Svätý Január zomrel mučeníckou smrťou v Pozzuoli pri Neapole v roku 305. Odvtedy sa opakuje zázrak, pri ktorom sa svätcova zrazená krv mení na okysličenú krv živého človeka. Čo nám chce Boh povedať prostredníctvom tohto znamenia?
Svätého Januára sťali v roku 305 v Pozzuoli pri Neapole, neďaleko sopky Solfatara. Zomrel mučeníckou smrťou, pretože sa nechcel zriecť svojej viery v Ježiša Krista. Prvá historicky doložená správa, v ktorej sa opisuje zázrak krvi svätého Januára, pochádza zo 17. augusta 1389. Odvtedy sa nahromadila bohatá dokumentácia, ktorá svedčí o tom, že každý rok, až do našich dní, sa opakuje zázrak premeny zrazenej krvi na živú krv v kvapalnom stave. Vedci zistili, že ide o okysličenú krv živého človeka. Táto tajomná premena sa odohráva zvyčajne tri razy do roka:
v sobotu pred prvou májovou nedeľou;
19. septembra, čiže na výročie mučeníckej smrti svätého Januára,
16. decembra – na svätcov liturgický sviatok.
Kronika, ktorú vedú katedrálni kanonici, obsahuje podrobné správy z týchto udalostí. Zo stáročného pozorovania vyplýva, že 19. septembra sa zrazená krv takmer vždy premení na živú krv v kvapalnom stave. Čo sa týka ostatných dátumov, neexistuje nijaké pravidlo: niekedy sa krvná zrazenina okamžite premenila na kvapalnú krv, inokedy bolo potrebné dlho čakať, ba niekedy k premene vôbec nedošlo.
Krv svätého Januára sa uchováva v relikviári, v ktorom sú dve starobylé sklenené ampulky. Väčšia má elipsovitý tvar a 75% jej obsahu tvorí krv. Menšia má cylindrický tvar a obsahuje iba malé množstvo krvi. Podľa odborníkov obe ampulky pochádzajú zo 4. storočia
Svätý Január bol jedným z tisícov mučeníkov, ktorí položili život za Krista počas Diokleciánovho prenasledovania kresťanov. Svätý Január sa narodil okolo roku 270 a v mladom veku sa stal biskupom Beneventa. V historických prameňoch nájdeme podrobné správy o jeho mučeníckej smrti, ku ktorej došlo 19. septembra 305, zato správy o jeho živote a pôsobení sú veľmi skromné. Vieme, že v roku 305 mladý biskup opustil Benevento a vybral sa na apoštolskú cestu po Kampánii. V tej oblasti už žili početné kresťanské spoločenstvá, ktoré potrebovali posilnenie vo viere uprostred krutého prenasledovania. Vieme, že v minulosti tam krátko žili svätý Peter aj svätý Pavol. Svätý Peter sa do Pozzuoli priplavil v roku 42 a odtiaľ pokračoval vo svojej ceste do Ríma. Zo Skutkov apoštolov (28, 14) sa dozvedáme, že svätý Pavol prišiel do Pozzuoli v roku 61 a medzi tamojšími kresťanmi strávil niekoľko dní.
Mučenícka smrť svätého Januára pripadá do obdobia najkrutejšieho prenasledovania kresťanov, ktoré spadá do obdobia vlády cisára Diokleciána. O osem rokov neskôr, v roku 313, vydal cisár Konštantín edikt, ktorý poskytol kresťanom náboženskú slobodu. Avšak v roku 305 hrozil za vieru v Krista trest smrti, ktorému mohol obvinený uniknúť iba tak, že priniesol pohanským bôžikom kadidlovú obetu.
