Zázrak vzkriesenia Klaudie

(Napísané podľa výpovede Klaudie Ustjužaninoj)

Bola som bezbožnica, silno a strašne som hanobila Boha a prenasledovala svätú pravoslávnu cirkev. Viedla som hriešny život, bola som duchovne mŕtva, opantaná ľsťou diabla. No milosrdenstvo Božie nenechalo zahynúť Svoje stvorenie.  Boh ma povolal k pokániu. 

Ochorela som na rakovinu a trpela tri roky. Neležala som, ale pracovala a liečila sa pri pozemských lekároch. Prosila, som aby ma vyliečili, no nebolo mi  pomoci a každým dňom sa môj stav zhoršoval.

Posledných šesť mesiacov som onemocnela úplne, dokonca som nemohla piť ani vodu - silno som zvracala a odviezli ma do nemocnice. Bola som veľmi aktívna komunistka, preto mi z Moskvy zavolali profesora. Rozhodli, že ma budú operovať.

V roku 1964, 19. februára o 11-tej hodine ma operovali. Objavili mi zhubný nádor a rozkladajúce sa črevá. Počas operácie som zomrela (usnula).

Keď mi rozrezali brucho, zrazu som stála medzi dvoma lekármi a s úžasom som pozerala na svoje onemocnenie. 

Celý žalúdok aj tenké črevo boli v rakovinových uzloch. Pozerala som sa a rozmýšľala, ako je to možné, že naraz stojím aj ležím.

Lekári vyložili moje vnútornosti na stôl a povedali - na mieste, kde by mal byť dvanástnik, je samá tekutina, to znamená, že je celkom zhnitý. 

Vypumpovali pol druha litra hnisu a konštatovali: "Žila by celkom zbytočne, nemá nič zdravé, všetko zhnilo rakovinou."

Všetko som pozorovala a rozmýšľala, prečo naraz ležím a zároveň stojím? Potom lekári vrátili moje vnútornosti ako prišlo a zošili mi brucho. Operoval ma profesor, žid, Izrail Isajevič Nejmark v spolupráci s desiatimi inými doktormi.

Keď ma zašili, povedali: "Mohli by sme ju dať mladým lekárom na prax". Vtedy moje telo odviezli do márnice a ja som išla za ním, stále som sa čudovala - prečo sme dve?

V márnici som ležala nahá, potom ma prikryli plachtou. Prišiel ku mne môj brat s mojím synom Andrjušom. Pribehol ku mne, bozkával ma na čelo, žalostne plakal a hovoril: "Mamička, prečo si umrela, ja som ešte maličký, ako budem bez teba žiť, nemám ani ocka". Ja som ho objala a pobozkala, no on ma nevnímal. Môj brat plakal.

A potom som sa ocitla doma. Prišla svokra - mama môjho prvého zákonitého manžela a bola tu aj moja rodná sestra. Prvého muža som opustila, pretože veril v Boha. V dome začalo delenie mojich vecí. Sestra si začala brať samé pekné a hodnotné veci a svokra ju prosila, aby nechala niečo pre môjho syna, ale sestra nič nedala a začala všemožne nadávať na moju svokru. Keď nadávala, videla som démonov, ktorí zapisovali do svojich listín každučké hanebné slovo a radovali sa... Potom sestra so svokrou zamkli dom a odišli. Sestra niesla veľký majetok a ja, hriešna Klaudia, som vzlietla do výšky. Veľmi som sa čudovala, ako je možné, že letím nad Barnaulom.

Počas putovania sa vynárali miesta, kde a kedy som bola od svojej mladosti. Neviem na čom som letela, či vo vzduchu, alebo na oblaku, neviem to vysvetliť. Keď som letela, bol zamračený deň, potom zažiarilo také silné  svetlo, do ktorého sa nedalo pozerať.

Položili ma na čiernu plošinu. Neviem na čom som ležala - bolo to ako preglejka, ale mäkké čierne. Namiesto ulice tu bola aleja, dole ktorou sa tiahlo krovie. Nebolo vysoké, nepoznala som taký druh, prútiky malo veľmi tenké, lístie ostré z oboch strán. Tak som zbadala nádherné stromy s pestrofarebnými listami. Medzi stromami stáli neveľké domy. No nevidela som žiadneho človeka. V doline rástla prekrásna tráva.

