%20(1).jpg)
V krstnej knihe farského kostola svätého Jakuba v Koesfelde je zapísané: "Dňa 8. septembra 1774 bola pokrstená Anna Katarína, dcéra Bernarda Emmericha a Anny, rodenej Hillerovej." Deň krstu bol tiež dňom narodenia. Z deviatich detí svojich rodičov bola Anna Katarína piatym.
Anna Katarína Emmerichová už od svojich šiestich rokov nepoznala iné radosti než v Bohu. A trápilo a bolelo ju len to, že ľudia predobrotivého Boha urážajú. Vždy, keď sa začala horlivo umŕtvovať a premáhať svoje telo, rozhorela sa v jej srdci taká láska k Bohu, že sa modlila: "Bože môj! Aj keby nebolo ani nebo, ani peklo, ani očistec, predsa by som ťa z celého srdca a nadovšetko milovala."
Anna Katarína obetovala veľkú časť svojich modlitieb dušičkám v očistci, ktoré k nej nezriedka prichádzali, prosiac ju o pomoc. Počas zimných nocí kľakala do snehu a s rozpaženými pažami sa za nich modlila, až bola od zimy celkom skrehnutá. Alebo si pri modlitbe veľakrát kľakla na ostré, hranaté drevo ako na stoličku, či do žihľavy a popritom sa ňou šľahala, aby týmito mukami zvýšila účinok svojich modlitieb. A veľakrát sa stalo, že vyslobodené duše jej potom ďakovali.
Neskôr o tom rozprávala: "Keď som bola ešte dieťa, viedla ma akási, mne celkom neznáma osoba na miesto, ktoré sa mi zdalo ako očistec. Tam som vo veľkých mukách videla mnoho duší, ktoré ma úpenlivo prosili o modlitbu. Cítila som sa, akoby ma viedli do hlbokej priepasti. Uvidela som širokánsky priestor, ktorý vo mne vzbudil hrôzu a predsa znovu také hlboké pohnutie, lebo tam sedeli takí tichí, smutní ľudia, ale s takým výrazom v tvári, akoby sa v ich srdci ešte tajila radosť a akoby dúfali v Božie milosrdenstvo. Oheň som tam nevidela, ale cítila som, že tí úbožiaci trpeli vo vnútri veľké bolesti."
Ctihodná Anna Katarína Emmerichová spomína dušičky v očistci viackrát. Napríklad o tom, ako sa vedia odvďačiť za modlitby. Mystička rozprávala: "Keď som sa veľmi vrúcne modlila za dušičky, počula som okolo seba hlasy: ‚Boh ti zaplať, Boh ti zaplať!‘ Keď som jedného dňa išla do kostola, stratila som medailónik, ktorý mi darovala matka. Táto strata ma veľmi bolela a považovala som to za hriech, že som nebola pozornejšia. Z bolesti nad touto stratou som sa zabudla večer pomodliť za tie dušičky, ktoré sú Bohu najmilšie. Ale keď som išla do kôlne po drevo, vstúpila mi do cesty biela postava s niekoľkými červenými škvrnami a povedala: ‚Ty na mňa zabúdaš!‘ Veľmi som sa preľakla a ihneď som sa pomodlila zabudnutú modlitbu. Na druhý deň som na svoje vrúcne prosby našla v snehu medailónik."
Dušičky v očistci sú skutočne ponechané napospas našej „chuti“. Slobodnému rozhodnutiu modliť sa za nich, obetovať im čosi „svoje“, prosto, mať na pamäti, že hoci už nie sú na zemi, predsa nás potrebujú.
Anna Katarína spomínala: "Keď som bola väčšia, chodila som do Koesfeldu na rannú omšu. Aby som sa mohla lepšie modliť za dušičky, chodila som cestou, ktorou nikto nechodil. Bolo ešte šero, videla som pred sebou vznášať sa dušičky, vždy dve a dve, ako lesklé perličky v trochu matnom plameni. Takto bola moja cesta úplne osvetlená a radovala som sa, že boli vôkol mňa, pretože som ich poznala a veľmi milovala, lebo v noci prichádzali ku mne a žiadali moju pomoc."
