Náš domov je v nebi - Nahliadol som do raja

Svätý don Bosco mal od svojich deviatich až do sedemdesiatich rokov mnohé vízie, ktoré mu prinášali veľa útechy a ponaučenia a mnoho hlbokého poznania. On sám tieto vízie nazýval jednoducho snami. Spomedzi týchto snov je jeden zvlášť zaujímavý.

Bol to skôr intenzívny a nanajvýš poučný rozhovor tohto apoštola mládeže so svätým Dominikom Saviom, jeho zosnulým duchovným synom, o mieste blaženosti. V oratóriu vždy všetci s napätím očakávali rozprávanie dona Bosca, no aj nám môže jeho rozprávanie vyjaviť veľa o druhom svete.

Bolo to večer 6. decembra 1876. Bol som vo svojej izbe a už neviem, či som čítal alebo nie, keď sa mi začalo snívať. Náhle som sa našiel na útese nad priestormi nesmierne veľkej planiny; jej koniec som nemohol vidieť, lebo sa strácala v nekonečne. 

Túto nesmiernu rovinu delili široké a krásne cesty na rozsiahle záhrady neopísateľnej krásy; boli tam háje, lúky a záhony kvetín najrozmanitejších farieb a tvarov. Tráva, kvety, stromy a ovocie boli neobyčajne krásne. Uprostred sadov som videl nespočetné množstvo budov rovnako krásnych, ľúbezných, nádherných a neobyčajne veľkých, až sa mi zdalo, že na vybudovanie jednej takej stavby by nestačili ani všetky poklady sveta. 

Pomyslel som si, akú radosť by mali moji chlapci, keby mali aspoň jeden takýto dom! Kým som obdivoval toľko krásnych vecí, priestorom sa šírila ľúbezná hudba. Bola to hudba, ktorú vyludzovali tisíce hudobných nástrojov a každý z nich vydával iný zvuk. A všetky možné tóny sa niesli vzduchom a lahodili sluchu. K nim sa pripájali i zbory spevákov.

Tu som zbadal množstvo spokojných ľudí, ktorí sa v tých záhradách veselili a radovali. Niektorí spievali, iní hrali. Kým som ako vo vytržení počúval nebeskú hudbu, videl som aj nespočetné množstvo mladých ľudí a z nich som mnohých spoznal. Nekonečný zástup prichádzal ku mne. Na jeho čele kráčal Dominik Savio. Pýtal som sa: ,Spím alebo bdiem?‘ Tlieskal som rukami, bil som sa do pŕs, aby som sa presvedčil, či je to sen a či skutočnosť.

Svetlo jasnejšie zažiarilo, hudba prestala hrať a zavládlo hlboké ticho. Všetci mladí mali nesmiernu radosť, ktorá im vyžarovala z očí, a na ich tvárach sa odrážal pokoj dokonalej blaženosti. Hľadeli na mňa s milým úsmevom na perách.

Dominik Savio sa priblížil o pár krokov a zostal predo mnou stáť. Jeho šaty boli zvláštne. Biela tunika popretkávaná diamantmi splývala až k pätám. Široký červený pás husto vyzdobený drahokamami mu obopínal boky. Na krku mu viseli vence nevídaných, podivuhodných kvetov, ktoré žiarili nadzemským svetlom. Na hlave mal ako korunu veniec z ruží. Kadere mu vlnito splývali cez ramená a dodávali mu taký krásny, pôvabný a príťažlivý vzhľad, že sa zdalo, akoby bol anjelom.
I ostatní žiarili ako slnko a boli rôzne oblečení. Nevedel som, kde som. Úplne zmätený a roztrasený som sa neodvážil urobiť ani len krok.

Dominik Savio konečne prehovoril: ,Nie si snáď tým mužom, ktorý sa kedysi ničoho nebál? Ktorý v nebezpečenstvách a aj v súžení nebojácne čelil ohováraniam, prenasledovaniu a všetkým nepriateľom? Kde je tvoja odvaha? Prečo mlčíš?‘ 
Vzchopil som sa: ,Trasiem sa, pretože neviem, kde som.‘ 
,Si na mieste blaženosti,‘ odpovedal Savio. ,Tu sa zakúša všetka radosť a slasť.‘ 
,Je toto azda tá odmena spravodlivých?‘ 
,Nie! Sme na mieste, kde nepožívame večné dobroty, ale len časné dobrá v neobyčajnej miere.‘ 
,Teda tieto veci sú prirodzené?‘ 
,Áno, ale okrášlené Božou mocou.‘ 
,A mne sa zdalo, že toto je raj!‘ zvolal som.
,Nie, nie,‘ odpovedal Dominik Savio, ,žiadne ľudské oko nemôže uzrieť večné krásy!‘ 
,A táto hudba?‘ pokračoval som, ,Je to azda hudba, ktorú počúvate v raji?‘ 
,Nie, sú to prirodzené zvuky zdokonalené Božou všemohúcnosťou.‘ 
,A toto svetlo, prevyšujúce jasnosť slnka, je to azda svetlo nadprirodzené, svetlo raja?‘ 
,Je to prirodzené svetlo, ale je zosilnené a zdokonalené Božou všemohúcnosťou.‘

