%20(1).jpg)
Hoci Anna opustila svet v mladom veku, snažila sa svoj krátky život prežiť naplno, v podobe rôznych maličkostí - ako to sama nazvala. Ani krutá choroba nemala dosah na jej úsmev, ktorým Anička nešetrila a snažila sa šíriť Kristovu radosť všade okolo seba.
Ktovie, ako by vyzerali roky jej ďalšieho života, keby sa Anna nerozhodla obetovať svoj život za previnenie iných a neponúkla sa ako zmierna obeť za hriech potratov a Boh však túto obeť prijal...
Anna sa narodila 19. júla 1924 v Napajedlích ako dcéra roľníka Alojza Zelíka a jeho manželky Anny, rodenej Jirsákovej v dome č. 302. Bola obyčajným dievčaťom, ktoré milovalo Ježiša Krista, počas detských rokov navštevovala materskú škôlku, potom sa učila písať, čítať a počítať v obecnej a meštianskej škole v ústave "Ľudmila", ktorú viedli sestry svätého Kríža v jej rodnom meste.
Práve rehoľné sestry mali veľký vplyv na jej náboženskú výchovu. Jedna z nich, sestra Milada Bartoňová ju pripravila na prvé sväté prijímanie, ktoré prijala 25. mája 1933 a obrátilo jej vlastne celý život "naruby". Anička už vtedy sa zatúžila celkom obetovať Bohu, aby získala pre nebo mnoho duší. Práve vtedy sa dozvedela o nedávno kanonizovanej svätej Terezke z Lisiuex, ktorú si vybrala za vzor. A Terezkina "malá cesta" svätosti je veľmi podobná Aničkinej.
Druhým vzorom bol pre ňu svätý Ján Bosco, a možno aj preto si zvolila apoštolstvo úsmevu: "Musím sa usmievať do posledného dychu. Ach, všetko, čo teraz môžem dať Bohu, sú tlkot môjho srdca a môj úsmev. Nezostáva mi nič okrem lásky a dôvery."
O tom, že pochopila cestu dokonalosti, ktorou kráčala svätá Terezka, svedčia zasa jej ďalšie slová: "Skutočná krása sa skrýva vo vernosti maličkostiam. Vždy som chcela predvádzať veľké a hrdinské skutky lásky, no keď som videla, že to nedokážem, bolo mi smutno. Teraz nachádzam veľké hrdinstvo v maličkostiach, takže už necítim ani najmenšiu bolesť pri pomyslení, či niečo dokážem alebo nie."
Ale nadovšetko chcela byť zjednotená s Ježišom a mať s ním osobný vzťah. Do svojho denníka si zapísala: Drahý Ježišu, moja láska k tebe je vždy väčšia a táto láska ma núti úplne zabudnúť na seba. Všetko, či už smútok alebo radosť, pochádza z tvojej lásky. Nech ti všetko, čo som, a všetko, čo mám, spieva pieseň chvály.
V nedeľu 11. júla 1937 sa zúčastnila na primičnej omši kňaza Josefa Zavadila, jej rodáka. Bohoslužba zapôsobila na trinásťročnú dievčinu hlbokým dojmom a rozhodla sa obetovať svoj život za posvätenie kňazov. Lenže o niekoľko mesiacov neskôr bolo všetko inak.
Na Zelený štvrtok 14. apríla 1938 začula rozhovor, v ktorom jej matka karhala príbuznú ohľadom potratu: "Je to hriech proti nebu a proti dieťaťu – nemôžete ho zabiť!" Toto poznanie ju vnútorne veľmi otriaslo a ponúkla sa Bohu ako zmierna obeť za tieto hriechy. Chcela dať život za život, krv za krv.
Na druhý deň, na Veľký piatok 15. apríla 1938 srdečne obnovila túto ponuku pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou v Božom hrobe. Sotva to dopovedala, rozkašľala sa a prvýkrát chrlila krv. Iní by možno zúfali, Anička sa nesmierne radovala - vedela, že jej obeť je prijatá. Môže trpieť za druhých a platiť svojou krvou za prelievanú krv nevinných detí.
