celkom vyjadriť to, čo videli.
Preto žime s ustavičnou túžbou dosiahnuť nebo a obávajme sa života v hriechu a neposlušnosti Božím prikázaniam, neopovrhujme Božím milosrdenstvom – a teda bojme sa žiť tak, akoby Boh nejestvoval.
Veď konečným dôsledkom hriechov je večné peklo. „Je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo existuje,“ píše svätá Faustína vo svojom Denníčku.
Príbehy obrátených ateistov svedčia o tom, že vo chvíli obrátenia si uvedomili, že v momente smrti bude súd, ktorý rozhodne o ich večnej spáse alebo zatratení. Nikto z ľudí sa nevyhne zodpovednosti za svoj pozemský život, ktorý je neopakovateľný a nedá sa v ňom do minulosti nič zmeniť.
Tí, ktorí sa obrátili z ateizmu, pochopili, že čas pozemského života je obdobím, v ktorom dozrievame pre večnosť. Vo chvíli smrti bude súd a vtedy dostaneme odmenu: „Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 8).
Vedomie neopakovateľnosti nášho pozemského života a súdu vo chvíli smrti nás má pobádať k tomu, aby sme sa celkom zverili Božiemu milosrdenstvu prostredníctvom každodennej modlitby, skutkov milosrdenstva a predovšetkým sviatosti zmierenia a Eucharistie.
Ježiš sa nám prihovára prostredníctvom svätej sestry Faustíny: „Píš, hovor o mojom milosrdenstve. Povedz dušiam, kde majú hľadať útechu – v tribunáli milosrdenstva, tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu, povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko by bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z toho zázraku Božieho milosrdenstva, darmo budete volať, ale už bude neskoro“ (Denníček 1448).
