%20(1).jpg)
Bavorská princezná Eugenie von der Leyen získala počas posledných ôsmich rokov svojho života hlboké poznatky o posväcovaní duší v očistci. Za múrmi malebného zámku Waal (pri meste Landsberg nad Lechom v Nemecku) dozrievalo jej veľké povolanie pomocníčky nespočetných duší na mieste očisťovania. Vo zvláštnom denníku opísala svoje otriasajúce, ako aj oblažujúce stretnutia a rozhovory s dušami v očistci. Ale jej liberálne založená rodina ju nebrala vážne a aj ju zosmiešňovali.
Eugenio Pacelli, vtedajší nuncius v Nemecku a neskorší pápež Pius XII., veľký priateľ rodiny, ktorý často chodieval do zámku, naopak, prejavoval vždy veľký záujem o Eugeniinu charizmu. Vedel o všetkom a v roku 1945 dostal aj originál jej denníka, ktorý je dodnes vo Vatikáne.
Princezná Eugenie, z váženého nemeckého kniežacieho rodu, bola už od malička veľmi nábožná a chcela vstúpiť do kláštora. Zdravie jej to však nedovolilo, a preto ako slobodná sestra dediča Ervina II., kniežaťa von der Leyen, žila utiahnuto na rodičovskom zámku v Bavorsku.
V kruhu rodiny sa o nej hovorilo: „Jej život pozostával zo sebaobetovania za druhých. Robila to rada a veselo a nerobila z toho žiadnu vedu. A vôbec – ona bola celkom jednoduchá a prirodzená a voči sebe nenáročná. Pritom však bola múdra, živá, veľmi veselá a mala veľký zmysel pre humor. Deti ju zbožňovali. Bola to zosobnená dobrota.“
Jej komorná taktiež dosvedčila: „Bola vždy rovnaká, vždy priateľská a milá. Myšlienky obetovania a zmierenia jej boli vlastné už vtedy, keď som ju spoznala.“
Šľachtičná bola veľmi obľúbená a vážená aj medzi obyvateľmi mesta Waal. Vdova po učiteľovi, pani Fiesle na ňu spomína: „Princezná ,Eši‘ bola veľká, urastená žena, veľmi pobožná a štedrá ... skrz-naskrz kresťanka..., ktorá dokonca sedliakom pomáhala pri zvážaní sena, keď sa blížila búrka. Mala schopnosť obdarovať ľudí vhodným darom a úsmev mala pre všetkých. Veľa pracovala pre misie. Vyšívala omšové rúcha alebo organizovala v dedine zbierky.“
Eugenie zostala vo svojom bohatom duchovnom vnútornom živote však často nepochopená. Iba farár z mesta Waal, jej spovedník Sebastian Wieser, bol presne informovaný a napísal v jednom miestoprísažnom vyhlásení: „Vizionárku som poznal posledných dvanásť rokov jej života a deň čo deň som dostával informácie o jej zážitkoch pri zjaveniach. Na moju radu si svoje vízie zaznamenávala na spôsob denníka ... Vizionárka viedla život svätice ... Bola veľmi nábožná, pokorná františkánska duša ... Obetavá takmer nad vlastné sily ... Osobnosť princeznej je najlepšou zárukou úplnej vierohodnosti ... a ja v každom ohľade ručím za hodnovernosť jej denníka!“
Zvláštny denník: Kým Adolf Hitler v roku 1924, uväznený v Landsbergu, plný slepej agresie písal svoju knihu Môj boj, v tom istom čase iba desať kilometrov južne od okresného mesta si princezná Eugenie v úplnej tichosti a v modlitbe zaznamenávala do svojho denníka jedinečné poznámky o kontakte s dušami v očistci.
Jej duchovný vodca farár Wieser sa neskôr postaral o prvé zverejnenie denníka, ktorý počas druhej svetovej vojny, napriek Hitlerovmu zákazu, putoval z ruky do ruky.
