%20(1).jpg)
Poľská mystička Fulla sa mohla rozprávať so svätými a blaženými. Boh jej dovolil nahliadnuť aj do očistca, neba i pekla. Kým sa však stala mystičkou, bola ďaleko od Boha. Krásna, vzdelaná a sčítaná žena rada maľovala, či hrala na klavíri. Svoju cestu k Bohu našla až neskôr. Ale navždy a celým srdcom.
Fulla (Štefánia) Horak sa narodila 22. februára 1909 v Tarnopole ako dcéra železničiara, ktorý sa s rodinou presťahoval do Ľvova. Tam Fulla študovala filozofiu a v miestnom konzervatóriu aj hudbu. Hoci Fullu vychovávali v kresťanskej viere a neskôr, ako mnohí mladí pod vplyvom okolia aj Fulla odmietla tradičnú vieru a prestala veriť v existenciu Boha, nemôže sa o nej napísať, že bola úplná ateistka, ako svedčia slová jedného listu z tejto doby: "Cítim taký chlad v srdci, akoby som mala na prsiach kus ľadu a zároveň so mnou zmieta štipľavý hlad po nekonečnosti. A nad týmto všetkým ostrý nepochopiteľný smútok a prežívanú Večnosť."
A i keď odmietla vieru a existenciu Boha, pod pláštikom neviery a vzbury niesla v sebe nenasýtenú túžbu po Bohu. V prvých rokoch štúdia veľmi ťažko ochorela a ocitla sa na pokraji smrti. Ale táto skúsenosť nepomohla, aby Fulla, ako sama priznala, "roztrhla záves, ktorý ma delil od Boha."
Keď sa uzdravila, celkom sa ponorila do štúdia hudby, v baroch a kaviarňach počúvala jazz, navštevovala kiná i divadlá, chodila na pláž či do hôr. Tieto aktivity jej však neprinášali vnútorný pokoj. Začala sa zúčastňovať špiristických seansí, ale rýchlo od týchto praktík odišla, keď pochopila, že "takéto pokusy sú len blúdením akousi temnou, slepou uličkou, ktorá nikam nevedia."
Fulla mala medzi kamarátkami aj také, ktoré síce chodili do kostola, no ich každodenný život bol na míle vzdialený zásadám katolíckej morálky. A tak sa Fulla pýtala: "Načo je dobré to podlé, bojazlivé pretvarovanie? Načo je dobré skrývať sa za nejakým zdaním a formou? Pred kým? Pre koho?" Prestala vidieť zmysel života a začali sa do nej vtierať myšlienky na samovraždu.
V marci 1935 sa dopočula o zázračnom uzdravení pred obrazom Matky Božej na Jasnej Hore. Vybrala sa do tamojšieho kostola a prosila o svetlo pre svoju dušu. Stála pred obrazom Matky Božej a ako napísala, bola "prekvapená celkovým nedostatkom vzrušenia". A vtedy Fulla vo svojom srdci adresovala Panne Márii tieto slová: "Pokiaľ do troch mesiacov - jednoducho, bez žiadnych zázrakov, otrasov a mimoriadností získam vieru a vnútorný pocit v Boha, sľubujem ti do smrti službu v nebi." Zároveň sa rozhodla po tieto tri mesiace modliť modlitbu Rozpamätaj sa svätá Panna Mária... a robiť všetko, čo zodpovedá predpisom Katolíckej cirkvi.
Keď sa potom vrátila z Čenstochovej do Ľvova, išla na spoveď. Úprimne vyznala hriechy a kňazovi povedala, že nemá vieru. On ju napriek tomu vyzval, aby prijala sväté prijímanie. Fulla celé tri mesiace horlivo napĺňala svoje záväzky dané Panne Márii, ale nič prevratné sa v jej živote nedialo. "Stála som stále pred prázdnotou, zaťažené otázkami a záhadami. So znechutením som sa ich už ani nepokúšala formulovať. Načo? Veď nikto sa neponáhľa s odpoveďou." A hoci bola z toho zničená, neprestala sa denne modliť krátku modlitbu, ktorú jej odporučil jej spovedník: "Bože, ak si, daj mi svetlo!"