Kde som prišla, do dediny, alebo do mesta? Nevidím žiaden závod, továreň ani  ľudí.  Kto tu žije?  Neďaleko vidím kráčať veľmi krásnu a vysokú ženu, mala dlhé oblečenie a na vrchu brokátový plášť. Za ňou išiel chlapec, veľmi plakal, o niečo ju prosil, ale ona mu nevenovala žiadnu pozornosť. Rozmýšľala som: "Čo je to za mamu? On plače a ona nevníma jeho prosby."

Keď sa ku mne priblížila, mládenec jej padol k nohám a opäť ju o niečo prosil, no nič som nerozumela.

Chcela som sa opýtať, kde som. Vtom podišla ku mne a hovorí: "Hospodine, kam s ňou? Stála, zložila ruky na hrudi a pozerala sa hore. Vtedy som sa strašne strhla. Uvedomiac si, že som zomrela a moja duša sa nachádza v nebi a telo na zemi. Zrazu som si uvedomila, že mám veľa hriechov a budem sa z nich zodpovedať.

Začala som žalostne plakať. Zodvihla som hlavu, aby som videla Hospodina, no nevidela som nikoho, len počula Jeho hlas. Povedal: "Vráť ju na zem, neprišla v správnom čase, cnosť a neustále modlitby jej otca ma pohli k tomu, že som sa nad ňou zľutoval."

Teraz som pochopila, že tá Žena je Kráľovná nebies a mládenec, ktorý chodil za Ňou, plakal a prosil Ju, bol môj anjel - ochranca.
Boh ďalej povedal: "Chcel som ju zmiesť z povrchu zeme, no jej otec sa za ňu modlil a prosil. Ukážte jej  miesto, ktoré si zaslúži."
V okamihu som sa ocitla v pekle. Vyliezli na mňa strašné, ohnivé zmije. Mali dlhé jazyky, z ktorých šľahal oheň, boli tu aj iné druhy hadov a neznesiteľný smrad.

Zmije sa na mňa prisali a vliezli mi do  uší, očí, úst - do všetkých otvorov. Na chvostoch mali zúbkované ihly - spôsobili mi neznesiteľnú bolesť.

Začala som kričať, no pomoci, ani milosti tam niet. Tu sa objavila žena, ktorá zomrela pri potrate. S plačom začala prosiť Boha o milosť. 

On jej odpovedal: "Ako si žila na zemi? Mňa si nepoznala a nevyznávala a zabíjala si deti vo svojej útrobe, ľuďom si radila: - Netreba chovať chudobu, deti sú  zbytočné... - "Ale pre Mňa nie je nikto zbytočný, dal by som všetko Svojmu stvoreniu."

Vtedy sa zem, na ktorej som stála, zakrútila a ja som odtiaľ odletela, vytratil sa smrad a zem sa vyrovnala. Nastalo dunenie. Videla som svoj chrám, ktorému som sa rúhala. 

Keď sa otvorili dvere chrámu, vyšiel z nich kňaz celý v bielom, z jeho oblečenia vychádzali žiarivé lúče. Stál so sklonenou hlavou. 

Vtedy sa ma Hospodin opýtal. " Kto je to?"  

Odpovedala som : "Náš kňaz." 

Hlas mi odpovedal: "A ty si hovorila, že je darmožráč. Nie, nie je darmožráč, ale neúnavný pracovník, on je ozajstný pastier, nie nájomník. Vedz, že aký by bol malý činom, no on slúži Mne, Hospodinu, a keď kňaz neprečíta nad tebou rozhrešujúcu modlitbu, tak ani Ja ti neodpustím." 

Potom som prosila Hospodina: "Hospodine, prepusti  ma na zem,  mám tam malého syna".  

Hospoď mi povedal: "Viem, že máš. A tebe je ho ľúto?"  

"Veľmi ľúto" - hovorím.  

