Antóniine svedectvo

Anjel ma poopravil: "Nerob to rukami, ale ústami - to, čo si videla, si dlžná vyrozprávať ľuďom. Teraz ťa vrátim na zem, aby si ľuďom rozprávala o mýtniciach. Neboj sa, všetkým hovor, čo si videla, nech zanechajú svoje hriešne skutky a činia pokánie, lebo ich postihnú večné muky, aké si videla..."

Žila som v Sachaline. V roku 1949 ma po automobilovej havárii odviezli na pevninu do mesta Tomsk. Mala som vtedy 53 rokov.

Len čo ma doviezli do nemocnice, zaspala som a zjavil sa mi snehobiely anjel neopísateľnej krásy. "Vstávaj, Antónia, pôjdeme cez mytnice /miesto, kde nad dušou prebieha dočasný sud okamžite po smrti podľa učenia pravoslávnej cirkvi/." Zaplakala som a povedala, že mám silné bolesti  a nemôžem sa zodvihnúť z lôžka.
Anjel láskavo povedal: "Tadiaľ všetci takí idú!"  a podal mi povrázok, chytila som sa ho a vstala.

Vyšli sme s anjelom z nemocnice a ocitli  sa pod ohnivým dažďom. Zľakla som sa a hlasno plakala. Anjel ma vzal za ruku a povedal: "Ohňu sa nemôžme vyhnúť." Ledva to povedal, strhol sa silný vietor a bolo počuť šum. Keď som sa pozrela hore, videla som ohromné mračno.
"Kam ideme?" so strachom som sa opýtala anjela, "hľa, aká temná chmára sa na nás valí."
"To nie je chmára, ale diabolské pustošenie," odpovedal, "neboj sa, žehnaj  sa znamením svätého kríža."

Prežehnala som sa a tak sme sa priblížili k strašnému miestu.

Všetci, čo tam boli začali brechať, hvízdať, bučať a zavýjať. Výzorom sa tie obludy ponášali na psov, no mali rohy a strašne páchli. Od hrôzy som skoro omdlela.
Hovorím anjelovi: "Kam ma vedieš? Taká strašná sila!"
Môj anjel láskavo povedal: "Boh je silnejší," a trikrát udrel po tom čiernom mieste ohnivým mečom naprieč krížom.

Démoni sa rozpŕchli do strán a dovolili nám prejsť k tunelu, kde na pravej strane stálo pätnásť ľudí. Jediná silno  horiaca svieca osvecovala tunel i ľudí. Opýtala som sa anjela na ľudí so sviečkou. 

On mi vysvetlil, že sú to bohabojní kresťania, ktorí dávali na sviečku aj posledné drobné, preto im je jasno a dobre. Tieto sviece budú svietiť večne.

Keď som sa pozrela naľavo, videla som zmiju čiernu ako uhoľ a vedľa nej množstvo ľudí podobných skamenelým ohorkom. Anjel mi povedal, že ten had a celé jeho stádo je satanské plemeno. Oni nevyznávali svetlo Christovo, preto ich pohltila tma na večné veky.

Prešli sme tunel, otvorilo sa podzemie a anjel mi prikázal: "Vlez do  hrobu."
Zasa som videla démonov psieho vzhľadu -  ich otvorené papule, chlpaté laby, celí zarastení s rohami, roztvorili svoje papule a striehli na mňa.
Začala som plakať a vravím anjelovi: "Kam ma to posielaš? Oni ma roztrhajú!"
Anjel začal opäť láskavo vysvetľovať: "Bdej a žehnaj sa, neboj sa, túto mýtnicu prejdeme."

Začala som sa modliť: "Hospodi Isuse Christe, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnou." Prežehnala som sa a jamu trikrát. Démonské papule sa zachveli a popadali porazené znamením kríža.
Prosila som anjela, aby ma čím skôr odtiaľ zobral. Podal mi biely povrázok, ja som sa ho chytila a vyliezla von.

Išli sme s anjelom ďalej k jame hlbokej ako studňa a tu deti maličké ako komáriky vo fľaši - pištia, plačú ...
Tu sa ozval detský hlások: "Mama, mama, vytiahni nás odtiaľto!"
"Kto je to?" opýtala som sa anjela.
"Tvoje deti," odpovedal, "vari si zabudla, že tvoj muž vedel robiť potrat?.."
Vtom som si spomenula, ako som nechcela zabiť dieťa a muž ma vyhnal z domu a prikázal zahubiť ho. Ako sa počas zákroku ukázalo, čakala som dvojčatá.

Dlho a žalostne som plakala nad svojimi deťmi v tej priepasti. Potom som sa pomedzi slzy opýtala anjela. "Kedy sa oslobodia z týchto okov?"