Nadišiel 10. august 1935. Fulla bola v ten deň na priateľskom stretnutí a jedna žena tam vravela, že prosila o pomoc Matku Božiu na Jasnej Hore a bola vypočutá. Fulla hneď prudko reagovala tvrdiac, že Matka Božia neexistuje a že to bola len obyčajná súhra náhod. A začala zdôvodňovať, prečo je neveriaca. No v závere diskusie vyslyšaná žena, ktorá dostala milosť na Jasnej Hore jej povedala: "Bože! Aká ste nešťastná, že neveríte." Tieto slová plné ľútosti, súcitu a vnútornej sily viery sa dotkli Fully takou silne, že vybuchla v prudký plač. "Plakal vo mne každý nerv, každá čiastočka mojej istoty sa triasla úbohosťou, ktorej som nerozumela. Všetko okolo mňa sa stratilo a zostal len ten nezadržateľný, rozdierajúci plač." A počas jej plaču uvideli ostatné ženy nad Fullinou hlavou tajomné svetlo. Fulla to však vnímala inak - že bola veľmi ponížená a utiekla do izby, kde sa pokúšala zvládnuť emócie. Zrazu pocítila, že jej telom preteká silný, horúci prúd a tie vlny tepla priniesli hlboký pokoj a radosť.
Keď sa potom vrátila domov, pomodlila sa ako vždy Bože, ak si, daj mi svetlo, a znovu plakala. A zasa pocítila zvláštnu vlnu tepla a šťastia a všimla si nejakú postavu, ktorá stála. Vtedy pochopila, že je to duša zomrelého človeka, ktorý ju prosí o modlitbu. Odvtedy Fulla získala istotu viery v posmrtný život a v existenciu Pána Boha. Po troch dňoch počas modlitby za túto dušu Fulla pocítila, že ju obklopuje aura pokoja a šťastia a v izbe uvidela neskutočne krásnu, mladú rehoľníčku. Usmievala sa na ňu a povedala, že znovu príde budúcu sobotu. Počas nasledujúceho zjavenia sa ukázalo, že rehoľníčka je svätá Magdaléna Žofia Baratová, zakladateľka rehoľnej kongregácie Sacré Coeur. Neskôr navštevovali Fullu aj iní svätí - Štefan, Mikuláš, Ondrej Bobola, Giovanni Bosco, Ján Vianney, Katarína Emmerichová, Terézia od Dieťaťa Ježiša, Pier Giorgio Frassati či Johanka z Arku. A Fulla pochopila, že jediným zmyslom jej života je dozrievanie k zjednoteniu s Bohom v láske, pokore a úplnej poslušnosti jeho vôle.
Svätá Magdaléna Baratová žiadala, aby Fulla zapisovala všetko, čo jej bude odovzdávané. Pri prvom stretnutí vravela svätica: "Chcem vniesť do tvojej duše pokoj a ticho. Miluj ma vždy rovnako. Som Božím stvorením. Na prvé miesto dávaj Boha, Syna a najsvätejšiu Matku, je dobré vždy žiť s Bohom a jemu odovzdávať všetky starosti. chcem ti pomôcť pripraviť sa na spoveď." A naozaj sa postarala, aby Fulla prijala správne sviatosť pokánia. Niekdajšia neveriaca vyznala Ježišovi, prítomnému v tejto sviatosti s veľkou ľútosťou svoju zatvrdnutosť v neviere a vzburu proti Pánu Bohu a horlivé odoberanie viery druhým. Počas spovede celým srdcom priľnula k Pánovi Ježišovi a prijala dar jeho nekonečného milosrdenstva.
Na druhý deň išla na svätú omšu a s hlbokou vierou prijala vo svätom prijímaní do svojho srdca Pána Ježiša. Počas vzdávania vďaky prvýkrát prežila extázu lásky ku Kristovi: "Láska, akú som vtedy k nemu pocítila, sa nedá s ničím porovnať. Už som nemala telo, ani dušu, bola som len srdcom, a cítila som, ako jeho Najsvätejšie Srdce zahŕňa moje srdce." Fulla sa odvtedy neustále modlila, zostávala srdcom pri Pánovi Ježišovi a rôznymi spôsobmi sa snažila pomáhať ľuďom.