Cisára Diokleciána znepokojovalo veľmi rýchle šírenie sa kresťanstva na prelome 3. a 4. storočia. V období jeho panovania žilo v 120 provinciách Rímskej ríše niekoľko miliónov kresťanov a existovalo už 1800 biskupských sídel. Medzi rokmi 303 a 304 vydal Dioklecián sériu nariadení, ktorými prikázal zničiť všetky kresťanské chrámy a posvätné knihy. Nariadil uväzniť biskupov a kňazov a prinútiť ich k apostáze (odpadu od viery), a kresťanov zbavil všetkých občianskych práv. Bolo to jedno z najkrutejších prenasledovaní kresťanov. Nato, aby sa obvinený kresťan vyhol trestu smrti, musel verejne zapáliť kadidlo rímskym bôžikom a uctiť si cisárovo božstvo. Takto mal dokázať, že sa úplne podriaďuje cisárovej moci a autorite. Každý, kto to vykonal, dostal tzv. libellus, čiže potvrdenie, že je lojálnym občanom ríše a má správne náboženské presvedčenie. Ak to nejaký kresťan odmietol, bol okamžite odsúdený na smrť
Pred vykonaním trestu smrti odsúdencov najskôr kruto zbičovali. Trest smrti sa vykonával rozličným spôsobom: sťatím, ukrižovaním, rozštvrtením tela odsúdenca, upálením alebo hodením do arény medzi divé zvieratá. Zvyčajne hodili telá mučeníkov do riek alebo divým psom na zožratie, aby ich nemuseli odovzdať príbuzným. Niektorých kresťanov posielali do Sardínie na nútené práce v baniach.
Z historických prameňov vieme, že v septembri 305 sa biskup Január vybral spolu s diakonom Festom a lektorom Deziderom z Beneventa do Pozzuoli, kde chceli povzbudiť veľké spoločenstvo horlivých kresťanov. Pútnici sa zastavili u diakona Sósia, kde potajomky vyučovali miestnych kresťanov. Po niekoľkých dňoch ich istý špeh udal sudcovi Drakoniovi. Sudca vydal okamžitý príkaz uväzniť biskupa a jeho spoločníkov, ale vojakom sa podarilo chytiť iba diakona Sósia. Keď sa biskup Január dozvedel o Sósiovom uväznení, išiel s Festom aj Deziderom za miestnymi vládnymi predstaviteľmi a požiadal ich, aby prepustili nevinne uväzneného diakona. Vtedy ich vojaci zajali všetkých. Počas výsluchu biskup Január bez váhania vyznal, že verí v Ježiša Krista, pravého Boha, ktorý sa stal skutočným človekom, aby nás spasil. Sudca Drakonius sa biskupovi vyhrážal smrťou, lebo ho chcel zastrašiť a prinútiť priniesť kadidlovú obetu rímskym bôžikom, ale biskup jeho návrh rozhodne odmietol a vyhlásil, že radšej zomrie, než by mal zradiť zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je jediným prameňom šťastia a večného života. Povedal: „Vďaka tomu, že som spojený s Kristom, sa nebojím zniesť akékoľvek utrpenie, ktoré mi ľudia chcú spôsobiť.“ Vo svojom mene aj v mene svojich spoločníkov vyhlásil, že sú pripravení zomrieť mučeníckou smrťou. Sudca im ešte raz ponúkol prepustenie, ak prinesú kadidlovú obetu a uznajú božstvo rímskeho cisára.
Biskup Január mu na to odvetil: „My každý deň zvelebujeme nášho všemohúceho Pána Ježiša Krista, a nie vašich bôžikov.“ Vtedy sudca vyniesol rozsudok smrti: v amfiteátri mali väzňov hodiť divým zvieratám. Ale keďže sa Drakonius nemohol osobne zúčastniť na tomto krutom divadle a dozrieť na vykonanie rozsudku, zmenil svoje rozhodnutie: väzni majú byť sťatí.
Pred vykonaním trestu smrti si biskup Január pokľakol a predniesol krátku modlitbu: „Pane, Bože všemohúci, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“ Potom mu zaviazali oči a on s hlbokým pokojom prijal trest smrti.
Istá odvážna nábožná kresťanka potom zachytila krv vytekajúcu z mučeníkovej rany do dvoch nádobiek. Odvtedy považujú obyvatelia Neapola a okolia svätého Januára za svojho hlavného patróna. Zmŕtvychvstalý Ježiš koná na jeho príhovor veľké znamenia a zázraky. Každý rok sa opakuje zázrak „oživenia“ krvi svätého mučeníka a zároveň, ako to dokazujú kroniky, všetci, ktorí s dôverou prosia Pána o milosrdenstvo, sú oslobodení od zlých duchov a uzdravení na tele i na duši.