Keď si princeznin synovec Ervin III. zobral za ženu Rimanku Máriu Nives Ruffo della Scaletta zo známeho rodu Borghese, do kniežacieho domu von der Leyenovcov prišiel konečne niekto, kto veril, že Eugenie má schopnosť kontaktovať sa s dušami z očistca: „Moja matka Mária Nives, vtedy celkom mladá, veľmi sympatizovala s tetou Eši a spájala ich duchovná jednota,“ rozprávala barónka Marie Adelheid von Freyberg-Eisenberg.
„Moju matku zároveň spájalo hlboké priateľstvo s Eugeniom Pacellim, ktorý ju pokrstil, z jeho ruky prijala prvé sväté prijímanie a bol jej váženým učiteľom náboženstva. Neskôr ako pápež Pius XII. prijal na prvú audienciu rodinu svojej bývalej žiačky.“
Po druhej svetovej vojne Márii Nives, princeznej von der Leyen, veľmi záležalo na tom, aby sa pápežovi Piovi XII. hneď pri prvej audiencii dostal do rúk denník princeznej Eugenie, ktorý bol v odbornom svete pokladaný za najlepší svojho druhu.
V novembri 2012 povedala barónka Marie Adelheid von Freyberg-Eisenberg o svojej pratete Eugenii: „Je tak trochu ‚súkromnou sväticou‘ našej rodiny, je to veľká osobnosť. Túto úctu voči tete Eši mi vštepovala už moja matka Mária Nives.“
Princ Philipp a princezná Elisabeth von der Leyen žijú od roku 1989 na zámku Waal. So svojimi štyrmi deťmi Máriou Nives, Wolframom, Cecíliou a Georgom udržujú duchovné dedičstvo tety Eši živé. V izbe, kde strávila v modlitbe ich omilostená príbuzná tak veľa bolestných hodín v prítomnosti nespočetných duší z očistca, sa dodnes opätovne slúžieva svätá omša.
„Myslím si, že sa teta Eši musela kedysi cítiť veľmi opustená vo svojej starostlivosti o duše v očistci, s ktorými zaobchádzala a s ktorými sa rozprávala ako človek s človekom. Bez nej a bez jej denníka, ktorý si, samozrejme, veľmi ceníme a radi rozdávame, by duše z očistca v slovníku našej rodiny už takmer neexistovali. Až vďaka tete Eši sme sa naučili, aká dôležitá je modlitba za duše v očistci, a ja osobne s nimi dokonca často robím „obchody“ a hovorievam: ‚Pomôžem vám, pomodlím sa za vás a darujem vám svätú omšu! Vy mi ale pomôžte a požehnajte moju rodinu a náš dom!‘ Môj manžel Phillip a ja často prosíme tetu Eši o pomoc a vedome sme umiestnili jej obraz pri vchode do zámku. Takto ju denne ‚vidíme‘ a pripomíname si, za čo všetko vďačíme jej orodovaniu,“ hovorí otvorene princezná Elisabeth.
Prvý rozhovor s dušou z očistca: Dňa 9. augusta 1921 došlo poobede v záhrade k prvému stretnutiu 54-ročnej princeznej Eugenie s dušou z očistca.
„Medzi dvoma stromami som zazrela rehoľníčku. Keďže to vyzeralo, akoby na mňa čakala, ... ponáhľala som sa jej v ústrety. Zrazu bez stopy zmizla. Šla som naspäť, aby som zistila, či to nemohlo byť iba zdanie, iba tieň; no miesto medzi stromami bolo ako vždy.“
V nasledujúcich týždňoch stretla Eugenie, trhajúc kvety na ceste ku kostolu, neznámu mallersdorfskú sestru vo františkánskom habite; mala smutné tmavé oči a čakala pri vchodových dverách.
