%20(1).jpg)
Pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere v Palestíne. S bratom Jakubom sa stal Ježišovým učeníkom a spoločne s Petrom boli svedkami vzkriesenia dcéry Jairovej, premenenia Pána i úzkosti v Getsemanskej záhrade.
Bol jediným apoštolom pod krížom a najplnšie spoznal hĺbku Ježišovej lásky. Od Ježiša prijal Máriu za Matku.
V Ríme bol vhodený do vriaceho oleja a keď mu olej neublížil, bol vypovedaný na ostrov Pathmos. Zomrel v Efeze asi okolo roku 101.
Je autorom štvrtého evanjelia, troch listov a knihy Zjavenia.
Ján bol synom galilejského rybára Zebedeja a jeho ženy Salome. Mal staršieho brata Jakuba a obaja boli rozhodnutí pokračovať v otcovom remesle.
Keď Ján Krstiteľ pri Jordáne učil a vyzýval k pokániu, Ján Zebedejov sa s Ondrejom pripojil k jeho učeníkom.
Druhý deň boli svedkami Ježišovho krstu, pri ktorom Duch zostúpil z neba ako holubica na toho, o ktorom Ján predtým povedal, že mu nie je hoden rozviazať remienok na obuvi.
Keď išiel Ježiš okolo a Ján Krstiteľ ho opäť nazval Baránkom Božím, obaja vykročili za ním. Ježiš sa obrátil a spýtal sa: „Čo by ste chceli?“
Ich odpoveďou bolo: „Učiteľ, kde bývaš?“ (Jn 1,38) V tej otázke bola skrytá Jánova túžba priblížiť sa k osobnosti Božského učiteľa. Pre jej silu a Ježišovo láskyplné pozvanie, po ktorom u neho strávili zvyšok dňa, si Ján pamätal detaily ešte aj keď po mnohých rokoch písal evanjelium.
O niekoľko dní neskôr, keď Ján s Jakubom na otcovej lodi opravovali siete, prišiel Ježiš a povolal ich od rybárskeho remesla za svojich učeníkov. Okamžite vstali a išli za ním. (Mt 4.21-22; Mk 1,19-20).
S vyvolením dvanástich sa Ján i Jakub, hneď vedľa Petra, stali významnými svedkami, ktorých Ježiš bral k udalostiam, ktoré mali byť ostatným zjavené neskôr.
Aj keď je Ján označovaný za miláčika Pána a je zdôraznená čistota jeho duše, premohla ho niekedy jeho cholerická povaha, pre ktorú ho aj s Jakubom Pán nazval "Boanerges" - "Synovia Hromu" (Mk 3,17).
Tak nejako sa prejavili, keď v jednej samárskej dedine sa obyvatelia previnili proti pohostinnosti (ktorá bola na Východe považovaná za svätú povinnosť) a odopreli im možnosť nocľahu.
Vtedy povedali: „Pane, chceš aby sme zvolali z neba oheň, aby ich zahubil?“ (Lk 9,54) Ježiš ich pokarhal: „Neviete, akého ste ducha. Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť.“ - Takto Ján prechádzal Ježišovou školou lásky. Bol pri uzdravení Petrovej svokry (Mk 1,28n) aj pri vzkriesení Jairovej dcéry – „Nedovolil nikomu, aby šiel s ním, len Petrovi, Jakubovi a jeho bratovi Jánovi.“ (Mk 5,37).
Podobne iba týhto troch vyviedol na horu (Tábor), kde sa pred nimi premenil, takže jeho odev mu žiarivo zbelel a po jeho boku sa zjavili Eliáš s Mojžišom, a zhovárali sa s ním. Pri návrate im Ježiš prikázal, aby o tom nerozprávali kým nevstane z mŕtvych. To nedokázali pochopiť, ale Ježiš im naznačil, že v takej sláve, ako ho videli, znovu príde pri druhom príchode. Napred však musí mnoho trpieť a byť v opovrhnutí, ako je o ňom napísané.
Prvý jeho príchod oznámil Ján Krstiteľ ako "druhý Eliáš", ale oni s ním urobili, čo chceli. (Porov. Mt 17,9-13)
Týmto boli traja vyvolení učeníci, ku ktorým patril Ján, pripravovaní na to, aby ich viera vydržala, až nastane Ježišova výkupná obeť. Na jej začiatku opäť vzal týchto troch hlbšie do Getsemanskej záhrady, aby sa stali nielen svedkami jeho krvavého potu a slobodného vydania sa do rúk nepriateľov, ale aby vo svojej úzkosti u nich hľadal posilu.
Keď Ježiša odviedli do veľkňazovho dvora, Ján, ktorý sa poznal s veľkňazom, vzal Petra so sebou dovnútra. Na toho však dopadli otázky, a objavila sa Petrova slabosť, keď na ne mal pravdivo odpovedať. S následnou ľútosťou potom opustil dvor.
Ján zostal svedkom Ježišovho utrpenia a smrti. S Ježišovou Matkou prežíval najbolestnejšie chvíle pod jeho krížom ako jediný z apoštolov a prakticky tam všetkých zastupoval, dokonca aj nás, keď prijímal poslednú Ježišovu vôľu pri jeho slovách k Márii a k nemu: „Žena, hľa tvoj syn.“ – „To je Tvoja matka.“ (Jn 19,27) Od tej chvíle si ju Ján vzal k sebe.
Po správe o zmŕtvychvstaní bol Ján prvým z mužov pri hrobe. Nazrel dnu, ale nevošiel, aby tam ako prvého pustil Petra, na ktorom Pán prisľúbil vybudovať cirkev. (Porov Jn 20,3-8). Večer boli pohromade s ostatnými apoštolmi za zatvorenými dverami, keď Zmŕtvychvstalý Pán stál medzi nimi sa slovami: „Pokoj vám!“ ... a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého! Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,19-23)
Všetci museli ešte dovŕšiť svoju premenu. Vidíme ich znovu pri rybárčení na Genezaretskom jazere, ale nedarilo sa im, až na Pánov pokyn. Vtedy Ján prvý poznal, že na brehu stojí Ježiš. Po zázračnom rybolove sa s ním naraňajkovali. Tu ustanovil Petra, po jeho trojitom vyznaní lásky, vrchným pastierom svojej cirkvi a naznačil mu akou smrťou oslávi Boha, zatiaľ čo o Jánovi na Petrovu otázku povedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, prečo sa o to staráš?“ (Jn 21,22)
Ján bol jediný z apoštolov, ktorý nemal zomrieť mučeníckou smrťou, ale až do veľmi vysokého veku mal o Pánovi vydávať svedectvo a klásť dôraz na najväčšie prikázanie.
Po zoslaní Ducha Svätého, pri ktorom sa s apoštolmi stala veľká premena, potrebná pre plnenie ich úloh, Ján zostal ešte niekoľko rokov v Jeruzaleme. Skutky apoštolov ho ukazujú ako Petrovho spoločníka pri kázni v chráme aj pri konaní zázrakov. Spoločne boli prenasledovaní židovskou veľradou, ako sa dočítame v 3.- 4. kapitole. Keď im zakázali kázať a učiť, neohrozene odpovedali: „Súďte sami, či je to pred Bohom správne, aby sme počúvali viac vás ako Boha. Je predsa nemožné, aby sme nehovorili o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4,19-20).
Sv. Pavol v liste Galaťanom menuje Jakuba, Petra a Jána ako uznávané stĺpy cirkvi. (Porov Gal 2,9). Ján sa zdržiaval po boku Ježišovej Matky, s ňou tiež býval nejakú dobu v Efeze a posledné obdobie pred koncom jej pozemského života opäť v Jeruzaleme.
Po nanebovzatí Panny Márie, asi od doby smrti apoštola Pavla, podľa tradície pôsobil Ján v Efeze. Hovoria o tom cirkevní otcovia Irenej, Klement Alexandrijský, Justin a Eusébius aj cirkevné tradície. Medzi významnými Jánovými učeníkmi sú vymenovaní traja biskupi: Papias z Hierapoli, Polykarpos a Ignác Antiochijský.
Je uvádzané, že už za Jánovho pôsobenia sa objavilo niekoľko bludných učení, proti ktorým Ján účinne vystupoval. Išlo o učenie Ebionitov, ktorí hlásali, že Ježiš Kristus bol len obyčajný človek a preto je viac potrebné zachovať starozákonné predpisy; ďalej Dokété, učiaci, že Spasiteľ mal telo len zdanlivé a tretie bludné učenie šíril Kerint s ďalšími učeníkmi Šimona čarodejníka, ktorí o Stvoriteľovi aj o Ježišovi Kristovi šírili naprosté nezmysly.
Apoštol Ján snáď preto a tiež na prosbu maloázijských cirkevných obcí spísal štvrté evanjelium, ktoré je doplnkom prvých troch evanjelií, tzv. Synoptických. Taktiež napísal tri listy, z ktorých bol prvý uvádzaný ako sprievodný k evanjeliu a bol napísaný po r. 90, asi v Efeze.
Za vlády cisára Domitiana, asi okolo roku 95, bol apoštol Ján, podľa tradície, v Ríme bičovaný a potom vhodený do vriaceho oleja. Pretože z neho vystúpil bez ujmy na tele (napísal Tertulián i Jeroným), pohania s Domitianom to považovali za mágiu.
Medzi kresťanmi sa zase šírilo, že vriaci olej sa premenil na nebeskú rosu. Podstatná je platnosť Ježišových slov "chcem, aby zostal" (Jn 21,22) - proti ktorým svet nič nezmôže.
Domitianovi sa podarilo iba vyhostiť Jána na ostrov Pathmos. Ján tu mal videnie, ktoré spísal v knihe Zjavenie, v ktorej apokalyptickým slohom, za pomoci obrazov a symbolov, vykreslil budúce dejiny Cirkvi.
Po smrti cisára Domitiana sa Ján vrátil do Efezu. Legenda hovorí o tom, že z vôle kňaza chrámu bohyne Diany mal vypiť kalich vína s jedom. Lenže predtým urobil nad kalichom znamenie kríža a jed mu neublížil. S tým súvisí svätenie vína na Jánov sviatok aj atribút kalicha s hadom.
Tento kalich či pohár je uložený medzi relikviami v najznámejšie jemu zasvätenej bazilike - sv. Jána v Lateráne.
Ako evanjelista je zobrazovaný s orlom, symbolizujúcim vzlet do výšin v začiatku jeho evanjelia.
Atribút hrobu sa viaže k povesti, že si vopred vykopal hrob v tvare kríža, aj že sa po jeho pochovaní zem nad ním hýbala.
Jánovo odsúdenie na smrť vo vriacom oleji pripomína nielen ďalší atribút, ale v minulosti to bol aj zvláštny sviatok 6. 5., zvaný "Ján pred Latinskou bránou" (juhovýchodná mestská v Ríme).
Slávenie pamiatky sa konalo od IX. storočia a oslava súvisela s posvätením chrámu (postaveného tu za Hadriána I.) - takže bola pútnickou slávnosťou. Pamiatka, ako zdvojenie sviatku, zanikla. Z legendárneho rozprávania možno spomenúť vzkriesenie Drusiany aj vzkriesenie dvoch otrávených mužov.
Podľa tradície sa Ján dožil asi 90 rokov. Svoje posledné kázanie zjednodušil na tri slová: „Milujte sa navzájom!“ - Opakovanie tejto vety zdôvodňoval slovami: „Je to prikázanie Pána - ak bude zachované, potom je to dostatočné.“