"Tebe je ľúto jedného a Ja vás mám nespočítateľné množstvo a je Mi vás všetkých ľúto trikrát viac. No akú že to cestu ste si vybrali nespravodliví?  Prečo sa  snažíte zhromažďovať si čoraz väčšie bohatstvo, prečo robíte všetku tú neprávosť?  Vidíš,  ako si teraz rozoberajú tvoj majetok? Kto získal tvoje pôžitky? Tvoj majetok rozkradli,  dieťa dali do detského domova,  tvoja špinavá duša prišla sem. Slúžila diablu,  prinášala mu obetu, chodila do kina i divadla.  Do Božieho chrámu nechodíte... Čakám kedy sa zobudíte zo sna hriechu a učiníte pokánie."

Potom Boh povedal: "Starajte sa o svoje duše, modlite sa, lebo  nastal zlý čas. Skoro, skoro prídem súdiť svet, modlite sa."

Opýtala som sa Boha: "Ako sa mám modliť? Neviem sa modliť." 

"Modli sa - odvetil Boh. Nie tá modlitba je drahá,  ktorú čítajú a učia naspamäť,  no tá je drahá, ktorú prinášate z čistého srdca a z hĺbky duše. Povedzte: "Hospodine, odpusť mi, Hospodine, pomôž mi  s čistým srdcom so slzami vo vašich očiach. Každá modlitba a prosba budú Mnou prijaté a vyslyšané," - tak povedal Boh.

Potom sa zjavila  Božia Matka a ja som sa opäť ocitla na  plošine, no neležala som, ale stála. Vtedy Kráľovná Nebies povedala: "Hospodine, na čom ju prepustiť? Vlasy má krátke." 

Počula som Hospodinov hlas: "Daj jej vrkoč do pravej ruky podľa farby jej vlasov." 

Keď Nebeská Kráľovná odišla po vrkoč, videla som ako ide k veľkým vrátam, alebo dverám, ktorých výzdoba bola poprepletaná v tvare vrkoča, ako dvere oltára, no neopísateľnej krásy a vychádzalo z nich také svetlo, do ktorého som nemohla pozerať. 

Keď k nim prišla Nebeská Kráľovná, sami sa pred Ňou otvorili, vošla dovnútra nejakého nádvoria, alebo záhrady. 

Ja som zostala na svojom mieste. Pri mne stál môj anjel, no zakrýval si svoju tvár. Zrodilo sa vo mne želanie poprosiť Hospodina, aby mi ukázal raj. 

Hovorím: "Hospodine, tu je raj?"  

Hospodin mi neodpovedal.

Keď prišla Nebeská Kráľovná, Boh jej povedal: "Zodvihni a ukáž jej raj." 

Nebeská Kráľovná prešla nado mnou svojou rukou a povedala: "Raj je u vás na zemi a tu je takýto raj pre hriešnikov," - a odkryla prikrývku, alebo záves na ľavej strane.

Vtom som zbadala stojacich  čiernych obhorených ľudí. Bolo ich nespočetné množstvo  a vychádzal z nich strašný zápach. 

Keď si na to teraz spomeniem,  stále cítim ten neznesiteľný smrad a bojím sa,  aby som sa tam opäť nedostala. Všetci stonú, vyschli im hrdlá, prosia piť, piť, aby im niekto podal, čo len kvapku vody. Bolo mi hrozne, keď hovorili: "Táto duša prišla zo zemského raja, cítiť z nej vôňu."

Človeku je daná možnosť a čas na zemi, aby mohol získať nebeský raj a ak sa nesnaží na zemi žiť život v Bohu a pre spasenie svojej duše, ten sa nevyhne tomuto miestu.

Nebeská Kráľovná ukázala na tých zlom zapáchajúcich čiernych ľudí a povedala: "U vás je cesta milosrdenstva na zemi, to je tá voda. Dávajte almužnu, kto koľko môže z čistého srdca ako povedal sám Boh v Evanjeliu: Keď dáte pohár studenej vody v mojom mene, dostanete náhradu od Boha. Máte dosť vody, aj iných vecí máte dostatok, preto je potrebné pomáhať človeku v núdzi. A zvlášť, tá voda, ktorej jediná kvapka môže uhasiť smäd nespočetnému množstvu ľudí. Tej blahodate máte plné rieky a moria, nikdy sa nevyčerpá."

