Mária, zvaná tichá, sestra Márie Magdalény

Ježiš o tichej Márii povedal: „Nie je pozbavená rozumu, ale jej duša nie je z tohto sveta. Ona nechápe tento svet a tento svet nechápe ju. Ona je šťastná. Nepozná hriech.“

Tichá Mária, jednoduchá Lazárova sestra, sa nezvykla veľmi ukazovať na verejnosti. Pred inými nevyslovila jediné slovo, ale keď bola sama vo svojej izbe, alebo v záhrade, rozprávala sa nahlas so sebou a všetkými vecami navôkol, akoby boli živé. Pred druhými však bola úplne nemá a tichá. Oči mala sklopené a vyzerala ako socha. Keď ju však niekto pozdravil, uklonila sa. Všetky jej spôsoby boli veľmi zdvorilé. Keď bola sama zamestnávala sa všelijakými činnosťami, chodievala do svojho šatníka a udržiavala si poriadok vo veciach. Bola veľmi zbožná, aj keď nikdy nechodila do školy. Modlievala sa vo svojej vlastnej izbičke. Myslím, že mávala vízie a rozprávala sa so zjaveniami. Jej láska k bratovi a sestrám bola nevýslovná – a to najmä k Magdaléne. Takáto bola už od svojho ranného detstva. Mala slúžku, ale sama bola ako osoba veľmi usporiadaná a poriadkumilovná, ak išlo o jej okolie, ale bez toho, že by v nej bolo možné vypátrať čo i len stopu duševnej choroby.

Nesmierne zbožne a vrúcne sa modlila a znášala istý druh odčiňujúceho utrpenia za hriechy druhých, pretože jej duša často prežívala tieseň, akoby na nej ležala váha celého sveta. Jedávala málo a vždy sama. Zomrela od zármutku spôsobeného nesmiernosťou Ježišovho umučenia, ktoré v duchu predvídala.

Proroctvo tichej Márie: ...vrhla sa pred Pánom na zem a pobozkala mu nohy. Ježiš jej v tom nijako nezabránil, no potom ju chytil ju za ruku a zodvihol. Mária, s očami obrátenými k nebu, začala rozprávať najjednoduchším a najprirodzenejším spôsobom o najvznešenejších a najúžasnejších veciach. 

O Bohu, jeho Synovi a kráľovstve hovorila tak, ako asi sedliacke dievča rozpráva o svojom otcovi, dedinskom pánovi a jeho dedičstve. Jej slová boli proroctvom a veci, o ktorých hovorila, videla priamo pred sebou. 

Rozprávala o vážnych chybách a zlom spravovaní domácnosti zo strany skazených sluhov. Otec poslal svojho Syna, aby zariadil isté záležitosti a vyplatil dlhy, ale sluhovia ho zle prijali. Bude zomierať vo veľkom utrpení, vykúpi svoje kráľovstvo vlastnou krvou a zahladí zločiny svojich služobníkov, ktorí sa tak budú môcť opäť stať deťmi jeho Otca. Túto alegóriu líčila tým najkrajším jazykom, ale pritom to robila celkom prirodzene, akoby opisovala scénu odohrávajúcu sa v jej prítomnosti.

Hovorila tiež o jeho vzkriesení. „Syn,“ povedala, „pôjde aj k sluhom v podzemnom väzení. Poteší a oslobodí ich, pretože im zaistil vykúpenie. Spolu s nimi sa vráti k svojmu Otcovi. Ale po svojom druhom príchode, keď sa znova vráti ako sudca, všetci, ktorí zneužili jeho zadosťučinenie a neodvrátili sa od svojich zlých ciest, budú vrhnutí do ohňa.“

O svojej sestre Márii Magdaléne povedala: „Dievča je na strašnej púšti, na ktorej boli kedysi deti Izraela. Túla sa po prekliatych miestach, kde je samá temnota, po miestach, na ktoré nikdy nevkročila ľudská noha. Ale ona odtiaľ vyjde a na inej púšti vykoná nápravu za minulosť.“

/úryvok z knihy: Mária Magdaléna – podľa videní blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej/

Masima