Ťažká choroba, ktorá ju pomaličky oslabovala o sily, bola pre ňu odpoveďou Pána Ježiša na jej ponuku a napĺňala ju vnútorným šťastím. Pri ubúdajúcich silách našla duchovnú oporu u sestry Ľudmily Tichopádovej. Anička ju považovala za svoju duchovnú matku a tiež u Dr. Josefa Hloucha, ktorý sa stal jej duchovným vodcom.
O päť mesiacov neskôr, 8. septembra 1938 na sviatok Narodenia Panny Márie zasvätila na jeden rok svojej panenstvo Panne Márii sľubom čistoty v Svätom Hostýně a o rok neskôr tento sľub zopakovala, no už sa zasvätila na celý život.
Aničkinou veľkou túžbou bolo stať sa karmelitánkou, chcela vstúpiť do kláštora v Prahe, ale kvôli chorobe zostala jej túžba nenaplnená. Prijali ju však do tretieho karmelitánskeho rádu, kde dostala rehoľné meno Mária od sviatostného Srdca Ježišovho a 7. februára 1941 zložila aj rehoľný sľub chudoby, čistoty a poslušnosti.
Na znamenie tohto zasvätenia prijala 2. júla 1941 škapuliar Panny Márie Karmelskej. V posledných dňoch pred smrťou si do denníka poznamenala: "Trpím s veľmi hlbokým pokojom, aj keď nevidím jediný lúč svetla. Ježiš súhlasil so žiadosťou, ktorú som mu predložila v jednej z mojich modlitieb. Necháva ma v úplnej tme bez útechy, ale som si taká istá jeho láskou! Som pokojná, pretože to Ježiš chce. Čím viac milujem Ježiša, tým viac sa mi zdá, že je odo mňa vzdialený."
11. septembra 1941 sa prebudila ako inak než s nádherným úsmevom. Na poludnie, keď zvonili Anjel Pána, Anička so šťastným úsmevom a držiac v rukách kríž povedala: "Všetko je také krásne. S nikým by som nechcela meniť. Milujem Ježiša, mám ho tak veľmi rada."
Pobozkala kríž a hlava sedemnásťročnej dievčiny vzápätí klesla bezvládne na vankúš. Obeta, ktorá bola Bohu milá sa skončila.
Rehoľné sestry karmelitánskeho rádu obliekli jej telo pred uložením do rakvy do bieleho rúcha a hlavu jej ozdobili vavrínovým vencom. K nohám jej položili kyticu ruží a do rúk vložili jej milovaný ruženec a kríž.
Anička si písala duchovné denníky, ktoré ukrývala aj pred zrakmi rodičov. Jej spovedník a duchovný vodca o nej zbieral materiály k jej blahorečeniu a neskôr o Aničke napísal knihu. 9. novembra 1940 Anička napísala tieto hlboké myšlienky:
Som tvojou obeťou, Ježišu. Vyplň ma dokonale svojou vôľou. Patrím už viac Ježišovi než sebe. Cítim, že je tomu naozaj tak. Môj život je žitím jeho vôle. A nechcem nič iné, netúžim po ničom inom. Chcem zostať verná jeho úmyslom. Iba to sa deje, čo chce On. Našla som v tom svoje šťastie. Hľadím v ústrety každému okamihu, lebo je plný nehy a moja duša túži a nemôže byť ničím nasýtená, iba práve týmto večným zovretím. A Ježiš zviera svoju obeť a spútava ju tak pevne, akoby sa bál že mu chce uniknúť. (...) Ježiš je celkom so mnou, celkom ovládol moju bytosť, lebo ako by dokázala moja ničotnosť a bieda zostať pokojnou, keď vo vnútri je tak citeľne zranená. Trpieť pre Ježiša sa dá len so šťastím, ktoré sa často necíti a predsa je tu. Priznávam, že posledné dni sú mŕtve, chladné, možno prázdne, a predsa je v nich mnoho. Nesmierne mnoho umierania sebe. Ježiš je tu všetkým. Nemyslím tým, že by som bola hojdaná na Srdci Božej lásky, nie, toho som celkom zbavená. Priveľmi trpím svojou prirodzenosťou, ale tá bolesť je celkom iná ako predtým. Taký veľký pokoj sa tiahne tam hlboko dolu v mojom srdci a je odpoveďou na búrku na povrchu. Podávam tieto chvíle Bohu s takým hlbokým dojatím, radujúc sa, že je uskutočnené to, čo si prial On. (...)
Masima - Verím a Dôverujem