„Nevedela som sa odhodlať na rozhovor, a keď som nabrala odvahu, bola opäť preč. 7. októbra prišla, žiaľ, do mojej izby. Prebudila som sa s nepríjemným pocitom, zažala som svetlo; stála bezprostredne pri mojej posteli. Tak veľmi som sa bála, že som ju nedokázala osloviť. Ja som sa mohla brániť iba svätenou vodou. No 11. októbra som sa jej predsa len spýtala: ‚Čo odo mňa chceš?‘ Ostro sa mi zadívala do očí a povedala, no bez akéhokoľvek pohybu úst: ‚Neposlala som ti tých mienených 20 mariek na misie.‘ Aj keď to bolo veľmi vzrušujúce, predsa len som potom spala veľmi dobre. 20 mariek na misie bolo zaplatených a za dušičky sa odslúžili sväté omše.
Teraz som mala pokoj až do 3. novembra a vtedy som zažila veľkú radosť. Keď som išla večer o jedenástej hodine spať, videla som svoju izbu jasne osvietenú a myslela som si, že niekto nechal zažaté elektrické svetlo. Stála tam tá rehoľníčka, ... nad zemou a oveľa väčšia ako inokedy. Vychádzalo z nej akoby žiarivé svetlo. Habit sa jej trblietal. Ale najžiarivejší bol výraz jej tváre. Jej oči už azda videli milého Boha. Hľadela na mňa usmievajúca sa a šťastná. Ruky mala prekrížené na hrudi... Pocítila som taký radostný úžas, že som zostala ako zmeravená... Tu slávnostne urobila znamenie kríža, ...zrazu sa zotmelo a bola preč. Teda elektrické svetlo predsa len nesvietilo. Ilúzia sa mi zdá byť vylúčená. To bolo posledné zjavenie tejto rehoľníčky, ktorá mi otvorila zmysel pre iné videnie.“
Postupne sa stále viac dušičiek začalo prejavovať vzdychmi, volaním z diaľky, nárekom, krokmi, klopaním a hlukom a „navštevovali“ svoju pomocníčku aj uprostred noci. Eugenie o tom napísala: „Žasnem nad tým, aká sila musí z duchov vychádzať, že ma vedia prebrať z dobrého spánku. Prebudenie je čosi celkom jedinečné. Človek si v okamihu uvedomí, čo naňho čaká; a ja som taká zbabelá, že svetlo hneď nezažnem. Keď už „títo ľudia“ musia prísť, bola by som radšej, keby prichádzali cez deň.“
„V priebehu roka 1923 prišla trikrát istá žena s nevysloviteľne smutným výrazom. Sťažovala sa: ‚Nikto sa so mnou nemodlí!‘ Dovtedy mi ešte nikto nepovedal, že sa s nimi mám modliť. Aj pre mňa to odteraz bola úľava, pretože som sa potom menej bála.“
Stávalo sa, že dušičky z očistca vyhľadávali svoju modliacu sa „dobrodinku“ celé týždne. Prichádzali za ňou mlčky, bez akejkoľvek prosby; ako napr. Babette, ich pomocníčka v domácnosti. V potrhaných šatách chodila, a to väčšinou v noci, nepokojne po izbe sem a tam a vytriešťala oči na úbohú Eugenie, ktorá nemohla spať.
„Jej ústa sú škaredé ako vred, spodná pera celkom čierna. Chce hovoriť, no nemôže. Je to strašné. Neviem, ako pomôcť... Radili mi, aby som oproti nej zdvihla časť relikvie Svätého kríža. Ja som to v strachu urobila a spýtala som sa: ,Si zatratená?‘ Nemé pokrútenie hlavou. ,Zaprisahávam ťa, povedz mi, čo chceš... inak sa za teba nebudem modliť!‘ Tu podišla ku mne celkom blízko, ukázala na svoje ústa a zreteľne povedala: ,Musím trpieť, osočovala som, veľa som klamala!‘“
Eugenie sa pri svätej omši teraz obetovala aj za túto dušu, až kým ona nebola vykúpená a viac už neprišla.