Keď ich rodičia zomrú, zídu do jamy namiesto nich a nevinné deti Boh oslobodí. Za každé zabité dieťa z tvojej viny sa treba modliť Hospodu Isusu Christu, aby sa nad tebou zmiloval a urobiť 500 zemných poklonov za každé dieťa. Treba prísne dodržiavať pôsty a prosiť Nebeskú Kráľovnú, aby sa modlila u Hospoda, aby ti odpustil taký ťažký hriech - ako je zabitie svojich detí. 

Išli sme ďalej, na ceste som videla  stáť krásne vozne. Cez dvere som nazrela dnu a videla ako mučitelia bijú pijanov palicami, ruky im vykrúcajú naopak. Bijú a kričia na pijanov: "Toto je tvoja robota ,opíjať sa do nemoty?!" Ľudia plačú, kričia...

Začudovane som sa opýtala anjela: "Prečo si ma sem priviedol? Nikdy som sa neopíjala."
"Viem," odpovedal anjel, "no ani jednej mýtnici sa nedá vyhnúť!"

Prišli sme na mýtnicu fajčenia - vozeň plný smradu a dymu. Sedia v ňom čierni ohorení ľudia a diabli ich pália horiacimi cigaretami.

Išli sme so svätým anjelom ďalej až sme došli na colnicu poblúdenia. V jame som videla mužov i ženy spútaných zmijami. Malé zmije im liezli do úst, očí a uší  a väčšie hrdúsili telo. Ľudia prosia, aby z nich sňali zmije a démoni ich bijú palicami po hlavách.

Vpredu sa objavili čierne dvere s nadpisom: Mýtnica nadávok a prázdnych rečí. Tu sú zlí a suroví démoni a  veľké množstvo ľudí, všetci sú čierni. Sčerneli od svojich nadávok a pustých slov. Diabli železnými prútmi strkajú do tiel hriešnikov. Tu sa mučia tiež ľudia, ktorí radi hrajú karty.

Idem s anjelom po poli, tráva je tu pichľavá a v nej temné zelené hady – sípia a pištia. Je ich veľa, viac než trávy. Na mieste, kde boli hady som trávu prežehnala a zmije ako obarené popadali od znamenia svätého kríža a ja som šťastne prešla cez pole.

"Koho tu mučia?" opýtala som sa anjela.
"Tých, ktorí sa rúhajú slovom "had" a tak ich hromadu privolávajú na svoju hlavu."

Prešli sme neveľký kúsok a ocitli sa na poľane, bola tu ohromná tancovačka. Démoni trýznia tancujúcich, z pier im tečú sliny, pena a krv.
Oni plačú, nechcú tancovať. Diabli ich nemilosrdne bijú a hovoria: "Radi ste pred sviatkami a v pôstoch tancovali - tak tancujte na veky!"
Bolo mi to čudné, preto som sa opýtala anjela: "Kedy prestanú tancovať a oslobodia sa od démonov?"
"Nie," odpovedal anjel, "budú sa mučiť večne, bez prestania. Keď žili na zemi svojim nekonečným tancovaním urážali Boha. Najmä, keď takto hrešili vo sviatky a cez pôsty."
Ďalej som nemohla ísť - zamotala som sa do nitiek a nemohla spraviť ani krok.

"Toto je tvoj hriech!"  povedal anjel, "v čase vojny boli nite drahé a ty si ich vyrábala."
Spomenula som si, že keď som robila v továrni, nikdy som nevydala nitky, ktoré zostali po zmene. Plakala som. "Čo mám robiť?"
"Almužna vykúpi tvoj hriech." povedal anjel a ohnivým mečom preťal nite a handry

S anjelom sme išli ďalej a videla som plávať veľkú bielu loď. Kapitánom na tej lodi bol môj zosnulý syn. Priplával ku mne a kričal: "Modli sa, mama, neodovzdávaj dušu nepriateľovi, bojuj s nepriateľom!"

Potom som videla seba s anjelom na lodi naloženej obilím. Priplávali sme do prístavu a anjel povedal: "Polovicu obilia treba rozsypať."
Poslúchla som a začala zrno zhadzovať z lode.
Anjel ma poopravil: "Nerob to rukami, ale ústami - to, čo si videla, si dlžná vyrozprávať ľuďom. Teraz ťa vrátim na zem, aby si ľuďom rozprávala o mýtniciach. Neboj sa, všetkým hovor, čo si videla, nech zanechajú svoje hriešne skutky a činia pokánie, lebo ich postihnú večné muky, aké si videla..."

Lekár, ktorý ku mne prichádzal, brával do ruky zrkadlo, ktoré prikladal k mojím ústam a kontroloval či dýcham, alebo nie, pretože som spala celý mesiac.

Z nemocnice ma zdravú prepustili. Teraz mám 71 rokov. Žijem s dcérou v meste Armavir, chodím do Božieho chrámu a rozprávam všetkým o tom, čo som videla.

Plním, čo mi bolo povedané od Boha prostredníctvom anjela - zasievam slovo Božie. Jemu sláva, česť a poklona. Amen.

Masima