Svätá Magdaléna Baratová varovala Fullu, aby nemilovala viac stvorenia ako Boha a dala jej tieto pokyny: "Každý svätý deň sa musí posväcovať svätou omšou a dobrými skutkami. Vážiť si celú starostlivosť rodičov o teba. Nezabíjať ani vo svojej, ani v cudzej duši dobré vnuknutia. Vyhýbať sa nečistým hriechom v myšlienkach, reči a skutkoch. Nekrivdiť chudobným. O nikom nehovoriť zle. Nepestovať žiadnu žiadostivosť. Postiť sa pre Pána v piatky a iné pôstne dni. Za všetky hriechy, ku ktorým došlo, konať pokánie na tomto svete, aby sa v ťažkých chvíľach nenariekalo."
Okrem toho ju poúčala o tom, ako Pán Boh veľmi toleruje slobodnú vôľu človeka: "Ani Boh, ani nikto iný nemôže odobrať človekovi slobodnú vôľu. Pamätaj, že dokonca ani Boh - a tým viac svätý - nemôže vnútiť človekovi svoju vôľu. Všetko musí v tvojom srdci dozrieť a vykryštalizovať sa. Sila sa čerpá v Ježišovom Srdci. Keď ide o pozemské záležitosti, človek nemôže byť pyšný a sebaistý, ale ak ide o sväté veci, treba mieriť vysoko, veľmi vysoko a mať najvyššie ašpirácie."
Fulla tak po mnohých rokoch suchoty, zármutku a hľadania zmyslu života bola opojená všetkým, čo ju stretlo. Fulla si uvedomila, že všetky duchovné sladkosti sa nemajú stať cieľom, ale iba posilou a pomocou na ceste k zjednoteniu s Bohom. Za najdôležitejšie považovala milovať Pána Boha celým srdcom a tiež to, že k ľuďom sa má pristupovať s dobrotou, radosťou, bez očakávania vďačnosti, byť im nápomocný a poradiť im, uhládzať spory, tlmiť zármutok a vzďaľovať zúfalstvo. Zároveň pochopila aké dôležité je riadne plnenie vlastných povinností, prehlbovanie odborných znalostí, ale tiež aj starostlivosť o zdravie, dostatok spánku, správna výživa aj zábava, či to, že treba odovzdávať Pánovi všetko, každú myšlienku aj prácu. Modliť sa prácou a bojovať s protivenstvom a pamätať, že Pán Boh nás pozná a všetko vidí. Treba ho milovať celým srdcom a cítiť sa jeho dieťaťom.
Svätá Magdaléna jej tiež odporučila, aby prosila Boha o pokoru a detskú dôveru: "Kto z Božej milosti prijme pokoru, toho Boh povznesie k veľkosti. Choď radostne, nech sa stane čokoľvek. Pamätaj, že nie si sama, že Niekto sa o teba stará. Niekto, kto môže viac teraz, než keď bol na zemi. Pričasto zabúdaš, že ešte žiješ na svete. Nepohŕdaj ľudským priateľstvom. Ponechávaj mimo seba všetko, čo môže stvoriť hriech. Čítaj dobrú literatúru, nielen náboženskú. Filozofia k ničomu nevedie. Zbavuj sa chýb: jazyka rozumovania, neužitočnej chvály, lenivosti ducha, ľahostajnosti a vnucovania niektorých vlastných názorov blížnym. Neboj sa ničoho, okrem hriechu. Udržiavaj dušu v radosti a tichu. Miluj a láskou prežaruj každú prácu. Najprospešnejším umŕtvovaním je dobrovoľné a systematické zbavovanie sa vlastných chýb. Bohu je najmilší človek čistý a radostný, ktorý prináša pokoj a slnečné ticho do duší blížnych." Fulla pochopila, že Pán Ježiš túži, aby sme nič iným nevnucovali, iba žili jeho evanjelium, odovzdávajúc ho druhým, konajúc dobro a rozširujúc jeho milosť.