Úplne jasne zažila princezná Eugenie stretnutie so svojím bývalým učiteľom náboženstva farárom Schmuttermeierom. Keď sa raz modlila v oratóriu, prišiel a prosil o jednu sv. omšu, ktorá bola onedlho odslúžená. O dva týždne sa večer v kostole stretol s Eugenie poslednýkrát, aby sa jej mlčky poďakoval: „Priateľsky sa usmievajúc prechádza okolo mňa stredom kostola a kľaká si pred večným svetlom. Onedlho prichádza kostolník, aby zazvonil na Anjel Pána. Mám pocit, že sa musí o kňaza potknúť. Zvláštne bolo, že kostolník prešiel akoby cez neho a kňaz krátko nato zmizol.“
„22. marca 1923 o jednej hodine v noci som pri prebudení počula: ,Chceš pomôcť týmto tak, ako si pomohla mne?‘ Zažala som svetlo a uvidela som vedľa svojej postele farára Schmuttermeiera a až potom som si všimla množstvo žien a mužov.“
Počas nasledujúcich nocí prichádzali znova a dlho zostávali. Eugenie sa modlila. „Je ich šestnásť. Piatich z nich poznám. Všetci sa na mňa pozrú a potom znova odchádzajú.
29. marca sú tu znova všetci šestnásti. Jedna, ktorú nepoznám, prichádza celkom blízko ku mne a hovorí: ,Ďakujeme ti!‘ Nemám odvahu dotknúť sa jej rúk, ktoré ku mne vystiera. Pýtam sa: ,Môžete ísť na Veľkú noc do neba?‘ Nato mi ona úplne zreteľne hovorí: ,K svetlu!‘ Teraz prichádzajú všetci celkom blízko ku mne; nie je to príjemné. Podávam im svätenú vodu a potom sú preč. Zvláštne bolo, že tí šestnásti potrebovali veľmi málo miesta. Predo mnou stála iba taká malá skupinka, a predsa to boli veľké a malé postavy. Tá, ktorá sa so mnou rozprávala, bola mladá, mala priateľský výraz, oblečená bola v čiernych šatách a bielej zástere. Všetci boli v pracovnom odeve.“
V modrej pracovnej zástere a s vyhrnutými rukávmi sa Eugenii ukázal aj Benedikt, nebohý sluha, dobrosrdečný, aký bol za života. Zjavil sa jej, keď práve v nemocnici pomáhala sestrám s úpravou kvetov.
„Postavil sa vedľa mňa a prizeral sa, až kým som sa ho nespýtala: ,Benedikt, musíš veľa trpieť?‘ Tu potriasol hlavou. ,Budeš čoskoro v nebi?‘ Mlčky prikývol a už aj bol preč.“
Princezná sa často chodievala modliť do kostola, vzdialeného iba niekoľko metrov od zámku. Skrytá v oratóriu, malej modlitebni svojej zámožnej rodiny, s pohľadom upretým na oltár sa hodiny modlievala za duše v očistci. Jednotlivé duše sa jej opätovne ukazovali v kostole, kde táto sväto žijúca pomocníčka duší z očistca po smrti odpočíva v rodinnej kniežacej hrobke.
„Zdá sa mi, že nikdy nie som sama. Keď vidím tak veľa postáv, ... žijem viac s nimi ako s mojou vlastnou rodinou. To, čo vidím, nemôžem len tak ľahko zabudnúť; a nedať na sebe nič poznať je niekedy veľmi ťažké a duševne ma to unavuje,“ napísala Eugenie o dušiach v očistci. Tie patrili k jej „viditeľnému“ všednému dňu, obklopovali ju vo dne v noci a nedali sa odlíšiť od žijúcich osôb.
