Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]

Evanjelium ako mi bolo odhalené: Príchod do Betlehema

Vidím hlavnú cestu. Pohybuje sa po nej veľa ľudí. A osly, obťažené vecami a ľuďmi. Osly, ktoré sa vracajú. Ľudia poháňajú svoje zvieratá a ten, kto ide pešo, ponáhľa sa, lebo je zima.
Vzduch je čistý a suchý, nebo jasné, ale všetko má ostrú sviežosť dní uprostred zimy. Prázdne polia vyzerajú rozsiahlejšie. Na pasienkoch je len nízka tráva, ošľahaná zimnými vetrami. Stáda oviec tu hľadajú trochu obživy a slnko, ktoré len pomaly vychádza. Ovce sa tlačia k sebe, lebo aj im je zima. Bľačia, dvíhajúc svoje papuľky. Hľadia na slnko, akoby chceli povedať: „Len už príď, lebo je zima!“ Terén je zvlnený a zvlnenia sú stále výraznejšie. Je to ozajstný kopcovitý kraj. Sú tam trávnaté kotliny
a úbočia, malé údolia a horské hrebene. Cesta vedie uprostred nich smerom na juhovýchod.

Mária sedí na sivom oslovi. Je celá zakrytá hrubým plášťom. Pred sedadlom je ten nosič, ktorý sme už videli na ceste do Hebronu, a na ňom truhlica s najpotrebnejšími vecami.
Jozef kráča po boku a drží uzdu. Zavše sa spýta: „Si unavená?“
Mária sa naňho pozrie s úsmevom a vraví: „Nie.“ Na tretí raz pripojí: „Skôr ty musíš byť unavený, lebo ideš pešo.“
„Ó, ja? Pre mňa to nič nie je. Myslím, že keby som bol našiel ešte jedného osla, mohla si ísť pohodlnejšie a prišli by sme rýchlejšie. Ale nenašiel som. Každý teraz potrebuje zviera. Len odvahu. Čoskoro budeme v Betleheme. Za týmto kopcom je Efrata.“
Stíchnu. 
Keď Panna nehovorí, zdá sa, že je pohrúžená do vnútornej modlitby. Mierne sa usmeje akejsi svojej myšlienke a ak sa pozrie na ľudí, nevníma ich takých, akí sú - ako muža, ženu, starca, pastiera, bohatého či chudobného -, ale pohľadom, ktorým vidí iba ona.
„Je ti zima?“ pýta sa Jozef, lebo sa zdvihol vietor.
„Nie. Ďakujem.“
Ale Jozef sa s tým neuspokojí. Dotkne sa jej nôh, obutých v sandáloch, ktoré jej sotva vidno vykúkať spod dlhých šiat, visiacich po boku osla. Cíti, že sú studené, pretože pokrúti hlavou a berie deku, ktorú má prehodenú cez plece, a zabalí do nej Máriine nohy. Deku jej natiahne tak, aby aj ruky v lone mala pekne v teple pod ňou i plášťom.

Stretajú pastiera, ktorý so svojím stádom prechádza cez cestu z pasienka na pravej strane na pasienok vľavo. Jozef sa k nemu nakloní a čosi mu vraví. Pastier kývne na súhlas. Jozef berie osla a vedie ho za stádom na pasienok. Pastier vytiahne z tašky neforemný hrnček a podojí silnú ovcu s naliatym vemenom. Podá hrnček Jozefovi a ten ho ponúka Márii.
„Nech vás obidvoch Boh požehná,“ vraví Mária. „Teba za tvoju lásku a teba za tvoju dobrotu. Budem sa za teba modliť.“
„Prichádzate zďaleka?“
„Z Nazareta,“ odpovie Jozef.
„A idete?“
„Do Betlehema.“
„Dlhá cesta pre ženu v tomto stave. To je tvoja manželka?“
„Áno, je to moja manželka.“
„Máte kam ísť?“
„Nie.“
„To je zlé! Betlehem je plný ľudí, prichádzajúcich zo všetkých strán, aby sa zapísali alebo išli na zápis na iné miesto. Neviem, či nájdete ubytovanie. Vyznáš sa tam?“
„Nie veľmi.“
„Dobre... vysvetlím ti... kvôli nej (a ukáže na Máriu). Vyhľadajte hostinec. Bude plný. Hovorím vám to, aby som vás nasmeroval, kam máte ísť. Je na najväčšom námestí. Ide sa tam po tejto hlavnej ulici. Nemôžete sa pomýliť. Pred hostincom je studňa. Hostinec je veľký a nízky a má veľkú bránu. Bude plný. Ale ak nenájdete nič v hostinci ani v domoch, prejdite za hostinec smerom k poliam. Sú tam maštale v stráni, ktoré občas slúžia obchodníkom, idúcim do Jeruzalema, na ustajnenie zvierat, ak nenájdu miesto v hostinci. Viete, sú to maštale, v kopci – sú vlhké, studené a nemajú dvere. Ale predsa sú len útulkom, pretože žena... nemôže zostať na ceste. Azda tam nájdete miesto... aj seno na spanie a pre osla. Nech vás sprevádza Boh.“
„A tebe nech Boh dá radosť,“ odpovie Mária.
Jozef mu odpovie: „Pokoj nech je s tebou.“