Vtom som sa ocitla v ľadovom pekle -  bolo to tu ešte horšie, ako na prvom mieste, ktoré som videla. Na začiatku bola tma a oheň. 

Pribehli ku mne diabli (besi) s listinami a ukazovali všetky moje zlé skutky a hovorili: My sme tí, ktorým si slúžila na zemi. 

Sama som videla svoje skutky. 

Démonom šľahal oheň z úst, začali ma biť po hlave a pohltili ma ohnivé iskry. Od neznesiteľnej bolesti som začala kričať, no beda, môj krik sa mi zdal ako slabulinké stony. Všetci tam prosili piť, piť ... a keď ich osvetľoval oheň, videla som, akí sú strašne zlí, mali vytiahnuté krky a vypleštené oči...                       

Hovoria mi: Tak i ty si prišla k nám, družka, teraz budeš žiť s nami. Tak ako ty i my sme žili na zemi  a nikoho neľúbili, ani Božích služobníkov, ani biednych a len sa vyvyšovali, Boha popierali, počúvali ľudí, ktorí odstúpili, alebo vôbec nepoznali Boha. Boha a pravoslávnych pastierov hanili a nikdy sa nekajali. Takí hriešnici ako my, ktorí sa z čistého srdca kajali, chodili do Božieho chrámu, prijímali pútnikov, rozdávali chudobným, pomáhali všetkým v núdzi, robili dobré skutky, títo ľudia sa nachádzajú tam hore. Chvela som sa od strachu, pretože povedali: Budeš s nami žiť a mučiť sa na veky ako my.

Potom sa zjavila Božia Matka a nastalo svetlo, diabli popadali a všetky duše sa obrátili k Nej a kričali: "Matka Božia, Kráľovná Nebeská,  nenechávaj nás tu. Jedni hovorili: My sme toľko trpeli a druhí: my toľkoto, nie je tu ani kvapka vody a je tu neznesiteľná páľava." Všetci prelievali horké slzy.

Aj  Božia Matka veľmi plakala  a hovorila: "Keď ste žili na zemi, neprosili ste Ma o pomoc a nečinili ste pokánie pred Mojím Synom i Bohom vašim a Ja vám teraz nemôžem pomôcť. Nemôžem sa priečiť vôli Môjho Syna  a On sa nemôže priečiť vôli Otca svojho Nebeského. Preto vám nemôžem pomôcť a ani nik za vás neoroduje. Ja sa zmilujem len nad tými hriešnikmi v pekle, za ktorých sa cirkev a blížni modlia."

Keď som bola v pekle dávali mi jesť všelijakých červov - živých i zdochnutých, smradľavých - Kričala som a hovorila: "Ako ich budem jesť?!" 

Odpovedali mi: Nedodržiavala si pôsty, keď si žila na zemi, naozaj si jedla mäso? Nejedla si mäso, ale červy, preto ich jedz aj tu. Namiesto mlieka dávali všelijaké klzké hady a žaby rôznych druhov.

Tak nastala tma a ja som precitla na lúke. Nebeská Kráľovná zložila ruky na hrudi a podvihla zrak k nebu a opýtala sa : "Čo mám s ňou urobiť?"  

Boh povedal: "Pusť ju na zem po jej vlasoch."

Vtom  sa objavilo 12 fúrikov bez kolies, ktoré sa hýbali. Nebeská Kráľovná mi povedala: "Vstúp pravou nohou napred, prilož k nej ľavú." 

Sama išla vedľa mňa a keď sme prišli k poslednému fúriku, bol bez dna. Bola tam priepasť, ktorá bola bez  konca.

Nebeská Kráľovná povedala : "Zostúp pravou nohou a potom ľavou." 

Povedala som : "Bojím sa, že spadnem." 

Povedala : "Je treba, aby si spadla." 

