Svätý Ján Bosco

Svätý Ján Bosco sa narodil 16. augusta 1815 v osade Becchi patriacej do mestečka Castelnuovo d' Asti, ktoré neskôr premenovali na jeho počesť. 

Jánov otec bol dva razy ženatý. Z prvého manželstva mal syna Antona, v druhom sa mu narodili ďalší dvaja chlapci Jozef a Ján. Keď mal najmladší Ján dva roky, otec náhle zomrel. Takto sa stal sirotou bez otca ten, ktorého neskôr nazvali otcom sirôt. 

Jeho matka sa usilovala nahradiť svojho muža v ťažkej práci i vo výchove troch chlapcov, ktorí mali veľmi rozdielne povahy. Pri výchove si počínala jemne, ale pevne. Najťažšie chvíle jej spôsoboval nevlastný syn Anton, ktorý nesúhlasil s tým, aby Ján, ktorý si to veľmi želal, išiel študovať. 

Keď mal Ján 11 rokov, musel kvôli nemu odísť z domu. Pracoval u sedliakov a tak sa živil. To trvalo tri roky. 

    

Už v detstve sa u Jána prejavila zvláštna charizma, ktorá ho sprevádzala po cely život; bola to charizma prorockých snov. Ako deväťročný mal sen, v ktorom sa mu zjavilo budúce životné povolanie: výchova chlapcov. 

Ján začal svojským spôsobom uskutočňovať toto povolanie. V nedeľných popoludniach zhromažďoval chlapcov na lúke a tam ich zabával akrobatickými kúskami a zručnosťou, ktorú obdivovali i dospelí. Na konci predstavenia zopakoval kázeň, ktorú počul doobeda v kostole. To bolo pre tých, čo neboli na svätej omši, alebo neboli pozorní pri kázni.

    

Keď mal 14 rokov začal študovať latinčinu pod vedením jedného staršieho kňaza, ktorý však po roku náhle zomrel, a tak ostal znovu ponechaný sám na seba. 

Keď mal 16 rokov, mohol sa dať s pomocou strýka do riadneho štúdia. Vďaka veľkému nadaniu, mimoriadnej pamäti a silnej vôli sa mu podarilo dokončiť základnú školu a gymnázium za štyri roky. Boli to najtvrdšie roky jeho mladosti. Popri štúdiu si zarábal na výživu a študijné poplatky rozličnou prácou; pracoval ako krajčírsky, tesársky, kováčsky a obuvnícky pomocník, alebo pomáhal slabším žiakom v učení. Šťastlivo všetko prekonal a na jeseň 1835 mohol vstúpiť do kňazského seminára. 5. júna 1841 prijal kňazské svätenie.

   

Don Bosco sa horlivo ujal svojich kňazských povinností pod vedením dona Cafassa. Spolu s ním navštevoval turínske väznice a videl strašné podmienky, v ktorých boli odsúdení žiť mladí previnilci. Pod vplyvom silného dojmu, ktorý na ňom zanechali tieto skúsenosti, sa rozhodol venovať svoj život chlapcom, aby ich zachránil pred takýmto osudom.
V prvých rokoch si nemohol pre svoju prácu nájsť stabilné miesto, až neskoršie sa podarilo získať pozemok a dom v chudobnej turínskej štvrti Valdocco. Tam vybudoval prvé oratórium.
Sem sa prisťahovala aj jeho matka – mama Margita – a obetovala zvyšných desať rokov svojho života rodiacemu sa saleziánskemu dielu. Priniesla doň nielen všetok svoj majetok, ale najmä starostlivosť a materskú lásku, ktorou zahŕňala chlapcov z ulice, ktorí sem prichádzali.
Pri oratóriu vznikol aj internát pre študentov a remeselníckych učňov. Postupne sa oratórium premenilo na domov, kam sa chlapci chodili nielen hrávať a modliť, ale nachádzali tu i rodinu a prijatie. Neskôr založil aj pracovné dielne, technické školy a malý seminár. 