Opäť sa vydajú na cestu. Zo strminy, ktorou prechádzajú, vidno rozľahlejšiu dolinu. V nej, hore i dolu na miernych svahoch, čo ju obklopujú, sú samé domy. To je Betlehem.
„Už sme tu, v Dávidovej zemi, Mária. Teraz si odpočinieš. Vyzeráš veľmi unavená...“
„Nie. Myslela som... Myslím...“ Mária chytí Jozefa za ruku a povie mu s blaženým úsmevom: „Myslím, že práve nastala tá chvíľa.“
„Milosrdný Bože! Ako to urobíme?“
„Neboj sa, Jozef. Zachovaj pokoj. Vidíš, aká som ja pokojná?“
„Ale veľa trpíš.“
„Ó, nie. Som plná radosti. Taká radosť, taká silná, taká krásna, taká neudržateľná, že mi srdce silne bije a vraví mi: ,Už sa narodí! Už sa narodí!' Hovorí to pri každom údere. To moje Dieťatko klope na srdce a vraví: .Mamička, som tu a prišiel som ti dať božský bozk.' Ó, aká radosť, Jozef môj!“
Ale Jozef sa neteší. Myslí na to, že musí okamžite nájsť nejaký prístrešok a zrýchli krok. Z dverí do dverí pýta prístrešok. Nič. Všetko obsadené.
Prichádzajú k hostincu. Je plný. Dokonca i pod neomietnutou arkádou, ktorá obklopuje veľký vnútorný dvor, sú ľudia, ktorí tu trávia noc.
Jozef nechá Máriu na oslovi vo dvore a odchádza hľadať do ďalších domov. Vráti sa skľúčený. Nič nenašiel. Náhly zimný súmrak začína prestierať svoj závoj. Jozef úpenlivo prosí majiteľa hostinca. Prosí cestujúcich. Sú to zdraví muži. A tu je žena, ktorá čoskoro privedie na svet dieťa. Nech sa zľutujú. No nič.
Je tam istý bohatý farizej, ktorý pozerá na nich so zjavným pohŕdaním. A keď sa Mária priblíži, odstúpi, akoby sa k nemu priblížila malomocná.
Jozef hľadí naňho a tvár mu očervenie od hnevu. Mária položí ruku na Jozefovo zápästie, aby ho upokojila, a vraví: „Nenaliehaj. Poďme. Boh sa postará.“