V jej denníku je napísané: „7. júla 1925 mi na schodoch išiel oproti jeden muž. V domnienke, že je to žobrák, som mu povedala: ‚Počkajte, hneď vám niečo prinesiem.‘ Tu sa priblížil tesne ku mne a rozplynul sa v hmle.“
Inokedy sa Eugenie pri nakupovaní opýtala čosi istej ženy vedľa seba. Tá v tom istom momente zmizla a predavač, ktorý bol nablízku, sa meravo zahľadel na princeznú. Podobne sa tejto mystičke vodilo aj pri návšteve svojej sestry v nemocnici: „Na chodbe som sa stretla s dvoma ženami, ktoré vyzerali veľmi úboho, a ja som sa ich musela spýtať, ako sa cítia, lebo mi ich bolo ľúto. Tu som si na tvári milosrdnej sestry vedľa seba všimla, že ma považuje za blázna. A naozaj, zrazu tam už nikto nebol.“
Cestou na pílu v septembri 1925 ju stretla jedna úplne nenápadná žena. „Keď prešla okolo mňa, počula som zvolanie: ‚Milosrdenstvo!‘ Až teraz som si všimla, že je to duša z očistca. Otočila som sa a spýtala som sa: ‚Čo môžem pre teba urobiť?‘ – ‚Veľa sa modliť,‘ povedala. ‚Ale ja musím svojou úbohou modlitbou pomáhať mnohým, ty budeš mať z toho iba veľmi málo,‘ namietla som. A tu prišla jej odpoveď, veľmi pekná: ‚Ak láska dá, malé sa stane veľkým!‘ A zmizla.“
Urodzená slečna spozorovala čosi zaujímavé, keď raz na slepačej farme stretla starenku v starom švábskom kroji. „Bolo to zvláštne: mačka, prichádzajúca po ceste, vyľakane pred ňou odskočila na stranu. Takže ona tú ženu tiež videla! A ja som veľmi rada, že aspoň mačka vidí to, čo ja!“
O niečo neskôr zistila: „Aj sliepky videli to, čo ja, a vyľakané sa rozutekali.“
Princeznin jediný „ľudský očitý svedok“ bol jej prasynovec, malý, vtedy štvorročný princ Wolfram ( 1924–1945 ). Tak sa stalo, že jediný vnuk jej brata – kniežaťa, pri hre zrazu so smiechom povedal: „Nová žena tu!“ alebo vybehol z izby tety Eši a nahlas všetkým oznamoval: „Je tam žobrák!“
Na jar v roku 1925 sa jej ukázal veľmi smutný muž v jazdeckej uniforme zo 16. storočia: „Dieťa ho muselo vidieť tiež, pretože svojimi veľkými očami hľadelo so strachom naňho. Ale, žiaľ, mojimi svedkami sú iba malé deti, sliepky a mačky.“
Keď sa mladý jazdec opäť zjavil a predstavil sa ako Úbožiak, vizionárka si všimla niečo zaujímavé.
„Keď sa s krvácajúcimi rukami priblížil celkom blízko ku mne, prosil ma: ,Umy ma!‘ A potom prišlo to pekné: Utekala som po svätenú vodu a on čakal na mňa v úplnom tichu. Svätenú vodu som vyliala na jeho úbohé ruky, ktoré kedysi vraždili. Nikdy nezabudnem, s akou vďakou sa na mňa pozeral. Ruky zostali síce krvavé, ale jeho tvár sa úplne zmenila. ,Je to takto dobre?‘ spýtala som sa. ,Modli sa,‘ povedal a zmizol. Je tu ale niečo, čo si neviem vysvetliť: Vyliala som naňho skoro celú fľašku svätenej vody, no na podlahe neostal žiaden mokrý fľak.“
Keďže Eugenie, žena modlitby, kládla svojim početným „návštevníkom“ mnohé otázky, aby sa dozvedela, ako by im mohla čo najlepšie pomôcť, táto skutočnosť nemohla uniknúť pozornosti jej príbuzných: „Moje okolie sa mi vysmieva, pretože ma často počujú, ako sa v izbe rozprávam sama so sebou. Vtedy poviem: to je znamenie, že starnem. Hovoriť o tom nemôžem. Ako veľmi ma to všetko ubíja! Ale nesmiem sa sťažovať, pretože prežívam aj radosti, ktoré nedokážem ani opísať.“ Tým myslela Eugenie von der Leyen to čisto duchovné, potešujúce šťastie plné útechy, ktoré dostávala od Boha stále častejšie a na dlhší čas. Tak ako v extáze dokázala potom už len milovať, klaňať sa Bohu a úplne sa mu odovzdať. Tieto nádherné utešujúce milosti ju po celé dni robili vnútorne šťastnou a dávali jej aj novú telesnú silu v jej náročnom povolaní.