Anjel, ktorý sprevádzal Annu Katarínu do očistca, aby tam ovocím svojho dobrovoľného pokánia občerstvila úbohé dušičky, prahnúce po pomoci, zjednával aj Annin kontakt s dušami, ako o tom sama hovorí: "Bola som so svojím Vodcom v očistci, videla som tam to hrozné trápenie, a že samé si nemôžu pomôcť, aj to, že od ľudí žijúcich na zemi za našej doby im zriedka prichádza pomoc. Ach, ich úbohosť nikto nedokáže vypovedať. A keď som sa tak pozerala na tú biedu, bola som akousi horou odlúčená od svojho Vodcu. Zatúžila som po ňom a dychtila po ňom, dobre, že som nezomrela. Síce som ho čoskoro uvidela skrze horu, ale nemohla som k nemu ísť a vtedy mi povedal: ‚Vidíš, túžbou, ktorou prahneš po mne, tou prahnú dušičky v očistci ustavične po pomoci.‘"
Predobrotivý a preláskavý Boh to zariadil tak, aby sme – pokiaľ sa sami dobrovoľne nerozhodneme inak – neboli od seba odtrhnutí. Nie sú mu ľahostajné ani trápenia a muky, ktoré duše musia prežívať počas svojho pobytu v očistci. Chce im pomôcť a hoci „pre neho nie je nič nemožné“, rád sa v takých chvíľach, no najmä pre svoju Božskú spravodlivosť, stavia do pozície neúplatného Sudcu, ktorý však „privretím oka“ dokáže tvrdý trest zmeniť na ľahký. K tomu ale potrebuje našu vôľu, ochotu a predovšetkým pomoc, ako vyplýva zo spomienok Anny Kataríny: "Koľkokrát ma priviedol k dverám žalára a všelijakých jám, aby som sa modlila. Ľahla som si na zem pred týmito tmavými brlohmi biedy a plakala som a s rozpätými rukami volala k Bohu, až sa poddal. Anjel ma poučil, aby som celé umŕtvovanie a všetky strasti obetovala za duše v očistci. Nemôžu si predsa samé pomôcť a bývajú tak kruto zabúdané a zanedbávané. Posielala som svojho Anjela strážcu k Anjelom tých ľudí, ktorých som videla trpieť, aby ich Anjel pohol, aby obetovali svoje bolesti dušiam v očistci. Čokoľvek za nich konajú, či sa modlia alebo trpia, to všetko im hneď býva pripočítané, a potom budú takí radi a takí vďační! Ak za nich obetujem bolesti, modlia sa za mňa. Až mám hrôzu z toho, keď pomyslím, koľko a aké milosti sa nadarmo zanedbajú alebo premrhajú, ktoré predsa Cirkev ponúka ľuďom takou hojnou mierou, ale ktoré si ľudia tak málo vážia, pričom duše v očistci sa ich tak veľmi domáhajú a túžbou po nich živoria."
Boh nám dal prikázanie: Cti otca i matku svoju. Na rodičov by sme nemali zabúdať ani po ich odchode do večnosti. Neviditeľná pupočná šnúra totiž nie je ich odchodom odstrihnutá. Spomeňme si, ako sa o nás rodičia obetavo starali, keď sme ochoreli. Aj ich stravuje v očistci vysoká horúčka, ktorú potrebujú „znížiť“. Modlitba za nich prospeje ako im, tak aj nám. Hoci len pre dobrý pocit a pri veľkej milosti aj odmenu, ako Anna Katarína spomína: "Keď sme sa jeden večer modlili s Klárou za duše v očistci, hovorila som: ‚Pomodlime sa ešte niekoľko Otče náš za tvoju nebohú matku, možno to potrebuje.‘ Vrúcne som sa s ňou modlila a po každej modlitbe som znovu a znovu opakovala: ‚A ešte Otče náš, ešte Otče náš!‘ Keď sme sa takto modlili, rozleteli sa dvere a uvidela som, ako do izby vnikol akýsi jas. Niekoľkokrát zaklopalo pred nami na stôl. Obe sme sa zľakli, najmä Klára. Keď sa neskôr vrátil jej otec domov, vyrozprávali sme mu to. Bol veľmi dojatý a usedavo plakal."
Hoci je dušiam v očistci venovaný mesiac November, neznamená to, že po ostatné mesiace ich máme mať „vymazané z pamäti“. Anna Katarína apeluje na kňazov, ale aj na nás samotných slovami: "Poúčajte ľudí v spovednici, aby sa horlivo modlili za úbohé duše v očistci, lebo z vďačnosti sa isto budú tiež za nás veľa modliť. A modlitba za duše v očistci je Bohu veľmi milá, pretože takto tým skôr dosiahnu nazeranie na neho."
Ak nevieme, ako alebo čo sa máme modliť Anna Katarína nám dáva „svoj vlastný recept“: "Zvlášť milou modlitbou je Bohu modlitba za blížnych, najmä za duše v očistci. Modlite sa za dušičky, takto uložíte svoju modlitbu na dobré úroky. Čo sa mňa týka, obetujem sa Bohu, zvrchovanému Pánovi modliac sa: Pane, sprav so mnou, čo chceš. Potom som bez starostí, lebo najdobrotivejší, najláskavejší Otec mi naisto preukáže len dobro. Duše v očistci trpia nevýslovnými mukami. Rozdiel medzi očistcovými utrpeniami a pekelnými mukami je v tom, že v pekle vládne len zúfalstvo, ale v očistci nádej vykúpenia. Najväčšou mukou zavrhnutých je Boží hnev. O tomto hneve si môžeme urobiť slabé poňatie, ak sa vcítime do hrôzy človeka, na ktorého by sa vrhal nejaký zúrivec, ktorého hrozbám a násiliu by už nemohol uniknúť."