 
V roku 1868 začal formovať skupinu svojich pomocníkov a kňazov podľa pravidiel, ktoré schválil pápež Pius IX. Tu sa položili základy Spoločnosti sv. Františka Saleského. Tento svätec inšpiroval duchovné ideály, život a apoštolát Dona Bosca.
Sv. Františka nasledoval i v jednom osobitnom odvetví apoštolátu: bol to apoštolát tlače. Je takmer neuveriteľné, že tento kňaz, ktorý bol doslova zavalený vychovávateľskou a organizačnou prácou, napísal desiatky kníh rozličného druhu. Boli to dejepisné, katechetické, asketické a vedecké knihy, životopisy svätých a významných ľudí, ba i rozprávky a divadelné hry. Okrem toho napísal veľké množstvo článkov a menších príležitostných publikácií.

 
Vysvetliť úspech a popularitu don Boscových oratórií je nemožné bez vysvetlenia ducha, ktorý tu vládol. Svoju výchovnú prácu postavil na preventívnom systéme, ktorého hlavnými piliermi sú nábožnosť, rozum a láskavosť. Nepoužíval fyzické tresty.
Pravidlá sa dodržiavali vďaka rozvíjaniu zmyslu pre zodpovednosť a odstránením všetkých príležitostí, ktoré by mohli viesť k nedisciplíne.
Každá snaha o dobro, akokoľvek banálna, sa oceňovala. Podľa dona Bosca učiteľ a vychovávateľ by mal byť otcom, poradcom a priateľom a mal by si ako prvý osvojiť preventívnu metódu.
O trestoch povedal: „Vyhýbajme sa trestom, ako sa len dá, snažte sa získať si lásku a nie vzbudzovať strach.“

V roku 1887 napísal: „Nepamätám si, že by som použil fyzický trest a s Božou milosťou som vždy dosiahol, aj od zdanlivo nevychovateľných chlapcov, nielen to, čo nariaďovala povinnosť, ale aj to, že plnili moje priania.“

Vo svojich pravidlách don Bosco napísal: „Častá spoveď a sväté prijímanie, denná účasť na svätej omši sú piliere, na ktorých by mal stáť celý účinok výchovy. On sám bol neúnavným spovedníkom a venoval celé svoje dni práci medzi mládežou. Vedel oceniť aj význam hry v živote dieťaťa a zaraďoval ju medzi najdôležitejšie výchovné prostriedky.

 
Už v r. 1868 začal s výstavbou mariánskeho chrámu zasväteného Panne Márii Pomocnici kresťanov, pod ktorej vedením sa začalo celé dielo.
Meno Panny Márie Pomocnice nesie aj ženská vetva saleziánskej spoločnosti, ktorej cieľom je kresťanská výchova dievčat. Don Bosco bol veľmi zdržanlivý voči ženskému svetu a pôvodne sa nechcel zaoberať výchovou dievčat. Na naliehanie cirkevných hodnostárov napokon roku 1872 založil spolu Máriou Dominikou Mazzarellovou ženskú rehoľnú spoločnosť, ktorú nazvali dcéry Panny Márie Pomocnice. Hlavnou úlohou saleziánskych rehoľníčok bola výchova dievčat a spolupráca s mužskou vetvou saleziánov, kde a ako to okolnosti vyžadovali. 

 
Popri všetkej geniálnosti by Don Bosco nebol mohol vykonať také veľké veci, keby nebol mal široký okruh ochotných spolupracovníkov a dobrodincov zo všetkých vrstiev veriacich. Vedel, že ich budú potrebovať aj pokračovatelia v jeho diele. Okrem toho chcel, aby títo veľkodušní priatelia mali účasť na duchovných dobrách saleziánskej spoločnosti. Preto pre nich založil roku 1876 osobitné združenie saleziánskych spolupracovníkov. 

 
V roku 1874, keď v Ríme schválili pravidlá saleziánskej spoločnosti, mali Saleziáni už desať ústavov v severnom Taliansku a jeden dom na francúzskej pôde, v meste Nice.
O rok neskôr odchádzala prvá skupina saleziánov do misií v Južnej Amerike. Viedol ju Don Cagliero, ktorý sa neskôr stal prvým saleziánskym biskupom a kardinálom. Takto sa Don Bosco po mnohých útrapách a bojoch mohol tešiť z úspešného rozvoja diela, ktorému venoval všetky životné sily.

Don Bosco zomrel 31. januára 1888. Saleziánska spoločnosť mala vtedy už 6 rehoľných provincií, v ktorých bolo 57 domov so 774 rehoľníkmi a 276 novicmi.

Masima