Mnohé „strašidlá“, ako Eugenie volala niektorých svojich nevítaných návštevníkov, žiadali pomoc. Ale boli tu aj „oddychové zjavenia“, ktoré prichádzali len preto, aby ju potešili. Napr. Gisela, o ktorej v denníku píše: „Bola milá, ešte mladá; bola to priateľská návšteva. Každú noc som sa tešila na opätovné stretnutie. ‚Prečo si taká iná?‘ spýtala som sa. ‚Pretože čoskoro sa budem klaňať.‘ – ‚Prečo teda ešte prichádzaš, keď si tak blízko vykúpenia?‘ – ‚Aby som ťa potešila!‘ Potom mi Gisela položila ruky na hlavu a odišla.“
S Alfrédom, vysokopostavenou osobnosťou, sa raz mystička o očistci rozprávala ešte počas jeho pozemského života. Tento známy sa jej práve preto neskôr – už ako duša zosnulého – ohlásil: „Jedného dňa podišiel ku mne s úsmevom na tvári a vystrel ku mne ruky. ‚Alfréd, si to skutočne ty? Kde si?‘ spýtala som sa. ‚V blaženom videní! ... To ten môj sľub!‘ odpovedal. Potom mi zakýval a bol preč. Hlboko ma to zasiahlo, pretože rok predtým, približne v tom istom čase, keď sme sa rozprávali o týchto veciach, mi Alfréd prisľúbil, že príde, ak to bude možné.“
Keď princezná v lete 1923 oberala ríbezle, stála zrazu pri nej stará slúžka, ktorá vždy nosievala na zámok drevo a kúrila ním v zámockých peciach. Jej dlhoročná a s trpezlivosťou znášaná choroba bola pre ňu očistcom už na zemi.
„Spýtala som sa jej: ‚Starenka, nezabudla si na mňa, ako sa ti darí?‘ – ‚Som šťastná,‘ povedala žiariac a zmizla. To bolo milé zjavenie. Ešte kým žila, často sme spolu oberali ríbezle a raz mi pritom povedala: ‚Určite musím ešte raz prísť a poprechádzať sa po záhrade!‘ Smiali sme sa spolu a ja som ju pozvala: ‚Príď raz ku mne!‘ A ona to skutočne urobila.“
Celé svety ležia medzi dušami v očistci, ktoré sa v najväčších utrpeniach cítia tak, akoby boli zatratené, a medzi očistenými, šťastím žiariacimi dušami, ktoré sú v „blaženom očakávaní“ a krátko pred svojím vstupom do neba sú orodovníkmi a môžu pomáhať druhým.
K princeznej Eugenie von der Leyen prichádzali jedny i druhé duše. „Božím zmilovaním som k tebe pripútaná,“ povedala jej raz jedna duša z očistca.
