%20(1).jpg)
...lebo nádej nám neposkytnú idey, ani technológie, ale najstaršia mariánska antifóna.
Sme tu ako putujúci Boží ľud, aby sme prebývali v chráme Matky. Prítomnosť Matky robí pre nás deti tento chrám domovom. Spolu s mnohými pokoleniami Rimanov v tomto matkinom dome objavujeme svoj domov. Domov, kde možno nájsť posilu, útechu, ochranu a útočisko.
Kresťanský ľud už od začiatku chápe, že v ťažkostiach a skúškach je potrebné sa utiekať k Matke, ako nabáda najstaršia mariánska antifóna: "Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodmietaj naše prosby v našich potrebách, ale od všetkého nebezpečenstva nás vysloboď, Panna slávna a požehnaná!".
Pod tvoju ochranu sa utiekame. Otcovia našej viery nás učili, že v rozbúrených časoch je potrebné sa zhromaždiť pod plášť svätej Matky Božej. Kedysi sa prenasledovaní a potrební utekali pod ochranu vysoko postavených šľachetných žien, ktoré ich na znamenie prijatia prikryli svojím plášťom a prepožičali tak daným svoju ochranu. Týka sa to aj nás vo vzťahu k Madone, najvyššie postavenej žene ľudského rodu. Jej plášť je stále pripravený nás prijať a zhromaždiť.
Dobre nám to pripomína kresťanský Východ, kde sa slávi sviatok Matky Božej Ochrankyne, ktorá býva zobrazovaná na krásnych ikonách, ako svojim plášťom poskytuje útulok deťom a prikrýva celý svet.
Tiež starovekí mnísi odporúčali utiekať sa v skúškach pod plášť svätej Matky Božej, sama invokácia "Svätá Matka Božia" už bola zárukou ochrany a pomoci.
Táto starodávna múdrosť nám pomáha: matka opatruje vieru, ochraňuje vzťahy, chráni v nepriazni a bráni pred zlom.
Kde je doma Madona, tam nevstúpi diabol. Kde je Matka, tam nezavládne zmätok a neprevládne strach.
Kto z nás to nepotrebuje? Kto z nás nie je občas zmätený a znepokojený? Nezriedka býva srdce ako rozbúrené more, vzdúvané vlnami problémov a zmietané neutíchajúcimi vetrami starostí!
Mária je bezpečnou archou uprostred potopy. Nebudú to idey či technológie, ktoré nám poskytnú útechu a nádej, ale tvár Matky, jej ruky láskajúce život, jej plášť, ktorý nás ochráni. Učme sa denne hľadať útočisko u Matky.
Neodmietaj naše prosby, pokračuje antifóna. Keď ju prosíme my, Mária prosí za nás. Existuje krásny grécky titul Grigorusa - Tá, ktorá sa okamžite prihovára, neotáľa. Svätý Lukáš používa v evanjeliu toto slovo, keď opisuje, že sa Mária ponáhľala k Alžbete. Nedáva si na čas, ale sa ponáhľa. V evanjeliu čítame, ako okamžite predkladá Ježišovi konkrétnu potrebu svadobčanov: »Nemajú vína« (Jn 2,3). Tak činí zakaždým, ak ju vzývame.
Keď sa nám nedostáva nádeje, keď chýba radosť, dochádzajú nám sily a hviezda života zachádza, Mária zasahuje.
Je pozorná k námahám, citlivá v zmätkoch a životných búrkach, je blízka srdcu. A nikdy neodmieta naše prosby; nenecháva nevypočutú ani jedinú. Je Matka, nikdy sa za nás nehanbí, ba dokonca neustále pozerá, aby svojim deťom mohla pomáhať.
Môže nám to pomôcť pochopiť jedna epizóda. Pri nemocničnom lôžku bdela po nehode nad svojím raneným synom matka. Bola tam neustále, dňom i nocou. Raz sa posťažovala kňazovi: "Jednu vec nám matkám Pán nedovolil!"
"Akú?" - pýtal sa kňaz.
"Brať na seba bolesť detí," odpovedala žena.
Také je srdce matky: nehanbí sa za rany a slabosti detí, ale chce ich niesť. A Matka - Božia i naša - dokáže niesť, tešiť, bdieť a hojiť.
Antifóna potom pokračuje: od všetkého nebezpečenstva osloboď nás. Pán vie, že uprostred toľkých nebezpečenstiev potrebujeme útočisko a ochranu. Preto v najťažšom okamihu - na kríži - povedal milovanému učeníkovi, každému učeníkovi: »To je tvoja matka!« (Jn 19,27).
Matka nie je optional - voliteľná, je Kristovou záveťou. A my ju potrebujeme rovnako, ako pocestný potrebuje občerstvenie, alebo ako dieťa potrebuje pochovať v náruči.
Je obrovským nebezpečenstvom pre vieru žiť bez Matky, bez ochrany a nechať sa vláčiť životom ako lístie vo vetre.
Pán to vie a radí nám, aby sme prijali Matku. Nie je to duchovná zdvorilosť, ale životná potreba. Láska k nej nie je poézia, ale umenie žiť. Bez Matky totiž nemôžeme byť deti. A my sme predovšetkým deti, milované deti, ktorých Otcom je Boh a Matkou Madona.
Druhý vatikánsky koncil učí, že Mária je "znamením bezpečnej nádeje a útechy pre putujúci Boží ľud" (Lumen gentium, VIII, V). Je znamením, ktoré dal Boh nám.
Pokiaľ ho nesledujeme, schádzame z cesty. Duchovná cesta má totiž značenie, ktorého je potrebné sa držať, pretože nám, "ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach", ukazuje Matku, ktorá už dosiahla ciele.
Kto nás môže lepšie ako ona odprevadiť na tejto ceste? Na čo čakáme? Ako učeník, ktorý pod krížom prijal Matku a »vzal ju k sebe« (Jn 19,27), aj my z tohto Matkinho chrámu vezmime Máriu k sebe domov.
Vzhľadom k Matke nemôžeme byť neutrálni, alebo sa od nej odťahovať, inak stratíme svoju identitu detí aj svoju identitu ľudu, a budeme žiť kresťanstvo tvorené ideami a programami, bez dôvery, bez nehy a bez srdca. Lenže bez srdca nie je láska, a viera riskuje, že sa stane ľúbeznou rozprávkou zašlých časov.
Matka však deti opatruje a pripravuje. Miluje ich a chráni, aby milovali a opatrovali svet. Snažme sa, aby táto Matka bola u nás doma stálym hosťom našej každodennosti, naším bezpečným útočiskom. Zverujeme jej každý deň. Prosme ju v každom zmätku. A nezabúdajme sa k nej vracať s poďakovaním.