"Veď sa zabijem!"  

"Nie, nezabiješ," odpovedala a dala mi do pravej ruky hrubší koniec povrazu a tenší koniec si vzala. Povraz bol spletený z troch častí. Potom zatriasla povrazom a ja som zletela na zem.

Vidím, ako po zemi jazdia autá a ľudia idú do práce. Vidím ako letím, nedotýkam sa zeme, ticho letím k chladničke, kde leží moje telo. Zrazu som sa zastavila - bolo to o 1:30 hod.

Prišla som do nemocnice, k márnici, vošla som do nej a vidím svoje mŕtve telo, hlava i ruka trochu viseli a druhú ruku som mala pritisnutú k boku. Ako som vošla do svojho tela, neviem, iba som cítila ľadový chlad.

Ako - tak som oslobodila svoj pritisnutý bok a silno pokrčila kolená a pritiahla ich k lakťom. V tej chvíli priviezli mŕtveho muža, ktorému vlak odrezal  nohy. 

Otvorila  som oči a pohla sa. Keď ma videli, vyľakaní utekali preč a nechali tu toho mŕtveho. Potom prišli sanitári a dvaja lekári, ktorí prikázali ihneď ma previesť do nemocnice. 

Zišli sa pri mne lekári a povedali: "Treba jej zohriať mozog lampami." 

Bolo to 23 februára o 4 hodine. Mala som na tele osem švov, tri na hrudníku, ostatné na rukách a nohách tak, ako na mne praxovali.

Keď mi zohriali hlavu a celé telo, otvorila som oči a po dvoch hodinách som prehovorila. Po dvadsiatich dňoch mi priviezli raňajky: palacinky so smotanou a kávu. Odmietla som jesť.

Vyľakaná sestrička utiekla a všetci v izbe sústredili na mňa svoju pozornosť. Prišiel lekár a začal sa vypytovať, prečo nechcem jesť. 

Odpovedala som mu, že dnes je piatok a nepôstnu stravu jesť nebudem.

Lekárovi som povedala: "Radšej si sadnite a rozpoviem vám všetko, čo som videla a kde som bola." Sadol si, i všetci čo tam boli ma počúvali. 

"Kto sa nepostí a neváži si stredu a piatok, tomu tam dajú namiesto mlieka všelijaké žaby a klzké hady. Všetkých hriešnikov, ktorí nečinia pokánie a nespovedajú sa zo svojich hriechov pred kňazom, očakávajú v pekle. Preto nebudem jesť nepôstné jedlo v stredu a piatok."

Lekár pri mojom rozprávaní červenel, bledol... aj chorí, ktorí tam so mnou boli, pozorne počúvali. Potom sa pri mne zišlo mnoho lekárov aj iných ľudí a ja som sa s nimi rozprávala. Hovorila som o všetkom, čo som videla i počula, aj o tom, že ma nič nebolí. Tak ku mne prišlo množstvo ľudí, ukazovala som svoje rany a o všetkom rozprávala.

Napokon začala polícia odháňať ľudí a previezli ma do mestskej nemocnice. Tu som sa celkom zotavila. Prosila som lekárov, aby ma rýchlejšie vyliečili. Všetci lekári, ktorí ma videli sa zaujímali, ako som mohla ožiť, keď všetky moje črevá boli zhnité a vnútornosti postihnuté rakovinou, a tým viac, že po operácii bolo všetko hodené  - tak ako prišlo a narýchlo zošité.

Rozhodli sa, že ma budú operovať, aby si to overili. Znova som bola na operačnom stole. Keď hlavný lekár Valentina Vasilevna Aljabeva vybrala stehy a otvorila brucho, povedala: "Prečo ju rezali, všetko má zdravé?!"

Poprosila som, aby mi  nezakrývali oči a nedávali  narkózu, lebo, ako som povedala, nič ma nebolí. Lekári vybrali moje vnútornosti na stôl. Pozerala som do stropu, kde bolo zrkadlo a videla som všetko, čo so mnou robili. 

Opýtala som sa: "Čo je so mnou, akú mám chorobu?" 