Často ju navštevovali odpudzujúce, neustále hľadajúce, srdcervúco plačúce alebo úplne zabudnuté duše a so zúfalým alebo strach naháňajúcim zlým pohľadom ju prosili: „Počúvaj nás! Pomôž nám! Všetky kráčame nocou. Ty nás priťahuješ! Prinášaj za nás obety! Svojou láskou nám daruj pokoj. Daruj nám svetlo!“
Princezná im bez rozdielu a ochotne, s hlbokým súcitom pomáhala v každom čase, až raz úplne vyčerpaná sa zverila svojmu denníku: „Ako rada by som mala trochu pokoja, pretože často som taká unavená, že by som zaspala aj postojačky. Iba keď som chorá, nechajú ma na pokoji. Vtedy mám ‚prázdniny‘.“
Stávalo sa tiež, že Eugenie pri prežívaní strašných hriechov svojich nočných návštevníkov utiekla z izby alebo do nej už vôbec nechcela vstúpiť. „Som taká zbabelá a cítim sa úboho,“ sťažovala sa opakovane. Hlavne vtedy, keď duše z očistca zjavovali hrozný vnútorný stav svojej duše v podobe hrôzostrašných zvierat, Eugenie takmer zomrela od strachu a zaliata potom si do denníka napísala: „Prajú mi ‚Dobrú noc‘ a ja pritom idem do najväčšieho súženia. Ako som sa zhrozila, keď ku mne raz v noci do izby prišlo niečo čierne, čo vyzeralo ako kríženec malého byvola a barana. ‚Povedz, si duša?‘ spýtala som sa. ‚Som Ján.‘ – ‚Prečo potom prichádzaš ako zviera?‘ – ‚Taký bol môj život! Moja vášeň, skryté hriechy!‘ zavyl tento tvor a zúril.“
V októbri 1925 k nej prišla obrovská opica s hrubou, vlhkou srsťou: „Musím sa priznať, pred rokom by som to nevydržala. Je dvakrát väčšia ako ja a prichádza každú noc. Väčšinou zostáva dlho a žiada modlitbu a svätenú vodu. Iba pomaly sa jej tvár stáva ľudskou. ‚Ešte sa ma drží zlo, hriechy, za ktoré som sa nekajala!‘ povedala. Veľa som sa s ňou modlila.
25. decembra tu bola skoro celú noc a ja som sa jej spýtala: ‚Vieš, že sú Vianoce?‘ – ‚Môžem sa klaňať!‘ – ‚Už viac neprídeš?‘ – ‚Nie!‘ odpovedala, usmiala sa na mňa a bola preč.“
„Vo februári 1926 prišlo to najhoršie, čo poznám: had. Bola som od strachu ako ochromená, bojím sa už aj slepúcha! Hneď som si vzala relikviu Svätého kríža ako ochranu, čo mi dodalo trochu istoty. To úbohé zviera má žeravé oči, v ktorých je veľký nepokoj. Aký zvláštny pocit, modliť sa so zvieraťom! ... Postupne som rozpoznala rehoľnú sestru, ‚žízniacu‘, ako sama o sebe hovorí. A keďže už viac neprichádza ako had, aj ja sama sa cítim ako vykúpená duša! ‚Prečo si vôbec prišla ku mne ako had?‘ pýtam sa. ‚Ešte som nebola schopná ukázať sa ti inak.‘ – ‚Prečo takáto príšerná podoba?‘ – ‚Taký bol obraz môjho života: nedodržané prísahy, všetko lož a pretvárka! Modli sa so mnou, vtedy je okolo mňa svetlo!‘“
V apríli, o dva mesiace neskôr, mohla ísť duša tejto rehoľnej sestry do neba: „Nikdy nezabudnem, aká bola žiarivo krásna, keď na Veľkonočnú nedeľu stála predo mnou na stupienkoch oltára. Aký to len bol rozdiel oproti obrazu hada! Dobrý Bože, ďakujem ti!“
Jednou z najväčších radostí bavorskej princeznej bolo, keď duše z očistca konečne získali jasné, ušľachtilé črty, keď sa upokojili, prežehnali sa, kľakli si a modlili sa spolu s ňou. Mnohé duše ju dokonca budili, aby prišla presne na svätú omšu, a tak mohla obetovať za svojich duchovných zverencov sväté prijímanie.
Keď potom prišli duše z očistca poslednýkrát, žiarili šťastím a svoj stav vykúpenia vyjadrovali rôznymi slovami: „Hmly sú preč.“
„Kristova krv tečie prúdom a vedie nás k životu.“
„Pre mňa je teraz všetko radosťou, svetlom.“
„Som vo svetle a vchádzam do jasu.“
„Už viac neprídem, teraz som duša, ktorá sa klania!“
Vtedy bolo jej povolanie naplnené a ona si mohla plná radosti zapísať do denníka: „Urobiť naveky šťastnými duše – to je oveľa krajšie, než šťastnými urobiť žijúcich ľudí. Aký dobrý je Pán Boh, lebo ja sama by som nič nedokázala.“
Masima
zdroj: Eugenie von der Leyen
