Zázrak v Douai

Zaznamenal ho Tomáš z Cantimpré, bývalý žiak presláveného učenca Alberta Veľkého v Kolíne a spolužiak svätého Tomáša Akvinského, neskôr svätiaci biskup v Cambrai v severnom Francúzsku.

V kostole svätého Amáta zbadal roku 1254 istý kňaz, udeľujúci vo veľkonočnom období sväté prijímanie, ležať v prachu na zemi jednu Hostiu. Preľaknutý padol na kolená, aby Hostiu úctivo zdvihol, keď sa Hostia sama od seba zdvihla zo zeme a vznášala sa vo vzduchu. 

Keďže nemal po ruke iný korporál, iba ten, na ktorom stálo cibórium, vzal do ruky uteráčik zvaný purifikatórium, ktorým sa osušuje kalich a hostiu naňho uložil. 

Potom ju radostne odniesol na oltár, pokorne pokľakol a Pána Ježiša prosil za odpustenie tohto zneuctenia.  

Keď sa pri tom nábožne pozeral na najsvätejšiu Sviatosť, s veľkým údivom spozoroval, že podoba svätej Hostie zmizla a premenila sa v podobu milostného Dieťatka. Kňaz bol taký dojatý, že sa rozplakal a hlasne rozvzlykal. Preľaknutí kanonici toho kostol sa z chóru okamžite ponáhľali kňazovi na pomoc. Aj im sa naskytol pohľad na Dieťa podivuhodnej krásy, ktorý ich tak vnútorne pohol, že pre samú radosť a rozkoš sa nemohli upokojiť.
                                                                                                                                                                   

Na onen zázrak bol zvedavý aj prítomný ľud v kostole, všetci sa ponáhľali k oltáru, aby ho uvideli na vlastné oči. Tu sa stal nový div! 

Hoci kňazi zboru videli roztomilé Jezuliatko svetskí ľudia ho takto nemohli uzrieť, videli ho v Jeho mužnej podobe, obkľúčenej božskou velebnosťou. Boli nielen užasnutí, ale zároveň aj preľaknutí. Úctivosťou skláňali oči k zemi, aby ich čoskoro znova zdvíhali, aby uvideli Pána Ježiša. Celé toto vznešené zjavenie trvalo hodinu.

Keď po hodine Pán Ježiš opäť zakryl svoju ľúbeznú podobu, uzavrel kňaz presvätú Hostiu do svätostánku, ale správa o tomto zázraku sa veľmi rýchlo šírila. Dozvedel sa o ňom aj vymenovaný svätiaci biskup Tomáš, pobývajú v Cambrai a rozhodol sa, že odcestuje do Douai, aby záležitosť prešetril.

„Čo je pravdy na tom, že sa tu v chráme, tebe zverenom, vraj zjavil Kristus Pán?“ opýtal sa kňaza.

„Pravda je tá, že vo svätej Hostii ho videli nielen premnohí ľudia, ale veľa ich ho vidí v ľudskej podobe aj teraz,“ odpovedal.

Aj vo mne povstala veľká túžba, aby som Pána Ježiša videl v jeho ľudskej podobe, preto som prosil kňaza, aby mi tú najsvätejšiu Hostiu ukázal. Odišiel teda so mnou do kostola a zároveň s nami vstúpil dav ľudí v očakávaní, že Pána Ježiša znovu uvidia, píše svätiaci biskup. 

Kňaz otvoril, nie bez bázne svätostánok, vybral z neho najsvätejšiu Sviatosť a udelil ňou zhromaždenému ľudu požehnanie.

Rozrušený ľud hlasnými výkrikmi s plačom volali: „Ó Ježišu! Ó Ježišu!“

„Čo má znamenať ten plač a krik?“ pýtal sa biskup.

„Vidíme svojho milého Spasiteľa,“ odpovedali mu ľudia.

Lenže biskup nič zvláštne nevidel, iba podobu svätej Hostie. Zachvel sa a domnieval sa, že snáď pre svoje hriechy nie je hoden uzrieť Spasiteľa.

Začal si teda pozorne a podrobne skúmať svoje svedomie, keď však nič významné nenašiel, so slzami v očiach prosil Pána Ježiša o milosť ho uzrieť.

Biskupova prosba bola po jeho vrúcnych slovách vypočutá. Naozaj zbadal Pána Ježiša, ale nie v podobe milostivého Dieťatka, ale v podobe dokonalého muža. 

„Zbadal som Krista Pána úplne jasne. Nos mal utvorený v tvári, obočie krásne prehnuté, oči nadmieru jasné a príjemné, vlasy mu splývali z hlavy na ramená, bradu mal dosť dlhú a trochu zakrútenú. Čelo bolo hladké aj široké, tvár trochu chudšia a bledá, hrdlo primerane dlhé a hlava trochu naklonená. Pozeral som sa v tejto kráse na Spasiteľa dobrú chvíľu a pohľadom sa pohol natoľko, že sa moje srdce rozplývalo láskou a rozkošou.

Po nejakej chvíli, keď som sa pokochal týmto milostivým obrazom, lahodná podoba sa zmenila a ja som mal možnosť uvidieť ho v podobe, akú mal pri svojom prehorkom utrpení. Videl som ho tŕním korunovaného a postriekaného premnohou krvou, ktorá mu tiekla z čela cez tvár. 

Týmto clivým pohľadom sa pohlo moje srdce takou súcitnosťou, že mi vyhŕkli horúce slzy a utrpenie Pána som žalostne oplakával. Ba, zdalo sa mi, ako by ostnaté tŕnie koruny Pána sa zabodlo do mojej hlavy, lebo som pociťoval bolestné bodnutie na čele aj v celej hlave.“

Zhromaždený ľud zatiaľ prepukol v zmätený krik, každý dával svojím zvláštnym spôsobom najavo svoje city, lebo Spasiteľa každý videl aj spoznával v inej podobe. Niektorí ho totiž videl v podobe premilého dieťatka, iní, v tom istom okamihu v podobe krásneho chlapčiatka, iní v podobe dospelého mládenca, ďalší zasa v podobe ušľachtilého Muža a poniektorí v podobe veľkého Trpiteľa. Každý teda vo svojom srdci ochutnával vlastné pohnutia a k Spasiteľovi vysielal vrúcne vzdychy a sladké, či horké slzy.

Tento zázrak trval po viacero dní a opakoval sa zakaždým, keď bola vystavená svätá Hostia k verejnej úcte a zavdala tak príčinu k tomu, že pri kostole sv. Amata v Douai bolo založené bratstvo k uctievaniu Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, ktorá sa čoskoro rýchlo rozšírilo.

A podobne, ako sa Pán Ježiš vtedy zázračným a nám nepochopiteľným spôsobom ukazoval, robí tak až dosiaľ vo všetkých svätých omšiach.

V nich obnovuje svoj celý život aj svoje celé utrpenie a všetky udalosti svojho pozemského života Otcovi nebeskému i Duchu Svätému, svojej najmilšej Matke aj všetkým chóram anjelov a zástupom svätých sa tak jasne predstavuje, ako by sa pred nimi opäť všetko jednotlivo v skutočnosti dialo...

Masima