Lekárka povedala, že všetky vnútornosti mám zdravé a čisté ako dieťa. Bol tu aj lekár, ktorý mi robil prvú operáciu a mnoho iných lekárov. 

Pozerala som sa na nich a oni na mňa, na moje vnútornosti a vravia: "Kam zmizla jej choroba? Mala všetko nakazené a zhnité a zrazu je všetko zdravé." Pristúpili ešte bližšie  a čudovali sa.

Pýtali sa: "Bolí ťa to, Klaudia?" 

"Nie," odpovedala som. 

Lekári sa čudovali, presvedčili sa, že správne odpovedám a začali žartovať: "Čo tam  potom, Klaudia, teraz vyzdravieť a vydáš sa." 

Odpovedala som im, aby čím skôr dokončili moju operáciu.

Iní  prítomní lekári, a bolo ich mnoho, chodili a behali, celí bez seba, chytali sa za hlavu, za ruky a boli bledí ako mŕtvoly.

Povedala som  im,  že Boh zjavil Svoju milosť na mne, aby som žila a hovorila aj druhým, aby pochopili, že nad nami je sila Najvyššieho.

Tak som povedala profesorovi Nejmarkovi Izrailju Isajevičovi: "Ako ste sa mohli pomýliť a operovať ma?" 

Odpovedal: "Nedalo sa pomýliť, lebo všetko si mala nakazené rakovinou." 

Vtedy som sa ho spýtala: "Čo si teraz myslíte?" 

"Prerodil ťa, Najvyšší." 

Vtedy som mu povedala, ak tomu veríš, daj sa pokrstiť, prijmi vieru Christovu a zosobáš sa. On bol žid. Začervenal sa od rozpakov a nerozumel tomu, čo sa prihodilo.

Videla i počula som všetko, ako obratne ukladali moje vnútornosti a keď dokončili posledný steh, hlavný lekár Valentína Vasilevna (ona operovala), vyšla z operačky, sadla si za stôl a plakala. 

So strachom sa jej všetci pýtali: "Čo, Klaudia zomrela?" 

"Nie, nezomrela. Žasnem nad tým, odkiaľ sa v nej vzala taká sila, ani raz nezastonala. Či to nie je ďalší zázrak? Je zjavné, že jej pomohol Boh."

Nebojácne mi povedala, že keď som ležala  v miestnej  nemocnici pod jej dozorom, vtedy ju profesor - žid, ktorý ma prvýkrát operoval Nejmark Israil Isajevič všemožným spôsobom prehováral, aby ma zabili. Ona kategoricky odmietla a osobne ma opatrovala, lebo sa bála, aby ma nik nezabil. Sama mi nosila jedlo a pitie.

Pri druhej operácii bolo mnoho lekárov a medzi nimi aj riaditeľ Medicínskeho inštitútu, ktorý povedal, že je to neobvyklá udalosť vo svetovej praxi.

Keď ma prepustili z nemocnice, pozvala som toho kňaza, ktorého som hanila a posmievala sa, že je darmožráč, no v skutočnosti je ozajstný služobník oltára Hospodinovho. 

Všetko som mu porozprávala, vyspovedala sa a prijala Sväté Christove Tajiny. Kňaz slúžil moleben v mojom dome a posvätil ho. Dovtedy boli v dome bitky, pijanstvo, nedá sa ani opísať, čo som robila.

Na druhý ďeň som išla na Okresný výbor a odovzdala svoj členský preukaz.

Tak tá, bezbožná Klaudia a aktívna komunistka, už nežije, lebo zomrela, keď mala 40 rokov.

Z milosti Bohorodice a Všemohúceho Boha chodím do chrámu a usilujem sa viesť kresťanský život. Chodím na stretnutia a rozprávam o všetkom, čo sa so mnou stalo a Boh mi vo všetkom pomáha. Všetkých, ktorí prídu za mnou , prijímam a rozprávam im o všetkom.

Teraz radím všetkým , ktorí nechcete trpieť takými  mukami, o ktorých som hovorila - čiňte pokánie zo všetkých svojich hriechov a poznávajte Boha.

Masima