Tu som ho poprosil: ,A nemohol by som vidieť aspoň trochu nadprirodzeného svetla?‘ 
,To nemôže nikto, dokiaľ nedospel k videniu Boha takého, aký je. Najnepatrnejší lúč tohto svetla by človeka okamžite usmrtil, lebo by to ľudské zmysly nezniesli.‘ 
,Mohol by som vidieť prirodzené svetlo ešte jasnejšie než je toto?‘ 
,Ó, keby si len vedel, keby si videl svetlo čo i len o jeden stupeň silnejšie, ako je toto, bol by si celkom bez seba!‘ 
,Nemohol by som uzrieť aspoň jeden z tých lúčov?‘ 
,Áno, to môžeš. Otvor oči!‘

Pozrel som sa a v diaľke vytryskol pás takého prenikavého svetla, že som to nemohol zniesť. Privrel som oči a vykríkol som, až som zobudil dona Leymoneho, ktorý spal v susednej izbe. Ten záblesk svetla bol tisíckrát silnejší než slnečný a jeho jas by bol stačil na to, aby osvietil celý svet.

Po chvíli som otvoril oči a spýtal som sa Savia: ,Čo je to? Nie je to azda záblesk božského svetla?‘ Dominik odpovedal: ,To nie je nadprirodzené svetlo, hoci v porovnaní so svetlom pozemským ho prevyšuje jasom. Je to len prirodzené svetlo zosilnené Božou mocou. I keby nesmierne pásmo svetla, podobné tomu, ktoré si videl z diaľky, obklopilo celý svet, nemal by si ani len vzdialenú predstavu o nebeskom jase.‘ 

,Z čoho sa teda radujete v nebi?‘ spýtal som sa.
,Ach,...! Ale veď to nie je možné ani vypovedať! O nebeských radostiach sa človek nedozvie, pokým nezomrie a nespojí sa so svojím Stvoriteľom. Radujeme sa z Boha! To je všetko.‘

Dominik i ostatní chlapci mali na sebe snehobiely odev s červeným pásom. A pochopil som, že červený pás je symbolom veľkých obetí, ťažkých sebazáporov, ba takmer mučeníctva, podstúpeného

za záchranu čistoty. Pre zachovanie čistoty pred Bohom by boli ochotní obetovať život, keby to vyžadovali okolnosti. Bol znakom kajúcnosti, ktorá dušu očisťuje od vín. Belosť a lesk šiat boli znakom

krstnej nevinnosti, ktorú si zachovali.

Prebral som sa z úžasu a obdivoval som krásu Dominika Savia.
,Len sa rýchlo spýtaj, čo sa chceš dozvedieť! Čas beží a niet ho veľa ani na náš rozhovor; potom ma už nebudeš vidieť,‘ povedal. 

,Povedz mi niečo o našej kongregácii,‘ zvolal som. ,Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách?‘ Nato Dominik odpovedal: ,Vidíš tam dolu to nespočetné množstvo mladých?‘ 
,Vidím, koľko ich je a akí sú šťastní!‘ 
,To všetko sú tí, ktorí prostredníctvom teba dosiahli spásu,‘ pokračoval. ,Spočítaj ich, ak môžeš. Avšak bolo by ich o milióny viac, keby si mal viac viery a dôvery v Pána Boha.‘ 
Povzdychol som si, nevediac, čo odpovedať na túto výčitku, no hneď som si zaumienil, že sa v budúcnosti vynasnažím mať viac viery a dôvery.

‚Môj drahý Savio, povedz mi, čo ťa najviac blažilo v hodine smrti?‘ spýtal som sa ešte.
,Čo myslíš, čo to mohlo byť?‘ odpovedal mi.
,Azda to, že si si uchoval čnosť čistoty?‘ 
,Nie, nielen to.‘ 
,Azda to, že si mal spokojné svedomie?‘ 
,Je to dobrá vec, ale ešte nie najlepšia.‘ 
,Tešila ťa azda túžba po nebi?‘ 
,Ani to nie.‘ 
,Čo teda? Azda poklady dobrých skutkov?‘ 
,Nie, vôbec nie.‘

,Tak čo ti teda prinieslo najviac útechy v hodine smrti?‘ spýtal som sa zmätený, že som nemohol uhádnuť, čo si myslí.
Odpovedal mi: ,To, čo ma posilňovalo v poslednej hodine najviac, bola pomoc mocnej Matky Spasiteľa, ktorá je nanajvýš hodna našej lásky! Povedz to aj svojim synom, aby ju neprestávali vzývať, pokiaľ žijú.‘“

Masima
zdroj: . Hermann Maria Dobler SDB, Das Leben eines wahren Ideals - Dominikus Savio