%20(1).jpg)
Svätý, ktorý bol výnimočný v ružencovom apoštoláte za duše v očistci, bol nepochybne taliansky svätec Pompilio Pirrotti, veľmi nábožný kňaz a veľký apoštol, ktorý žil v 18. storočí. Jeho obľúbeným praktizovaním mariánskej zbožnosti bol nepochybne ruženec, pričom Pompilio sám vyrábal ružence a rozdával ľuďom s povzbudením, aby sa modlili ruženec na podporu duší v očistci.
Pompilio bol v tejto mariánskej praxi špeciálny tým, že ruženec sa modlil nielen všade a s kýmkoľvek, ale aj so samotnými dušami v očistci, o čom svedectvá.
V kostole očistca v Montecalvo Irpino (Avellino), kde svätec slúžil, sa často stávalo, že pri jeho modlitbe ruženca bolo zreteľne počuť hlasy zosnulých duší, ktoré odpovedali na druhú časť modlitby Zdravas‘ Mária. Samozrejme, že to užasnutých prítomných zasiahlo údivom, ale zároveň boli dojatí a to ich viedlo k veľkorysému odhodlaniu podporiť trpiace duše, ktoré čakajú úľavu, modlitbou ružencov.
Domenico Pirrotti sa narodil v Montecalvo Irpino v provincii Benevento 29. septembra 1710 ako šieste z jedenástich detí Girolama Pirrottiho a Donny Orsola Bozzuti. Jeho otec bol doktor práv a postavenie rodiny bolo šľachtickej triedy, o čom svedčí nápis na vchodových dverách starobylého šľachtického paláca vedľa rodového štítu: "Virtus et honor in domo Pirrotti semper".
Keď dovŕšil 16 rokov, počul Pánovo volanie. Ale prv, než sa mohol vydať za volajúcim hlasom, musel prekonať odpor rodičov, ktorí snívali o spoločenskej kariére syna. Odišiel do Beneventa a v miestnom kolégiu piaristov ho predstavený prijal na skúšobnú dobu za rehoľníka. Hneď potom napísal Domenico dojímavý list otcovi, v ktorom mu vysvetlil uskutočnenie svojho predsavzatia naplniť Božie volanie. Požiadal ho, aby mu odpustil a dal mu svoje požehnanie.
2. februára 1727 si obliekol rehoľný habit v noviciáte S. Maria di Caravaggio v Neapole a 25. marca 1728 zložil slávnostné sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a výchovy mládeže podľa rehole a zároveň si zmenil meno na Pompilio Maria.
Z Neapola odišiel študovať filozofiu do Chieti, no ochorel a kvôli zmene klímy, ktorá by mohla prospieť, bol preložený do Melfi (Potenza), kde pokračoval v štúdiu. V roku 1733 odišiel ako teológ, ale ešte stále nie kňaz do Bari, kde sa stal vychovávateľom mládeže a učil literatúru. Dlho sa tam však nezdržal. Už o rok neskôr pôsobil ako učiteľ literatúry v Lecce.
20. marca 1734 ho brindiský arcibiskup Andrea Maddalena vysvätil za kňaza a Pompilio s dovolením svojich predstavených začal kázať aj spovedať v mnohých regiónoch Talianska. Jeho práca, v ktorej spojil scholastickú činnosť s apoštolátom a katechizácie okolitého obyvateľstva, kázania pôstu a duchovných cvičení prinášala také bohaté plody, že si vyslúžil titul "apoštol z Abruzzi".
Veľmi dbal o spásu duší a aby dosiahol obrátenie hriešnikov, obrátil sa vrúcnymi modlitbami k Božej Matke, ktorú volal Bella mamma - Krásna matka. Túto invokáciu si zamiloval, často ju opakoval a nabádal k tomu aj ostatných.
Pán ho obdaril mimoriadnymi darmi. Keď bol Pompilio v roku 1746 v Lanciane, nechal zvoniť zvony o druhej v noci a zhromaždených znepokojených ľudí vyzval, aby sa začali vrúcne modliť k Madone, aby si tak zachránili život pred hroziacim zemetrasením. Lanciano bolo skutočne ušetrené od zemetrasenia, pričom ostatné mestá v okolí Abruzza utrpeli veľké škody.
Aj Pompiliov zásah v roku 1765 počas hladomoru bol pre mesto Campi Salentina rozhodujúci a podarilo sa ho zdolať bez ujmy. Na znak vďaky sa ešte aj dnes každoročne rozdávajú počas jeho sviatku košíky požehnaného chleba, ako pamiatka na svätcovu ochranu.