Vychádzajú a idú pozdĺž múra hostinca. Zabočia do uličky vedúcej  medzi hostincom a chudobnými domami. Obchádzajú hostinec. Hľadajú.
Aha, sú tam akési jaskyne či pivnice, povedala by som skôr než maštale, také sú nízke a vlhké. Tie ako-tak vyhovujúce sú už obsadené.
Jozef je zronený.
„Hej, Galilejčan!“ zakričí naňho zozadu akýsi starec. „Tam vzadu pod tými sutinami je jedna nora. Možno tam ešte nik nie je.“
Poponáhľajú sa k tej „nore“. Je to naozaj nora. Medzi sutinami spadnutej stavby je akýsi otvor a za ním je jaskyňa, väčšmi akási vyhĺbenina v kopci než jaskyňa. Dalo by sa povedať, že sú to základy akejsi starej stavby, ktorej slúžia za strechu trosky podopreté otesanými kmeňmi stromov.
Je tam veľmi slabé svetlo a preto Jozef, aby lepšie videl, vezme práchno a kresadlo a zapáli lampičku, ktorú vyberie z tašky prevesenej cez plece. Vojde a pozdraví ho zahučanie. „Poď, Mária. Je prázdna. Je tu len jeden vôl.“ Jozef sa usmeje. „Lepšie ako nič...!“
Mária zosadne zo somárika a vojde dnu.
Jozef zavesil lampičku na klinec zatlčený do jedného z kmeňov, ktoré slúžia ako piliere. Vidieť klenbu plnú pavučín, podlaha - zem z ubitej hliny - je celá rozbitá, s dierami, dlažobným kamením, odpadkami, hnojom a s roztrúsenou slamou. Vzadu sa obráti vôl a hľadí svojimi pokojnými očami, z papule mu visí seno. V jednom kúte blízko akejsi štrbiny je hrubá lavica a dva kamene. Čerň tohto kúta prezrádza, že sa tu robí oheň.
Mária sa priblíži k volovi. Je jej zima. Položí si ruky na jeho krk, aby pocítila teplo jeho tela. Vôl zabučí, ale nehýbe sa. Ako keby porozumel.
Aj keď ho Jozef odstrčí nabok, aby zobral hojne sena z válova a urobil Márii lôžko - válovy sú dvojaké, jeden, z ktorého žerie vôl a nad ním akási polica s ďalšou zásobou sena, z ktorého Jozef zoberie -, vôl ho nechá na pokoji. Urobí miesto aj pre unaveného a vyhladovaného osla, ktorý hneď začne žrať.
Jozef nájde aj prevrátené pokrivené vedro. Vyjde, lebo vonku si všimol potôčik, a vráti sa s vodou pre osla. Potom nájde v ďalšom kúte otiepku konárov a pokúsi sa trochu pozametať podlahu. Potom v najsuchšom a najchránenejšom kúte, hneď vedľa vola, rozostelie seno a urobí z neho lôžko. Cíti však, že to biedne seno je vlhké, a povzdychne si. Zapáli oheň a s trpezlivosťou kartuziána ho nad ním po hrstiach suší.
Unavená Mária sedí na stoličke, pozerá sa a usmieva. 
Hotovo. 
Mária sa čo najlepšie usadí na mäkkom sene a chrbtom sa oprie o brvno. Jozef dokončuje... zariaďovanie tak, že zavesí svoj plášť ako záves na otvor, ktorý slúži za vchod. Prístrešok veľmi provizórny. Potom ponúkne Panne chlieb a syr a dá jej napiť sa vody z čutory.
„Teraz spi,“ povie jej napokon. „Budem bdieť, aby oheň nevyhasol. Je tu našťastie drevo, dúfajme, že postačí a bude horieť. Ušetrím olej do lampy.“
Mária sa poslušne natiahne. Jozef ju prikryje jej plášťom a dekou, ktorú mala predtým na nohách.
„Ale tebe... tebe bude zima.“
„Nie, Mária. Som pri ohni. Skús odpočívať. Zajtra bude lepšie.“
Na Máriu netreba naliehať, aby zavrela oči. Jozef sa utiahne do svojho kúta a sadne si na peň vedľa raždia. Je ho málo. Nemyslím, že vydrží dlho.
Sú rozmiestnení takto - Mária vpravo, chrbtom ku vchodu, napoly schovaná za brvnom a telom vola, ktorý sa učupil na podstielku. Jozef vľavo a smerom ku vchodu, avšak v uhlopriečke, tvárou k ohňu a chrbtom k Márii. Podchvíľou sa však obracia a pozerá sa na ňu. A vidí, že je pokojná, akoby spala. Pomaly láme halúzky a hádže ich jednu za druhou na ohník, aby nevyhasol, aby dával svetlo a aby tá troška dreva vydržala. Sú tu len záblesky ohňa, raz živšieho, inokedy takmer zhasnutého. Lebo lampičku zhasli a v polotme sa črtá iba bledosť vola a Jozefova tvár a ruky. Všetko ostatné sa zlialo do jednej hmoty a stráca sa v hustej tme.

vložil: Masima

Žiadne komentáre: