%20(1).jpg)
V roku 1322 sa zbožným kniežacim manželom Lambertini z Bologne narodila dcérka menom Imelda. Nikto ešte netušil, že Boh a Pán mal už vtedy život tejto malej duše úplne vo svojom zajatí. Matka už čoskoro rozprávala svojmu dieťaťu o Jezuliatku a o Matke Božej. Pre Imeldu nebolo nič krajšie, ako načúvať rozprávaniu o svätej Rodine a zvlášť potom o malom Ježiškovi.
Raz ukázala dcérke, kde Ježiško býva. Tam, pred svätostánkom, dievča široko roztiahlo paže, akoby chcelo Pánovi pripraviť srdečné privítanie. Zrodila sa v nej veľká túžba po Spasiteľovi. Viac a viac v nej zrelo vnútorné želanie stretnúť sa s Ním vo Sviatosti oltárnej.
Vo vtedajšej dobe nebolo možné prijímať pred štrnástym rokom. To Imeldu veľmi bolelo. Každé ráno sa pýtala matky: „Som už dosť veľká, aby ku mne mohol prísť Ježiško?“
Jedného dňa maličkú navštívila rehoľná sestra dominikánka, jej príbuzná. Ako obdivovala túto ženu a aké to bolo krásne, že jej teta je sestričkou a môže bývať blízučko milého Spasiteľa! Odvtedy Imelda prosila Ježiška, aby jej čo najrýchlejšie umožnil vstúpiť do rádu. A skutočne, od deviatich rokov nosila rehoľné rúcho a verne vykonávala všetky práce v kláštore. Ale stále v sebe tú túžbu po svätom prijímaní uchovávala a uisťovala Spasiteľa svojou láskou.
Často horko plakala, keď všetky ostatné rehoľníčky smeli prijímať pri svätej omši milého Spasiteľa, len ona nie. Avšak nikto jej nemohol pomôcť, ani kňaz.
Nikto? A predsa Niekto! A bol to sám Pán.
V predvečer Nanebovstúpenia Pána 13. mája 1333 kľačala Imelda smutná v kostole a musela sa znovu prizerať, ako všetci išli k oltárnej mriežke a odnášali si od nej vo svojom srdci milého Spasiteľa.
Keď po svätej omši spozorovala, že je sama v kostole, pokľakla pred oltárom, zase roztiahla ruky v ústrety Kristovi a darovala mu všetku svoju lásku.
Bolo jej jedenásť. Čo mala ešte tri roky čakať na Ježiška? Dovtedy si priala radšej zomrieť, aby mohla byť konečne jedno s Ním. A tu sa zrazu zo svätostánku v oslňujúcej záplave svetla vzniesla Hostia a zavesila sa nad jej hlavou.
Dieťa sa už nečudovalo, pretože vedelo, že Kristus môže všetko a že jej modlitba bude raz vypočutá. Modlila sa ešte vrúcnejšie a nakoniec prosila milého Spasiteľa, aby mohla byť úplne s Ním.
Sestra, ktorá v kostole upratovala, sa zľakla, keď uzrela to svetlo, a nemohla pochopiť, čo zvláštneho sa tam stalo. Zavolala matku predstavenú. Tá, ešte s niekoľkými sestrami, sa ponáhľala do kostola. Pokľakli a klaňali sa posvätnému Chlebu. Matka predstavená tušila, čo sa mohlo stať, a zavolala duchovného. Imelda nepočula nič, len túžobne hľadela na Ježiša.
Kňaz tejto správe o zázraku nechcel veriť, ale čoskoro sa o tejto veľkej nádhere presvedčil. Rýchlo si obliekol biele rúcho, vzal paténu, na ktorej pri premieňaní leží svätá Hostia a podržal ju pred Imeldou.
Ježiš, v podobe bieleho chleba, zostúpil na zlatý tanier a kňaz chlieb so zvláštnou úctivosťou položil dieťaťu na jazyk. Tak sa stalo jej najvnútornejšie prianie skutočnosťou: Pán vstúpil do svojho svätostánku, do jej srdca.
Imelda sa ďalej venovala v kostole svojmu Spasiteľovi, zatiaľ čo ostatné rehoľníčky išli za svojou prácou.
Po troch hodinách našli Imeldu rovnako zahĺbenú pred svätostánkom ako predtým. Ruky mala skrížené na prsiach a hlavu sklonenú dopredu. Jedna zo sestier ju chcela zavolať k jedlu. Dotkla sa jej ramena, avšak Imelda nič necítila.
„Imelda, Imelda!“ volala sestra, ale dievča už nič na tomto svete nepočulo. Bolo mŕtve. To nadmerne veľké šťastie spôsobilo, že sa vrátila k Bohu, nášmu Otcovi.
Imelda bola vyhlásená za blahoslavenú. Jej pozostatky sú uchované u sv. Sigismunda v Bologni. Jej sviatok sa slávi 13. mája. Je patrónkou prvoprijímajúcich.
Záverečná kapitolka útlej knižočky pojednáva o blahodarných účinkoch svätého prijímania pre dušu pripravenú, ale aj o hrozných následkoch svatokrádežného prijímania.
Svätá hostia je nekrvavým, avšak skutočným opakovaním zmiernej Spasiteľovej smrti na Golgote (obeť). Vo svätej hostii zostáva stále prítomný pravý Boh, ktorému sa klaniame (tajomstvom).
Avšak svätá hostia nebola daná ľuďom len preto, aby sa jej klaňali, ale predovšetkým, aby bola dušiam pokrmom (sviatosť). Chlebom, o ktorom je napísané obrazne v písme Svätom: Ľahol si a usnul (pod borievkou). Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: „Vezmi a jedz!“ Pozrel sa a hľa, pri hlave mal užiarený podpopolný pecník a krčah vody! Jedol teda, napil sa a opäť zaspal. Tu prišiel Pánov anjel druhý raz, dotkol sa ho a povedal: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ Vstal teda a jedol a posilnený týmto pokrmom išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. (1Kr 19, 5-8)
Silu svätej hostie - zázračného chleba duše vypočítava liturgia (sv. Tomáš) v antifóne: „O sacrum covivium ... Ó posvätná hostina, v ktorej sa požíva Kristus, uctieva pamiatka jeho umučenia, myseľ sa plní milosťou a dáva sa nám záruka budúcej slávy!“
Teológia o tom učí toto:
1. Každým dobrým svätým prijímaním sa duša spája s Kristom Pánom: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Je to jednota mystická, jednota dvoch vôlí, dvoch náklonností a sŕdc vo vliatej láske. Láska preniká z hostie celou prijímajúcou dušou, takže je trvalo verná a prepuká vo výbuchy žeravých vyznaní Posvätiteľovi, ktorý nás premieňa v Krista ukrižovaného. Preto hovorí Spasiteľ svätému Augustínovi: „Som pokrm veľkých duší, snaž sa rásť, a budeš ma jesť; avšak nepremeníš ma ty v seba - ako pokrm svojho tela - ale ty budeš premenený vo mňa.“
2. Keďže je Kristus hlavou tajomného tela, ktorým je Cirkev, spája dobré sväté prijímanie dušu aj s Cirkvou svätou. „A chlieb, ktorý lámeme, nie je spoločenstvom tela Kristovho? Takže (teda) jeden chlieb, my mnohí sme telom jedným“ (1. Kor. 10,17). A tak je Eucharistia putom novej lásky, novej rovnosti, nového bratstva, ktorým začína už tu nevýslovné účinkovanie svätých v dobre prijímajúcej duši. Potom človek nie je nikdy sám. Je v ňom Kristus a Cirkev.
Slávnosť "Krvi a Tela" - svätého prijímania a svätej omše - nie je nikdy slávnosťou len jednej duše ani len za jedného človeka. Kedykoľvek kňazské ruky dvíhajú hostiu a dávajú veriacim, je to Boží Syn a s ním Otec aj Duch Svätý, a v tajomnom naznačení aj anjeli a svätí, prítomní, minulí i budúci, v ktorých sa stráca podľa slov sv. Pavla: „A budú dvaja telo jedno. Tajomstvo toto je veľké, ale ja to hovorím o Cirkvi a o Kristovi“ (Ef. 5,31-2). Aké kalné a mdlé sú všetky ľudské radosti a lásky proti tomuto živému svetlu z neba.
3. Dobré sväté prijímanie rozmnožuje posväcujúcu milosť. Eucharistia je sviatosť živých, predpokladá v duši nadprirodzený život (milosť). Lebo Eucharistia je pokrm, a pokrm sa nedáva dušiam mŕtvym, t. j. hriešnikom, ale živým, ktoré nemajú vedomého ťažkého hriechu. Účinky tohto nebeského nasýtenia sú nevýslovné.
Lebo svätá hostia:
a) udržiava dušu v milosti, sýti ju, zachováva v nej oheň lásky Božej. Duša potom žije trvalo z Boha a nepodľahne hriechu.
b) nielenže vyrovnáva straty z denného života, ale rozmnožuje milosť a posilňuje rast v čnostiach. Preto volá sv. Augustín: „Ó sviatosti zbožnosti, ó znamenie jednoty, ó puto lásky.“
c) nahrádza straty, hojí rany hriechu, zmýva škvrny slabosti, prežaruje tiene nedokonalosti, tíši vášne, učí pokore.
d) dáva radosť. Plní dušu nadšením a odvahou konať dobro vždy a všade. Hostia je chlieb, ktorá má v sebe všetko potešenie, ktoré uvádza dušu do stavu opojenia sladkou Božou dobrotou a ktorá ju ponára do živého ticha Večnej Múdrosti.
A ak nevidíme vždy týchto účinkov u ľudí, chodiacich často k stolu Pána, môže to byť buď pre zlú, vlažnú prípravu, buď pre prirodzenú tvrdosť srdca, alebo pre skryté hriešne náklonnosti. Alebo je to skúška od Boha.
4. Boh vo svätej hostii pri dobrom svätom prijímaní pôsobí v duši odpustenie ľahkých hriechov. Lebo v ňom prichádza do duše nekonečná živá Láska, ktorá ju zapaľuje k láske väčšej a k intenzívnejším úlohám; a láska prikrýva hriechy.
Obsahom tejto sviatosti je láska a úkon lásky ten, ktorý vytiera všedné hriechy. Eucharistia je teda liek a protijed, ktorý oslobodzuje dušu od denných slabostí, a to podľa toho, akú veľkú má kto lásku k Bohu.
Dobrým svätým prijímaním sa odpúšťaú tiež časné tresty za hriechy, a to zase podľa stupňa vrúcnosti a zbožnosti, s ktorou kto víta Boha k sebe, hlavne v okamihu svätého prijímania a bezprostredne po ňom, lebo Božia láska má všetky zákony a krásy lásky ľudské. Ale božským spôsobom.
5. Neprijímať znamená cestu k zavrhnutiu. Prijímať zle znamená smrť duše a peklo. Svätokrádežne prijaté Eucharistie zabíja dušu a dáva ju do moci diabla: „Namočil smidku chleba a dal ju Judášovi, synovi Šimona Iškariotského. A hneď po tejto smidke vošiel do neho satan“ (Jn 13,27).
Ťažkým hriechom bráni človek svojvoľne Bohu prísť do jeho srdca. Ťažký hriech totiž zabíja dušu, a mŕtvy nemôže jesť.
A ako môže prísť Kristus k duši, ktorá ťažko hreší, t. j. miluje sa s diablom v jeho horkej radosti?
V srdci hriešnika je peklo pod vládou diablovou. Tam pozýva nehodne prijímajúci Krista, tam ho namiesto lásky dáva znovu do moci satanovej, tam Ho s ním znovu tupí, trýzni a zabíja. A tak si je a pije svätokrádežníkmi odsúdenie a smrť.
6. Svätá hostia je duši preto zárukou vzkriesenia a večného života. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“, povedal Pán Ježiš (Jn 6,54). Telo sa stáva nositeľa Boha, duša sa stráca v Bohu.
Kto je tento chlieb, bude žiť na veky, bude mať silu proti zlu, kým neodíde domov, k Otcovi. Preto káže Cirkev prijímať, keď sa blíži smrť. Aby človek šťastne došiel.
Avšak je nutné, aby sme najprv s Kristom trpeli, a až potom s ním boli oslávení. Z toho všetkého je jasné, že Eucharistia je prameňom všetkých milostí, lebo v nej prichádza do duše nebo, Boh, Kristus Pán, naše šťastie, náš život.
Nad všetky cnosti a obete obohacuje dušu láska k eucharistickému Kráľovi, nad všetky bázne a tresty nás drží v dobru myšlienka, že On príde; smäd a túžba po opakovaní tohto príchodu (duchovné sväté prijímanie).
Vo svätej hostii je ukrižovaný Kristus. Všetko teda, čo dáva Golgota, dáva aj svätostánok. Ak chce Boh, a ak sa človek neprotiví, môže stačiť jediné sväté prijímanie k úplnému posväteniu duše i tela.
Blahoslavená Imelda chcela a pripravila sa.
Boh k nej prišiel.
Spálilo ju to.
Čo na tom?
Teraz je na nebi a na oltári.
Víťazne šťastná.
Z knihy: P. Jiří Maria Veselý O.P. BL. IMELDA LAMBERTINI DOMINIKÁNKA
Druhé rozšířené vydání Dominikánské Edice Krystal Olomouc 1939
Nihil obstat P. Reginaldus Dacík O. P. Imprimatur P. Mag. Dr. Met. Habáň O. P. , provincialis Prague 28. Octobris 1939
Nihil obstat P. Aemil Soukup O. P., censor ex offo Imprimatur Dr. Johannes Martinů, Vicarius generalis Olomoucii, die 18. XI. 1939 - Nr. 17.220