Všetko však nebolo ružové. Doba, kedy Pompilio Maria Pirotti žil bola ťažká pre kresťanský život a zbožnosť - filozofie a politika uprednostňovali potvrdzovanie prehnaného a antiklerikalizmu, zatiaľ čo chladné jansenistické myšlienky vzďaľovali veriacich od sviatostí, najmä od Eucharistie, zosmiešňujúc úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Madone, ktorý pre otca Pompilia predstavoval od detstva oporný bod jeho života a neskôr jeho ohnivého kázania a tiež múdreho duchovného vedenia.
Samozrejme, že Pompilio sa preto stal "personou non grata" a tak musel v roku 1747 urýchlene opustiť Lanciano, čím sa mu začalo dlhé obdobie morálneho utrpenia, ktoré trvalo až do jeho smrti. aj preto strávil nasledujúcich 11 rokov v Neapole, v Dome Santa Maria di Caravaggio, kde sa v priľahlom kostole rovnakého mena na hlavnom námestí Piazza Dante venoval bohoslužbám, okrem toho kázal, spovedal, pomáhal chorým a núdznym najmä v preľudnenej štvrti Porta Reale a založil a duchovne aj riadil spoločnosť "Božia láska", ktorej cieľom bolo vytrvalé praktizovanie sviatostí, kresťanských cností a podpora duší zosnulých.
Hoci bolo vtedy sväté prijímanie regulované a privilégiom iba niektorých, Pomipilo obhajoval a podporoval časté a každodenné prijímanie. Okrem toho bol veľkým ctiteľom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorého úcta bola síce v Cirkvi veľmi stará, dostala silný impulz až v 18. storočí. Medzi jej najaktívnejších propagátorov patril aj Pompilius, autor slávnej Novény k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorú napísal v roku 1765 a veľmi rýchlo sa rozšírila po celom Neapolskom kráľovstve.
Ale ani táto veľká spiritualita a úcta predstavených a ľudí, ktorí ho považovali za svätého, neušetrili Pompilia od obvinenia zo združenia kňazov nazývaných "Cappelloni" zo zhovievavosti pri rozhrešovaní kajúcnikov, mierneho pri ukladaní pokánia a tvrdili aj, že je búrlivákom, nepokojný a tvrdohlavým mužom. Neapolský arcibiskup na margo týchto obvinení zakázal svätcovi spovedať a kázať. Stalo sa tak bez toho, aby biskup Sersale o tom premýšľal, a obvineniam uveril. Dokonca aj kráľ Karol III. skrze svoje súdy nariadil jeho vyhostenie z Neapolského kráľovstva a tak sa piarista na šesť rokov uchýlil do iných domov v Ancone a Lugo di Romagna a tiež Manfredonii.
Pompilio sa nesťažoval, ani neobviňoval provokatérov tohto prevratu, stále iba hlásala, že koná Božiu vôľu a získava milosť trpieť s radosťou. K tomu všetkému sa mu pridali ukrutné fyzické utrpenia kvôli jeho chorobe a vrchol dosiahli práve vtedy, keď ho znovu nahlásili Svätému ofíciu a opäť bol jeho kňazský úrad pozastavený.
Ale ani toto ho nezastavilo, aby v Montecalvo Irpino založil Kongregáciu zbožných ľudí s názvom "Sväté Srdce". 15. apríla 1765 sa vydal na dlhú cestu z Ancony do Lecce, kam dorazil 12. júla po prechádzaní mnohých krajov, kde ho ľudia vnímali ako neúnavného a nevinného apoštola. Zo svojho vyhnanstva prišiel pozdraviť aj veriacich z Montecalva, ktorým zanechal pozdrav - "Dovidenia v raji!"
13. júla 1766 išiel po slávení svätej omša ako zvyčajne do spovednice, kde sa mu spravilo nevoľno a tak ho rýchlo preniesli do spálne. 15. júla sa začali konať prvé vešpery Madony del Carmine a duša 56-ročného Pompilia odlietala do nebeskej vlasti.
17. novembra 1878 bol vyhlásený za ctihodného po tom, čo pápež Lev XIII. uznal, že zosnulý kňaz žil vzorným životom hrdinskej cnosti. Ten istý pápež slávil blahorečenie 26. januára 1890 po tom, čo uznal dva zázraky pripisované Pirrottimu. Pápež neskôr vydal 4. decembra 1892 dekrét umožňujúci obnovenie kauzy. Po uznaní dvoch ďalších zázrakov pápež Pius XI 19. marca 1934 vyhlásil Pirrottiho za svätého.
Masima - Verím a Dôverujem