Od marca roku 1937 upadala Fulla každý prvý piatok po návrate zo svätej omše do extázy: "Piatkové extázy sa od predošlých líšili tým, že som po nich upadala do hlbokého spánku a budila sa až večer. Duša sa nechce vrátiť do zbytočnej, šedivej každodennosti po tom, čo prežila plnosť, do ktorej sa predtým norila. Po každej takej piatkovej extáze sa cítim duchovne ako novo nabitý akumulátor." Počas týchto piatkových extáz dostávala proroctvá "o významnej úlohe Poľska v boji o Božie kráľovstvo na zemi a o jeho svetlej budúcnosti, pokiaľ - v poslušnosti Božích vnuknutí - si vyberie cestu synov svetla." Predpovede hovorili o poslednom víťazstve svetla nad temnotou.
Svätá Magdaléna Baratová jej počas jedného stretnutia oznámila, že pri ceste za Ježišom musí byť pripravená niesť kríž utrpenia: "Tvojou zbraňou, silou a právom bude kríž. Láska bude tvojím šťastím, zdravím a žiariacim príkladom pre blížnych. Pokora bude tvojím posledným pochopením najhlbšej Ježišovej múdrosti. To všetko dohromady posilní tvoj rozum, vôľu a úsilie k Božej práci, vzbudí ľútosť nad každou ľudskou núdzou a vytvorí pocit svätej spravodlivosti."
Pred vypuknutím druhej svetovej vojny počula: "Svet si na seba pripravuje stále strašnejšie a hroznejšie muky. Svet, teda ľudia, a tí, ktorí sami sebe pripravujú katastrofy, nešťastie i choroby, túžia zviesť vinu na Boha. Boh koná iba dobro. Všetko, čo je zlé, robí človek za pomoci satana, ktorý je pozvaný, a tak mu ochotne pomáha. Preto sa modli, aby úbohí a zmätení ľudia konečne pochopili všetky slová povedané Pánom Ježišom, a opakovali ich. V hocičom sa hrabú, často kľačia nad úplnou hlúposťou, vymyslenou hlupákom. A úbožiaci nevedia, že pochopením Ježišových slov by obrodili seba i celý svet. Načo vôľa a rozum, tak stiesnený vašimi hriechmi, že tak vzorne odmietate Božie kráľovstvo?"
V čase, keď sa začala druhá svetová vojna a ruské vojská obsadili Ľvov, Fulla učila na gymnáziu a popritom sa zapojila do podzemného hnutia odporu. Bývala spolu so svojou sestrou Sofiou a zo zvolením arcibiskupa Boleslava Twardowského bola v ich byte prechovávaná Najsvätejšia sviatosť, ktorú tajne dostávali odsúdení na smrť a väzni. Táto činnosť však bola odhalená a Fullu so sestrou uväznili a odsúdili na desať rokov do gulagu. Sestry niesli kríž veľkého utrpenia v tábore nevoľníckej práce v neľudských sibírskych podmienkach s veľkou cťou, zjednocovali sa s Ježišom v jeho utrpení za spásu najväčších hriešnikov.
Po návrate z väzenia bývala Fulla so sestrou v Zakopanom. Tam, do ich malého bytíku prichádzali ľudia rôzneho postavenia s prosbou o radu a modlitbu. Fulla sa s nimi dlhé hodiny rozprávala a upevňovala ich vo viere a detskej dôvere k Bohu. A hoci pobyt v gulagu a operácia, pri ktorej Fulle pri vedomí vybrali takmer celý žalúdok a dvanástnik, veľmi ohrozili jej zdravie a sily jej slabli, nevyhýbala sa stretnutiam s ľuďmi, prosiacimi ju o duchovnú pomoc.
Slabé zdravie sa v roku 1974 prejavilo u Fully hnisavým zápalom obličiek, no nezabudla na úsmev. V roku 1992 si zlomila stehennú kosť, no operácia pre jej vek (83 rokov) nebola možná. Zomrela 9. marca 1993 a je pochovaná v Zakopanom.
Masima - Verím a Dôverujem