Neobyčajný úkaz „oživenia“ krvi svätého Januára je výzvou pre modernú vedu. Vedci stoja pred veľkou záhadou a tajomstvom, ktoré nedokážu pochopiť ani vysvetliť. Zrazená ľudská krv, ktorú odvážna kresťanka 19. septembra 305, čiže pri sťatí svätého Januára, zachytila do ampuliek, nečakane mení svoje skupenstvo na kvapalné. Svedkovia môžu na vlastné oči vidieť, ako krv mení svoju farbu, konzistenciu, hmotnosť aj objem. Tento úkaz nezávisí od dátumu, prítomnosti ľudí ani od teploty. Premena skupenstva krvi z pevného na kvapalné nastáva nezávisle od toho, či teplota v katedrále dosahuje 5ºC alebo až 32ºC. Tento úkaz nezávisí ani od psychického napätia ľudí, ktorí sa v danej chvíli modlia v katedrále. Mučeníkova krv mení skupenstvo takisto v prítomnosti veľkého množstva ľudí, ako aj vtedy, keď je tam iba niekoľko osôb, prípadne nikto. Vyskytli sa aj také situácie, že krv sa nachádzala v kvapalnom stave už vtedy, keď otvorili pancierovú truhlicu, v ktorej sa uchováva relikviár. Takže premena skupenstva krvi svätého Januára nezávisí od ľudských očakávaní a túžob, ani od teploty či iných vonkajších činiteľov. Napríklad v roku 1976 boli relikvie svätého Januára osem dní vyložené na verejnú úctu. Napriek tomu, že veľa ľudí sa počas tých dní vrúcne modlilo a napäto čakalo na zázrak, nestalo sa nič.
Odborníci na fyziku a hematológiu zhodne tvrdia, že neexistuje vedecké vysvetlenie faktu, že krv sa od roku 305 až do súčasnosti zachovala v morfologicky nezmenenom stave, že dochádza k premene jej skupenstva, spojenej so zmenou jej objemu a hmotnosti, a následne k opätovnému návratu do pôvodného, zrazeného stavu. Všetky laboratórne pokusy zreprodukovať tento úkaz skončili neúspechom. Súčasná veda nedokáže tento tajomný fenomén nijako vysvetliť.
Niekedy zrazená krv svätého Januára pri prechode do kvapalného stavu natoľko zväčší svoj objem, že naplní celú ampulku, a zas inokedy svoj objem výrazne zmenší. Vedcov prekvapuje skutočnosť, že sa mení aj hmotnosť krvi. Takisto sa mení aj farba – od jasnočervenej cez tmavočervenú až po žltočervenú. Úplne nepredvídateľný je aj čas premeny skupenstva krvi. Niekedy sa to udeje okamžite, inokedy to trvá niekoľko minút, hodín alebo aj celý deň. Podobne prebieha aj návrat krvi do zrazeného stavu. Všetky tieto úkazy obchádzajú prírodné zákony.
Vedci sa pustili do skúmania krvi svätého Januára. Po prvý raz ampulky s krvou spektroskopicky preskúmal profesor Raffaele Ianuario a doktor Gennaro Sperindeo. Vedci nemohli ampulky otvoriť, pretože sú zapečatené mastixovou živicou (pochádzajúcou z pistáciového stromu), ktorá po čase stvrdne ako kameň, takže ampulky by bolo treba rozbiť, aby sme prenikli k ich obsahu.
Dňa 22. septembra 1902 sa mučeníkova krv nachádzala ešte v kvapalnom stave, čo vedcom umožnilo vykonať spektroskopiu tekutiny nachádzajúcej sa v ampulkách. Zistili, že ide o ľudskú krv.
Na jeseň 1988 na žiadosť kardinála Michela Giordana vykonala skupina vedcov pod vedením slávneho profesora Luigiho Baima Bollona z Turínskej univerzity opäť spektroskopický výskum krvi svätého Januára. Potvrdili sa výsledky z roku 1902. Spektrografická analýza ampuliek s krvou potvrdila, že v nádobkách sa nachádza hemoglobín, čiže máme do činenia so skutočnou tepnovou, čistou, ľudskou krvou, ktorá sa správa ako okysličená krv živého človeka. Tým sa úplne vyvrátila hypotéza, že v stredoveku boli do krvi svätého Januára pridané nejaké látky, ktoré spôsobujú jej rozpúšťanie a opätovné zrážanie. Stále teda nedokážeme vedecky vysvetliť premenu skupenstva krvi z pevného na kvapalné ani priebeh jej opätovného zrážania. A už vôbec nevieme odpovedať na otázku, prečo sa tento tajomný úkaz opakuje každý rok, a to po celé stáročia. Keby krv svätého Januára podliehala normálnym prírodným zákonitostiam, už dávno by sa úplne rozložila a zmenila na prach.
Taliansky vedec Gastone Lambertini prišiel po dlhých rokoch vedeckého výskumu k nasledujúcemu záveru: „Zákon zachovania energie, zákonitosti, ktorými sa riadi rozpúšťanie a zrážanie koloidov, teória starnutia organických koloidov a biologické pokusy so zrážaním plazmy – to všetko potvrdzuje, že stáročia uctievaná substancia je záhadou pre prírodné zákony. Takisto zostáva záhadou pre snahu vysvetliť tento úkaz prirodzeným spôsobom, bez odvolania sa na nadprirodzené Božie pôsobenie. Krv svätého Januára je zrazenina, ktorá žije a ktorá dýcha. Je to znamenie večného života a zmŕtvychvstania.“
Každý rok sa hlavná slávnosť, pri ktorej si veriaci spomínajú na svätého Januára, začína 18. septembra, čiže na vigíliu výročia jeho mučeníckej smrti. Pred neapolskou katedrálou sa zhromažďujú zástupy ľudí.
Na začiatku celonočného modlitbového bdenia sa zapaľujú tzv. pochodne viery. Na druhý deň zavčas rána neapolský kardinál vchádza spolu s procesiou do kaplnky, kde sa uchováva krv svätého Januára. Po modlitbe otvára trezor a vyberá z neho relikviár so svätcovou krvou, ktorá sa zvyčajne skvapalňuje práve v tej chvíli.
Na povrchu zrazenej krvi sa začnú vytvárať pľuzgieriky, čo svedčí o tom, že krv začína tajomným spôsobom „vrieť“. Kardinál nesie ampulky s krvou a ukazuje ich zhromaždeným ľuďom, pričom asi desaťtisíc ľudia nadšene tlieska. Zvyčajne krv zostáva v kvapalnom stave ešte ďalších osem dní.
V tomto čase sa ľudia vrúcne modlia, spovedajú sa a zúčastňujú sa na svätej omši. Najdôležitejší však nie je „zázrak krvi“, ale osobné stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom v Eucharistii.
Neapolský arcibiskup kardinál Corrado Ursi povedal, že fenomén „oživenia“ krvi svätého Januára bezprostredne súvisí s Ježišovým zmŕtvychvstaním. Je to osobitné znamenie Božieho pôsobenia, ktorým nás Boh volá k obráteniu.
V roku 1972 kardinál Ursi napísal: „Boh využíva premenu mučeníkovej zrazenej krvi na krv živého človeka, aby nám dal najavo, že Kristus vstal z mŕtvych a je s nami, že jeho krv, ktorá dáva večný život, je vždy živá a prúdi v kresťanoch, ktorí zotrvávajú v posväcujúcej milosti. Prečo by sa nám zmŕtvychvstalý Kristus nemohol dnes prihovárať prostredníctvom mučeníckej krvi svätého Januára a pozývať nás takto k obráteniu a k viere v jeho reálnu prítomnosť v Eucharistii?“
Ježiš nám chce dať účasť na plnosti svojho zmŕtvychvstania, a preto nás pobáda, aby sme znenávideli hriech, aby sme vo sviatosti pokánia vstali z každého pádu a aby sme si v čistom srdci zachovali posväcujúcu milosť, pretože iba ľudia čistého srdca sú blahoslavení, čiže šťastní, a môžu vidieť Boha (porov. Mt 5, 8).
„Zázrak krvi“ svätého Januára poukazuje na existenciu večného života a vyzýva nás, aby sme uverili v Ježišovo zmŕtvychvstanie a vo vzkriesenie tiel pri poslednom súde, keď „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 29). Zázrak krvi svätého Januára nás okrem toho vyzýva, aby sme uverili, že v Eucharistii je prítomný zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý nám hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky... Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 51. 53 – 54). Prostredníctvom tohto jedinečného znamenia nás Boh povzbudzuje k živej viere v reálnu Kristovu prítomnosť v Eucharistii a k viere vo večný život.
Poďakujme sa Ježišovi za „zázrak krvi“ svätého Januára slovami starobylého hymnu, ktorý sa spieva počas trvania tohto znamenia:
„Všemohúci Bože, ktorý si jeden v troch osobách,
ďakujem ti za to, že si nám dal tohto veľkého svätca.
Svätý Január, bojovník Ježiša Krista,
posilňuj našu vieru v Pánovo zmŕtvychvstanie
a v jeho reálnu prítomnosť v Eucharistii
a daj svetlo tým, ktorí neveria. Amen.“
Masima